Dôkazné bremeno v civilnom sporovom konaní

Dôkazné bremeno je v civilnom sporovom konaní kľúčový inštitút, ktorý má významné praktické dôsledky pre strany sporu. Určuje, ktorá strana je povinná preukázať určité skutočnosti, aby v spore uspela. V tomto článku sa venujeme problematike dôkazného bremena v civilnom sporovom konaní, s dôrazom na jeho význam, rozdelenie a špecifické prípady, ako aj na tzv. obrátené dôkazné bremeno.

Význam dôkazného bremena

Dôkazné bremeno je častým predmetom záujmu právnej teórie aj súdnej praxe. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že dôkazné bremeno je nielen zaujímavým procesno-právnym inštitútom, ale zároveň z neho pre strany sporu vyplývajú významné praktické dôsledky. Práve dôkazné bremeno, resp. jeho unesenie priamo súvisí aj s tzv. mierou dôkazu, ktorá vyjadruje mieru pravdepodobnosti, s akou sa určitá skutočnosť preukázala. Výsledkom dokazovania totiž často nie je a ani nemôže byť poznatok o tom, že došlo k danej skutočnosti s úplnou istotou.

Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo.

Rozdelenie dôkazného bremena

V právnej teórii sa rozlišuje objektívne a subjektívne dôkazné bremeno. Objektívne dôkazné bremeno nie je - na rozdiel od subjektívneho dôkazného bremena - primárne určené stranám sporu, ale ide skôr o povinnosť súdu neprihliadať k určitej skutočnosti, ktorá ostala neistá, resp. neobjasnená. Stav non liquet nastáva vtedy, ak súd vyčerpal všetky možnosti objasňovania skutkového stavu, a aj napriek tomu ostala daná skutková okolnosť neobjasnená. Ako totiž uvádza predstaviteľ českej procesualistiky P. Lavický, výsledkom dokazovania môžu byť tri rôzne varianty, a to: a) skutkový prednes bude preukázaný, b) skutkový prednes bude vyvrátený alebo c) skutkový prednes ostane neobjasnený (t.j. nebude preukázaný ani vyvrátený). Z toho dôvodu objektívne dôkazné bremeno nie je - na rozdiel od subjektívneho dôkazného bremena - primárne určené stranám sporu, ale ide skôr o povinnosť súdu neprihliadať k určitej skutočnosti, ktorá ostala neistá, resp. neobjasnená.

Subjektívne dôkazné bremeno zase určuje, ktorá sporová strana má preukázať určitú skutočnosť, aby v spore uspela, resp. neuspela. K preukázaniu danej skutočnosti musí strana uskutočniť dôkazný návrh. So subjektívnym dôkazným bremenom úzko súvisí bremeno tvrdenia, ktoré zase vyjadruje, aké skutkové tvrdenia musí sporová strana zaťažená dôkazným bremenom uviesť, aby v danom spore uspela. Lebo platí, že ak majú byť preukazované, resp. objasňované rozhodujúce skutočnosti, je nevyhnutné, aby tieto skutočnosti boli sporovými stranami vôbec tvrdené.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

Obrátené dôkazné bremeno

V rámci dokazovania v civilnom sporovom konaní môže dôjsť aj k tzv. obrátenému dôkaznému bremenu. Autor sa v článku venuje problematike tzv obráteného dôkazného bremena. K takejto situácii môže dôjsť najmä na základe výslovnej právnej úpravy, keď zákon pri určitých typoch súdnych sporov obracia dôkazné bremeno. Súdna prax však rozšírila možnosť obrátenia dôkazného bremena aj na tie prípady, keď zákon výslovne nepočíta s obráteným dôkazným bremenom. V tejto súvislosti poukážeme na oblasť tzv. medicínskych sporov, a to najmä v kontexte nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 38/2015 z 21. 1. 2015.

Špecifikom antidiskriminačných sporov je tzv. obrátené dôkazné bremeno v spore. V prípade antidiskriminačných sporov v zmysle cit. ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona platí, že žalobca nemusí preukazovať kvalifikovaný dôvod diskriminácie, ale postačuje, ak súdu oznámi skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, čo bolo pohnútkou diskriminačného konania (napr. rasa, pohlavie, vek a pod., § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, resp. § 13 ods. 2 Zák. práce v prípade tvrdenej diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch). Preukazovať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, má žalovaný.

Dôkazné prostriedky a ich hodnotenie

Dokazovanie je upravené v § 185 až § 211 CSP, pričom paragraf 187 ods.1 CSP ponúka legálnu definíciu pojmu dôkaz. Podľa tohto ustanovenia ako dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Následne zákon príkladmo uvádza najčastejšie používané dôkazné prostriedky, a to výsluch strany, výsluch svedka, listinu, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadku. Zostal teda zachovaný demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov z už neúčinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP).

