Trest smrti: Argumenty za a proti na Slovensku

Po desaťročiach zdanlivého európskeho konsenzu o neprípustnosti trestu smrti sa v posledných rokoch opäť otvára diskusia o absolútnom treste. Ide o diskusiu, ktorá sa často vedie veľmi emotívne, keďže ide o otázku života a smrti. Trest smrti, inak nazývaný aj hrdelný trest, bol v priebehu tisíckami pokladaný za trest najprísnejšej povahy.

Morálna dimenzia trestu smrti

Pomerne veľa ľudí je presvedčených, že prirodzený mravný zákon a učenie kresťanskej viery neumožňujú úmyselné usmrtenie inej osoby. Ak by to bola pravda, tak by akýkoľvek pozitívny efekt trestu smrti na vývoj kriminality nebol podstatný - morálka by jeho použitie a priori zakazovala. Nejde pritom o teoretické morálne pojednanie. Ak by totiž učenie kresťanských cirkví zakazovalo použitie trestu smrti, nemohli by veriaci kresťania v politike hlasovať za jeho zavedenie, ani iniciovať zrušenie jeho celoeurópskeho zákazu. V začínajúcej diskusii by sa tak museli postaviť na stranu zachovania statu quo v Európe.

Piate Božie prikázanie „Nezabiješ“ môže evokovať absolútny zákaz úmyselného usmrtenia inej ľudskej bytosti. V pôvodnom jazyku evanjelií - v gréčtine sa odlišujú dve slová: všeobecné slovo „zabiť“ a slovo „zavraždiť“. Keď Ježiš cituje Desatoro, vo všetkých troch synoptických evanjeliách je použité grécke slovo „zavraždiť“ (Mt 5, 21; 19, 18; Mk 10, 19; Lk 18, 20). Téza o absolútnom zákaze úmyselného usmrtenia inej osoby je však predstava, ktorú na Slovensku zdieľa významná časť veriacich kresťanov. Táto téza by sa dala zhrnúť: „Nikto nemá právo vziať iný ľudský život.“ Takto formulovaná téza dokazuje až príliš veľa, a preto je aj ľahko logicky vyvrátiteľná - ak by sme ju mali brať ako smerodajnú, nebolo by možné úmyselné usmrtenie človeka ani v nutnej obrane, ani v krajnej núdzi a ani v spravodlivej vojne. Akokoľvek príťažlivo môže táto téza na prvé počutie znieť, je zrejmé, že ide skôr o inštinktívne formulovaný postoj, ako o morálny princíp.

Text Nového zákona ani tradícia cirkvi s trestom smrti nikdy problém nemali, tobôž normy Starého zákona, ktorý Ježiš neprišiel zrušiť, ale naplniť. Ani v jednej časti Nového zákona neupiera Ježiš svetskej moci právomoc vykonávať trest smrti. Vo svojich rozhovoroch s farizejmi a zákonníkmi Ježiš so zjavným súhlasom cituje tvrdé prikázanie knihy Exodus: „Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť“. Keď sa Pilát pýta Ježiša, či nevie, že má moc ho ukrižovať, Ježiš odpovedá: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora“. Ježiš na kríži oceňuje postoj jedného zo zločincov, ktorý uznáva, že dostal spravodlivý trest za svoje skutky. Apoštol Pavol píše vo svojom Liste Rimanom, v zjavnej narážke na trest smrti, že vrchnosť „nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle“.

Tradícia Cirkvi bola dlhé stáročia úplne jednoznačná. Sv. Augustín, sv. Tomáš Akvinský, aj sv. Tomáš Morus vo svojich dielach priznávali štátu právomoc vykonávať absolútny trest. Katechizmus Katolíckej cirkvi vydaný po Tridentskom koncile v roku 1566 uznával, že právo nad životom a smrťou bolo zverené Bohom civilným autoritám a využívanie tejto právomoci je aktom, ktorý je zjavne v súlade s piatym prikázaním.

Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom

Sudca Najvyššieho súdu USA Antonin Scalia tvrdí, že čím je krajina kresťanskejšia, tým menej považuje trest smrti za nemorálny. Pre veriaceho kresťana totiž smrť nie je koncom putovania. Naopak, pre neveriaceho je ukončenie života človeka koncom jeho existencie. Navyše doktrína slobodnej vôle je ústrednou témou kresťanskej doktríny spásy a zatratenia. Postmoderný svet, na druhej strane, vníma človeka viac ako produkt jeho minulosti a vonkajších okolností, a preto je vzdialený pripisovaniu „viny“. Aj preto je podľa Scaliu súčasná pozícia postmodernej Európy v názore na trest smrti skôr dedičstvom Napoleona, Hegela a Freuda ako sv. Pavla či sv. Augustína. Jezuitský teológ kardinál Avery Dulles tvrdí, že zrušenie trestu smrti v pôvodne kresťanských krajinách (a myslí tým európske štáty), je skôr zásluha sekulárneho humanizmu ako hlbšieho vniknutia do tajomstva evanjelia.

