Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno v civilnom procese

V civilnom procese zohrávajú kľúčovú úlohu povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno. Tieto dva inštitúty sú úzko prepojené a majú zásadný vplyv na výsledok súdneho konania. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku v slovenskom právnom poriadku.

Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno: Základné pojmy

Dôkazné bremeno

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná.

Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalobcu, že žalovaný doposiaľ kúpnu cenu v požadovanom rozsahu nezaplatil, bolo úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy účastníkmi konania zákonným spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Povinnosť tvrdenia

Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sú základné povinnosti strán v civilnom procese. Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania. V prípade, že ju účastník konania splnil, platí, že uniesol bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Prejednávacia zásada a povinnosť tvrdenia

V sporovom konaní platí zásada dispozičná a prejednávacia. Prejednávacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim, je zásadne vecou účastníkov konania. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastník má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná.

Prečítajte si tiež: Informovanie zamestnávateľa o ZŤP

V sporovom konaní, platí prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti, rozhodné pre posúdenie daného prípadu, a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania.

Dôsledky nesplnenia povinnosti tvrdenia a dôkazného bremena

Ak žalobca niektorú z týchto povinností nesplní, je procesnou sankciou strata sporu. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy.

Dokazovanie v civilnom procese

Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a strán, účelom ktorého je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení v konaní.

Aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia § 132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa.

Podľa stále platnej právnej úpravy nie je súd viazaný len tými dôkazmi, ktoré navrhli účastníci konania. V zmysle § 120 ods. 1 OSP môže súd výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Toto ustanovenie je odrazom princípu materiálnej pravdy. Od tejto úpravy sa zákonodarca pri koncipovaní CSP odchýlil a do ustanovenia § 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi.

Prečítajte si tiež: Rozvod a výživné: Striedavá starostlivosť

Podľa § 185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Iba celkom výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu. V týchto typoch sporov bol zachovaný princíp materiálnej pravdy. Súd v predmetných konaniach aj bez návrhu vykoná taký dôkaz, ktorý považuje za nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci, a zároveň sám tento dôkaz obstará alebo zabezpečí. Dôvodom pre výnimky zo zásady formálnej pravdy je podľa zákonodarcu ochrana slabšej strany (zamestnanec, spotrebiteľ). Ďalšou výnimkou, kedy súd môže vykonať dôkazy aj bez návrhu, je za účelom zistenia splnenia procesných podmienok, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné a na zistenie cudzieho práva. Nevykonanie dôkazov, ktoré strany riadne navrhli, je súd povinný náležite odôvodniť v rozsudku. Ak súd nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom tieto boli riadne navrhnuté stranou sporu, zakladá sa tým odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP.

Koncentrácia konania

Navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v čl. Sudcovskou koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku (medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP) včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov.

Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu na uplatňovanie prostriedkov procesnej obrany a prostriedkov procesného útoku. Touto hranicou je moment vyhlásenia uznesenia, ktorým súd skončí dokazovanie, ako tomu bolo v doterajšom ustanovení § 120 ods. Ustanovenia o zákonnej i sudcovskej koncentrácii konania sa nepoužijú pri tých typoch sporov, pri ktorých platí zásada materiálnej pravdy (napr. spotrebiteľské spory a antidiskriminačné spory), tak ako je uvedené vyššie. V prípade konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach podľa § 303 CSP sa nepoužijú len ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania.

Notoriety a zhodné tvrdenia strán

Rovnako ako v právnej úprave OSP, ani podľa ustanovenia § 186 ods. 1 CSP sa nedokazujú tzv. notoriety - t.j. skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov SR a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Notorieta zbavuje súd povinnosti vykonať ohľadom nej dokazovanie, čím sa však nevylučuje možnosť, aby dokazovanie ohľadom notoriety prebehlo.

Podľa ustanovenia § 186 ods. 2: „Súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.“ Zákonodarca týmto ustanovením preberá a modifikuje ustanovenie § 120 ods. 3 OSP, ktoré však toto osvojenie si zhodných tvrdení strán sporu upravovalo len ako možnosť. Zmysel tohto ustanovenia vychádza opäť z princípov hospodárnosti a rýchlosti konania, ako aj z princípu formálnej pravdy. Súd sa nemá zameriavať na dokazovanie zhodných skutočností tvrdených stranami sporu (ak samozrejme neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti), aby tým nebolo zbytočne predlžované a predražované konanie. Súd je taktiež podľa princípu formálnej pravdy viazaný tvrdeniami strán a nemá povinnosť zisťovať skutočný stav veci - dokazuje sa len to, čo tvrdia strany.

Prečítajte si tiež: Podmienky a postupy: Oznamovanie dôchodku zo zahraničia

Je nutné taktiež poukázať na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak skutočnosť tvrdená jednou stranou sporu nie je spochybnená druhou stranou sporu, považuje sa táto skutočnosť za nespornú (fikcia nespornosti). Na vyvrátenie tejto fikcie postačuje generálne popretie týchto skutočností vlastným tvrdením o skutkových okolnostiach.

Vykonávanie dôkazov

V ustanoveniach CSP o vykonaní dôkazov sa výrazne premieta zásada priamosti a bezprostrednosti, zásada voľného hodnotenia dôkazov. Vykonaním dôkazu sa rozumie napr. Súd vykonáva dôkazy na pojednávaní, a ak je to možné a účelné, aj mimo pojednávania, pričom strany majú právo byť prítomné na takto vykonanom dokazovaní. Vykonanie dôkazu mimo pojednávania oznamuje súd stranám spravidla päť dní vopred. Výnimka podľa § 188 ods. 2 CSP, t.j. Ak súd nemusí nariadiť pojednávanie podľa ustanovenia § 177 ods. 2 písm.

CSP vo svojom článku 16 zakotvuje princíp legality, podľa ktorého je súd viazaný zákonom, pričom sa zohľadňuje hierarchia právnych predpisov. V zmysle odseku 2 tohto článku, súd nemôže pri prejednávaní a rozhodovaní veci vykonať taký dôkaz, ktorý bol získaný v rozpore zo zákonom. Celkom výnimočne však súd môže za pomoci tzv. Zákonodarca príkladom uvádza obrazový, zvukový, prípadne obrazovo-zvukový záznam vyhotovený bez súhlasu osoby, ktorej prejavy boli na takýchto záznamoch zachytené. Podmienkou je posúdenie práva na ochranu osobnosti tejto osoby ako proporčne slabšieho, ako je právo, porušenie ktorého sa má takto získaným dôkazným prostriedkom preukázať.

Novinkou oproti úprave v OSP je povinnosť o každom procesnom úkone, pri ktorom súd koná so stranou sporou (vykonávanie dôkazov nevynímajúc) vyhotovovať zvukový záznam technickým zariadením na zaznamenávanie zvuku podľa ustanovenia § 99 CSP. Zvukový záznam sa následne uchová na nosiči dát (CD, USB disk), ktorý sa pripojí k súdnemu spisu, alebo sa v spise urobí poznámka o tom, kde je záznam uchovaný. Súd je povinný na požiadanie strany jej bezodkladne vydať kópiu záznamu. Vyhotovovanie zvukového záznamu sa preferuje pred klasickou formou zápisnice, pričom písomná zápisnica sa fakultatívne vyhotovuje, ak to súd považuje za účelné a vhodné.

Hodnotenie dôkazov

Súd hodnotí dôkazy v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Novinkou oproti úprave v OSP je druhý odsek ustanovenia § 191 CSP, podľa ktorého vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Zákonodarca v tomto ustanovení nachádza materiálne ohnisko princípu voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Súd pri hodnotení dôkazov nie je obmedzený zákonom v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti hodnotiť konkrétny dôkaz. Hodnotenie by však malo mať vždy oporu vo vykonanom dokazovaní a byť v súlade so zásadami formálnej logiky, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi a musí byť preskúmateľné v inštančnom postupe.

Viazanosť súdu inými rozhodnutiami a prejudicialita

Pred ustanovením § 193 CSP o viazanosti súdu inými rozhodnutiami je nutné spomenúť aj ustanovenie § 192 CSP o domnienke. Ustanovenie § 193 CSP predstavuje výnimku zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Súd je viazaný rozhodnutiami ústavného súdu o vyslovení nesúladu právneho predpisu s Ústavou SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná. Ďalej je viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Pojem prejudiciality je ďalšou novinkou zavedenou do civilného procesu, aj keď sa tento inštitút v právnej úprave už vyskytuje - jedná sa o rozšírené ustanovenie § 135 ods. Prejudicialitou sa rozumie vzťah dvoch rozhodnutí orgánu verejnej moci s účinkami ich vzájomnej kauzálnej podmienenosti. Podľa ustanovenia § 194 CSP môže súd posúdiť sám otázku, o ktorej má právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193 CSP, nemôže však o nej rozhodnúť. V prípade, ak je už o tejto otázke rozhodnuté, súd je povinný na takéto rozhodnutie prihliadnuť.

Miera dôkazu a princíp "prevažujúcej pravdepodobnosti"

Výsledkom dokazovania často nie je a často ani nemôže byť poznatok o tom, že došlo k danej skutočnosti s úplnou istotou. V tejto súvislosti hovoríme o tzv. miere dôkazu, ktorá vyjadruje mieru tejto pravdepodobnosti.

Alternatívou k prístupu vyžadujúcemu vysokú mieru pravdepodobnosti je princíp "prevažujúcej pravdepodobnosti" (balance of probabilities), ktorý sa uplatňuje v krajinách s právnym systémom common law. V tomto systéme na preukázanie sporných skutočností spravidla postačuje pravdepodobnosť prevyšujúca 50%, t.j. skutočnosť, že pravdepodobnosť pravdivosti jedného tvrdenia je vyššia ako pravdepodobnosť pravdivosti odporujúceho tvrdenia. Žalobca na úspech v civilnom spore pred common law sudcom teda nemusí predložiť absolútne jednoznačný a prakticky nespochybniteľný dôkaz ale musí súdu preukázať, že pravdepodobnosť jeho tvrdení je vyššia ako pravdepodobnosť tvrdení žalovaného. Zároveň, žalovanému na úspech v spore nestačí len popierať tvrdenia žalobcu, ale musí aj preukázať, že jeho tvrdenia sú pravdepodobnejšie ako tvrdenia žalobcu.

Obrátené dôkazné bremeno

V rámci dokazovania v civilnom sporovom konaní môže dôjsť aj k tzv. K takejto situácii môže dôjsť najmä na základe výslovnej právnej úpravy, keď zákon pri určitých typoch súdnych sporov obracia dôkazné bremeno. Súdna prax však rozšírila možnosť obrátenia dôkazného bremena aj na tie prípady, keď zákon výslovne nepočíta s obráteným dôkazným bremenom. V tejto súvislosti poukážeme na oblasť tzv. medicínskych sporov, a to najmä v kontexte nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II.

Objektívne a subjektívne dôkazné bremeno

stav, t.j. vtedy, ak súd vyčerpal všetky možnosti objasňovania skutkového stavu, a aj napriek tomu ostala daná skutková okolnosť neobjasnená. objektívne dôkazné bremeno nie je - na rozdiel od subjektívneho dôkazného bremena - primárne určené stranám sporu, ale ide skôr o povinnosť súdu neprihliadať k určitej skutočnosti, ktorá ostala neistá.

Subjektívne dôkazné bremeno zase určuje, ktorá sporová strana má preukázať určitú skutočnosť, aby v spore uspela, resp. K preukázaniu danej skutočnosti musí strana uskutočniť dôkazný návrh. So subjektívnym dôkazným bremenom úzko súvisí bremeno tvrdenia, ktoré zase vyjadruje, aké skutkové tvrdenia musí sporová strana zaťažená dôkazným bremenom uviesť, aby v danom spore uspela. Lebo platí, že ak majú byť preukazované, resp. objasňované rozhodujúce skutočnosti, je nevyhnutné, aby tieto skutočnosti boli sporovými stranami vôbec tvrdené.

tags: #povinnost #tvrdenia #a #dokazne #bremeno #v