Daňové hľadisko stravovania poskytovaného ubytovacími zariadeniami

Tento článok sa zameriava na daňové aspekty stravovania poskytovaného ubytovacími zariadeniami na Slovensku. Cieľom je poskytnúť komplexný prehľad o právnej úprave, podmienkach a povinnostiach prenajímateľov a poskytovateľov ubytovania v kontexte daňových predpisov. Právny stav je analyzovaný v rozsahu od 1. júna do 31. decembra.

Prenájom nehnuteľností vs. Poskytovanie ubytovania

V právnom poriadku Slovenskej republiky sú možnosti a podmienky krátkodobého a dlhodobého prenájmu nebytových a bytových priestorov, ich častí a iných nehnuteľností určených na ubytovanie upravené vo viacerých právnych predpisoch. Pri prenechávaní nehnuteľných priestorov na prenájom i na ubytovanie nejde o ucelenú právnu úpravu, ktorá by jednotným spôsobom upravovala možnosti a podmienky ich poskytovania.

Východiskom na účely správneho určenia regulácie nakladania s nehnuteľnosťami v medziach občianskoprávneho, živnostenského a daňového rámca je správna kvalifikácia a rozlíšenie skutočnosti, či ide v danom prípade o prenajímanie bytových priestorov, nebytových priestorov, prípadne o prenájom iného druhu nehnuteľností alebo o poskytovanie ubytovacích služieb. Na účely súčasnej regulácie nakladania s nehnuteľnosťami ide o fundamentálnu otázku postavenia osoby, ktorá prenajíma nehnuteľnosť alebo poskytuje ubytovanie.

Principiálne platí, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má vo vlastníctve nejakú nehnuteľnosť, má právo ju prenajať iným osobám na ľubovoľný čas aj opakovane, pričom takto charakterizovaná činnosť nemá ešte (zo zákona) charakter podnikateľskej činnosti, s ktorou náš právny poriadok viaže určité podmienky a povinnosti, predovšetkým povinnosť vopred získať oprávnenie na podnikanie. Dostačujúcim právnym dôvodom, na základe ktorého môže vlastník alebo iná oprávnená osoba prenechať nehnuteľnosť do dočasného alebo trvalého nájmu tretej osobe, je nájomná zmluva alebo na roveň nájomnej zmluvy postavená tzv. nepomenovaná zmluva. V tomto chápaní ide o prenájom bytových alebo nebytových priestorov oprávnenou fyzickou alebo právnickou osobou výlučne za podmienok dohodnutých v (súkromnom) zmluvnom vzťahu a za prípadných podmienok ustanovených neopomenuteľnými ustanoveniami (súkromno-právnej) úpravy Občianskeho zákonníka.

Na rozdiel od úpravy možného prenajímania nehnuteľností alebo ich častí bez toho, aby k tomu oprávnená osoba potrebovala osobitný súhlas alebo povolenie autorizovaného orgánu verejnej správy, právny poriadok SR pri úprave možného prenechávania určených priestorov na prechodné ubytovanie vychádza z odlišnej úpravy, v oboch prípadoch s odlišnými podmienkami a povinnosťami ich prenajímateľov, vyplývajúcimi tak zo súkromnoprávnej, ako i z platnej verejnoprávnej úpravy. Na prenajímanie priestorov určených na bývanie platí predovšetkým súkromno-právna úprava, ktorá vymedzuje právny rámec, v medziach ktorého možno prenajať priestor určený na bývanie. V ustanoveniach § 685 a nasl. v ustanoveniach § 717 a § 718 upravuje podmienky, podľa ktorých možno prenajať obytné miestnosti určené na trvalé bývanie; na rozdiel od nájmu bytov alebo ich častí ide o priestory, ktoré nemajú charakter bytov (projektovo) určených na bývanie rodín s deťmi.

