
Diskusia o národnej hrdosti je komplexná a dotýka sa mnohých aspektov našej identity, spoločnosti a vnímania sveta. Čo to vlastne znamená byť hrdý na svoj národ? Je to pocit spätosti, vďačnosti, alebo skôr prejav povýšenosti a neopodstatneného sebavedomia? Tieto otázky rezonujú v spoločnosti a vyvolávajú vášnivé debaty.
Byť hrdý na Slovensko môže znamenať mnoho vecí pre rôznych ľudí. Pre niekoho je to hrdosť na krásnu prírodu, pre iného na bohatý folklór a tradície. Ďalší sú hrdí na predkov, ktorí sa postavili proti útlaku a bojovali za slobodu a nezávislosť.
Som hrdy na to, ze som slovak. Som hrdy na to, ze nasa rec je ina ako ostatne. Som hrdy na to, co spravili ludia, ktori boli rovnako hrdi na svoj povod, aby sa postavili nespravodlivosti a vybojovali si to, co bolo ich - nezavislost, slobodu, zvrchovanost a hrdost.
Napriek pozitívnym aspektom národnej hrdosti je dôležité pozerať sa na ňu aj kriticky. Niektorí ľudia ju považujú za prekonanú koncepciu, ktorá vedie k nacionalizmu, xenofóbii a netolerancii.
Človek má prirodzenú potrebu patriť niekam, byť súčasťou nejakej sociálnej skupiny, s ktorou má rovnaké znaky. Takou najmarkantnejšou je národ - rovnaký jazyk, rovnaké územie, rovnaký pôvod, rovnaká história…
Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom
Príslušnosť k národu je pre mňa nepochopiteľná, cudzia koncepcia. Čiastočne si ju vysvetľujem, tým že 1. príslušnosť k mase sníma individuálnu zodpovednosť a predpokladá črty spoločné všetkým príslušníkom, zatiaľčo odchýlky u jednotlivcov sú v celkovom obraze o mase potlačené; 2. možnosti jazyka limitujú možnosti myslenia, spoločný jazyk môže byť faktorom utvárania kolektívneho rebríčka hodnôt/všeobecného povedomia o [niečom] ;
Boli by sme urcite iny ludia, ak by sme vyrastali v inom systeme, inej kulture… horsi/lepsi s inym myslenim a inymi schopnostami.
Byť hrdý na svoj národ by malo ísť ruka v ruke so zodpovednosťou za jeho budúcnosť. To znamená aktívne sa podieľať na rozvoji spoločnosti, chrániť životné prostredie a bojovať proti nespravodlivosti.
Jazyk je jednou z vecí, čo odlišuje národ ako celok od ostatných. Takze svojim sposobom sa podiela na formovani vedomia prislusnosti niekam. A hrdosti na to, ze tam prislusis.
Reprezentácia krajiny je v športe jednou z najvyšších pôct, ktorú môže športovec dosiahnuť. Nie je to len o hre samotnej, ale o symbolike, histórii a vývoji príbehu, ktorý sa skrýva za každým reprezentačným dresom naprieč rokmi. Nosiť reprezentačný dres nie je iba o tom, byť najlepším na ľade. Je to prejav úcty k tým, ktorí pred nami bojovali, aby slovenský hokej vôbec existoval. Je to vďaka nim, že dnes môže mladý talent dostať šancu ukázať sa svetu. Práve vďaka úspechom v národnom drese si ho všimli skauti, vďaka čomu bol draftovaný tak vysoko a mohol si zabezpečiť nielen svoju budúcnosť, ale aj budúcnosť svojej rodiny.
Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad
V dnešnej dobe, keď národná hrdosť často ustupuje individualizmu, by mal byť každý športovec, ktorý dostane pozvanie do národného tímu, pripravený prehodnotiť svoje priority. V tomto smere môžeme závidieť Čechom, ktorí berú reprezentáciu ako samozrejmosť a otázku cti bez ohľadu na to, aké problémy v národnom zväze panujú.
Každý športovec, ktorý sa dostane do pozície, kde ho nasledujú deti a mládež, má morálnu povinnosť správať sa zodpovedne. Čo to znamená? Ich rozhodnutia sa stávajú vzormi, ktoré formujú hodnoty budúcich generácií. Ak mladý hráč vidí, že odmietnuť reprezentáciu je "normálne", môže sa z toho stať trend. Väčšina slovenských médií však tomuto trendu výrazne napomáha. Ospravedlňuje vhyby, zakrýva podstaty, odvracia pozornosť na to dôležité kamsi do ilúzie a snov. Každý rok sa pred MS už mysliach pomýlených redaktorov vraciame s medailami na krku. Výsledkom však bude strata spoločnej identity a oslabenie národného ducha s pozlátkom falošnej nádeje.
Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku