
Tento článok poskytuje komplexný pohľad na dohodu o uznaní dlhu a záväzku s ručením, pričom zohľadňuje slovenské právne predpisy a súdnu prax. Cieľom je objasniť inštitúty uznania dlhu a ručenia, ich právnu úpravu, dôsledky a praktické aspekty pre dlžníkov, veriteľov a ručiteľov.
Uznanie dlhu je právny inštitút, ktorý slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi. V obchodno-právnych vzťahoch sa riadi ustanoveniami § 323 Obchodného zákonníka (ObZ), zatiaľ čo v občiansko-právnych vzťahoch je upravené v § 558 Občianskeho zákonníka (OZ).
Podľa § 323 ods. 1 ObZ, ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, predpokladá sa, že tento záväzok v uznanom rozsahu trvá v čase uznania. Tento účinok nastáva aj v prípade, ak bola pohľadávka veriteľa v čase uznania už premlčaná. Dlžník uznáva záväzok aj v prípade, ak platí úroky z omeškania zo sumy, z ktorej sa úroky platia (§ 407 ods. 2 ObZ).
Uznanie dlhu je upravené v § 558 Občianskeho zákonníka (OZ). Táto právna úprava, hoci stručná, presne definuje podmienky a dôsledky uznania dlhu.
Dlh môže uznať výlučne dlžník. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon, čo znamená, že je to právo dlžníka, či k záväzku voči veriteľovi pristúpi alebo nie. Veriteľ nemôže dlžníka k uznaniu dlhu žiadnym spôsobom donútiť.
Prečítajte si tiež: Dohoda o vykonaní práce pri invalidnom dôchodku
Prejav vôle dlžníka uznať dlh musí mať písomnú formu. Ústne uznanie dlhu alebo konanie, z ktorého by bolo možné odvodiť úmysel dlh uznať, nie sú postačujúce.
Písomné uznanie dlhu musí obsahovať presnú špecifikáciu dôvodu vzniku dlhu a jeho výšku. Nestačí len všeobecné konštatovanie dlžníka, že uznáva nejaký dlh voči veriteľovi.
Dôvod dlhu musí byť v uznaní uvedený zrozumiteľne a presne. Ide napríklad o vymedzenie, na základe čoho dlh vznikol, napr. zo zmluvy o pôžičke, úvere a pod.
Výška dlhu má byť konkretizovaná, presne vyčíslená. Pokiaľ dlžník uznáva aj dlh s úrokmi, táto informácia by v uznaní mala byť uvedená aj s presným vyčíslením. Pre zabezpečenie istoty oboch strán je žiadúce identifikovať jednotlivé zložky dlhu samostatne, t. j. výšku istiny ako i výšku úrokov, a to obzvlášť, pokiaľ by šlo o spotrebiteľský vzťah.
Je možné uznať aj už premlčaný dlh. Zákon nezakazuje dlžníkovi, aby uznal dlh, ktorý bol v čase uznania už premlčaný. V takom prípade je vhodné danú informáciu uviesť priamo v texte uznania dlhu.
Prečítajte si tiež: Výchova dieťaťa v striedavej starostlivosti
Premlčanie pohľadávky nespôsobuje zánik jej vymáhateľnosti, no pokiaľ sa dlžník na súde na premlčanie odvolá, súd ho k úhrade takéhoto dlhu nezaviaže. Akonáhle teda uplynie premlčacia doba, povinnosť uhradiť pohľadávku sa mení na právo dlžníka.
Jedným z účinkov uznania dlhu je plynutie novej, a to 10-ročnej premlčacej doby spravidla odo dňa, kedy k uznaniu dlhu došlo. Výnimkou je uznanie dlhu, v ktorom bola uvedená lehota plnenia alebo pokiaľ bolo splatenie dlhu rozdelené na jednotlivé splátky. V prípade splátok bude plynúť nová premlčacia doba odo dňa ich zročnosti, v prípade úpravy lehoty plnenia od jej márneho uplynutia.