Prečítajte si tiež: Nárok na invalidný dôchodok

Osobitným právnym predpisom, ktorý upravuje problematiku prenajímania nebytových priestorov fyzickými a právnickými osobami, je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov). Ide o právny predpis, ktorý má nielen súkromno-právny charakter, ale je zároveň významným predpisom verejno-právnej povahy. Povinnosť prenajímateľa nebytového priestoru nadobudnúť predchádzajúci súhlas obce (jej samosprávneho orgánu, ktorým je starosta obce alebo primátor mesta) na uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru nachádzajúceho sa na jej území upravoval zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov (pôsobnosť obce na výkon tohto práva upravoval zákon č. 500/1991 Zb. o pôsobnosti obcí vo veciach nájmu a podnájmu nebytových priestorov v znení zákona č. 98/1993 Z. z.). Podmienkou pritom bolo, aby išlo o nebytové priestory, ktoré sú určené na prevádzkovanie obchodu a poskytovanie služieb. V prípade chýbajúceho súhlasu s uzatvorením nájomnej zmluvy alebo v prípade vyjadreného nesúhlasu obce s prenajatím predmetných nebytových priestorov išlo o neplatný právny akt. Uzatvorená nájomná zmluva bola v takomto prípade, aj keď bola inak formálne (z občianskoprávneho hľadiska) správna, od samotného počiatku neplatná. V praxi to znamenalo, že miestnosti určené na prevádzku obchodu a služieb, ktoré boli umiestnené na území príslušnej obce, bolo možné prenajímať vždy iba po jej predchádzajúcom súhlase. Za súčasného právneho stavu sa už súhlas obce nevyžaduje (nemôže vyžadovať).

Pri prípadnom posudzovaní relevantnosti naďalej existujúcich zmluvných vzťahov podnikateľského subjektu na užívanie prenajatých nebytových priestorov je potrebné postupovať obozretne s ohľadom na diferencovaný právny stav, ktorý platil do 30. júna 2004, dokedy bol súhlas obce podmienkou platnosti zmluvy, a po tomto dátume, odkedy nemôžu obce vyžadovať súhlas s prenajímaním priestorov na území dotknutej obce. Rovnako ako v prípade prenajímania bytových a nebytových priestorov platí aj na poskytovanie priestorov využívaných na ubytovanie súkromnoprávna úprava, ktorá vymedzuje východiskový právny rámec, v medziach ktorého možno poskytnúť priestory určené na ubytovanie. Touto úpravou je Občiansky zákonník, ktorý v ustanoveniach § 754 a nasl. upravuje podmienky poskytovania prechodného ubytovania v zariadeniach na to určených, tzv. hotelového typu, za ktoré nemožno považovať iba hotelové zariadenia, ale aj ubytovacie zariadenia inej kategórie s menším vybavením a nižšou úrovňou a rozsahom poskytovaných služieb (nocľahárne, útulky a iné obdobné zariadenia). Podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (§ 43c) platí, že v prípade ubytovacích zariadení hotelového typu ide o priestory, ktoré sa nachádzajú v tzv. nebytových budovách, za ktoré treba považovať stavby, v ktorých je viac ako polovica ich využiteľnej podlahovej plochy určená na nebytové účely.

V súvislosti s posudzovaním a rozlíšením podmienok regulácie priestorov využívaných na poskytovanie (krátkodobých) ubytovacích služieb a bytových a nebytových priestorov využívaných na (trvalé alebo dočasné) prenajímanie je osobitne dôležité ich kvalifikované rozlíšenie, s poukazom na to, že na odlišný charakter týchto priestorov sa vzťahuje odlišný právny režim. V nedostatočnom alebo v nekvalifikovanom posúdení tejto prednostnej otázky vznikajú aj v praxi najväčšie problémy. V praxi sa možno stretnúť s prípadmi, kedy obec v snahe vyhnúť sa porušovaniu živnostenského zákona, podľa ktorého je živnosťou prenájom nehnuteľností, ak sa popri ich prenájme poskytujú (zároveň) aj iné ako základné služby (pozri k tomu text v ďalšej časti príspevku), uzatvára so záujemcami o krátkodobý pobyt v priestoroch spravovaných zariadení zmluvy u prenájme (časti) nehnuteľností obvykle formou tzv. nepomenovaných zmlúv (podľa § 51 Občianskeho zákonníka) v právnom rámci Hlavy VII Občianskeho zákonníka, namiesto zmlúv o poskytovaní ubytovania v právnom rámci Hlavy XI Občianskeho zákonníka (podľa § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka). Obdobne sa s takouto požiadavkou možno stretnúť pri kontrolných zisteniach niektorých kontrolných a dozorných orgánov. Ide o nesprávny postup, ktorý nevyhnutne vyvoláva viacero nesprávnych následných právnych krokov, predovšetkým na úrovni živnostenského zákona, zákona o správe daní a poplatkov a zákona o dani z príjmov.

