Klamú dospelí? Psychologický pohľad na pravdu a klamstvo

Klamstvo je všadeprítomný fenomén, ktorý sprevádza ľudskú existenciu od nepamäti. Klame každý, či už zákerne s úmyslom manipulovať, alebo s cieľom ochrániť city druhého. Lož sa stala neoddeliteľnou súčasťou našich životov a sociálnych interakcií. Zmyslom lži je zavádzanie a manipulácia, pričom motívom býva nejaký druh zisku.

Rôzne podoby klamstva

Lož môže mať mnoho podôb, od zahmlievania skutočnosti, cez predstieranie a dezinformáciu, až po priamu manipuláciu a klasickú lož, ktorú definujeme ako zámerný podvod. Klamať môžeme aj tým, že sa vyhýbame oznámeniu pravdy, preženieme ju alebo ju spochybňujeme. Dokonca aj pasivita a „zabudnutie“ zmieniť sa o niečom môže byť formou klamstva.

Relativita pravdy?

Často sa hovorí, že „každý má svoju pravdu“, ale toto tvrdenie nie je celkom presné. Skôr platí, že rôzni ľudia môžu mať odlišný postoj k rovnakej skutočnosti, čo však ešte neznamená, že klamú. Klamanie a podvádzanie sú súčasťou zložitých sociálnych interakcií, a preto nie je lož ako lož. Hovoriť vždy a za každých okolností pravdu nie je v štandardných sociálnych vzťahoch ani únosné, ani možné, keďže väčšina dospelých ľudí sa v bežnom živote správa utilitaristicky. Každodennosť klamania sa prejavuje pri udržiavaní moci, v reklame a propagande, v politike.

Psychológia dôveryhodnosti

Spoľahlivým spôsobom, ako ľudí primäť veriť nepravdám, je ich časté opakovanie, keďže to, čo je známe, sa ťažko odlišuje od pravdy. To, čo je kognitívne ľahké, známe a často aj povrchné, vyvoláva ilúziu pravdy. Ak chceme byť považovaní za dôveryhodných, mali by sme sa vyhýbať zložitému a ťažko zapamätateľnému jazyku a uprednostňovať jednoduchší spôsob vyjadrovania. Jednoducho podaná lož je často prijateľnejšia než zložito podaná pravda.

Hodnotenie dôveryhodnosti ľudí je automatický a mimovoľný proces, ktorý sa deje ešte predtým, než sa o nich dozvieme viac. Dôverujeme alebo nedôverujeme a často ani nevieme prečo. Spoliehame sa na intuitívne závery, ktoré nevieme obhájiť ani vysvetliť. Na zložitú otázku, či je niekto klamár, dokážeme bleskovo vytvoriť afektívny úsudok. Skutočne rýchle, ale najmä kvalifikované reakcie a odpovede, však zvládneme vygenerovať len po dostatočne dlhom tréningu a skúsenostiach, inak hrozí riziko nepríjemných omylov.

Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom

Emócie a úsudky

Je nebezpečné vynášať úsudky a rozhodnutia na základe „konzultácií“ s našimi emóciami, pretože sa opierame o dojem, nie o úsudok. Aký mám z toho človeka pocit? Je mi sympatický? Páči sa mi? Takéto afektívne odhady sú príkladom substitúcie, keď odpoveď na jednoduchú otázku (aký mám z neho pocit?) slúži ako odpoveď na zložitejšiu otázku (možno mu dôverovať?). Ak niekoho zhodnotíme bleskovo ako sympatického, sme mu priaznivo naklonení a hodnotíme jeho hodnovernosť automaticky a intuitívne vysoko, a to bez relevantných dôkazov.

Prospešné klamstvo?

Klamanie môže nadobúdať aj prosociálny rozmer, záleží na uhle pohľadu či na spoločenských konvenciách. Tzv. spoločenská či nevinná lož nemusí byť nebezpečná (teším sa z darčekov, ktoré sa mi nepáčia). Konvencie vyžadujú aj nezraňujúcu zdvorilosť, keď druhá strana tuší, že to nie je pravda, ale oceňuje snahu o eufemizujúcu milosrdnú lož (napríklad lekár zamlčí infaustnú diagnózu). Klamstvo v prospech kolektívu tiež nemusí byť považované za lož. Ak o svojich charitatívnych zámeroch a skutkoch otvorene nevravíme (vedome pomlčíme), tiež sa to za klamstvo nemusí považovať. Môže byť teda dokonca šľachetné a morálne či cnostné nehovoriť za istých okolností pravdu (trebárs prehnané varovanie alebo povzbudzovanie).

