Štruktúra literárneho diela a diskusný príspevok

Literatúra je umenie, ktoré odráža spoločnosť, v ktorej vzniká. Predmetom literatúry je človek so svojimi zážitkami a problémami. V tomto článku sa zameriame na štruktúru literárneho diela a prepojenie s diskusným príspevkom, ktorý je dôležitou formou vyjadrovania názorov.

Štruktúra literárneho diela

Štruktúra literárneho diela predstavuje sústavu, usporiadanie, zloženie a vnútornú stavbu diela. Každé literárne dielo má svoju špecifickú štruktúru, ktorá je tvorená rôznymi prvkami.

Téma

Téma je to, o čom autor v literárnom diele píše, program diela, jeho zameranie a obsah. Téma je základný stavebný kameň diela.

Kompozičné postupy

Kompozičné postupy dopĺňajú jednotiaci princíp výstavby a vytvárajú ucelený princíp textu. Medzi základné kompozičné postupy patria:

• Chronologický postup: Epický príbeh sa rozvíja v časovej následnosti.
• Retrospektívny postup: Návrat do minulosti, autor naznačí udalosť a potom sa vráti do minulosti, aby ju objasnil.
• Reťazový postup: Autor rozpracuje niekoľko dejových línií, ktoré sa navzájom prepletajú, inokedy rozvíja súvislé jednodejové pásmo a nové príbehy umiestňuje do novej kapitoly.

Fázy sujetovej organizácie

Fázy sujetovej organizácie sú:

Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom

• Úvod: Opis prostredia, údaj o čase.
• Zápletka: Zauzľovanie deja.
• Kríza: Dejový zvrat - práve vo chvíli, keď sa už zdá, že je všetko jasné.
• Rozuzlenie: Záver.

Vertikálne a horizontálne členenie textu

• Vertikálne členenie textu: Obsahová stránka - delí sa na:
  • Rovinu deja: O čom píše autor.
  • Rovinu významu: Čo chce autor povedať.
• Horizontálne členenie textu:
  • Próza: Odseky, kapitoly, diely.
  • Poézia: Strofa (sloha), verš, spevy.
  • Dráma: Výstupy, dejstvá.

Rozprávač

Rozprávač je:

• Subjektívny: Priamy - JA rozprávanie, zážitky autora.
• Vševidiaci: Rozprávač v 3. os., rozpráva o všetkom.

Literárna postava

Literárna postava je prostriedok, prostredníctvom ktorého autor zobrazuje životné problémy a udalosti. Používajú sa:

• Idealizácia: Zvýrazňuje výnimočné vlastnosti človeka, je ich ideálny vzor.
• Typizácia: Charakteristický typ - niektorí autori vytvorili určité typy postáv, spisovateľ vytvorí typ reprezentanta - nositeľa vlastností istej skupiny ľudí.

Figúry

Medzi figúry patria:

• Špecifické: Elipsa, polysynteton, asynteton.
• Opakovacie: Anafora, epifora, epizeuxa.
  • Anafora: Opakovanie tých istých slov na začiatku veršov alebo viet idúcich po sebe.
• Alégoria: Abstraktné pojmy vyjadruje pomocou postáv ľudí a zvierat - secret idea - utajený zmysel.
• Epiteton: Básnický prívlastok.
• Humor: Vtipy, zábavky v dielach.
• Metafora: Obrazné pomenovanie založené na základe vonkajšej podobnosti.
• Podobenstvo: Parabola.
• Personifikácia: Zosobnenie, prenesené vlastnosti ľudí na neživú vec.
• Prirovnanie: Obrazné pomenovanie, 1 predmet sa prirovná k 2.
• Protiklad: Antonymá.
• Symbol: Každý znak, ktorý vzniká na základe zaužívaného označenia.

