Dôkazné bremeno žalobcu v rímskom práve a faktické úkony v pracovnom práve

Úvod

Článok sa zaoberá dvoma odlišnými, ale zaujímavými oblasťami práva: dôkazným bremenom žalobcu v rímskom práve a konceptom faktických úkonov v pracovnom práve. Cieľom je poskytnúť čitateľovi komplexný prehľad o týchto témach, analyzovať ich historický vývoj, súčasné chápanie a praktické dôsledky.

Dôkazné bremeno žalobcu v rímskom práve

Vlastnícke právo a jeho ochrana

Vlastnícke právo je považované za najvýznamnejšie a najobsiahlejšie subjektívne právo. Z toho vyplýva, že vlastník musí mať toto právo primerane chránené.

Ochrana vlastníckeho práva sa realizuje prostredníctvom procesno-právnej ochrany, konkrétne prostredníctvom príslušných žalôb.

Rei vindicatio - žaloba na ochranu vlastníckeho práva

Rei vindicatio je žaloba, ktorou sa vlastník domáha uznania svojho vlastníckeho práva k určitej veci, ktorá je predmetom sporu. Súčasne sa touto žalobou vlastník domáha vydania veci od toho, kto má túto vec neoprávnene vo svojej faktickej moci. Ide o žalobu nedržiaceho vlastníka voči držiacemu nevlastníkovi.

Právny základ reivindikačnej žaloby je potrebné hľadať v hmotnom práve a v samotnom obsahu vlastníckeho práva. V prípade úspešnej reivindikačnej žaloby sa vlastník domáha oprávnenia mať svoju vec vo faktickej moci, držať ju. Materiálna podstata reivindikačnej žaloby spočíva v obnovení prirodzeného (pôvodného) faktického a právneho stavu, teda v uskutočnení materiálnej reštitúcie, pokiaľ ide o predmet sporu.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

Procesné aspekty reivindikačnej žaloby

Z hľadiska procesných aspektov je dôležité určiť sporové strany:

• Aktívne legitimovaný (žalobca): civilný vlastník
• Pasívne legitimovaný (žalovaný): držiteľ veci, a to v zmysle právneho pravidla, že sa vec vymáha od toho, kto ju má vo svojej faktickej moci.

Dôkazné bremeno

Dôkazné bremeno v reivindikačnom konaní leží na žalobcovi. Žalobca musí pred súdom dokázať existenciu svojho vlastníckeho práva k veci. Žalovaný nemusí dokazovať nič.

Omnis condemnatio pecuniaria est a arbitrárna klauzula

V rímskom práve platilo pravidlo "omnis condemnatio pecuniaria est", čo znamená, že každé odsúdenie znie na peniaze. Cieľom reivindikačnej žaloby bolo však vrátenie veci vlastníkovi, a nie peniaze. Rímski právnici preto do žaloby zakomponovali tzv. arbitrárnu klauzulu. Rei vindicatio sa preto označuje aj ako actio arbitraria.

Arbitrárna klauzula znamenala, že ak sudca dospel k záveru, že žalobca je vlastníkom, dal žalovanému možnosť výberu:

1. Dobrovoľne vydať vec žalobcovi - v tomto prípade nasledoval oslobodzujúci rozsudok.
2. Nevydať vec - v tomto prípade nasledoval odsudzujúci rozsudok pri plnom dodržaní pravidla "omnis condemnatio pecuniaria est".

Osobitosťou bolo, že hodnotu veci nepriamo stanovoval žalobca, ktorý ju zákonite nadsadzoval. Toto hodnotenie síce nebolo pre sudcu záväzné, ale de facto vytváralo dostatočný nátlak na žalovaného, aby si radšej vybral možnosť vec vydať, ako sa nechať odsúdiť na vyššiu hodnotu, ako má samotná vec.

Prečítajte si tiež: Viac o povinnosti tvrdenia a dôkaznom bremene

Actio Publiciana

Actio Publiciana je žaloba, ktorá sa svojou podstatou podobá na rei vindicatio. Rozdiel spočíva v tom, že na mieste žalobcu nie je civilný vlastník, ale vlastník prétorský (bonitárny vlastník).

Actio negatoria (zapieracia žaloba)

Actio negatoria je žaloba proti bežnému rušeniu vlastníckeho práva.

Faktické úkony v pracovnom práve

Právne a faktické úkony

V pracovnom práve sa okrem „klasických právnych úkonov“ stretávame aj s tzv. „faktickými úkonmi“. Faktické úkony nie sú považované za právne úkony, ale za iné subjektívne právne skutočnosti, na ktoré sa úprava právnych úkonov nevzťahuje. Zaradenie úkonu medzi faktické úkony má teda významné následky - neaplikuje sa naň napr. úprava neplatnosti právneho úkonu.