Vierohodnosť lží

Niektoré lži sa zdajú byť dokonca vierohodnejšie než poniektoré pravdy. Taktiež väčšina bežných lichôtok sa za lož nepovažuje, pretože zdvorilostné komplimenty v zmysle klamania ako každodennosti, počúvame často radšej ako nepríjemnú pravdu a naviac uľahčujú komunikáciu. Len si musíme dávať pozor na prípadnú sofistikovanú a účelovú manipuláciu, ktorá sa môže skrývať za zdanlivo úprimnými lichôtkami, napríklad zištné komplimenty alebo vypočítavé lichôtky nadriadenému. Na druhej strane sa mnohokrát javí ako výhodnejšie lichotiť mocnejším, ktorí viac dbajú na lojalitu než úprimnosť či dôveru.

Evolúcia klamstva

Psychológia chápe ako skutočnú lož iba vedomé, t.j. úmyselné a zámerné získanie nejakej výhody na úkor druhého. Táto najzložitejšia úroveň klamania sa v plne rozvinutej podobe evolučne objavuje až u človeka. Rozvíjala sa pravdepodobne súbežne s takými „luxusnými“ vlastnosťami ako je uvedomelé bytie (mentalizácia), empatia, jazyk, reč, umenie, láska, humor, alegória, irónia atď. Klamanie je evolučne výhodný a rozšírený druh strategického správania. V prírode najjednoduchšia úroveň zavádzania a klamania je maskovanie, napr. niektoré rastliny a hmyz. Kamufláž (mimikry) je v živočíšnej ríši rozšírená (chameleón, tigrie pruhy, biely ľadový medveď atp.). Nejde o klamanie v pravom slova zmysle, ale o evolučne podmienený spôsob prežitia. Aktívnejšie klamanie sa už opiera nielen o vrodené, geneticky determinované vzorce správania, ale i o nejaký druh učenia (napr. u vtákov odlákanie od hniezda).

Takticky podvádzať a získať tým pádom nejaké výhody je súčasťou normálneho repertoáru správania zvierat. Dobre to dokážu napr. primáty. Zmyslom takéhoto správania je zavádzanie v mene zisku nejakej výhody. Zavádzanie u subhumánnych organizmov je obmedzené a stereotypizované. Najvyšší druh klamania, t.j. vedomé, úmyselné klamanie, je vlastné až človeku, je tvorivé a vyžaduje už zložitú psychologickú súčinnosť.

Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad

Klamstvo u detí

S náznakmi podvádzania sa stretávame už u detí. Klamanie je normálna súčasť detského psychického a sociálneho vývinu a úzko korešponduje s utváraním metareprezentačných schopností, s utváraním vedomia nie v zmysle bdelosti či poznávania, ale v zmysle sebauvedomovania, ktoré sa plne vyvíja okolo štvrtého roku života dieťaťa, implicitne azda aj skôr. Mentalizovať znamená prezieravo sa orientovať v mysli druhého. Ľudia v norme získavajú mentalizáciu a teda nepriamo aj schopnosť (predpoklad) klamať prakticky „zadarmo“, ako produkt maturačného procesu. Rodíme sa tak pripravení klamať.

Vďaka mentalizácii na vyššej než implicitnej intuitívnej úrovni si už dieťa uvedomuje, že nielen ja, ale aj ten druhý môže ale nemusí vravieť pravdu. Je schopné premýšľať o klamaní, má teda jedinečné vedomie s vlastnými obsahmi, za oponu ktorého nás nemusí pustiť. Je schopné uvažovať samo o sebe. V kocke to znamená, že dieťa si je vedomé vlastného vedomia aj vedomia u iných. Bez tohto predpokladu by dieťa nedokázalo manipulovať s vlastnými rodičmi aby získalo nejakú výhodu. V detstve sú však kritéria pravdivosti veľmi posunuté už aj preto, že deti môžu mať niekedy problém rozlišovať medzi realitou a fantazijným snením.