Najväčšie nedostatky na úrovni živnostenského zákona spočívajú najmä v tom, že uvedený postup zamieňa dve živnosti s možnými odlišnými požiadavkami na odbornú spôsobilosť (voľnú a viazanú živnosť). Na úrovni daňových predpisov ide najmä o rozdielnu kvalifikáciu uvedenej činnosti aj pri plnení (diferencovanej) registračnej povinnosti, aj pri (diferencovanom) zdaňovaní príjmov nadobudnutých osobitne z prenájmu bytových a nebytových priestorov poskytovaných podnikateľským a nepodnikateľským spôsobom, ako aj z ubytovacích služieb poskytovaných podnikateľským spôsobom. Ako je ďalej bližšie objasnené, za predpokladu, že sa s poskytovaním prenájmu bytového alebo nebytového priestoru, prípadne nehnuteľných priestorov iného charakteru poskytujú aj iné ako základné služby, ktorými sú v takýchto prípadoch najmä doplnkové upratovacie služby, poskytovanie a výmena posteľnej bielizne, poskytovanie stravy a pod., neznamená to, že ide v týchto prípadoch (z občianskoprávneho hľadiska) automaticky o prenajímanie bytových alebo iných nehnuteľných priestorov. Nech nemýli dotknuté ustanovenie živnostenského zákona (§ 4 ods. 1), ktoré by mohlo zvádzať k tomu, že o prenájom nehnuteľných priestorov ide vždy, ak sa s prenájmom konkrétneho priestoru viaže aj poskytovanie iných ako základných (doplnkových) služieb. Účelom tohto ustanovenia je iba určiť to, či ide o živnosť alebo o nepodnikateľskú činnosť. Nejde o úpravu, ktorá by určovala na živnostenské alebo daňové účely kvalifikáciu priestoru - či a kedy ide o priestory určené na prenajímanie a kedy ide o priestory určené na ubytovanie tretím osobám. Z okolností (účelu a doby) ich poskytovania a charakteru priestorov je zrejmé, že v tomto prípade ide o poskytovanie ubytovacích služieb.

V uvedenej súvislosti, najmä v prípade menších obcí, dochádza pri poskytovaní ubytovacích služieb, či už formou zmlúv o ubytovaní alebo formou nepomenovaných zmlúv, k zásadným nedostatkom. Tie spočívajú v tom, že zmluvnou stranou (prenajímateľom alebo poskytovateľom ubytovania) nie je obec, ale obecný úrad. V takomto prípade nejde iba o formálno-právne nedostatky zmluvného vzťahu, ale o nelegitímny právny stav, ktorý robí každý takýto zmluvný vzťah neplatným. Je to dané tým, že obecný úrad v právnom rámci zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov nemá postavenie právnickej osoby (ani výkonného orgánu obce), a tým ani spôsobilosť na právne úkony, za ktoré treba uzavretie takejto zmluvy považovať. Právne spôsobilým na uzatváranie takýchto i akýchkoľvek iných záväzkov je sama obec v postavení samostatnej právnickej osoby, za ktorú koná starosta príslušnej obce (primátor mesta) v postavení najvyššieho výkonného orgánu.

Prečítajte si tiež: Kontakty na Sociálnu poisťovňu Lučenec

Problémy pri prenechávaní priestorov na dočasné užívanie

Osobitné problémy s rozlíšením právnej kvalifikácie priestorov majú občania pri prenechávaní časti bytov, rodinných domov alebo iných druhov nehnuteľných priestorov na dočasné užívanie tretím osobám. V praxi sa možno stretnúť veľmi často s problémami právnej kvalifikácie priestorov pri prenechávaní časti bytov, rodinných domov alebo iných druhov nehnuteľných priestorov na dočasné užívanie tretím osobám najmä v rámci tzv. ubytovania v súkromí. Osobitne treba pritom posudzovať prípady, ak občan v postavení osoby oprávnenej nakladať s nehnuteľnosťou (bytom, rodinným domom, rekreačným objektom a pod.) neposkytuje stravu (pohostinskú činnosť), avšak tieto priestory upratuje, poskytuje bielizeň a prípadne ďalšie doplnkové služby. Osobitne treba posudzovať prípady, ak ubytovateľ poskytuje stravu. Tu môžu z hľadiska regulácie poskytovania ubytovania nastať rôzne eventuality.