Veci, ktoré sa nachádzajú v básňach

• Rým: Zvuková zhoda slov alebo skupiny slov, na konci veršov.
• Rytmus: Pravidelné opakovanie rovnakých alebo podobných prvkov reči.
• Verš: 1 riadok básne.
• Časomerný veršový systém: Vytváranie rytmu.

Literárne druhy a žánre

Problematikou literárnych druhov a žánrov sa zaoberá literárnovedná disciplína genológia.

Lyrika

Lyrika je literárny druh, ktorý nemá dej (alebo má iba náznak deja). Nie sú v ňom prítomné postavy - prítomný je lyrický subjekt/lyrický hrdina, ktorý vypovedá za autora, často splýva s autorom. Uvažuje o svete, vyjadruje myšlienky, city, pocity, názory. Lyrický text je vo verši (najčastejšie v neúplnom riadku), realizuje sa básnickými (poetickými prostriedkami - metaforickosť). Ďalším charakteristickým znakom je monologickosť - jednotlivé motívy básne sú k sebe len priradené, nie je dôležité, v akom čase či v akom slede za sebou nasledujú, nerešpektuje sa princíp kauzality (príčina, dôsledok).

Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad

• Elégia/žalospev: Lyrická básnická skladba smútočného obsahu. Smútočná báseň vyjadrujúca bôľ a žiaľ, obsahuje prvky úvahovosti a melanchólie.
• Epigram: Krátka báseň, ktorá stručne vyjadruje nejakú výstižnú myšlienku, životnú pravdu.
• Idyla (slovenský termín selanka): Menší lyrickoepický útvar, ktorý ospevuje harmonický život vo vidieckom prostredí, prikrášľuje skutočnosť.
• Óda: Oslavná, radostná lyrická báseň na počesť niekoho.
• Hymnus/hymna/chválospev: Žánrový variant ódy, oslavná báseň. V súčasnosti ju poznáme v podobe štátnej hymny (slávnostná pieseň oficiálneho charakteru.
• Pásmo: Rozsiahla mnohotematická (polytematická) báseň, v ktorej sa strieda viacero slohových postupov (napr. úvaha, opis). V texte sa prelínajú rôzne štylistické roviny - autori využívajú jazykové prostriedky z viacerých štýlov (hovorové slová, termíny, poetizmy ap.). Obsahuje lyrické aj epické prvky.
• Poéma: Rozsiahlejšia veršovaná skladba epickej alebo lyrickoepickej povahy.
• Romanca: Krátka lyrickoepická báseň, ktorá spracúva radostnú tému (na rozdiel od balady je bez tragických konfliktov), pôvodne básnický útvar špan.
• Žalm: Náboženská skladba písaná poetickou formou (modlitba), spev náboženského pôvodu.
• Sonet: Pozostáva zo 14 veršov.

Epika

Epika je literárny druh založený na dejovosti (má dej). Jeho základ je v rozprávaní príbehu, v ktorom viacero udalostí usporiadaných do určitého sledu vytvára epický dej. Jednotlivé časti deja sú v príčinnej, časovej a priestorovej súvislosti.