Mozog a klamstvo

Väčšina experimentálnych prác dokázala, že sú to najmä dve kôrové oblasti čelných lalokov a to vonkajšia horná (dorzolaterálna) a vnútorná spodná (ventromediálna), ktoré sú kľúčové oblasti prefrontálnych lalokov aktivovaných pri klamaní. Oblasti, ktoré by sa nejako aktivovali pri oznamovaní pravdivých informácií sa neobjavili, neboli zaznamenané. V ľudskom mozgu sa doposiaľ nepodarilo lokalizovať oblasti, ktoré by priamo súviseli s klamstvom. Žiadne funkčné anatomické oblasti mozgu, ktoré by boli iba podkladom podvádzania neexistujú.

Je pravdou, že klamanie aktivuje neurokognitívnu sieť veľkého rozsahu, pričom tie isté oblasti mozgu riešia aj iné problémy (napr. orientovanú pozornosť alebo sebauvedomovanie) v súlade s princípom, že mozog pracuje nielen diferencovane, ale aj unitárne, t.j. rovnaké anatomické štrukturálne a funkčné oblasti mozgu riešia rôzne problémy, kým rôzne štruktúry mozgu môžu participovať pri riešení identických problémov. Naviac platí, že rozličné druhy lži z hľadiska ich zložitosti odpovedajú aktivácii rozličných neuronálnych systémov.

Kognitívna náročnosť klamstva

V prvom rade klamanie je zložitý kognitívny proces a zaťažuje teda poznávacie funkcie, najmä exekutívne, viazané na činnosť prefrontálnych a parietálnych lalokov. Klamár totiž vedome oznamuje niečo, čo pravdou nie je, musí preto pozorne, s akcentom aj na detail a kontext, prepracovať informáciu na dezinformáciu. K tomu je potrebné vierohodne reštrukturovať pravdivú informáciu a skonštruovať nový presvedčivo fabulovaný scenár. Musí pritom manipulovať s informáciami v pracovnej pamäti. Pri argumentácii potrebuje odhadnúť mieru rizika a prezieravo anticipovať možné protireakcie. Predpokladá to značnú mentálnu flexibilitu, schopnosť počítať s neočakávanými a nepredvídateľnými zmenami plánu, čo bez exekutívy nie je možné.

Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku

Vykonštruovanú dejovú líniu postavenú na fabulovaných informáciách je náročnejšie ukladať i vybaviť ako tú, ktorá je založená na skutočne prežitých udalostiach. Väčšina klamstiev je všedných, lichôtky, komplimenty atp. Sú to tzv. izolované či spontánne lži, ktoré sú kognitívne menej náročné, než klamania o závažných skutočnostiach, ktoré sú zväčša dopredu pripravované. Tieto premyslené a zložité lži sú zvyčajne súčasťou nejakého scenára, napr. plánovanie či zakrývanie vraždy ap.

Pri tvorbe tzv. koherentnej (zložitejšej) lži je nutné podržať v pamäti väčší počet položiek súčasne, čo je väčší nápor na pracovnú pamäť, než vytvorenie spontánnej lži. Jestvujú aj memorované (nabiflené) lži, ktoré patria do nejakého scenára a tie sa tvoria ľahšie, lebo sa ľahšie vyvolávajú z pamäti. Tieto memorované lži so scenárom aktivovali vo väčšej miere pravostrannú prednú front. kôru než spontánne lži, ktoré rozvinutý príbeh netvorili. Naopak, pri spontánnej lži sa viac aktivovali predná cingulárna kôra a zadná zraková kôra.

Mentalizácia a morálka

Podvádzanie okrem riadiacich funkcií zaťažuje mentalizáciu, keďže klamár musí predvídať čo sa deje v mysliach iných ľudí, ktorých sa snaží dobehnúť. Je to schopnosť odhadnúť druhých ľudí, prezieravo predvídať ich správanie, čítať ich zámery a motívy. Ľudia, ktorí dokážu odhadnúť čo sa deje v mysliach iných ľudí, sú intuitívne považovaní za bystrých či prefíkaných.

Morálne dilema aktivuje v prvom rade ventromediálny prefrontálny cortex (Brodmanova area 9,10). Činnosť tejto zóny sa zvyšuje pri riešení osobných morálnych súdov. Jej poškodenie vedie k zníženiu empatie a chápania soc. vzťahov a činí klamanie ľahším, bez morálneho „balastu“, čo je typické napr. pre disociálne poruchy osobnosti. Morálne rozhodovanie pri klamstve prebúdza k činnosti aj systém, do ktorého patrí orbitofrontálna kôra, predné póly spánkového laloka a kôra v oblasti sulcus temporalis superior a zadná časť gyrus cinguli. Sú to oblasti integrujúce emócie, pamäť, predstavivosť.