Uznaním dlhu si tak veriteľ predĺži obdobie, v ktorom sa môže domáhať vymoženia svojej pohľadávky na súde s tým predpokladom, že bude mať aj reálnu šancu, aby súd dlžníka na jej úhradu zaviazal.
Pri uznaní dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné venovať osobitnú pozornosť ochrane spotrebiteľa.
Súdna prax neumožňuje pohľadávku, ktorá vznikla zo spotrebiteľskej zmluvy a je premlčaná, vymáhať ani ju platne zabezpečiť.
Prečítajte si tiež: Starobný dôchodca a dohoda
Je dôležité, aby bol spotrebiteľ ako dlžník informovaný o skutočnosti, že dlh je premlčaný. V opačnom prípade by takéto uznanie mohlo byť považované za neprijateľnú podmienku, ktorá je založená na zmluvnej voľnosti spotrebiteľa ako dlžníka. Ak by spotrebiteľ o premlčaní dlhu nevedel, súd by takúto dohodu mohol posúdiť ako neprijateľnú, a teda by ju neuznal za platnú.
Ručenie je spôsob zabezpečenia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi. Ručiteľ sa veriteľovi zaviaže, že mu uhradí určitý záväzok, napríklad vráti poskytnutú pôžičku, pokiaľ tento záväzok nebude riadne splnený dlžníkom.
Ručenie ako zabezpečovací inštitút sa už v praxi bánk vyskytuje zriedkavejšie ako v minulosti, nakoľko bonitný ručiteľ (t. j. taký, ktorý má majetok, ktorý by prípadne mohol byť exekvovaný) radšej sám prijme úver ako by mal niekomu ručiť.
Ručenie je závažný krok, ktorý si vyžaduje dôkladné zváženie. Častou je situácia, že ručiteľ sa za „svoju dobrotu" dostáva „na žobrotu".
Tvrdenia ručiteľov o tom, že ich dlžník uviedol do omylu, alebo že od veriteľa neobdržali žiadne protiplnenie, spravidla nemajú žiadnu váhu.
Veriteľ môže odporovať aj právnym úkonom ručiteľa, teda domáhať sa, aby súd určil, že právne úkony ručiteľa, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči veriteľovi právne neúčinné!
Na záväzok ručiteľa voči veriteľovi nemá v zásade žiadny vplyv smrť dlžníka.
Častou je argumentácia ručiteľov v súdnych konaniach, že pokiaľ dediči dlžníka zodpovedajú za jeho dlhy len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, možno z toho vyvodiť aj obmedzenú zodpovednosť ručiteľa za dlh zomretého dlžníka do výšky úmernej zodpovednosti dedičov za dlhy poručiteľa.
Podľa § 546 ObčZ berie na seba ručiteľ voči veriteľovi povinnosť, že uspokojí pohľadávku ak ju neuspokojí dlžník. Pritom nezáleží na tom, prečo dlžník nemôže či nechce plniť, nakoľko podmienkou povinnosti ručiteľa splniť dlh je len to, že ho dlžník nesplnil, napriek tomu, že bol na to veriteľom písomne vyzvaný § 548 ods. 1 ObčZ.
Povinnosť ručiteľa má akcesorickú povahu, ktorú treba chápať len vo vzťahu k pohľadávke, nie však vo vzťahu k osobe dlžníka. Ak nezaniká smrťou dlžníka, okrem prípadu uvedeného v § 579 ObčZ, povinnosť plniť, potom nemôže zaniknúť ani záväzok ručiteľa.
Ustanovenie § 470 ObčZ je špeciálnym ustanovením, ktoré obmedzuje zodpovednosť dedičov dlžníka, takže len tí môžu uplatniť voči veriteľom obmedzenú zodpovednosť.
Ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi.