Strany sporu majú zákonnú povinnosť uvádzať pravdivé a úplné skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú sporu a majú význam pre jeho vyriešenie. Súd môže požadovať na objasnenie veci aj ďalšie skutkové tvrdenia. Veľmi dôležitým faktom v novom CSP je to, že ak druhá strana sporu skutkové tvrdenie protistrany výslovne nepoprie súd bude považovať toto tvrdenie za nesporné. V prípade, že s tvrdením protistrany druhá strana nesúhlasí, musí to výslovne uviesť súdu. Nestačí však len povedať, že s tvrdením strana nesúhlasí. Podľa § 151 ods. 2 CSP Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Je teda potrebné, aby strana, ktorá s tvrdením druhej strany nesúhlasí, toto tvrdenie výslovne poprela a zároveň uviedla, relevantný dôvod.

V Civilnom sporovom poriadku zostáva zachované, že súd hodnotí dôkazy voľnou úvahou pričom ich posudzuje každý osobitne a v ich vzájomnej súvislosti. Keďže podľa CSP majú všetky dôkazy rovnakú procesnú a zákonnú silu, môže byť predložený dôkaz vyvrátený dôkazom opaku.

Prečítajte si tiež: Viac o povinnosti tvrdenia a dôkaznom bremene

Zásada hospodárnosti a koncentrácie konania

Civilný sporový poriadok ustanovuje aj zásadu, podľa ktorej musia byť relevantné dôkazy a a tvrdenia uplatnené a predložené súdu včas. Rozoznáva pritom sudcovskú a zákonnú koncentráciu. Sudcovská koncentrácia je upravená v § 153, podľa ktorého sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Zákonodarca vychádza z toho, že súd je objektívne schopný spor spravodlivo posúdiť a rozhodnúť len ak má k dispozícii všetky potrebné dôkazy a skutočnosti. Dôkazy je preto uplatňovať včas, najlepšie pri prvom úkone a nenechávať si ich takpovediac „v zálohe“. Podľa § 149 CSP sa prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany rozumejú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

Súd vykonáva dôkazy na pojednávaní. Platí, že v súlade so zásadou hospodárnosti nebude súd vykonávať dokazovanie, ak pôjde o zhodné tvrdenia strán o určitej skutočnosti. Podmienkou však je, že tieto tvrdenia musia byť nesporné. Výnimočne môže súd, ak je to účelné a možné, vykonať dôkaz aj mimo pojednávania, avšak primárne je povinný vykonať dôkaz na pojednávaní. Obdobnú výnimku upravoval aj OSP v § 122 ods. 2 Ak je to účelné, možno o vykonanie dôkazu dožiadať iný súd alebo vykonať dôkaz mimo pojednávania. Účastníci konania majú právo byť prítomní na takto vykonávanom dokazovaní.

Edičná a informačná povinnosť

CSP upravuje aj tzv. Edičnú povinnosť a Informačnú povinnosť, ktorá sa obsahovo od OSP nelíši. Edičná povinnosť znamená, že každý, kto má vec potrebnú na zistenie skutkového stavu, teda vec dôležitú pre súdne konanie, je povinný ju predložiť súdu. Rozdielom oproti Občianskemu súdnemu konaniu (ďalej len OSP) je, že osoba, ktorá takúto vec predloží už nebude mať nárok na úhradu vecných nákladov. Informačná povinnosť sa týka povinnosti písomne oznámiť súdu skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu.

Výsluch strany a svedka

Podľa § 195 CSP môže súd nariadiť výsluch strany sporu na návrh. Ak súd rozhodne o tom, že výsluch strany sa uskutoční, je strana sporu povinná sa na výsluch dostaviť. Novinkou však je tzv. písomný výsluch strany. Keďže jednou zo zásad občianskeho súdneho konania je zásada hospodárnosti konania, môže súd výnimočne uložiť strane, aby odpovedala na otázky písomne. Takýto postup však môže súd nariadiť len vtedy, ak sa mu bude javiť dostatočný vzhľadom na povahu veci. Pokiaľ je osoba viazaná povinnosťou mlčanlivosti, nie je povinná na otázky odpovedať. Musí však súdu preukázať dôvod odopretia výsluchu. O tom, či je odopretie dôvodné rozhodne súd. Na výsluch strany sa primerane použijú ustanovenia o výsluchu svedka.

Výsluch svedka opäť môže súd nariadiť len na návrh. Povinnosť vypovedať ako svedok má každá fyzická osoba. Svedok je povinný vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. O tom, ako aj o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede ho súd poučí. Rovnako ho poučí o jeho práve odoprieť výpoveď. Aj svedkovi môže súd z dôvodu hospodárnosti konania nariadiť, aby na otázky odpovedal písomne. Aj v tomto prípade ho poučí tak, ako by išlo o klasickú „osobnú“ výpoveď. Výraznou zmenou oproti OSP je skutočnosť, že strana nie len, že svedka navrhuje, ale je povinná zabezpečiť aj jeho účasť na pojednávaní, pričom o tom upovedomí protistranu a súd. Ak sa strane účasť svedka nepodarí zabezpečiť, môže požiadať súd, aby ho predvolal. Ak sa svedka nepodarí predvolať, súd návrh na jeho výsluch zamietne. Ak sa účasť svedka podarí zabezpečiť, súd ho vyzve, aby súvisle opísal všetko, čo vie o predmete výsluchu. Podľa § 201 CSP môže svedok odoprieť výpoveď len vtedy, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám alebo ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou ústne alebo písomne pod podmienkou zachovať mlčanlivosť. Musí však preukázať dôvodnosť.

Prečítajte si tiež: Judikatúra k dôkaznému bremenu pri náhrade škody

Podľa § 203 ods. 2 CSP Výsluch svedka, ktorý je pri svojej výpovedi povinný zachovávať mlčanlivosť, možno vykonať len vtedy, ak svedka na podnet súdu oslobodil od povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten, v koho záujme má túto povinnosť.

Listinné dôkazy a obhliadka

Dôkazný prostriedok v podobe listiny, resp. obhliadky sa oproti OSP zásadne nemení. Pokiaľ ide o listinné dôkazy, súd ich vykoná tak, že ju alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Ak vec možno dopraviť na pojednávanie, tak sa tento dôkaz vykoná na pojednávaní. Ak ju doručiť nemožno (napr. nehnuteľnosť) vykoná sa obhliadka na danom mieste. Aj tu platí edičná povinnosť, teda povinnosť každého, kto má vec, ktorá má byť predmetom obhliadky, aby ju predložil. Sankciou za nesplnenie tejto povinnosti je možnosť súdu uložiť tejto osobe poriadkovú pokutu.

Znalecké dokazovanie

Ak sa v konaní vyskytne otázka, na zodpovedanie ktorej sú potrebné odborné znalosti, môže strana navrhnúť súdu, aby vyžiadal od odborne spôsobilej osoby vyjadrenie. Znalecké dokazovanie súd nariadi v prípade, ak sú na spravodlivé posúdenie veci potrebné odborné znalosti. Aj v tomto prípade vyžiada súd znalecký posudok na návrh strany. Znalec posudok vyhotovuje písomne, pričom odpovedá na položené otázky a nie je oprávnený vyjadrovať sa k právnym otázkam sporu. Novinkou v občianskom súdnom sporovom konaní je súkromný znalecký posudok. Ten môžu strany predložiť aj bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd. Takýto znalecký posudok je postavený na roveň znaleckému posudku, ktorého vyhotovenie nariadil súd v prípade, ak má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahovať doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku. Rovnako, ako v OSP aj v CSP musia osoby poskytnúť pri znaleckom dokazovaní súčinnosť. Strane, prípadne aj inej osobe môže súd uložiť, aby sa dostavila k znalcovi, predložila mu potrebné veci, podala mu potrebné vysvetlenia, podrobila sa lekárskemu vyšetreniu, prípadne krvnej skúške, alebo aby niečo vykonala, alebo znášala, ak je to na účely znaleckého dokazovania potrebné. Ustanovenie o zachovávaní mlčanlivosti pri výpovedi svedka podľa § 203 sa použije primerane.

Dôkazné bremeno a spravodlivý proces

Ústavný súd Slovenskej republiky sa opakovane zaoberal problematikou dôkazného bremena v kontexte základného práva na spravodlivý proces. Vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že posudzovanie dôkazného bremena je integrálnou súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov. Nejde teda o právne posudzovanie veci, ktorým treba spravidla rozumieť hmotnoprávne posúdenie (subsumpciu). Znamená to zároveň, že ustálenie odlišného skutkového stavu v odvolacom konaní v dôsledku odlišného posúdenia dôkazného bremena neznamená odlišné právne posúdenie veci, ale jej odlišné skutkové posúdenie, ktoré predpokladá postup podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 213 ods. 3). V zásade preto postup podľa tohto ustanovenia musí byť zachovaný aj v prí-.

tags: #dokazne #bremeno #v #civilnom #sporovom #konani