Emočný konflikt pri klamaní

Pri klamaní, najmä zložitom, musím vynakladať značnú sebakontrolu, čo je vyčerpávajúce a čím je klamlivý manéver náročnejší čo do dĺžky i prepojenia detailov, tým vyššia je i kognitívna zaneprázdnenosť a možnosť chyby, odhalenia. Ak ide pri klamaní o veľa, aj veľa riskujeme a viac sa emočne angažujeme. Je to sprevádzané mohutnými emóciami - strachom, výčitkami, vzrušením, ktoré je nutné buď tlmiť, alebo presvedčivo zahrať. Klamanie môže viesť aj k vnútornému emočnému konfliktu, keďže potláčam poctivú odpoveď. Tomu zodpovedá aktivácia činnosti kôrových oblastí, ktoré spracovávajú emócie. Do činnosti sa uvádzajú najmä amygdaly, kôra inzuly, predná cingulárna a orbitofrontálna kôra (BA 17). Sú to kľúčové uzly „mapy strachu“ v ľudskom mozgu. Tieto štruktúry spolu s kôrou inzuly sa rozsvietili pri zlovoľnom a zavádzajúcom rozhodovaní, čím vznikla myšlienka usudzovať či predpovedať z aktivity týchto oblastí na nečestné zmýšľanie ešte skôr, kým k nemu dôjde, čo bolo experimentálne dokazované funkčnou magnetickou rezonanciou.

Klamanie ako porucha

Ako vidieť, klamanie aktivuje, uvádza do pohybu rozsiahle anatomicko-funkčné systémy mozgu. Ak niektorý z týchto systémov mozgu vykazuje štrukturálne alebo funkčné odchýlky, pracuje odlišne, odchýlne, aj my potom klameme ľahšie, bez námahy. Ak teda u dotyčného klamanie nevedie k žiadnemu benefitu, či nevyvoláva adekvátnu emočnú odozvu, môže ísť o klamanie ako chorobu, prinajmenšom ako poruchu. Dobrí klamári môžu byť napr. herci, ktorí dokážu simulovať adekvátne sociálne pocity ako hnev, strach, pocity viny, ale skutočne negatívne dôsledky ich klamlivého správanie neexistujú, keďže mozog si uvedomuje , že je to len herecká rola a nie realita. Ľudia totiž klamať môžu, ale činnosť mozgu neklame.

Sú aj ľudia, ktorí pri zavádzaní a nečestnom konaní nepociťujú žiadne emócie a nedokážu ani anticipovať dôsledky svojho nekorektného správania, čo je príznačné pre niektoré duševné poruchy. Aj tzv. neziskové klamanie bez zlovoľného charakteru ako symptóm psychickej poruchy môže spôsobovať okoliu problémy, napr. notorickí intrigáni, kverulanti. Iní sú presvedčení, že vravia pravdu. Môžu to byť mylné presvedčenia niektorých fanatických osobností alebo ľudových liečiteľov, kde dotyční nemusia vedieť že klamú, a vtedy vravíme skôr o nepravde než o klamaní. Ďalší zasa trpia bludom, ktorý sa ako lož prejavuje. Kým lož je vedomé skresľovanie skutočnosti, tak omyl, blud či viera sa s ňou môžu čiastočne prekrývať ale mechanizmy ich vzniku sú iné. Ak niekto zavádza, musí si byť aspoň intuitívne vedomý toho, že medzi zavádzaním a skutočnosťou je rozdiel, obdobne ako medzi omylom (mylným presvedčením) a realitou.