Tým, že ručiteľ splní veriteľovi dlžníkov dlh, zaniká právo veriteľa domáhať sa ďalej úhrady tejto pohľadávky, a to nielen voči dlžníkovi, ale aj voči ďalším osobám, ktoré túto pohľadávku svojím majetkom zabezpečovali. Inak povedané, zaniká tým veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi.
Od iných spôsobov prechodu alebo prevodu pohľadávky sa zákonná cesia veriteľových práv na ručiteľa, založená tým, že ručiteľ uspokojí veriteľovu pohľadávku namiesto dlžníka, líši práve tým, že pohľadávka pôvodného (priameho) veriteľa týmto uspokojením zaniká.
Ručiteľ, ktorý uhradil záväzok dlžníka, sa stáva namiesto „uspokojeného" veriteľa „novým" veriteľom dlžníka v rozsahu, v akom uhradil záväzok; súčasne „vzniká ručiteľovi nové právo voči veriteľovi".
Pri ručení a manželstve vznikajú otázniky hlavne pri problematike prevzatia ručiteľského záväzku jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela.
Súdy zaujali k danej problematike taký názor, že podpisom ručiteľského záväzku jedným z manželov vzniká tento záväzok iba tomuto jedinému manželovi a veriteľ v prípade, že dlžník pohľadávku neuspokojil, hoci bol na to vyzvaný, môže sa domáhať jej splnenia na ručiteľovi. Nemôže sa však domáhať splnenia voči ručiteľovej manželke, a to ani v tom prípade, keby táto bola dala na prevzatie ručiteľského záväzku súhlas.
Prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti.
Ručiteľské vyhlásenie pre svoju platnosť musí spĺňať určité náležitosti.
Ručiteľské vyhlásenie musí byť urobené v písomnej forme. Nedodržanie písomnej formy je sankcionované neplatnosťou ručiteľského vyhlásenia podľa § 40 ods.
Ručiteľské vyhlásenie musí obsahovať konkretizáciu záväzku dlžníka, ktorý je ručením zabezpečený. Najčastejšie sa tak deje špecifikáciou zmluvy veriteľa s dlžníkom, z ktorej záväzky sú ručením zabezpečené, resp. aj uvedením konkrétnej výšky záväzku a i.
Ručiteľské vyhlásenie musí byť podpísané konajúcou osobou, t. j. ručiteľom resp. osobou oprávnenou konať za ručiteľa (§ 40 ods.
Súdna prax riešila aj situáciu, kedy sa v ručiteľskom vyhlásení ručiteľ zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na základe špecifikovanej úverovej zmluvy, v prípade, ak ich neuhradí dlžník.". Riešilo sa predovšetkým to, či je takéto vyhlásenie, t. j. „všetky záväzky…" určité, a či v takomto prípade ručí ručiteľ aj za záväzky dlžníka, ktoré mu vzniknú v súvislosti s odstúpením veriteľa od úverovej zmluvy.
V obchodných právnych vzťahoch je častou situácia, že veriteľ svoj záväzok zabezpečený ručením postúpi zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom s postúpenou pohľadávkou prechádzajú aj práva súvisiace so zabezpečením tejto pohľadávky.
Aplikačná prax sa už vysporiadala aj s problémom, či nevylučuje právna úprava ručenia takúto štylizáciu ručiteľského vyhlásenia. V konaní Najvyššieho súdu ČR sa posudzovalo ručiteľské vyhlásenie, ktoré ustanovovalo, že „Ručiteľ sa zaväzuje zabezpečovať záväzok dlžníka po dobu, po ktorú bude veriteľom K. b. P., s. p. ú." Najvyšší súd Českej republiky skonštatoval, že táto formulácia je prípustná.
Zmluva o úschove veci je upravená v § 747 a nasl. Občianskeho zákonníka. Je uzavretá medzi uschovávateľom a uložiteľom, pričom uschovávateľ sa zaväzuje, že bude hnuteľnú vec uložiteľa opatrovať.