• Pásmo rozprávača: Monologický text rozprávača, ktorý predkladá čitateľovi príbeh, opis priestoru, charakteristiku postáv ap.
• Pásmo postáv: Hlavné a vedľajšie postavy. Text je vo verši alebo v próze.
• Aforizmus: Krátka, stručná literárna forma, krátky výrok s vtipnou, príp. ironickou myšlienkou.
• Anekdota: Krátke rozprávanie príbehu, príhody s komickou pointou, ktorá rozosmeje poslucháča/čitateľa. V súčasnosti sa synonymicky označuje ako vtip alebo žart.
• Báj/mýtus: Kratší, epický, pôvodne neveršovaný žáner. Považuje sa za najstaršiu podobu ľudovej prózy a najstarší epický útvar. Objavujú sa v ňom predstavy/príbehy o vzniku sveta a vesmíru, o vzniku ľudí a národov, rastlín, prírodných javoch ap. Nevysvetliteľné javy sú pripisované bohom a polobohom. Báje obsahujú náboženské, filozofické a morálne prvky.
• Bájka: Krátky veršovaný alebo neveršovaný alegorický príbeh, v ktorom zvieratá, rastliny a neživé predmety konajú ako ľudia. Má didaktický charakter, vždy z nej vyplýva nejaké mravné ponaučenie (môže byť presne formulované alebo vyplýva z celej bájky). Autor v bájke kritizuje záporné ľudské vlastnosti obyčajne na postavách zvierat. Zvieratá získavajú určité vlastnosti, ktoré sa pre ne stávajú charakteristické, napr.
• Balada: Lyrickoepická báseň so smutným až pochmúrnym dejom, ktorá sa obyčajne končí tragicky.
• Epos: Rozsiahly veršovaný epický útvar pracujúci s mýtmi/bájami. Základom deja sú príbehy o hrdinských činoch a slávnych bojoch hrdinov, prípadne bohov.
• Kronika: Epické literárne dielo, ktoré chronologicky zaznamenáva určité časové obdobie.
• Legenda: Literárny veršovaný alebo neveršovaný epický útvar, ktorý rozpráva o živote svätých. Miešajú sa v ňom reálne fakty s fiktívnymi prvkami.
• Novela: Krátka epická próza, podobná poviedke. Má však väčší rozsah, zložitejšiu štruktúru a dej sa odohráva v dlhšom časovom úseku. Dej je dramatickejší ako v poviedke, základná línia nebýva zbytočne prerušovaná ďalšími udalosťami, opismi ani vedľajšími epizódami a smeruje priamočiaro k vyvrcholeniu, často s prekvapujúcou alebo výraznou pointou. Môže byť členená na kapitoly (označené číslicou, názvom alebo iba graficky oddelené). Na rozdiel od poviedky sa v nej okrem hlavnej postavy vyskytujú aj vedľajšie postavy, ich charaktery sú však menej prepracované ako charakter hlavnej postavy. Postavy sa v novele nevyvíjajú, sú nemenné.
• Povesť: Krátky epický útvar s jednoduchým dejom, ktorý má určitý reálny základ (jedna zložka deja je pravdivá) - reálnu historickú postavu, udalosť alebo skutočné miesto deja.
• Poviedka: Epický prozaický útvar kratšie rozsahu. Má jednoduchý dej trvajúci kratšiu dobu (deň, niekoľko dní). Dejová línia je priamočiara, bez odbočení. Má jednu hlavnú postavu (nanajvýš dve), ktorá vstupuje do deja už sformovaná, v priebehu deja sa nevyvíja. Obyčajne spracúva jednu udalosť a má jednu zápletku.
• Román: Rozsiahle epické dielo, najväčší prozaický žáner so zložitou výstavbou. Zobrazuje veľký počet udalostí, postáv, javov, vzťahov, konfliktov, pracuje s neobmedzeným časovým obdobím. Okrem hlavnej dejovej línie môže obsahovať aj vedľajšie dejové línie a epizódne príbehy. Romány môžeme klasifikovať podľa: témy (napr. detektívny, vojnový, dobrodružný), literárneho obdobia (napr. stredoveký, renesančný, realistický), časového určenia deja (napr. historický román), výpovednej formy (napr.
• Rozprávka: Pôvodne útvar ľudovej slovesnosti. Kratší epický útvar, v ktorom vystupujú ľudia, nadprirodzené bytosti, zvieratá (zvieratá zasahujú do deja, často majú schopnosť hovoriť) i predmety. Dej sa obyčajne odohráva na neznámom mieste, ktoré obsahuje obrazy čarovného sveta. V rozprávkach sa opakujú čísla - magické čísla, napr. 3; 7; 12. V jazyku nájdeme prvky ľudovosti. Rozprávka má šťastný koniec - dobro víťazí nad zlom. Nájdeme v nich ustálené vetné spojenia, napr. „Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami… Bol raz jeden kráľ..