Autizmus a klamstvo

Vývojoví autisti sa vyznačujú tým, že ich mentalizácia nie je v takej miere rozvinutá aby mohla byť pre nich postačujúcim predpokladom (podmienkou) klamania. Morálne informácie spracuváva rozsiahla neuronálna sieť - stredný čelný závit (BA 9,10), spodná a vnútorná prefrontálna kôra, ktorých poškodenie vedie k zníženiu empatie, narušeniu sociálneho úsudku. Tieto oblasti kontrolujú prípadne nevýhodné (neprimerané) správanie a reprezentujú hodnoty odmeny a trestu. Poškodenie amygdaly zvykne viesť aj k horšiemu rozlišovaniu sociálnych emócií. Tieto oblasti sú špecificky narušené pri systematickom klamaní určujúcom disociálnu poruchu osobnosti. Ľudia s antisociálnou poruchou osobnosti neustále klamú, systematicky podvádzajú, čo je znakom ich zníženého svedomia, pričom morálne pravidlá sú im ľahostajné. Pravdovravnosť je nimi hodnotená ako slabosť. Príčiny sú genetické alebo ide o prenatálne či perinatálne noxy poškodzujúce kľúčové oblasti mozgu najmä ventromediálnu prefrontálnu kôru.

Klamstvo u detí a výchova

Klamanie sa rodičov vždy hlboko dotýka. Berú to ako prejav nedôvery. Cítia sa ponížení a urazení. Treba si však uvedomiť, že nie je klamstvo ako klamstvo. Vždy musíme brať do úvahy vek dieťaťa. Až od mladšieho školského veku (6 rokov) je dieťa schopné prijímať pravidlá medziľudských vzťahov ako záväzné. Ich všeobecnú platnosť však celkom chápe až v období pred pubertou. Preto o pravom klamstve hovoríme až u detí v školskom veku. V tomto veku sú schopné rozlíšiť, čo je pravda, a zároveň vedia, že klamať sa nesmie.

Je dôležité rozlišovať rôzne formy klamania. Je rozdiel medzi zapieraním, klamaním, kedy sa dieťa povyšuje alebo vychvaľuje, zvaľovaním viny na iného, a nakoniec tým, čo je morálne najmenej prijateľné - podvodom k vlastnému prospechu a ku škode niekoho iného. Rodičia často tieto formy nerozlišujú. Je to škoda, pretože zvyčajne práve v nich je kľúč k pochopeniu a k náprave.

Druhy klamania u detí

• Vymýšľanie a bájna fantázia: Pokiaľ sú deti malé, nie sú vždy schopné správne chápať a hodnotiť skutočnosť. Aby ju pochopili, vo fantázii si ju pretvárajú. Subjektívne sú presvedčené, že hovoria pravdu. Niekedy býva klamstvo vyvolané detskou túžbou, aby rôzne veci boli lepšie, než v skutočnosti sú. Deti sami seba štylizujú ako rozprávkového hrdinu, objaviteľa, dobrodruha ap. Je to normálny jav, ktorý patrí k tomuto vekovému obdobiu. Riešenie: prijať hru dieťaťa a rozprávať sa s ním o tom, aby sme zistili motív jeho vymýšľania, spoznali jeho túžby a priania.
• Ochrana citov: Pochvália niekoho za niečo, čo nie je pravda (aby sa nedotkli jeho citov), dieťa sa usiluje chrániť rodičov. Riešenie: ak ide o maličkosť, je lepšie obísť vec mlčaním, ako uplatniť prísnosť a spravodlivosť.
• Obrana vlastného súkromia a tajomstiev: Príčina: rodičia sú príliš zvedaví, chcú všetko vedieť, vtierajú sa do intimity dieťaťa.
• Klamanie ako sprievodný prejav porúch správania: Lenivosť, neposlušnosť, krádeže, túlanie, záškoláctvo. Príčina: osobnostná predispozícia (negativizmus, agresivita, impulzivita, nízka frustračná tolerancia), nedostatok citovej väzby na rodinu, rozvrátená rodina.
• Nutkavé (patologické) klamanie: Dieťa si je vedomé toho, že klame, ale ani ono samé nevie, prečo to robí. Klame neustále a v rôznych situáciach, bez toho, aby malo z toho nejaký prospech. Táto porucha spočíva v ťažkom zvládaní okamžitých impulzov. Jedná sa o obdobu impulzívneho kradnutia. O príčine takéhoto správania v súčasnej dobe vieme len málo a taktiež neexistuje žiadna účinná metóda, ako toto nežiadúce správanie odstrániť.

Neverbálna komunikácia a odhaľovanie klamstva

Z niektorých výskumov vyplýva, že z obsahu oznámenia je iba sedem percent vyjadrených slovne, 38 percent charakteristikami hlasu a 55 percent rečou tela. Nie je rozhodujúce, či sú vyššie uvedené čísla úplne presné alebo nie. Podstatné je zistenie, že nezáleží len na tom, čo oznamujete, resp. tento spôsob môže, ale tiež nemusí byť v súlade s obsahom oznámenia.