Právne úkony patria medzi subjektívne právne skutočnosti, t. j. skutočnosti, s ktorými platné právo spája vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov a ktoré sú determinované správaním ľudí. Subjektívne právne skutočnosti sa vymedzujú oproti objektívnym právnym skutočnostiam alebo okolnostiam, ktoré sú na ľudskom správaní nezávislé a s ľudským správaním nesúvisia (napr. plynutie času, živelné udalosti).

Vzhľadom na subsidiaritu Občianskeho zákonníka platí pre právne úkony v pracovnom práve definícia vymedzená v § 34 Občianskeho zákonníka. Táto definícia nie je uzatvorená a obsahuje iba exemplifikatívny výpočet úkonov, ktoré pod ňu spadajú. Súčasná definícia právneho úkonu bola znovuzavedená do nášho právneho poriadku novelou Občianskeho zákonníka, zákonom č. 509/1991 Zb. Úprava definície právneho úkonu spočívala v doplnení slova „najmä“ a bola odôvodňovaná existenciou úkonov ako napr. premlčanie, vydržanie.

Prečítajte si tiež: Judikatúra k dôkaznému bremenu pri náhrade škody

Je potrebné zdôrazniť, že napriek otvorenej definícii, nemožno pri posudzovaní, či prejav vôle predstavuje právny úkon, úplne abstrahovať od zamerania prejavu vôle na vznik, zmenu a zánik práv a povinností (spojených s prejavom vôle právnou normou). Platná definícia právnych úkonov vychádza z tzv. širokého konceptu právneho úkonu, zástancom ktorého bol akademik Viktor Knapp. Aj pre široké chápanie právneho úkonu teda stále platí, že prejav vôle musí smerovať k právnym následkom.

Zaradenie právnej skutočnosti medzi právne úkony má významné dôsledky. Len pre právne úkony totiž platí napr. úprava platnosti resp. neplatnosti právnych úkonov.

Medzi úkony, ktoré právna veda nezaraďuje medzi právne úkony, patria napr. faktické konania ako je vytvorenie či zničenie veci alebo diela, spoločenské a priateľské úsluhy a morálne záväzky (napr. pozvanie na obed, sľub zalievať kvety a pod.), úkony v rámci hier či vzdelávania a rozhodnutia orgánov obchodných spoločností.

Koncept faktických úkonov v pracovnom práve

Koncept faktických úkonov v pracovnom práve bol vytvorený rozhodovacou praxou súdov. Súdy postupne za faktické úkony uznali napr. rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce), rozhodnutie o neospravedlnenej absencii zamestnanca (§ 144a ods. 6 Zákonníka práce), upozornenie zamestnávateľa na možnosť výpovede z pracovného pomeru v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny či rozhodnutie o rozvrhnutí pracovného času (§ 85 a nasl. pracovného času).

V rozhodnutiach súdy konštantne judikujú, že faktické úkony nie sú právnymi úkonmi a súd teda nemôže preskúmavať ich platnosť resp. neplatnosť. Podľa súdov, faktické úkony majú právne následky výhradne tam, kde sú ustanovené ako hmotnoprávna podmienka platnosti právneho úkonu.

Faktické úkony v pracovnom práve ako koncept vytvorený judikatúrou nemajú legálnu definíciu. Rozhodovacia prax súdov sa obmedzuje výhradne na posudzovanie individuálnych prípadov, preto hľadať generálne platnú definíciu faktických úkonov v judikatúre by bolo márne.

Definície faktických úkonov ponúkané právnou vedou zatiaľ nedali odpoveď na to, aké znaky odlišujú právny úkon (ktorý je chápaný široko) od faktického úkonu. Vzhľadom na následky posúdenia úkonu ako faktického úkonu (neaplikujú sa naň ustanovenia týkajúce sa právnych úkonov), je však ich rozlíšenie kľúčové.

Historický vývoj chápania právnych úkonov v pracovnom práve

Pre pracovné právo neplatila vždy široká definícia právneho úkonu. Pôvodný Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce) definoval v § 240 ods. 1 právny úkon pre potreby pracovného práva nasledovne: „Právny úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú.“ Pracovné právo teda vychádzalo z tzv. koncepcie úzkeho chápania právneho úkonu. Právnymi úkonmi boli len úkony, ktoré mali priamo za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Jednoznačnými právnymi úkonmi v pracovnom práve boli (a aj dodnes sú) napr. pracovná zmluva, dohoda o skončení pracovného pomeru, výpoveď.

