Škola života: Diskusný príspevok o vzdelávaní a dospievaní

Škola, inštitúcia, ktorá v nás vyvoláva rôzne pocity. Pre niekoho je to miesto, kde sa rozvíja a učí nové veci, pre iného zase synonymum nudy a povinností. V nasledujúcom diskusnom príspevku sa pozrieme na školu života z rôznych uhlov pohľadu, od radostí a starostí študentského života až po rolu rodičov vo vzdelávaní.

Úvod do problematiky

Vzdelanie pre všetkých, všade a teraz! Škola! Mnohí mladí ľudia nemajú radi toto slovo. A prečo je to vlastne tak? Prečo sa študenti a žiaci do školy netešia, ale hľadajú len všakovaké výhovorky aby sa jej vyhli? Na túto otázku by mali odpovedať najmä tí najpovolanejší a tými sú samozrejme študenti, ľudia, ktorí pravidelne derú nohavice v školských laviciach a ktorí ešte nezabudli, na rozdiel od svojich rodičov, akú horkú príchuť ma päťka práve zapísaná v klasifikačnom zázname.

Škola ako inštitúcia: Medzi nutnosťou a zbytočnosťou

V živote každého človeka zohráva škola a štúdium veľmi dôležitú úlohu. Je to práve škola kde sme sa naučili čítať a písať, kde sme sa stali cieľavedomí a ctižiadostiví, častokrát sme tam stretli aj prvú lásku. No je to aj inštitúcia, v ktorej trávime nemalú časť dňa, ktorú by sme častokrát vedeli využiť aj lepšie ako sedením za počmáranou rozsypujúcou sa lavicou, bifľujúc sa latinské názvy z biológie, či písaním vzorcov heterocyklických zlúčenín, ktoré môžeme z hlavy vypustiť rýchlo, akonáhle sa napíše písomka. Veď, kde sa to dá vôbec využiť? Ako to môže na súde použiť právnik a ako v banke ekonóm? Odpoveď znie: Nijako.

Pravdou je, že v našej „milovanej“ škole ako aj vo všetkých podobných zariadeniach sa učíme veľa nepotrebného a v živote väčšiny aj nepoužiteľného. Pravdou je, že sme neúmerne zaťažovaní a naše vzdelávanie je príliš všeobecné, čo nám bráni hlbšie sa venovať našim koníčkom, športu a oblastiam, ktorým sa chceme venovať i v budúcnosti a v ktorých chceme vyniknúť. A to je jadro problému. Musíme sa učiť predmety, ktoré nás nebavia a nezaujímajú a na tie, ktoré vieme, že budeme potrebovať i v ďalšom našom štúdiu a neskôr profesiách nám už nezostáva dostatok času.

Preto si veľmi cením, že v našom gymnáziu máme i voliteľne predmety. Je veľmi dobré, že si môžeme vybrať predmety, o ktoré máme záujem a chceme sa v nich ďalej zdokonaľovať a rozširovať si svoje znalosti. Na druhej strane množstvo povinných predmetov a najmä obsah učiva je stále neúnosný. Verím, že by veľmi pomohlo, ak by sa počet voliteľných predmetov alebo seminárov ako ich voláme my, zväčšil, no malo by to byť na úkor zredukovanie počtu vyučovacích hodín povinných predmetov a rozsiahlosti učiva a nie predĺžením školského vyučovania. Viem, že v mnohých školách semináre nepoznajú, ale na základe vlastnej skúsenosti som presvedčený, že takýto systém je potrebné čo najrýchlejšie zaviesť do všetkých stredných škôl a gymnázii.

Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom

Metódy výučby: Od diktovania k interaktívnej diskusii

Ďalším veľkým problémom sa stáva výklad učiva. Hodina sa začína tým, že si každý z nás vytiahne zo svojej tašky zošit spolu s perom a štartuje sa tak dlhé, nudné a únavné písanie poznámok, ktoré nám profesor zväčša diktuje a tak scény z amerických seriálov zo školského prostredia, kde žiaci vášnivo diskutujú spolu s učiteľmi ostávajú zatiaľ iba snami. Učitelia často považujú im položené otázky za narúšanie vyučovacej hodiny, stratu času a reagujú podráždene. I keď nemôžem hádzať všetkých profesorov do jedného vreca a musím povedať, že na základnej škole to bolo ešte horšie.

