
Eutanázia je komplexná a emocionálne nabitá téma, ktorá hlboko ovplyvňuje spoločnosť. Vyhranené názory a predsudky často bránia konštruktívnemu dialógu a vzájomnému porozumeniu, čo vedie k polarizovanému vnímaniu tejto problematiky. V tomto článku sa pokúsime objektívne preskúmať argumenty oboch strán a odložiť predsudky.
Eutanázia nie je moderný fenomén, ale téma, ktorá sprevádza ľudstvo už od dávnych čias. Niektorí autori uvádzajú, že jej história siaha až do najstarších ľudských spoločenstiev. V 19. storočí sa medicína začala zaoberať možnosťou aktívneho ukončenia života. V roku 1870 Samuel Williams navrhol použitie chloroformu a iných silných liekov nielen na zmiernenie bolesti v terminálnom štádiu choroby, ale aj na úmyselné ukončenie života pacienta.
Prvé pokusy o zavedenie a legalizáciu eutanázie sa uskutočnili v USA v rokoch 1905 - 1906, no boli jednoznačne zamietnuté. Až obdobie druhej svetovej vojny prinieslo masové praktizovanie eutanázie, čo poukázalo na riziko zneužitia medicínskych postupov na politické a ekonomické účely.
Samotné slovo "eutanázia" pochádza z gréčtiny a znamená "dobrá" alebo "tichá smrť". V starovekom Grécku sa takto označovalo pokojné ukončenie života. Moderná medicína rozlišuje pasívnu a aktívnu formu eutanázie. Hoci toto delenie je niekedy kritizované ako umelé, je nevyhnutné pre potreby právneho posudzovania. Je dôležité si uvedomiť, že pôvodný grécky význam slova eutanázia označoval postupy pre pokojnú a tichú smrť, nie úmyselné ukončenie života.
V posledných rokoch sa v súvislosti s eutanáziou často spomína pojem asistovaná samovražda. Práve táto forma eutanázie je predmetom rozsiahlych diskusií a v mnohých krajinách je považovaná za trestný čin úmyselného usmrtenia človeka.
Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom
Komplikácie nastávajú, ak pacient nie je pri vedomí alebo nie je schopný vyjadriť svoje želania ohľadom liečby. V takýchto prípadoch je veľmi tenká hranica medzi úmyselným ukončením života a správnym lekárskym postupom pri tíšení bolesti a uľahčovaní terminálneho štádia.
Pacienti v terminálnom štádiu často trpia silnými bolesťami, ktoré nereagujú na bežné lieky. Lekári vtedy používajú silné opioidy, ktoré majú tlmiaci účinok na dýchanie a krvný obeh. Zvyšujúce sa dávky opioidu zvyšujú riziko smrti, čo vedie k etickým dilemám.
"Nahováranie" na eutanáziu je situácia, keď pacient v terminálnom štádiu neuvažuje o predčasnej smrti, ale nakoniec privolí na podnet svojho okolia. Takéto konanie je prísne posudzované, pretože pacient v terminálnom štádiu je často psychicky labilný a náchylný na nátlak.
Eutanázia je v mnohých krajinách nezákonná, no etické a morálne spory o tejto téme pretrvávajú. Ide o dilemu medzi existenciou a utrpením človeka.
Hlavným argumentom zástancov eutanázie je skrátenie utrpenia človeka. Tento argument vychádza zo súcitu a empatie voči smrteľne chorej osobe. Niektorí zástancovia však môžu sledovať aj vlastné ciele a záujmy, napríklad komerčné.
Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad
Odporcovia eutanázie často argumentujú úctou k ľudskému životu a odmietajú rozhodovať o jeho predčasnom ukončení. Mnohí veria, že život sa nekončí v momente utrpenia, ale až keď sa prirodzene dovŕši. Odmietanie eutanázie môže byť motivované náboženským presvedčením, čo však môže sťažovať dialóg so zástancami v sekulárnej spoločnosti.
História ukazuje, že v rukách totalitného štátu môže byť eutanázia zneužitá. Aj v súčasnosti je ťažké rozlíšiť, ktoré štáty sú skutočne demokratické, a ani to nie je zárukou. V krajinách, kde je asistovaná samovražda normou, môžu starí a ťažko chorí ľudia pociťovať vinu za to, že sú bremenom pre rodinu a štát. Môžu cítiť morálnu povinnosť ukončiť svoj život, ktorý už nikomu nič neprináša.
Daniel Pastirčák zdôrazňuje, že rozhodnutie o ukončení života by nemalo byť v rukách štátnej inštitúcie. Človek, ktorý sa rozhodne zabiť seba alebo iného, berie na seba zodpovednosť a morálnu neistotu. Legalizácia asistovanej samovraždy presúva túto ťažobu na inštitúciu.