Mnohé výskumy potvrdili, že prvý dojem o neznámom človeku sa utvára počas prvých štyroch minút stretnutia. Počas tejto doby vnímate predovšetkým jeho mimoslovné prejavy (výraz tváre, pohyby očí, gestá, mimiku, postoje tela, polohy rúk a nôh a podobne), ktoré si sám veľakrát ani neuvedomuje. Pokiaľ sa budete usilovať o to, aby si človek, s ktorým jednáte, o vás vytvoril čo najlepší obraz, nemusíte byť nutne nadanými rečníkmi. Najlepšie urobíte, keď budete v prvom rade pozornými poslucháčmi a budete prispôsobovať svoju reč tomu, s kým hovoríte. Položte si tiež otázku, čo od vás ten druhý v tejto situácii očakáva. Nesnažte sa príliš odlišovať od ostatných ľudí, s ktorými ste v kontakte a mieru svojho sebavedomia prispôsobte úrovni človeka, s ktorým hovoríte.

Ak budete mať príležitosť pozorovať stretnutie dvoch priateľov, všimnite si, že svoj priateľský vzťah dajú nevedomky najavo vzájomným ľahkým povytiahnutím obočia. Pokiaľ sa stretnú ľudia, ktorých vzťah nie je práve priateľský, tak u nich s najväčšou pravdepodobnosťou k vzájomnému zodvihnutiu obočia nedôjde a skôr sa u nich obmedzí vzájomný zrakový kontakt na minimum. Pokiaľ teda chcete niekomu signalizovať priateľský postoj, nezabudnite letmo zodvihnúť obočie. Prejavom priateľského vzťahu je popri pohyboch obočia takisto jednoduchý úsmev vyššej intenzity (obyčajný úsmev nižšej intenzity môže skôr signalizovať neistotu alebo pohŕdanie - v tomto prípade ide viac o úškľabok ako o úsmev). Usmievajte sa vždy, keď chcete vyjadriť kladný postoj k niekomu a radosť zo stretnutia s ním, navodiť priateľskú atmosféru pri rokovaní alebo ak chcete preniknúť pod pancier neprístupného človeka. Aj úsmevu si musíte užívať s mierou. V nevhodnej situácii môže zle interpretovaný úsmev spôsobiť viac škody ako úžitku.

Pohľad a pohyby očí sú ťažko ovládateľné, a preto toho o človeku môžu veľa napovedať. Ľudia, ktorí pred druhými niečo taja alebo klamú, mávajú problémy s udržovaním pohľadu do očí svojho partnera. Neznamená to však, že tí, ktorí sa dokážu pozerať druhému priamo do očí, hovoria len pravdu. Taktiež predĺžený pohľad očí má svoj význam. Môže však byť tak prejavom nepriateľstva alebo agresivity, ale aj prejavom prevahy nad druhým človekom, či prejavom zvýšeného záujmu o druhého človeka alebo túžby po intímnom zblížení s ním. Interpretácia predĺženého pohľadu závisí predovšetkým na kontexte, v ktorom k nemu dochádza.

Každý z vás už zrejme zažil stisk ruky, ktorému sa hovorí \"vyľakaná ryba\" a ktorý vyvoláva u človeka negatívne emócie a takisto silný stisk stisk ruky mužov, ktorí považujú normálny stisk ruky za prejav slabosti. Za všetkých okolností podávajte svoju ruku suchú, používajte stredný stisk ruky a držte ruku druhého človeka maximálne šesť sekúnd. Ak chcete vyjadriť stiskom ruky prevahu, používajte silnejší stisk ruky a držte ruku o niečo málo dlhšie, než je obvyklé.

Nielen zvieratá, ale aj ľudia majú svoj osobný priestor, do ktorého druhých ľudí neradi púšťajú. Za osobný priestor sa považuje kruh vo vzdialenosti 45 až 120 centimetrov od tela. Napríklad Japonci udržujú malé vzdialenosti medzi ľuďmi, pretože sú zvyknutí sa pohybovať v preľudnenom prostredí. Rozdiel je prirodzene tiež v tom, či rokujete s nadriadeným, od ktorého i udržiavate väčší odstup, alebo či jednáte s členmi svojej rodiny. Každé narušenie tohto priestoru cudzou osobou je stresujúce.