Žijeme v dobe, kde má hádam každý školák prístup k internetu, a preto by bolo prospešné, keby boli poznámky od jednotlivých vyučujúcich zverejňované na školskej internetovej stránke, kde by si ich mohol každý veľmi rýchlo a ľahko stiahnuť a ďalej s nimi pracovať. Ušetrilo by sa tak nemálo času a síl, ktoré teraz musíme venovať ich písaniu a zostal by priestor aj na zvedavé otázky a zaujímavé odpovede, ktoré sú teraz odbíjané vetou: „Otázky sa nekladú, nestíhame!“ Takýto návrh bol položený niekoľkým vyučujúcim, no žiaľ, zatiaľ neúspešne. A tak všetko zatiaľ beží v starých koľajách, hoci si vieme predstaviť aj štúdium lepšie, zábavnejšie a praktickejšie.

Nová maturita a monitoring: Cesta k lepšiemu vzdelávaniu?

A tretia záležitosť, ktorá má trápi v našom školstve je nová maturita. Hlavný prínos novej maturity vidí pán minister Martin Fronc v možnosti, že postupne celkom nahradí prijímacie skúšky na vysoké školy a tiež, že prináša dôkladnú analýzu, na ktorej sa dá postaviť obsahová reforma. Nie je mi ale jasné, ako môže táto „celoplošná previerka vedomostí“ nahradiť príjmacie skúšky na právo alebo psychológiu, kde je každoročne počet uchádzačov niekoľkonásobne vyšší ako počet prijatých študentov. Som preto presvedčený, že na mnohých univerzitách sa budú konať skúšky i naďalej, a preto význam novej maturitnej skúšky ostane malý a tým sa od predchádzajucej formy nebude veľmi líšiť. Tak či onak viem, že sa jej na búdúci školský rok nevyhnem a ostáva mi len dúfať, že v roku 2007 sa maturity udejú bez chýb a zbytočných prešľapov.

Podobný osud čaká zrejme aj monitoring na základných školách. Mal to byť test, ktorý mal úplne nahradiť príjmacie pohovory na stredné školy, ale pravdepodobne sa tak nestane. Mám sestru deviatačku a viem, v akých podmienkach bol tohtoročný monitoring písaný a taktiež viem, ako bol písaný na iných základných školách. Dalo sa ľahko opisovať, radiť a pomáhali dokonca aj dozerajúci učitelia. Veď nevadí, že daný vyučujúci učí iný predmet ako je matematika, ale predsa poradí žiakom k prijatiu na ich vysnenú strednú školu. A tak hodnota tejto skúšky je zatiaľ nízka a riaditelia stredných škôl budú asi musieť opäť vyhlásiť „klasické“ príjmacie pohovory.

Zdvorilosť ako základný kameň medziľudských vzťahov

Nazdávam sa, že hovoriť na tému zdvorilosť je v dnešnej dobe veľmi dôležité. Čo je vlastne zdvorilosť? Kde ju používame? Začať môžeme v prostredí, ktorí je nám veľmi blízky a sme s ním spätí do konca života. Je to prostredie domova a k nemu tiež neodmysliteľne patrí otázka zdvorilosti. Je takmer našou povinnosťou byť zdvorilí k našim rodičom. Oni nás vychovali, vštepovali dobré zásady, dávali lásku i materiálne veci. Oni sú tí prví, ku ktorým máme byť zdvorilí. Neodmysliteľne k rodine patria aj starí rodičia. Sú starší členovia rodiny, ktorí už toho veľa prežili. Na znak úcty a dobrej výchovy je zdvorilosť na mieste. Naším druhým domovom sa na určitý čas stáva škola. Spoznávame nových ľudí a sme k nim zdvorilí a slušní a tak by to malo zostať až dokonca. Našou zdvorilosťou preukazujeme profesorom našu vďaku za ich ťažkú, ale oddanú a zmysluplnú prácu. Mesto pokladáme za neutrálne prostredie.

Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad

Ironický pohľad na školskú realitu

Ráno vstanem už o štvrť na osem aby som náhodu nezaspala. Rýchlo si nahádžem veci do tašky pretože u mňa platí pravidlo najprv práca potom zábava a až potom sa začnem obliekať. Dvere na našom byte sa rozletia a ja so slovami: "Rýchlo lebo nestíham!" Vbehnem do auta. Do školy vbehnem tesne pred tým ako sa podarí nášmu pánovi školníkovi zamknúť. Do triedy prichádzam až po zvonení a začínam si vypracovávať domáce úlohy. Dokončím ich ešte predtým ako pani profesorka nervózne vtrhne do triedy a skoro zvalí umývadlo. Sadne si na stoličku, ktorá pod ňou pukne. Otvorí triednu knihu a skoro vytrhne stranu, do ktorej zapisuje. Načmára podpis a zabuchne triednu knihu až tak že počuť pukot stola.