Dráma

Dráma je literárny druh, ktorý je založený na čine/dianí, jeho obsahom sú hrané príbehy. Obsahuje prvky epiky (dejovosť - má dej) i prvky lyriky (autor prostredníctvom postáv vyjadruje svoje myšlienky, emócie, nálady). Text môže byť vo verši alebo v próze.Dramatické žánre sú väčšinou určené pre scénické spracovanie - inscenácie v divadle a v televízii (výnimkou sú knižné drámy, napr. Diela Ľ. Dej drámy sa odohráva pred zrakom divákov, posúva sa vďaka konfliktom a činom. Herec stvárňuje hru, oživuje ju, dáva jej konečnú umeleckú podobu.

• Tragédia: Dramatický útvar s nezmieriteľným konfliktom, ktorý sa spravidla končí smrťou hrdinu alebo viacerých postáv.
• Komédia: Dramatický žáner s veselým a humorným obsahom, pracuje so slovnou a situačnou komikou.
• Činohra: Dráma v užšom zmysle, dramatický žáner, v ktorom je závažný konflikt, ale väčšinou sa nekončí tragicky - smrťou, dá sa vyriešiť aj inak.
• Muzikál: Hybridný žáner, ktorý využíva hovorené slovo, spev, hudbu a tanec.
• Gag [geg] (z angl. - improvizácia, žartovná vložka): Malý humorný dramatický útvar, prostriedok situačnej komiky. Je založený na improvizácii a nečakanom, prekvapujúcom efektnom komickom nápade, napr.
• Rozhlasová hra: Dramatický útvar, ktorý je určený pre rozhlasovú realizáciu.
• Melodráma: Hudobno-dramatický útvar, v ktorom je hovorený text sprevádzaný hudbou.
• Komiks: Epický útvar, príbeh tvorený sériou kreslených obrázkov, ktoré zobrazujú dej. Prítomný obyčajne býva aj krátky text v bublinách vo forme priamej reči. Príbehy majú dobrodružný alebo komický charakter.

Diskusný príspevok

Diskusný príspevok je forma písomného alebo ústneho prejavu, ktorá slúži na vyjadrenie vlastného názoru, stanoviska alebo reakcie k určitej téme. Má špecifické znaky, ktoré ho odlišujú od iných druhov prejavov.

Základné znaky diskusie a diskusného príspevku

Diskusia je organizovaná výmena názorov na istú tému, ktorá smeruje k zaujatiu postoja alebo k vyriešeniu nejakého problému, ku kompromisu. Využíva prostriedky odborného štýlu a rečníctva. Autor musí zaujať postoje k problematike, svoje názory sa snaží podoprieť množstvom rozumných tvrdení (argumentov) alebo príkladov, nadväzuje na ostatných účastníkov diskusie a neodbočuje od témy.

Kompozícia diskusného príspevku

Diskusný príspevok sa zvyčajne skladá z nasledujúcich častí:

Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku

• Oslovenie: Napríklad: "Vážení prítomní!"
• Úvod: Nadviazanie na tému, predchádzajúceho diskutujúceho.
• Jadro: Vyjadrenie vlastného názoru na daný problém. Napríklad: "Podľa mojej mienky…", "Dovoľujem si tvrdiť…", "Nazdávam sa…", "Je nám známe, že … , ale môj názor je…"
• Záver: Zdôraznenie významu navrhovaných aktivít, riešení. Výzva.
• Poďakovanie za pozornosť.

Pri hodnotení diskusného príspevku sa dôraz kladie na vlastné hodnotenie problémov s využitím aktuálnych poznatkov o danej problematike, subjektívno-objektívny prístup (použitie 1. os. sg. alebo 1. os. pl.), používanie argumentov (tvrdenia s dôkazmi) a citátov s cieľom presvedčiť poslucháčov a použitie presviedčacích prvkov (podnecujúce a motivujúce poslucháčov, napr. rečnícke otázky). Dôležitá je aj logickosť textu, členenie textu (oslovenie, úvod, jadro, záver, poďakovanie) a syntaktické prostriedky (napr. zložené súvetia - príčinno-následkové, dôsledkové ap., polovetné konštrukcie a i. vo výkladovej časti príspevku a pestrá modalita v úvahovej časti príspevku).

Štýl diskusného príspevku

Diskusný príspevok patrí medzi žánre rečníckeho štýlu. Ide však o hybridný žáner, ktorý kombinuje prvky rečníckeho a náučného štýlu. Využíva najmä výkladový slohový postup s dôrazom na argumentáciu. V určitých častiach však môžu prevažovať úvahové prvky. Má subjektívno-objektívny ráz. Autor je síce subjektívny (používa 1. os. sg., prípadne 1. os. Pri tvorbe diskusného príspevku je dôležité tvorivé využitie lexiky (slov, jazykových a mimojazykových prostriedkov) typických pre daný štýl - rečnícky, použitie presvedčovacích prvkov, napr. rečnícke otázky, citovo zafarbené slová a umelecké prostriedky: metafory, metonymie. Dôležitá je sugestívnosť - rečník sa snaží pôsobiť na city poslucháča, opakovanie slov, antonymá, synonymá, kontrast (na hranici, ktorá nerozdeľuje ale spája) a ustálené spôsoby vyjadrovania.

Ako písať diskusný príspevok

Diskusný príspevok musí byť stručný a vecný. Môže riešiť problém ako celok alebo jeho časť. Súhrn všetkých diskusných príspevkov sa nazýva diskusia. Diskusia sa realizuje v malej skupine ľudí, ktorá si vymieňa názory, prípadne hodnotí prednesené myšlienky na porade, seminári, konferencii, schôdzi, v parlamente… Diskusia je zvyčajne riadená vedúcim diskusie, ktorý nastolí problém a vyzýva jednotlivých diskutujúcich, aby prezentovali svoj názor.

Povinná literatúra: Príklad diskusného príspevku

Povinná literatúra je dlhodobou súčasťou vzdelávacieho systému na Slovensku. Cieľom je oboznámiť študentov s kľúčovými dielami slovenskej a svetovej literatúry, rozvíjať ich čitateľskú gramotnosť a kritické myslenie. Avšak, názory na povinnú literatúru sa rôznia.

Negatívne názory na povinnú literatúru

Mnohí študenti prejavujú voči povinnej literatúre odpor. Často sa stretávajú s predsudkami, že čo je povinné, je zlé. Absolventka gymnázia Eva napísala: "Na povinnom čítaní mi vadilo to, že boli taxatívne určené knihy, ktoré sme mali prečítať. A nanútiť niekomu, ktorú knihu presne musí prečítať, vyvoláva skôr odpor k povinnému čítaniu. Väčšina tých kníh ma neoslovila a nechcelo sa mi ich čítať, možno už len preto, že boli povinné."

Ďalším problémom je, že mnohé diela zaradené do povinnej literatúry študentov neoslovujú. Sú pre nich nezaujímavé, ťažko zrozumiteľné alebo sa im zdajú zastarané. Emília Kráľovičová, slovenčinárka z bratislavskej Spojenej školy potravinárskej, povedala, že žiaci čítajú iba to, čo chcú. "Nemáme ich ani čím motivovať, lebo do povinného čítania sú zaradené knihy, ktoré ich neoslovia. Následky nízkej čitateľskej gramotnosti vidia učitelia aj na písomných maturitách. Prejavuje sa to v štylistickej zručnosti, v pravopise, vo vyjadrovaní a slabej slovnej zásobe.