Pracovné právo už vtedy predpokladalo mnoho ďalších úkonov, ktoré nevyhnutne nemali sami o sebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, avšak boli pre pracovnoprávne vzťahy relevantné. Tieto úkony súdna prax a právna veda označila ako „faktické úkony“. Medzi faktické úkony súdy postupne zaradili napr. upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, organizačné zmeny. Keďže v týchto prípadoch nešlo v zmysle úzkej definície právneho úkonu v pracovnom práve o právne úkony, súdy konštatovali, že nie sú oprávnené preskúmavať ich platnosť. Vzhľadom na význam týchto úkonov pre pracovnoprávne vzťahy však nebolo možné akceptovať úplnú absenciu pravidiel pre tieto úkony.

Úprava chápania právnych úkonov sa však zavedením súčasného Zákonníka práce zmenila. Pre pracovné právo začala platiť definícia právneho úkonu obsiahnutá v Občianskom zákonníku, ktorá v danom čase už vychádzala z tzv. širokého poňatia právneho úkonu. Hoci nová definícia otvorila priestor pre to, aby sa za právne úkony považovali aj ďalšie úkony, zdá sa, že diskusia o re-charakterizovaní významných úkonov v pracovnom práve na právne úkony v zásade neprebieha.

Náležitosti faktických úkonov

Faktické úkony nie sú právne úkony a preto nemôžeme hovoriť o náležitostiach faktických úkonov. Požiadavky na faktické úkony v rámci judikatúry boli vymedzené rozsahom prieskumu faktického úkonu súdom. Tam, kde súd preskúmava faktický úkon (t. j. či bol daný dôvod na jeho vykonanie), skúma aj to, či bol vykonaný určitým spôsobom.

Je však potrebné vysporiadať sa s „náležitosťami“, ktoré pre faktické úkony ustanovuje priamo právny predpis. Napríklad, pre rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) vyžaduje Zákonník práce písomnú formu. Obdobne, pre výzvu zamestnávateľa na odstránenie nedostatkov (§ 63 ods. 1 písm. d) bod 4. Zákonníka práce), či upozornenie na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) sa vyžaduje písomná forma.

Pre nedodržanie písomnej formy právnych úkonov má pracovné právo podrobne rozpracované následky. V zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce, ak právny úkon neurobil písomne, hoci to zákon vyžaduje, je neplatný, len ak to zákon výslovne ustanovuje. Faktické úkony však nie sú právnymi úkonmi a nemožno na ne vzťahovať úpravu právnych úkonov. V tomto kontexte sa javí ako najjednoduchšie riešenie nedostatok zákonom predpísanej formy spojiť priamo s existenciou faktického úkonu.

Podobne ako pri následkoch nedodržania formy faktického úkonu, pre konanie za zamestnávateľa pre faktické úkony neexistuje v pracovnom práve zákonná úprava. Konanie za zamestnávateľa upravené v § 9 a nasl. Zákonníka práce je limitované na právne úkony („V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa…“ § 9 ods. 1 Zákonníka práce).

Prvým riešením je analogické použitie ustanovení o konaní za zamestnávateľa pri právnych úkonoch aj na faktické úkony. Iný prístup však zvolil v svojich nedávnych rozhodnutiach Najvyšší súd SR. Miesto využitia analógie s úpravou konania za zamestnávateľa pri právnych úkonoch podľa § 9 a nasl. Zákonníka práce, našiel úpravu konania zamestnávateľa pri rozhodnutí o organizačnej zmene v Obchodnom zákonníku. Najvyšší súd SR vyslovil, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je možné zaradiť pod obchodné vedenie spoločnosti.

Adjektické ručenie v rímskom práve

Pojem adjektického ručenia

Adjektická zodpovednosť v rímskom práve znamená, že prétor zabezpečil veriteľovi žalobu aj proti zastúpenému, aj proti nepriamemu zástupcovi (podriadenej osobe). Hovorí sa o tzv. pripojených (dodatkových) žalobách (actiones adiecticiae qualitatis).