Ale nie len zlé veci, škola mi veľa dala napríklad kde inde by som sa mohla naučiť otvárať maratónku zubami alebo ryť do lavice? Samozrejme škola ma naučila aj udržiavať rovnováhu vďaka hojdaniu na stoličke. Ale aj svalová hmota sa mi vyvinula pri sedení na telesnej keď som sa tvárila že mi je zle. No viem byť aj nenápadná keď sa píše písomka. Naučila som sa aj rešpektovať rozhodnutia ostatných keď mi nechcú dovoliť aby som si opísala ich domácu úlohu. V škole to je tvrdé - tvrdé stoličky tvrdé lavice. No po tých dlhých rokoch som si už zvykla. Neviem čo by som mohla robiť s priateľmi vonku keby som nechodila do školy. Proste škola mi zapĺňa voľný čas, ktorý by som určite vedela nejako inak využiť. Jediné čo my v škole dvíha náladu je náš bufet. Čo mi dvíha žalúdok sú naše záchody. Hlavne, že na nich máme to perfektné zrkadielko, v ktorom sa skoro nevidím. Pekne sa upravím a vyjdem vonku a zamierim do toho bufetu. S úsmevom odoberiem od pár ľudí nejaké drobné a s dobrým pocitom a úsmevom si kúpim niečo čo skryjem a nikomu z toho nič nedám.

Rodičia: Zabudnutý článok vzdelávacieho procesu?

Ak sa začneme rozprávať o vzdelávaní detí, naša pozornosť sa sústredí zväčša iba na školy. Rodičov z tejto debaty vynechávame akoby do nej nepatrili. Kritizujeme katastrofálnu úroveň školstva, ale vlastný podiel rodičov na tom nevidíme. Pritom sú však za celú situáciu smerovania vzdelávania detí zodpovední omnoho viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Rodičia sa zbavujú zodpovednosti a kompetencií a očakávajú od učiteľov rázne riešenia situácií. Ak im ho učiteľ neponúkne, nie je v praxi žiadnou výnimkou, že učiteľ je donútený vedením školy znížiť nároky na žiaka. V snahe vyhnúť sa možným problémom na pracovisku a s rodičmi dieťaťa, učiteľ prehodnotí daný konflikt, aby neprišiel o prácu a nátlaku podľahne.

Neustálym podporovaním detí v hľadaní nekorektných riešení z problémových situácií, do ktorých sa v škole dostali svojou pohodlnosťou. Neučia ich zodpovednosti za seba, svoj život, budúcu rodinu i spoločnosť. Vždy sú tí, čo hasia problémy svojich detí. Vytvárajú umelo záujem o menej kvalitné školy, programy, aby ich deti získali vysokoškolský titul rovnocenný iným ďaleko kvalitnejším školám. Veď ako by sa na nich pozerali ich susedia? Kolegovia? Či budúci zamestnávatelia detí, že nemajú vysokú školu? Neuvedomujú si pritom, že vyštudovať školu so zlým renomé je pre zamestnávateľa rovnaké, akoby žiadnu školu absolvent nemal. Klásť nároky znamená vychovávať, nájsť si čas na priority - naše deti.

Ktosi neskutočne presne vystihol problém dnešnej doby: „Výchova začína tam, kde končí zóna nášho komfortu.“ Táto veta mi neprestáva rezonovať v ušiach, odkedy som ju prvý krát počula. Pre mnohých z nás nie je pravdou, že nemáme na výchovu čas. Nechce sa nám iba vzdať nášho komfortu. Rodič, ktorý vychováva, je v konfliktných situáciách ako vysoký kamenný múr a snaží sa odolať náporu. Nedovolí, aby cezeň prenikli do dospelosti jeho dieťaťa všetky egoistické črty, s ktorými sa rodí. A aj vďaka týmto nárazom mu umožňuje, aby jeho psychika zdravo dozrievala. Aby si dieťa uvedomovalo nielen svoje práva, ale aj povinnosti. Mnohí rodičia však nie sú múrom, ale drevenou bránou, ktorá sa pri každom nápore ako na povel otvára a zlozvyky detí dostávajú zelenú. Rodičia umožnia svojim deťom vyštudovať priemerné školy, dosahovať neraz podpriemerné výsledky, no ako samozrejmosť očakávať NADPRIEMERNÉ ZAMESTNANIE A PLAT. Následne rodičia vinia zo zlyhania štát, že umožňuje produkovať školám tisícky študentov, ktorí nemajú s realitou v praxi nič spoločné.

Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku

Podľa niekoľkoročných výsledkov medzinárodných meraní vedomostí 15-ročných žiakov z 57 krajín sveta PISA, ktoré organizuje OECD, sa už stredoškoláci umiestňujú pod priemerom so svojimi vedomosťami. Nie je teda situácia alarmujúca len pri vysokých školách, ktoré nepripravujú študentov na prax. Už stredoškoláci preukázateľne nedokážu získané vedomosti používať. A takto môžeme pokračovať k základnej škole. Rodičia nevynakladajú úsilie v dôslednej kontrole detí v ich príprave na vyučovanie priveľmi skoro. Očakávajú, že deti by mali byť samostatné už v prvom ročníku na základnej škole. Avšak mnohé si nedokážu ešte vytvoriť systém v učení, určiť priority a tak získavajú doživotne zlé návyky. Neosvoja si dôležitú schopnosť "učiť sa". Umenie timemanagementu neovládajú i mnohí rodičia. Ako to majú dokázať malé deti, keď na ne pôsobí také neuveriteľné množstvo podnetov? Rodičia argumentujú, že, keď boli oni deti, rodičia sa s nimi tiež neučili od prvej triedy. Doba sa však zmenila. To neuveriteľné množstvo technológií, ktoré naplnilo náš voľný i pracovný čas absolútne zmenilo myslenie a prístup k veciam. Vetu „ dnes prokrastinujem“ počujete u študentov pomaly častejšie ako „dnes mám prednášku“.

Detský psychiater Michael Winterhoff v jednom rozhovore poznamenal, že dnešné deti sú tak pretechnizované, že aj k ľuďom pristupujú akoby boli na gombík. Požadujú všetko ihneď. Akoby si neuvedomovali rozdiel medzi človekom a strojom. Nemajú žiadnu trpezlivosť. To má dopad aj na schopnosť učenia sa. Spoločnosť vzala učiteľom rešpekt. Na vrchol pyramídy sa postavilo dieťa, ktoré prostredníctvom rodiča vzalo učiteľovi autoritu. Aj napriek tomu rodič očakáva, že vyučovací proces by mal prebiehať bez problémov. Väčšina rodičov sa nezaujíma ani o smerovanie školy, kam dieťa chodí a aké aktivity vyvíja. Napriek tomu, že by rodičia radi hodili všetky problémy vzdelanosti detí a problémov s nimi na školy, deti trávia v škole približne iba 14% zo dňa. V rodine a komunite naopak trávia približne 53% svojho času. Nie je teda pochybnosť o tom, že škola je pre nás dôležitá, ale zázemie a správne fungovanie výchovného prístupu rodičov je ešte dôležitejšie.

Ďalšia štúdia publikovaná v Review of Economics and Statistics preukázala, že úsilie rodičov ( ako čítanie kníh nahlas, stretnutia a komunikácia s učiteľmi ) má väčší dopad na dosiahnuté vzdelanie ich detí ako väčšie úsilie vynaložené akýmkoľvek učiteľom či študentom samotným. Viacero výskumov tiež ukázalo, že väčšia časť akademických výhod patrí deťom z majetných rodín, ktorým záležalo na rozvoji svojich detí v porovnaní z menej majetnou vrstvou, ktorá mala uvoľnenejší a lenivejší prístup k výchove. Ale tento výskum tiež odhalil, že bez ohľadu na zázemie, aké deti majú, nepotrebujú žiadne drahé super vzdelávacie pomôcky, digitálne technológie, aby získali výhodu oproti ostatným. Nepotrebujú žiadne úžasné extra kurzy. No nielen hocijako. Na obsahu konverzácie s deťmi taktiež záleží. Dokázalo sa, že deti, ktoré hovorili s rodičmi o počítaní a číslach doma, začínali školu s ďaleko väčšími matematickými schopnosťami ako ich spolužiaci. Vedci z UCLA School of Public Health prišli na to, že obojsmerná komunikácia dieťa - rodič bola 6x účinnejšia v podporovaní rozvoja jazyka ako medziobdobie, kedy hovoril iba rodič. Tento pútavý spôsob konverzácie dáva deťom šancu vyskúšaťsi jazyk pre seba. A tiež im dáva pocítiť, že ich myšlienky a názory sa realizujú a sú skutočné.

Na rodičoch naozaj záleží. A nielen ak sa pozeráme egoisticky na vlastnú rodinu, vlastné dieťa a jeho budúci úspech, ale aj na vývoj tejto spoločnosti. Stav krajiny, v ktorej žijeme a budú žiť tieto deti so všetkým, čo sme im do "batôžka" vložili. Zamyslite sa nad tým, ako to u vás doma vyzerá. Bude im to stačiť? Väčšia kooperácia rodičov a škôl sa javí tiež ako nevyhnutná. Nie obviňovanie, vydieranie, ale skutočná harmonická spolupráca môže napomôcť deťom dosahovať lepšie výsledky. Sme však na to reálne pripravení? Vieme ako fungujú podporné výchovné semináre organizované školami pre rodičov? Aj uznávaný detský psychiater Michael Winterhoff pripúšťa, že akokoľvek sa nám dnes zdajú "návody na výchovu" absurdné, vzhľadom na stále pribúdajúce množstvo vývojových psychických deficitov detí, budú takéto "návody" pre rodičov nevyhnutnosťou.

Pohľad na svet očami študenta

Milý pán učiteľ a milí spolužiaci. Srdečne Vás chcem privítať na dnešnej schôdzi, ktorá sa povedie témou „Ochrana životného prostredia“. Táto téma je v súčastnosti dosť aktuálna a pomerne dôležitá. Ochrana životného prostredia znamená starostlivosť o celý rad prírodných zdrojov - rastliny, živočíchy, vzduch, vodu i pôdu. Životné prostredie je všade okolo nás, sme s ním spojení vo vzájomnom vzťahu. Základným životným prostredím ľudí je príroda - prírodné prostredie. Tvorí ho vzduch (biosféra), voda (oceány), pôda (zemská kôra s nerastným bohatstvom), rastlinstvo a živočíšstvo. Tieto zložky pôsobia súčasne a vo vzájomnej súvislosti. Človek životné prostredie využíva a svojou činnosťou ovplyvňuje. Tým vytvára umelé prostredie (mestá a dediny, dopravné prostriedky, cesty, železnice, mosty, budovy a iné) a tým pádom ho ničí a znečisťuje. V rukách každého jednotlivca je sila - pozitívne ovplyvňovať kvalitu životného prostredia, ale aj demolačná sila - zničiť všetko pekné okolo seba a život v akejkoľvek jeho podobe. Dlhodobé poškodzovanie životného prostredia sa odráža na zdraví ľudí. Zdravé životné prostredie a zdravý spôsob života idú ruka v ruke so zdravým a hodnotným prežívaním života každého z nás. Zachovanie prírody sa zabezpečuje ochranou a šetrným využívaním prírodných zdrojov. Bez starostlivosti o životné prostredie by sa mohlo narušiť, prírodné zdroje vyčerpať a Zem zničiť. Človek sa stará o svoje vlastné veci, ktoré sú preňho cenné, ale o životné prostredie sa nestará a tým je stále viac a viac znečistené. Pri celkovom zosumarizovaní týchto myšlienok by som chcela na záver poprosiť, aby ste sa začali viac zaujímať o vaše životné prostredie a o jeho ochranu.

Chcel by som sa pripojiť k diskusii a vyjadriť svoj názor na tému „Lesk a bieda nášho študentského života“, ktorá je iste pre vás i pre mňa veľmi zaujímavá. Podľa mojej mienky sú výhody a nevýhody študentského života odlišné u každého študenta. Závisia hlavne od rodičov a materiálneho zabezpečenia. Dôležitá je škola, ktorú žiak navštevuje a aj vek zohráva významnú úlohu. Nepochybne sa v nich však odráža prístup študenta k povinnostiam, škole a životu. Sú študenti, pre ktorých je celý svet gombička. Patria tam najmä bohaté, rozmaznané deti podnikateľov a inak vysoko postavených rodičov. Ak si niečo doma „zaspievajú“, majú to okamžite ako na podnose. Preto si mnohí z nich myslia, že to tak bude stále. Nemôžeme však hádzať všetkých do jedného vreca. Tí, ktorí majú dobrú výchovu a sú oboznámení s problémami v dospelom svete skoro odmalička, zodpovednejšie pristupujú k všetkým úlohám. Ich zoznam výhod a nevýhod sa výrazne mení a niektoré položky v ňom nadobúdajú iný význam.

Mnohí študenti si myslia, že ich život bude jednoduchší, voľnejší a zábavnejší, keď vyrastú a dospejú. Mýlia sa však. Málokto si spomenie, ako sme nenávideli chodenie do materskej škôlky a tešili sa na nástup do školy. Potom sme to však oľutovali. Mysleli sme si, že učivo na základnej škole je príliš ťažké a učitelia chcú od nás príliš veľa. Keď sa nad tým teraz zamyslíme, mnohí by sa radi vrátili k starému dobrému učivu, ktoré sa skôr podobalo rozprávkam. A tak to je aj teraz. Krásu terajšieho študentského života si uvedomíme až keď budeme starší. Ľudia hovoria, že teraz prežívame najkrajšie roky svojho života. Možno to hovoria preto, lebo si z celého školského života na toto obdobie spomínajú najlepšie. A možno preto, lebo je to pravda. Čim budeme starší, bude zoznam výhod rásť, zoznam nevýhod však bude rásť mnohokrát rýchlejšie. Ďakujem za pozornosť.

Diskusia a rôzne pohľady

lillay1515: Deti bohatých podnikateľov? To si ako fakt myslíš, že všetci sú rozmazlení malí frackovia, čo revú keď niečo nedostanú? Poznám mnoho ,,obyčajných" ľudí, ktorých deti sú omnoho horšie ako ,,rozmazlené" deti podnikateľov. Poznáš osobne viac ak 10 ľudí, ktorí majú vyššie spomenutých rodičov? „Patria tam najmä bohaté, rozmaznané deti podnikateľov a inak vysoko postavených rodičov. Ak si niečo doma „zaspievajú“, majú to okamžite ako na podnose. Preto si mnohí z nich myslia, že to tak bude stále. Z toho vyplýva aj prístup k škole a povinnostiam." - aby si sa nedivil, že mnohokrát je to naopak a práve tie ,,rozmazlené" detiská sa snažia, majú lepšie známky a dochádzku. Nenadržiavam ani jedným, ani druhým, ale musíš sa na veci pozrieť z viacerých uhlov pohľadu, neodsudzovať celú skupinu ľudí kvôli tomu, že si mal nejakú zlú skúsenosť s niekým…

Ki1roy: Ďakujem za pozornosť, dovidenia.

Múdrosti a postrehy zo života

• Keď u ženy pominie krása, dostane rozum, ale keby ste jej krásu vrátili, zase by rozum stratila.
• Mám pokušenie povedať, že človek, ktorý nemá vyčítavé svedomie, je v nebezpečenstve, že skončí bez svedomia, ktoré by mu čosi vyčítalo.
• Neplačte nad rozliatym mliekom, je v ňom plno vody.
• Život je krátky a my nemáme veľa času, aby sme ulahodili srdciam tých, ktorí kráčajú s nami temnotou.
• Všetko je doplnkom ničoho.
• Boh dáva šťastie, ale človek ho musí vedieť chytiť.
• Meň veľké ťažkosti na malé a malé na žiadne.
• Nudný spoločník - človek, ktorý hovorí práve vtedy, keď chcem hovoriť ja.
• Mzdu vám zvýšia práve v ten deň, keď si súd vyžiada potvrdenie o výške príjmu.
• Priateľov okolo boháča je ako pliev okolo zrna.
• Ranný dážď, ženský plač, panská láska a aprílová chvíľa - to všetko na zajačom chvoste visí.
• Dva chrbty viac unesú ako jeden.
• Keď si spomenie človek na čas, keď miloval, zdá sa mu, že od tých čias sa mu už nič nepodarilo.
• Aká viera, taký pápež.
• Kým slovo demokracia nebude jasne definované, budeme žiť v absolútnom zmätku ideí, veľmi výhodnom pre demagógov a despotov.
• Niekedy dve muchy zabijú jednou ranou človeka.
• Keď miluješ, objavuješ v sebe toľké bohatstvo, toľkú nehu a toľko citu, až je ti na neuverenie, že si schopný toľkej lásky.
• Rodinná výchova mládeže je základom ľudského blaha.
• Láska je najvznešenejšia slabosť mysle.
• Ak budeš hádzať do každého štekajúceho psa, cieľa nedôjdeš.
• Veľkodušnosť nepotrebuje dokazovať rozvážnosť svojich motívov.
• Keď chceš, aby ľudia o tebe rozprávali, obes sa!

tags: #diskusny #prispevok #škola #života