Kategorizácia a klasifikácia ubytovacích zariadení

Ubytovacie zariadenia v chápaní priestorov určených na ubytovacie služby v právnom rámci Hlavy XI Občianskeho zákonníka vymedzuje a určuje kategorizáciu a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried vyhláška č. 277/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried (vyhlášku, ktorá nadobudla účinnosť od 1. augusta 2008, vydalo Ministerstvo hospodárstva SR na základe zmocnenia § 30 ods. 2 živnostenského zákona). Ubytovacím zariadením na tieto účely sa rozumie budova, priestor alebo plocha, v ktorých sa verejnosti celoročne poskytuje za úhradu prechodné ubytovanie a s ním spojené služby. Ubytovacie zariadenia sa členia podľa druhu na kategórie a podľa vybavenia, úrovne a rozsahu poskytovaných služieb na triedy. Triedy sa označujú hviezdičkami od najnižšej triedy () po najvyššiu triedu (). Ubytovacie zariadenia sa zaraďujú do kategórií a tried podľa toho, či spĺňajú alebo nespĺňajú kritériá kategorizácie ustanovené v prílohe uvedenej vyhlášky. Kategóriou ubytovacieho zariadenia sa rozumie určenie druhu ubytovacieho zariadenia na základe splnených kritérií kategorizácie podľa klasifikačných znakov a fakultatívnych znakov ubytovacieho zariadenia uvedených v prílohe uvedenej vyhlášky.

Povinnosť uplatniť vyhlášku o kategorizácii a klasifikácii ubytovacích zariadení treba chápať ako požiadavku, podľa ktorej sa táto právna úprava vzťahuje na všetky osoby, ktoré poskytujú ubytovacie služby podnikateľským spôsobom. Možno to povedať aj tak, že povinnosť kategorizácie a klasifikácie ubytovacích zariadení sa vzťahuje na všetky osoby, ktoré vykonávajú činnosť, ktorá spĺňa znaky živnosti a ktorú je preto možné vykonávať iba na základe živnostenského oprávnenia. V tomto zmysle ide o požiadavky na ubytovacie zariadenia, na ubytovacie služby poskytované v týchto zariadeniach, a tým aj o povinnosti voči fyzickým a právnickým osobám, ktoré nadobudli živnostenské oprávnenie v právnom rámci živnostenského zákona, v rozsahu a za podmienok ním ustanovených.

V praxi môžu vzniknúť a aj vznikajú pochybnosti, či sa tieto povinnosti vzťahujú aj na osoby, ktoré poskytujú ubytovacie služby bez podnikateľského (živnostenského) oprávnenia. V praxi dochádza veľmi často, najmä u osôb, ktoré poskytujú prechodné ubytovanie v súkromí občasným (nie nepretržitým) spôsobom, k mylnej predstave, a to najprv v tom, že oni nepotrebujú na občasné poskytovanie ubytovania v prenechávanej časti bytu, rodinného domu, rekreačného zariadenia, chalupy a pod. Povinnosť mať aj pri poskytovaní tzv. ubytovania v súkromí živnostenské oprávnenie vyplýva z toho, že za sústavne vykonávanú činnosť (ktorá je nezanedbateľným znakom živnosti) sa považuje aj občasné (nepravidelné) poskytovanie ubytovania. Povinnosť označenia kategorizácie a klasifikácie priestorov využívaných na poskytovanie prechodného ubytovania vyplýva aj pre osoby, ktoré vykonávajú činnosť spĺňajúcu znaky podnikateľskej činnosti (príslušnej živnosti) a nenadobudli pritom živnostenské oprávnenie na poskytovanie príslušných ubytovacích služieb. Podľa zákona o ochrane spotrebiteľa platí, že povinnosti, ktoré vyplývajú osobám z tohto zákona, sa vzťahujú aj na osoby bez príslušného podnikateľského oprávnenia. Uplatnenie povinností, ktoré sa týkajú označenia kategorizácie a klasifikácie priestorov využívaných na prechodné ubytovanie vrátane tzv. ubytovania v súkromí, vyplýva priamo zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nech nemýli, že v uvedenom zákone sa uvádza, že povinnosti v ňom ustanovené sa vzťahujú iba na výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov bez toho, aby mali oprávnenie na podnikanie. Osoba, ktorá poskytuje nehnuteľnosť alebo jej časť (bytu, rodinného domu, chaty, chalupy a pod.) na prechodné ubytovanie bez živnostenského oprávnenia, dopúšťa sa správneho deliktu neoprávneného podnikania v právnom rámci živnostenského zákona. Nemá pritom právny význam, či ide o fyzickú alebo právnickú osobu, s poukazom na to, že o iný správny delikt ako o priestupok ide aj v prípade fyzickej osoby. Osobitný význam tohto záveru spočíva v tom, že na preukázanie neoprávneného podnikania nie je potrebné preukazovať subjektívnu zodpovednosť (ako pri priestupkoch) ani v prípade, ak poskytovateľom ubytovacích služieb bez živnostenského oprávnenia bude fyzická osoba. Ubytovacie zariadenie zaraďuje do príslušnej kategórie a triedy podnikateľ na základe toho, ako ubytovacie zariadenie svojím charakterom, rozsahom a úrovňou poskytovaných služieb zodpovedá príslušnej kategórii a triede. Pri posudzovaní vhodnosti a viditeľnosti označenia ubytovacieho zariadenia treba vziať do úvahy, že označenie sa týka …