Pozitívne názory na povinnú literatúru

Napriek negatívnym ohlasom existujú aj študenti, ktorým povinná literatúra vyhovuje. Druháčka Soňa tvrdí, že zoznam povinného čítania jej plne vyhovuje, ba dokonca keď ho videla, sa na knižky z neho tešila.

Povinná literatúra môže študentom otvoriť dvere k dielam, ktoré by si inak nikdy neprečítali. Môže ich inšpirovať, podnietiť k zamysleniu a rozvíjať ich literárny vkus.

Názory učiteľov a odborníkov

Marián Lapitka, učiteľ na dôchodku a externý poradca na Štátnom pedagogickom ústave, tvrdí, že predmet literatúra sa učí na väčšine stredných škôl veľmi zle. Iba málo učiteľov učí literatúru zážitkovo. Aj preto si mnoho študentov nenachádza cestu k povinnému čítaniu. "Na literatúre sa žiaci bifľujú nepodstatné a nezaujímavé veci o spisovateľoch, učia sa rozprávať o tom, čo nepoznajú. Sledujeme to desiatky rokov," hovorí.

Lapitka navrhuje, aby sa žiaci na hodinách literatúry venovali viac samotnému čítaniu a recitovaniu diel, namiesto zapisovania si poznámok o tom, čo hovorí učiteľ.

Možné riešenia

Na zlepšenie vzťahu študentov k povinnej literatúre je potrebné zvážiť niekoľko opatrení:

• Revízia zoznamu povinnej literatúry: Zoznam by mal byť aktualizovaný a prispôsobený záujmom a potrebám súčasnej generácie študentov. Mali by byť zaradené diela, ktoré sú pre nich relevantné a zaujímavé.
• Nový prístup učiteľov: Učitelia by mali pristupovať k povinnej literatúre kreatívnejšie a zážitkovo. Mali by študentov motivovať k čítaniu, viesť s nimi diskusie a podnecovať ich kritické myslenie.
• Nové učebnice: Učebnice by mali byť modernejšie a prehľadnejšie. Mali by obsahovať zaujímavé informácie o dielach a spisovateľoch, ale aj podnety na diskusiu a tvorivé úlohy.
• Podpora čítania: Je potrebné podporovať čítanie aj mimo vyučovania. Školy by mali organizovať literárne besedy, autorské čítania a iné podujatia, ktoré by študentov motivovali k čítaniu.

Štylistika literárneho textu

Štylistika literárneho textu sa zaoberá úlohou a fungovaním jazykových prostriedkov pri výstavbe umeleckého diela. Rozlišujeme trópy a figúry.

Trópy

Trópy sú jazykové prostriedky umeleckého štýlu, ktoré nepriamo označujú predmety alebo javy na základe podobnosti - napr. epiteton, metafora, personifikácia, metonymia, prirovnanie, symbol, hyperbola, synestéza, irónia, perifráza.

Figúry

Figúry sú jazykové prostriedky umeleckého štýlu založené na opakovaní, hromadení alebo zvláštnom usporiadaní hlások, slov či syntaktických celkov - napr.

Kompozičné postupy

• Lyrika: Paralela, kontrast, konfrontácia, gradácia.
• Epika:
  • Kronikársky (chronologický): Príbeh sa zobrazuje v priestorovom časovom slede udalostí tak, ako prebiehali - niekedy býva zmiešaný s retrospektívnym.
  • Pásmovitý: Autor rozvíja najmenej dve dejové línie, ktoré sa vyvíjajú zdanlivo samostatne, neskôr môžu splývať, prelínať sa.
  • Retrospektívny: Dej sa odohráva spätne, cez spomienky niektorej cez postáv - dej začne v aktuálnej dobe rozprávača, rozprávač následne spomína na udalosti, ktoré prežil a tie dotvárajú celkový príbeh.

Príklady literárnych diel a ich štruktúra

Epos o Gilgamešovi

Obdobie 3000 rokov pnl. Je to najstarší hrdinský epos na svete (3000 rokov pnl.), je napísaný na 12 tabuľkách, autor je anonymný. Hlavná postava Gilgameš je panovníkom mesta Uruk. Bol synom človeka a matky bohyne Nimsun. Bol krásny (obdarovali ho bohovia). Vlasy mal vo vrkočoch, bol vysoký 11 lakťov a patrili mu všetky ženy. Bol taký múdry, že sa vyrovnal 7 mudrcom. Chýbala mu však nesmrteľnosť, ktorú sa usiloval získať. Bohyňa stvorila Enkidua, aby porazil Gilgameša. Stali sa však priatelia a Enkidu zomiera (kliatba).

Biblia

Hebrejská literatúra - od 12. Najcennejšia literárna pamiatka. Skladá sa zo Starého zákona a Nového zákona. Starý zákon obsahuje 46 príbehov a je posvätným písmom pre židovské a kresťanské náboženstvo. Obsahuje 5 kníh Mojžišových (Tóra),ktoré obsahujú starú históriu židovského národa, Desatoro a Knihu zmluvy,ktoré dostal Mojžiš od Hospodina, ďalej staré mýty o stvorení sveta,človeka, potope (prorocké knihy, historické knihy, poučné knihy). Taktiež obsahuje historické texty, Knihu prorokov, Knihy básnické (Šalamúnove ľúbostné básne), úvahy, príslovia, žalmy atď. Nový zákon je posvätným písmom kresťanov (Sväté písmo), obsahuje svedectvo o Kristovom živote, príbehy z jeho života, ale aj popis smrti a zmŕtvychvstania a históriu prvých kresťanov. Skladá sa zo 4 evanielií (Marka, Lukáša, Matúša, Jána), Skutkov apoštolov, z 20 listov apoštolov a obsahuje Zjavenie sv. Jána -Apokalypsu. Biblia je kniha kníh. Jej prvý preklad na území Slovenska urobili Cyril a Metod (do Staroslovienčiny). Biblia ovplyvnila európsku literatúru a umenie vôbec najsilnejšie zo všetkých literárnych pamiatok ľudstva a bola, ale aj je, zdrojom inšpirácie nových autorov. Najsilnejší vplyv mala na stredovekú literatúru, hlavne v jej ideovej zložke,a barokovú literatúru (Hugolín Gavlovič - Valaská škola mravúv stodola -autor chcel prispieť k správnej výchove kresťana). Aj literatúra 20.storočia si vypožičiava z Biblie napr. P.O. Hviezdoslav jednu časť krátkej epiky venoval biblickým témam (napr. Ráchel, Vianoce, Kráľ Šalamún) ale aj tragédia Herodes a Herodias spracúva dobu Jána Krstiteľa. M. Poézia Katolíckej moderny priamo čerpala z Biblie a považovala báseň za modlitbu. Naturizmus preberá lexiku Biblie - biblizmy, ale aj v obsahu nájdeme vplyv Biblie, napr. Magdaléna z Troch gaštanových koní pokorou a prijímaním utrpenia pripomína biblickú Máriu Magdalénu. Z najsúčasnejsích autorov vedie rozhovor s Bohom ale aj Luciferom D. Mitana (dáva si meno Krist) a pred ním R. Sloboda uvažoval o Biblii a náboženstvách. Básnik M. Rúfus napísal pre deti ale aj dospelých Modlitbičky. Využívajú autori ako Dante Alighieri v diele Božská komédia alebo Miguel de Cervantes y Saavedra v diele Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha. Dôležitý je jazyk, ktorý je pestrý, poetický, používa ustálené slovné spojenia - frazeologizmy, prirovnania, metafory, podobenstvá.

Epos Mahabharáta

Epos Mahabharáta - 4. Napísaný sanskrtom. Epos hovorí o bratovražednom boji dvoch rodín rodu Bháratovcov o trón.

#

tags: #diskusny #prispevok #štruktúra #literárne #dielo