Sila hlasu prezradzuje, aká blízka je človeku, s ktorým jednáte, tendencia presadiť sa. Kto hovorí príliš hlasno, presadzuje sa zrejme rád (pokiaľ nie je sila hlasu viac ovplyvnená jeho slabým sluchom) a je ťažké ich pri hovore usmerniť. Kto naopak hovorí príliš ticho, tak o sebe vypovedá, že nie je príliš priebojný a sebavedomý alebo sa v danej situácii necíti najlepšie.

Pri interpretovaní mimoslovných prejavov správania sa druhého človeka sa však ľahko môžete dopustiť chýb, ktoré vznikajú najčastejšie v dôsledku zjednodušenia a paušalizácie jednotlivých prejavov. Jednotlivé mimoslovné prejavy nemôžete nikdy posudzovať izolovane, ale v kontexte všetkých slovných a mimoslovných prejavov človeka a s prihliadnutím ku konkrétnej situácii a ku konkrétnym osobám, medzi ktorými prebieha komunikácia. Ako dôležité sú mimoslovné prejavy pre úspech konania, si uvedomujú predovšetkým herci, politici - a obchodníci.

Určite ste si už niekedy všimli istú zaujímavú skutočnosť. Čím vyššie niekto stojí na rebríčku moci, tým skromnejšie sú jeho gestá-a naopak, čím nižšie niekto v tomto rebríčku stojí, tým bohatšia je reč jeho tela. Okrem toho: čím sme starší, tým viac redukujeme reč svojho tela. Moc a vek redukujú gestá. Na ukážku môžem uviesť názorný príklad. Ak dieťa klame, zakrýva si ústa rukou. Ak klame dospelý človek, jeho podvedomie mu zároveň prikazuje pozastaviť svoje slová. Dospelý však nenasledujú slepo svoje podvedomie, snažia sa tomuto pohybu zabrániť. Rukia sa síce blíži k tvári, ale v poslednom momente sa podarí zatiahnuť záchrannú brzdu. Pohyb sa odvedie smerom k nosu akoby svrbel. S inými gestami je to podobné. Čím starší je človek, tým ťažšie je porozumieť reči jeho tela. Človek si síce-obrazne povedané zahryzne do pery, no aj tieto utlmené gestá určite vypovedajú veľa o jeho osobe.

Najťažšie nám dokáže klamať niekto, koho dobre poznáme. Vtedy vnímame všetky menšie signály, ktoré vysiela a ktoré zrazu nie sú také akými vždy boli. Mikrosignálmi, ktoré neviem účinne kontrolovať sú napr. vytiahnutie obočia, pohyby ústnych kútikov, stiahnutie zreničiek. Týmito znakmi sa dá odhaliť klamstvo,aj keď predstierame supersignál čestnosti-otvorené dlane. Nie vždy sme však ochotní uveriť svojmu šiestemu zmyslu. Nechceme si možno uvedomiť nesúhlas medzi slovami a gestami. Kto si toto dorozumievanie sústavne cvičí, je schopný falšovať reč svojho tela. Len veľmi málo. Ťažkosť v klamaní spočíva v tom, že naše podvedomie sa nedá len tak ľahko ovládať. Vie sa vždy vymaniť z vplyvu a dokáže konať automaticky. Preto bývajú často prichytení práve tí, ktorí si len kedy tedy dovolia dáke to malé klamstvo. Keď klamú, vysielajú ich podvedomie obzvlášť veľa \"nervóznej\" energie. ten, kto kôli povolaniu odbočuje z priamej cesty pravdy, mal možnosť skultivovať si reč tela obyčajne až do tej miery, že už nie je celkom jednoduché spoznať lož. Kto chce vravieť nepravdu a súčastne chce pôsobiť presvedčivo, musí viac-menej potláčať svoje gestá.

Ak chcete rozumieť reči tela, nájdite si čas a študujte gestá druhých. Skúste to hlavne na miestach, kde je táto reč pravá a pôvodná. To sú miesta, kde sú ľudia v časovej tiesni a kde sa dávajú najavo elementárne pocity-šťastie a rodosť, hnev a obava alebo netrpezlivosť. Všímajte si nielen iných ľudí, ale uvedomujte si aj svoju vlastnú reč tela.

tags: #dospeli #hovoria #pravdu #psychologia