Určitým posunom v tradičnom náhľade Katolíckej cirkvi na trest smrti bola encyklika pápeža Ján Pavla II. Evangelium vitae z roku 1995, ktorá sa však prevažne zaoberá problematikou potratu a eutanázie (trestu smrti je venovaný jeden odsek). Aplikácia trestu smrti by sa podľa encykliky mala minimalizovať, pričom prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, „sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú“. Nový Katechizmus Katolíckej cirkvi z roku 1997 síce potvrdzuje, že „tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti“, následne však jeho použitie výrazne obmedzuje s ohľadom na alternatívne metódy potrestania, ktorými moderná doba sankcionuje páchateľov závažných zločinov (ide najmä o trest odňatia slobody). Preto podľa Katechizmu, ak „na obranu bezpečnosti osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie“. Encyklika Evangelium vitae ani nový Katechizmus síce nepredstavujú v otázke trestu smrti dogmaticky záväzné učenie Katolíckej cirkvi, vyžadujú však od veriacich katolíkov starostlivé zváženie. Pápež Ján Pavol II. v súlade s tradíciou Cirkvi potvrdzuje v Evangelium vitae, že „priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom“. Podľa kardinála Dullesa však pápež do tohto vyhlásenia múdro včlenil prívlastok „nevinnej“. Pápež nikdy nevyhlásil, že každý zločinec má právo na život, ani neuprel štátnej moci právo v určitých prípadoch popraviť osobu vinnú zo závažného zločinu. Ak sa Cirkev cíti viazaná Písmom a tradíciou pri odmietaní rozvodu, potratu, homosexuálnych vzťahov či svätenia žien, bolo by podľa kardinála nekonzistentné odchýliť sa od Písma a tradície práve v otázke trestu smrti.

Kľúčovou pasážou Katechizmu sú práve slová „ak však na obranu a ochranu bezpečnosti osôb“ postačujú iné tresty, máme povinnosť ich prioritne využiť. A contrario zo znenia Katechizmu vyplýva, že trest smrti môže byť legitímnym trestom v prípade, ak alternatívne tresty (doživotné väzenie) nemajú taký represívny alebo odstrašujúci účinok ako absolútny trest. Inými slovami, ak by dlhodobé väzenské tresty nemohli rovnako efektívne chrániť životy a bezpečnosť nevinných ľudí.

Účel trestu smrti

Trestnoprávna teória (a v súlade s ňou aj § 34 slovenského Trestného zákona), ako aj katolícka tradícia určujú štyri základné účely trestu: prevýchovu (rehabilitáciu), ochranu pred páchateľom (represiu), spravodlivú odplatu (retribúciu), a odstrašenie potenciálnych páchateľov (generálnu prevenciu).

Je zrejmé, že trest smrti znemožňuje akúkoľvek prevýchovu. Rehabilitačný účinok trestu však nemá ani trest doživotného väzenia bez možnosti podmienečného prepustenia, ktorý býva v mnohých jurisdikciách alternatívou k trestu smrti. Je zjavné, že trest smrti klasický prevýchovný účel trestu neplní a zo svojej povahy ani plniť nemôže.

Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad

Trest smrti nepochybne zabraňuje páchateľovi pokračovať v páchaní trestnej činnosti a tým najúčinnejšie chráni spoločnosť. V tomto prípade však takmer identický účel môže plniť trest doživotného väzenia bez možnosti podmienečného prepustenia, ktorý obsahuje od roku 2003 aj slovenský Trestný zákon. Samozrejme, rovnako ako žiadny systém trestnej justície nie je bezchybný, rovnako bezchybný nie je ani žiadny väzenský systém. Inými slovami, napriek mnohým zlepšeniam v bezpečnosti našich väzníc nikdy nie je možné úplne vylúčiť možný útek odsúdeného nebezpečného zločinca. Na účely tohto článku však predpokladajme, že trest absolútneho doživotia rovnako účinne izoluje páchateľa od spoločnosti ako trest smrti.