Príbeh Rogera Foleyho, ktorý čelil tlaku lekárov, aby podstúpil eutanáziu, ilustruje možné riziká. Riaditeľ nemocnice mu povedal, že jeho pobyt v nemocnici stojí 1 500 dolárov denne, čo Foley vnímal ako nátlak na ukončenie života.
Dlhodobým trendom je starnutie populácie, čo vedie k zvyšujúcej sa ekonomickej záťaži pre štát. Starí a dlhodobo chorí ľudia predstavujú čoraz väčšiu finančnú záťaž.
Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku
V krajinách, kde je eutanázia legálna, počet asistovaných samovrážd prudko narastá. Napríklad v Holandsku ich počet za rok 2022 vzrástol o 14 percent a v Belgicku sa od roku 2002 zvýšil desaťnásobne.
Film "Dobrá smrť" poukazuje na rozpad vzťahov v spoločnosti. Janette sa rozhodla zomrieť, no predtým zomreli jej vzťahy. S dcérkou Bridget sa odmietla podeliť o radosť zo svadby. Zástancovia eutanázie často hovoria, že nechcú byť na ťarchu iným.
Daniel Pastirčák sa zamýšľa nad tým, či je správne, aby rozhodnutie o ukončení života bolo v rukách štátnej inštitúcie. Poukazuje na to, že človek, ktorý sa rozhodne zabiť seba alebo iného, berie na seba zodpovednosť, morálnu neistotu a riziko, že jeho čin bude pôsobiť rozporuplne. V prípade legalizovania asistovanej samovraždy sa ťarcha zodpovednosti presúva na inštitúciu. Pastirčák preferuje, aby si človek vzal život sám formou samovraždy, hoci to prináša obrovské problémy. Štát a jeho úradníci nie sú ovládaní individuálnym svedomím, ale politickou a ekonomickou racionalitou.
Pastirčák upozorňuje, že na začiatku sa eutanázia legalizuje za prísne vymedzených podmienok, ale je len otázkou času, kedy prídu iniciatívy na rozšírenie mantinelov. V Belgicku povolili eutanáziu aj ľuďom s psychickými ochoreniami a psychické dôvody sa uznávajú aj v prípade mladých.
Pastirčák sa pýta, či je život hoden žitia, aj keď je sprevádzaný permanentným utrpením. Zdôrazňuje, že úlohou spoločnosti je poskytnúť človeku všetku možnú pomoc a informácie, ale nemá právo prevziať iniciatívu a zabiť ho formou eutanázie.
Pastirčák sa zamýšľa nad tým, či právo na dobrú smrť predpokladá aj právo na dobrý život a kto ho zaručí. Zdôrazňuje, že spoločnosť sa zaručuje za vykonanie práva a za každým právom sa skrýva aj povinnosť.
Pastirčák pripomína, že myšlienka eutanázie bola historicky spojená s predstavou ideálneho štátu a totality. Platón hovoril o telách a duševných stavoch nehodných žitia a táto myšlienka ožila v nacistickom Nemecku.
Katarína Fedorová zdôrazňuje, že Európsky súd pre ľudské práva opakovane skonštatoval, že právo na súkromie zahŕňa aj právo rozhodovať o konci svojho života. Určenie spôsobu vlastnej smrti je prejavom osobnej autonómie. Zároveň upozorňuje na to, že spoločnosť má legitímny záujem na ochrane života, predchádzaní samovraždám, ochrane nevinných tretích strán a udržaní integrity lekárskej profesie.
Fedorová kritizuje predpoklad, že určitá charakteristika (vek, zdravotné postihnutie, choroba) nevyhnutne vedie k zraniteľnosti. Ochrana jednotlivcov "lucidnej mysle" pred nimi samými na základe predpokladu o ich zraniteľnosti je neakceptovateľná.
Fedorová upozorňuje, že každá verejná diskusia o eutanázii prináša vyjadrenia ľudí s rôznym zdravotným postihnutím, ktorí ju vnímajú ako nebezpečnú. Obávajú sa, že sa tým prehĺbi predstava, že život s postihnutím je bezcenný. Skúsenosti z krajín, kde je asistované umieranie legálne, však vyvracajú tvrdenia, že by to znížilo ochotu spoločnosti investovať do zvyšovania kvality a dostupnosti paliatívnej a sociálnej starostlivosti.
Fedorová sa zaoberá argumentom "klzkého brehu" a zdôrazňuje, že jasná definícia obsahu a podmienok informovaného súhlasu má byť dostatočnou zárukou na to, aby sa zabránilo "zabíjaniu bez súhlasu". Prenesením zodpovednosti na príbuzných a priateľov sa štát zbavuje nástrojov kontroly a možnosti predísť smrti osôb, ktoré nie sú spôsobilé takéto rozhodnutie prijať.