Daňové povinnosti pri poskytovaní stravy

V kontexte poskytovania stravy ubytovacími zariadeniami je dôležité rozlišovať, či je stravovanie poskytované ako súčasť ubytovacej služby alebo ako samostatná služba. V prípade, že je stravovanie zahrnuté v cene ubytovania, je táto služba zdaňovaná rovnakou sadzbou dane ako ubytovanie samotné. Ak je stravovanie poskytované ako samostatná služba, je potrebné posúdiť, či ide o pohostinskú činnosť, ktorá podlieha inej sadzbe dane alebo iným daňovým povinnostiam.

Prečítajte si tiež: Podmienky invalidného dôchodku

Registračná povinnosť

Živnostensko-právny rámec prenajímania nehnuteľných priestorov je v uvedenom reťazení kľúčovým právnym východiskom pre daňovú reguláciu, ktorá v závislosti od predchádzajúcej kvalifikácie na konci tohto reťazca upravuje povinnosti a postup prenajímateľov pred orgánmi daňovej správy, osobitne na účely (vecne i časovo diferencovanej) registrácie dane z príjmovv právnom rámci zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, osobitne na účely rozdielneho spôsobu zdaňovania príjmov nadobudnutých z prenajímania nehnuteľností v právnom rámci zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (osobitne treba rozlišovať príjmy z prenajímania nehnuteľností alebo ich častí podľa § 6 ods. 2 a osobitne podľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov v platnom znení). V konkrétnom prípade treba rozlišovať požiadavku, či ide o povinnosť registrácie osoby v postavení podnikateľa, ktorú môže za podnikateľa obstarať živnostenský (obvodný) úrad v postavení tzv. jednotného kontaktného miesta - registračná povinnosť v tomto prípade vzniká okamihom vzniku živnostenského oprávnenia, alebo ide o povinnosť registrácie osoby, ktorá prenajíma nehnuteľnosť alebo jej časť (s výnimkou pozemku) nepodnikateľským spôsobom - vznik registračnej povinnosti (iba za podmienky, ak je uzatvorený nájomný vzťah) je v tomto roku závislý od toho, či sa prenajíma celá nehnuteľnosť alebo iba jej časť; registračná povinnosť pre osoby, ktoré prenajímali časť nehnuteľnosti pred 1. januárom 2010, bola stanovená do 28. 2.

Zdaňovanie príjmov

Pokiaľ ide o diferencovanie statusu osoby prenajímateľa alebo poskytovateľa ubytovania, treba rozlišovať to, v akom právnom postavení osoba prenajímateľa alebo poskytovateľa ubytovania prenecháva nehnuteľnosť do užívania. Podľa platnej právnej úpravy to môže mať pre rôzne kategórie osôb veľmi závažné dôsledky na možnosť obmedzenia alebo dokonca zákazu prenajímania nehnuteľnosti.

tags: #daňové #hľadisko #stravovania #poskytovaného #ubytovacími #zariadeniami