V minulých desaťročiach socialistická trestnoprávna teória popierala retributívny (odplata) účel trestu a považovala ho v modernej spoločnosti za prekonaný. Náš starý Trestný zákon tento cieľ trestu neobsahoval. Napriek týmto verbálnym deklaráciám trest vždy plnil aj cieľ spravodlivej odplaty za spáchané zlo. Ak týraná žena v afekte zabije svojho manžela, aký účel trest v jej prípade plní? Zjavne nehrozí, že by svoj čin zopakovala, nie je potrebné ju prevychovávať, a keďže išlo o čin spáchaný v afekte, tak trest pravdepodobne neplní ani odstrašujúci účinok. Trest je v tomto prípade vyjadrením morálneho odsúdenia úmyselného usmrtenia človeka a výrazom hodnoty ľudského života v spoločnosti.

Postoje každého z nás formujú najmä životné skúsenosti. Možno som sa až príliš často dostával do priameho kontaktu s nepochopiteľným zlom prejaveným v skutkoch páchateľov závažných zločinov. Domnievam sa preto, že existujú prípady mimoriadne brutálnych zločinov, pri ktorých je absolútny trest spravodlivou odplatou za spáchané zlo. Spravodlivá odplata za mimoriadne závažný a nebezpečný zločin je teda pre mňa nevyhnutnou, ale nie dostatočnou podmienkou na uloženie trestu smrti. K tejto nevyhnutnej podmienke musí ešte pristúpiť ďalší faktor - odstrašujúci účinok trestu smrti ako nástroj ochrany nevinných ľudských životov.

Odstrašujúci účinok trestu smrti

Dlhé roky sa viedla polemika o tom, či trest smrti má, alebo nemá odstrašujúci účinok. Prvý ekonometrický výskum, ktorý preukazoval výrazný odstrašujúci účinok trestu smrti bol publikovaný Isaacom Ehrlichom v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Prostredníctvom zložitých diferenciálnych rovníc prišiel Ehrlich k záveru, že jeden vykonaný trest smrti môže mať za následok v priemere o 7 alebo až 8 vrážd menej. Ehrlichova štúdia bola podrobená výraznej kritike a pár desaťročí naďalej prevažoval názor, podľa ktorého neexistovali jednoznačné dôkazy o odstrašujúcom účinku absolútneho trestu.

V roku 2003 a 2004 však boli v Spojených štátoch amerických publikované nové výskumy založené na regresii s viacerými premennými, ktoré už zohľadňovali dáta z obdobia po roku 1976, keď v USA skončilo moratórium na vykonávanie trestu smrti. Od roku 1972 do roku 1976 bolo totiž Najvyšším súdom zavedené niekoľkoročné moratórium na vykonávanie trestu smrti, čo umožnilo porovnávanie počtu vrážd v jednotlivých štátoch predtým a po tom, ako bolo vykonávanie absolútneho trestu najskôr pozastavené a následne znovu zavedené. Údaje jasne naznačujú, že počet vrážd sa zvýšil okamžite po zavedení moratória a znížil sa hneď po skončení moratória. Výskum profesorov ekonomiky z Emory University z roku 2003 (Dezhbakhsh, Rubin, Shepherd) priniesol veľmi presvedčivé zistenia, podľa ktorých jeden vykonaný trest smrti môže zabrániť až 18 vraždám. Ďalšie ekonometrické štúdie zaznamenali o niečo nižší odstrašujúci účinok - v rozmedzí 3 až 14 vrážd. Ekonometrické modely pritom neberú do úvahy len počet vrážd v určitom časovom období, ale aj veľké množstvo iných premenných veličín, ako napríklad celkovú úroveň kriminality, mieru objasnenosti trestných činov, demografický vývoj, vývoj ekonomiky, imigráciu a pod. Výsledky takto štruktúrovanej regresnej analýzy naznačujú priamu kauzálnu súvislosť medzi vykonávaním trestu smrti a nižším počtom vrážd. Trest smrti pritom plní odstrašujúci účinok len v tom prípade, ak je aj v praxi vykonávaný (a nielen úplne sporadicky) - jeho teoretická hrozba v trestnom zákone nemá žiadny generálno-preventívny účinok. Výskumy taktiež prišli k záveru, že akékoľvek prísne alternatívne tresty (napríklad doživotné väzenie) nemajú odstrašujúci účinok. To zodpovedá aj našej argumentácii pri presadzovaní nového Trestného zákona, kde sme neodôvodňovali prísnejšie sadzby za násilný zločin možným odstrašujúcim účinkom, ale zámerom dlhodobo izolovať nebezpečných páchateľov, a tak im zabrániť v pokračovaní v trestnej činnosti po návrate na slobodu. Pokles počtu násilných trestných činov od roku 2002 do roku 2007 o 36 % a počtu vrážd v tomto období dokonca o 39 % potvrdzujú, že zámer sprísnenia trestov v novom Trestnom zákone chráni životy a bezpečnosť našich občanov.

Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku

Výsledky posledných výskumov považuje za mimoriadne vierohodné aj nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku Gary Becker a ich dôveryhodnosť priznávajú aj mnohí odporcovia trestu smrti. Vykonávanie trestu smrti v konkrétnej jurisdikcii neznamená, že sa tam vôbec nevyskytujú vraždy - ale ak sú nové výskumy správne, znamená to, že ich je menej ako v prípade, že by absolútny trest nebol vykonávaný.

Podobný ekonometrický výskum, samozrejme, nebol doposiaľ vykonaný v krajinách EÚ. Krajiny pôvodnej EÚ-15 prestali vykonávať trest smrti prevažne v rozpätí rokov 1950-1977. Solídny výskum by preto musel zahŕňať pomerne dlhé obdobie siahajúce do prvej polovice minulého storočia. Z pomerne kusých informácií, ktoré sa mi podarilo získať, vyplýva, že vo viacerých krajinách prišlo v rokoch nasledujúcich po zrušení vykonávania trestu smrti k pomerne výraznému nárastu počtu vrážd. Napríklad vo Veľkej Británii bolo v období od roku 1950 do roku 1964 spáchaných približne 500 vrážd ročne (vrátane pokusov o vraždu). Po roku 1964, keď bola v Británii vykonaná posledná poprava, začal počet vrážd výrazne stúpať - v roku 1974 na dvojnásobok (971) a v roku 2002 na viac ako trojnásobok (1 747). Vo Francúzsku bolo v roku 1977, keď bola vykonaná posledná poprava, spáchaných 1 952 vrážd, pričom v nasledujúcich rokoch prichádzalo k postupnému nárastu vrážd, ktorý vyvrcholil v roku 1993, keď bolo spáchaných až 2 818 vrážd. K nárastu vrážd prišlo po roku 1950 aj v škandinávskych krajinách (s výnimkou Fínska) - pričom išlo práve o obdobie, keď prestal byť vo viacerých týchto krajinách vykonávaný absolútny trest (v roku 1950 v Dánsku, v roku 1948 v Nórsku). Uvedené čísla, samozrejme, sa nemôžu považovať za automatický dôkaz odstrašujúceho účinku trestu smrti v Európe.

Historický vývoj trestu smrti

Trest smrti má dlhú históriu a bol súčasťou právnych systémov mnohých civilizácií. Prvotne sa ako pohnútka pre aplikáciu trestu smrti považovala snaha osobne sa pomstiť jedincovi, ktorého konanie bolo v rozpore s poriadkom štátu. Spomenutý postup pri trestaní jednotlivcov bol aplikovaný v Chamurappiho zákonníku z roku 1686 pr.n.l. Chamurappiho zákonník je bezpochyby veľmi významný a svojím obsahom inšpiroval aj vznik iných zákonníkov, ako napríklad hebrejské právo alebo islamské právo šaría. Zmena v aplikácii trestu smrti nastala aj v období rímskej kultúry. Trest smrti v danom období bol považovaný za súčasť náboženského rituálu. Dôležitým pokrokom v období Rímskej ríše bolo spísanie Zákona dvanástich tabúľ roku 450 pr.n.l., kde posvätné právo bolo nahradené právom svetským.

Počas stredoveku bol trest smrti stanovený hlavne za päť druhov zločinov, a to zabitie, únos a znásilnenie, krádež, falšovanie peňazí a podpaľačstvo. Inkvizícia rozšírila tento zoznam ešte o heréziu a kacírstvo. Nový myšlienkový prúd v nahliadaní na trest smrti priniesli na prelome 18. a 19. storočia osvietenci. Najväčší prínos môžeme badať v nadčasovom diele Beccaria O zločinoch a trestoch. Týmto reformným dielom chcel vyvolať radikálne zmeny v nahliadaní na trest smrti. Trest nemá už byť len akýmsi nástrojom pomsty, ale má predovšetkým spĺňať aj nápravnú funkciu. Páchateľ tak má právo si po uplynutí svojho trestu uedomiť, že život je najvzácnejšou hodnotou a je potrebné ho chrániť. Beccaria tvrdil, že istota udelenia trestu má pôsobiť ako odstrašujúca zložka trestu a nie trest samotný.