Fedorová zdôrazňuje, že každý dospelý a svojprávny človek, ktorý za seba prijímal celý život rozhodnutia, má mať právo o sebe rozhodnúť aj v takejto hraničnej situácii. Legalizácia eutanázie by bola možnosťou pre ľudí, ktorí sú presvedčení, že ich život patrí im a len oni o ňom majú rozhodovať. Pre odporcov eutanázie by sa nič nezmenilo.
Fedorová kritizuje alibistický argument, že dnes existuje možnosť odmietnuť liečbu, čím si pacient spôsobí alebo urýchli smrť. Odmietnutie liečby môže spôsobiť zdĺhavé, bolestivé a mučivé umieranie. Súhlasí, že ak existuje možnosť liečby, lekári by mali robiť maximum pre vyliečenie pacienta, ale ak ide o diagnózy s fatálnym terminálnym štádiom, mala by existovať možnosť dôstojne ukončiť takéto utrpenie.
Fedorová súhlasí s názorom ťažko chorej Janky Matavovskej, ktorej prekáža, keď sa do diskusie o eutanázii "pchajú reči o nádeji, ktorá je vraj vždy. Nie je, občas žiadna nádej neexistuje. Jednoducho ste prehrali a vy o tom viete."
Fedorová poukazuje na to, že argument o zneužívaní eutanázie je irelevantný, pretože lekári majú dnes rovnaké možnosti zneužívať svoju "moc" a proces eutanázie by bol ďaleko viac kontrolovaný.
Fedorová uvádza, že podľa prieskumu agentúry Focus z roku 2014 považuje 58,8 percenta respondentov za dôležité, aby sa na Slovensku riešila otázka eutanázie a 55,9 percenta súhlasí s tým, aby ťažko chorý človek mal možnosť na svoju žiadosť dobrovoľne ukončiť svoj život za asistencie lekára.
Fedorová cituje JUDr. V. Kessega, ktorý tvrdí, že proti legalizácii eutanázie stoja zásadné právne prekážky, pretože má všetky skutkové znaky usmrtenia a nemožno ju právne odlíšiť od trestného činu vraždy.
Fedorová uvádza príklady krajín, kde je eutanázia legálna, ako Holandsko a štát Oregon v USA. Upozorňuje na to, že v Belgicku zomiera pomocou eutanázie oveľa viac ľudí ako v Holandsku, hoci v Belgicku nie je eutanázia legálna.
Fedorová poukazuje na štúdie, ktoré dokazujú, že úsilie lekárov o asistovanú samovraždu pacienta často zlyháva a spôsobuje ešte väčšie bolesti a zdravotné komplikácie.
Je dôležité rozlišovať medzi liečbou a základnou zdravotnou starostlivosťou, ktorá zahŕňa výživu, dodávanie tekutín, polohovanie, tíšenie bolesti, umývanie a starostlivosť o dýchacie cesty. Túto starostlivosť treba poskytnúť pacientovi za každých okolností.
Pri liečbe je dôležité zhodnotiť, či sú liečebné prostriedky primerané očakávanému zlepšeniu zdravia. Neprimeranej liečby sa môžeme v zhode so svedomím zriecť.
Ján Pavol II. v Evangelium vitae potvrdzuje, že eutanázia je vážnym porušením Božieho zákona ako morálne neprípustné dobrovoľné zabitie ľudskej osoby.
V prípade, že je liečba neprimeraná, môžeme sa jej zriecť a "odpojiť" dotyčného od prístrojov, ktoré zaňho vykonávali základné životné funkcie bez akejkoľvek šance na zlepšenie životnej situácie pacienta. Ak však niekto chce pacienta odpojiť od prístrojov, ktoré chorému dávajú prísun potravy a tekutín, ide o priame a úmyselné zabitie človeka.
Súdny psychológ Robert W. Evans upozorňuje, že zástancovia eutanázie by ju chceli zakotviť do legislatívy, ak by išlo o slobodné a dobrovoľné rozhodnutie pacienta, čiže ak by sa pre ňu chorý nerozhodoval napr. v depresii. V psychiatrii sa však depresia často popisuje ako stav, v ktorom človek nevidí žiadne východisko zo svojej situácie. Ak si pacient želá svoju smrť, znamená to, že už nevidí žiadne východisko vo svojom trápení, a teda je v depresii.
Uvedená dáma na základe rozhovorov s mnohými zomierajúcimi pacientmi zistila, že v tejto etape prechádza človek tzv. dráhou smrti, t. piatimi štádiami psychického prežívania: popretie, hnev, depresia, zúfalstvo a zmierenie.