V nasledujúcich storočiach sa vývoj trestného práva v Európe vyvíjal tak, že trest smrti sa používal čoraz menej. Najväčší posun bol zaznamenaný v druhej polovici 20. storočia.

Trest smrti na území Slovenska

Trest smrti prešiel na území Slovenskej a Českej republiky mnohými vývojovými zmenami. Trestným zákonom č. 86 z roku 1950 sa rozšírilo používanie trestu smrti, keď bolo v kompetencii súdu udeliť trest smrti až za 25 modelových konaní trestnej činnosti. Je treba podotknúť, že vysoké číslo popravených bolo v tej dobe aj dôsledkom toho, že už raz udelený trest smrti nebolo možné pozmeniť na trest nižšieho charakteru. Len vo výnimočných prípadoch prichádzalo do úvahy udelenie odlišného trestu, teda trestu odňatia slobody na doživotie, respektíve na 15 - 25 rokov odňatia slobody. Takýto prípad však nastal len vtedy, ak uloženiu trestu smrti predchádzalo uznanie o neprimeranosti pôvodného trestu alebo uznanie výrazne poľahčujúcich okolností. Trest smrti bol v tej dobe vykonávaný obesením, prípadne zastrelením. Popravy boli považované za štátne tajomstvo.

V roku 1956 bola novelizáciou Trestného zákona uložená Najvyššiemu súdu ČSR povinnosť, aby pred vykonaním trestu smrti preskúmal jeho opodstatnenosť. Napriek tejto snahe zákonodarcu o čiastočnú liberalizáciu vtedajšej právnej úpravy, ale počet skutkových podstát, za ktoré bolo možné uložiť trest smrti, neklesal. Táto snaha zákonodarcu však nakoniec vyústila do zakotvenia výnimočného trestu smrti Zákonom č. 140 z roku 1961. Tento zákon obsahoval niektoré pokrokové ustanovenia, ako napríklad uloženie trestu smrti len za obzvlášť závažných okolností, bez možnosti nápravy, či zákaz udeľovania trestu smrti tehotným ženám a neplnoletým osobám. Súd mohol ako alternatívu k trestu smrti uložiť trest odňatia slobody na viac ako 15 rokov. Ak podal odsúdený na trest smrti žiadosť o milosť, súd bol povinný takúto žiadosť preskúmať a zvážiť.

Posledný trest smrti bol na území ČSSR vykonaný 8. júna 1989 a popraveným bol Štefan Svitek, občan slovenskej národnosti, ktorý bol na trest smrti odsúdený za trojnásobnú vraždu. Definitívny obrat v používaní trestu smrti nastal na našom území prijatím Zákona č. 175 z roku 1990, ktorým sa stal trest smrti v ČSSR zakázaným za každých okolností. Nahradil ho výnimočný trest odňatia slobody na doživotie a trest odňatia slobody nad 15 a do 25 rokov. O dva roky neskôr, a teda v roku 1992, bolo toto ustanovenie pretransformované aj do ústavy Slovenskej republiky.

Trest smrti vo svete a v Európe

Z perspektívy celého sveta je najvýznamnejšou organizáciou OSN. Ide o organizáciu, ktorej členmi je veľké množstvo štátov. Niektoré z členských štátov tejto medzinárodnej organizácie trest smrti podporujú a majú ho zakotvený aj vo svojich právnych úpravách. Odmietanie trestu smrti nie je u OSN také nekompromisné ako u Rady Európy, nakoľko zrušenie trestu smrti nie je podmienkou vstupu do OSN. Najdôležitejším dokumentom prijatým OSN je Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.

Z hľadiska rôznych pohľadov zo strany štátov k trestu smrti, môžeme štáty rozdeliť do niekoľkých samostatných skupín. Prvá z nich je skupina, ktorú tvoria štáty, ktoré majú trest smrti nielen ukotvený vo svojej vnútroštátnej úprave, ale aj sa reálne a hojne používa v praxi. Radíme sem štáty ako Irán, Afganistan, Saudská Arábia či Uganda. Druhú skupinu tvoria štáty, u ktorých je ukladanie a vykonávanie trestu smrti povolené, ale udeľovanie a vykonávanie takejto formy trestu má výrazne klesajúci charakter. Patrí sem napríklad USA alebo Japonsko. A napokon, treťou skupinou, sú štáty, ktoré majú trest smrti zakázaný. Sú to všetky štáty Rady Európy.

V celosvetovom meradle sa presadzuje úplné zrušenie trestu smrti. O tejto téme sa často diskutuje na rôznych konferenciách a stretnutiach zástupcov štátov. Zástancovia zrušenia trestu smrti argumentujú tým, že trest smrti je pozbavenie jedného zo základných práv - práva na život. Existuje aj menšia skupina štátov, ktorá má pozitívny prístup k trestu smrti. Ide predovšetkým o štáty, v ktorých histórii, respektíve náboženstve, je trest smrti hlboko zakorenený. Za zrušenie trestu smrti vo svete agituje aj celosvetové hnutie za zrušenie trestu smrti.

Tak ako z hľadiska celosvetového náhľadu tvorí najvýznamnejšiu organizáciu už spomínaná OSN, tak u európskych krajín plní funkciu takejto organizácie Rada Európy. Nakoľko Rada Európy je medzinárodnou organizáciou zoskupujúcou štáty, s hlavným cieľom ochrany ľudských práv a teda, samozrejme, aj práva na život, tak práve z tohto dôvodu Rada Európy zastáva k trestu smrti jednoznačne negatívny postoj. Rada Európy tento svoj postoj pretavila do najvýznamnejšieho dokumentu zaoberajúcim sa trestom smrti, ktorým je Šiesty dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o ľudských právach zakazujúci trest smrti v mierových časoch. Protokol však neznamená absolútny zákaz trestu smrti. Výnimku tvorí situácia, v ktorej je samotný štát, a jeho existencia, ohrozený vojnou. V spomenutej situácií môže štát od protokolu odstúpiť. Nevyhnutné v spojení so Šiestym dodatkovým protokolom je spomenúť aj článok 3, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva zákaz neľudského a ponižujúceho správania, respektíve neľudského a ponižujúceho trestu.

Ďalším veľmi dôležitým ustanovením, ktoré sa dotýka trestu smrti je protokol číslo 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Týmto protokolom sa vyjadruje absolútny zákaz udeľovania a vykonávania trestu smrti, či už v čase mieru alebo aj vojny.

Argumenty pre a proti trestu smrti

Trest smrti, sám o sebe ako téma vyvoláva naprieč celým politickým spektrom mnoho otázok, kontroverzií či diskusií. Po vypočutí argumentov oboch strán, zostáva už len na nás a našom presvedčení, ku ktorej skupine sa názorovo prikloníme. Zástancov trestu smrti inak nazývame aj retencionisti. Medzi dôvody, ktorými argumentujú zástancovia trestu smrti patrí v prvom rade odstrašenie potenciálnych páchateľov. Podľa výskumov je zastrašenie najlogickejším a najracionálnejším dôvodom, ktorý podávajú zástancovia trestu smrti. Treba priznať, že čiastočne sa s týmto argumentom dá súhlasiť, keďže trest smrti pôsobí určite pre potenciálnych delikventov odstrašujúcejšie ako trest odňatia slobody. Ďalšími argumentami zástancov trestu smrti sú dôvody ako zabránenie recidívy v protiprávnom konaní. Páchateľ sa už následne opakovaného trestného činu totiž nie je schopný dopustiť. Ďalším dôvodom zástancov trestu smrti pre jeho uzakotvenie v právnej úprave jednotlivých štátov, je potreba spoločnosti pomstiť sa páchateľovi za čin ním spáchaný. Posledným veľmi preferovaným argumentom je praktickosť trestu smrti. Pri tomto argumente sa nehľadí na morálne stanovisko, ale čisto len na finančnú stránku veci.

Argumenty odporcov trestu smrti:

• Nemožnosť nápravy justičného omylu: V histórii boli prípady, keď bol nevinný človek popravený.
• Morálny rozmer: Cirkev rozlišuje medzi hriechom a hriešnikom. Dnes Katolícka cirkev jednoznačne odmieta trest smrti.
• Porušovanie ľudských práv: Trest smrti je popretím všeobecne uznávaného práva na život.
• Kruté vykonávanie: Nemožno prehliadať krutosť trestu smrti bez ohľadu na metódu, ktorá sa použije.
• Neúčinnosť: Vedecké štúdie sústavne zlyhávajú v hľadaní presvedčivého dôkazu, že trest smrti odradzuje potenciálnych zločincov od páchania násilností viac ako iné tresty.

tags: #trest #smrti #argumenty #za #a #proti