Prípady adjektickej zodpovednosti

Medzi takéto prípady patrili:

1. Záväzky z právnych úkonov podriadených osôb: Nositeľ moci bol zaviazaný z právnych úkonov, ktoré urobili jemu podriadené deti a otroci.
   • Žaloba z príkazu (actio quod iussu): Na celý záväzok, ak sa podriadený zaviazal na jeho rozkaz.
   • Žaloba z pekúlia (actio de peculio): Až do hodnoty pekúlia, ak poskytol dieťaťu alebo otrokovi pekúlium alebo im ho dal do správy.
   • Actio tributoria: Osobitný spôsob žaloby z pekúlia v prípade, že podriadený použil peculium alebo jeho časť na prevádzku obchodného podniku a potom nestačil pekuliárny majetok na krytie záväzkov voči tretím.
   • Žaloba z prospechu (actio de in rem verso): Do výšky obohatenia nositeľa moci, v prípade, že podriadený to, čo zmluvne získal s tretími, dal do majetku nositeľa moci a nie do užívania pekúlia.
2. Záväzky podriadenej osoby v rámci prevádzky podniku: Nositeľ moci (podnikateľ) bol zaviazaný do plnej výšky plnenia zo záväzkov podriadenej osoby v rámci prevádzky podniku.

Druhy adjektických žalôb

• Actio de peculio (žaloba z pekúlia): Žaloba, ktorú poskytuje prétor tretiemu proti nositeľovi moci za nesplnený dlh syna alebo vlastného otroka, ak dlh vznikol v rámci pekúlia z konania medzi synom (otrokom) a tretím. Zodpovednosť nositeľa moci je obmedzená do výšky (veľkosti) pekúlia.
• Actio de in rem verso (žaloba z prospechu): Žaloba, ktorú poskytuje prétor tretiemu proti nositeľovi moci, ak sa ten obohatil z konania svojho syna alebo vlastného otroka. Zodpovednosť nositeľa moci siaha len po výšku jeho obohatenia.
• Actio quod iussu (žaloba zo splnomocnenia): Žaloba, ktorú poskytuje prétor tretiemu proti nositeľovi moci, ak ten splnomocnil tretieho, aby tretí uzavrel so synom alebo otrokom nositeľa moci nejaký úkon. Nositeľ moci v tomto prípade adjekticky zodpovedá v celej výške všetkých dlhov, ktoré z povereného konania vznikli.
• Actio institoria (žaloba z podnikania): Patrila tretím osobám zo zmlúv, ktoré uzavreli so správcom (institor) povereným vedením obchodného (živnostenského) podniku v rámci prevádzky podniku.
• Actio quasi institoria (akoby institorská žaloba): Mal ju každý tretí, ktorý uzavrel zmluvu so správcom majetku (procurator) v rámci vlastníckeho poverenia.
• Actio exercitoria: Žaloba tretieho proti prevádzkovateľovi lodiarskej živnosti (exercitor navis), ak exercitor poveril lodného kapitána (magister navis) riadením svojej lode, za dlhy kapitána z poverenej činnosti.

Právne postavenie otrokov v Ríme

Otrok ako vec

Otrok bol v rímskom práve považovaný za vec, predmet práv a povinností, a nie za ich nositeľa. Nemohol nič vlastniť, vo svoj prospech uzavrieť zmluvu, oženiť sa podľa práva a mať nárok na rodinný život. Otrok mohol právne nadobúdať pre pána zmluvami alebo dedením.

Vznik a zánik otroctva

Otrokom sa človek alebo narodil (otrokyňa rodila len otrokov bez ohľadu na sploditeľa) alebo stal. Neskôr sa však právne pripustilo, že otrokyňa porodila slobodné dieťa, ak pred pôrodom bola aspoň krátko slobodná. Podľa ius gentium slobodný človek sa stal otrokom, ak upadol do zajatia vo vojne, podľa civilného práva sa otrokom stál napr. insolventný dlžník, ak ho veriteľ predal za rieku Tiber, ten, koho odsúdili na nútené práce, alebo nevďačný prepustenec.

Otroctvo právne zaniklo buď prepustením na slobodu (manumissio) alebo zo zákona (ex lege). Civilné právo poznalo tieto spôsoby prepustenia na slobodu:

• Zápisom medzi rímskych občanov (manumissio censu).
• Vo forme súdneho procesu (manumissio vindicta).
• Testamentom (manumissio testamento).
• V poklasickej dobe vyhlásením v chráme pred biskupom (in ecclesia).

Formy náhody a zodpovednosť dlžníka

Náhoda (casus)

Casus (náhoda) je dlžníkom nezavinená udalosť, za ktorú dlžník spravidla nezodpovedá. Platilo pravidlo "za náhodu nikto nezodpovedá". Rímske právo chápalo pod nezavinenou udalosťou aj neovplyvniteľné správanie tretieho (napr. krádež alebo poškodenie veci treťou osobou).

Druhy náhody

Rímske právo rozlišovalo dva druhy náhody:

• Vis maior (vyššia moc): Neodvratná a nepredvídateľná udalosť (napr. zemetrasenie, požiar, stroskotanie lode).
• Custodia (nižšia náhoda): Udalosť, ktorej mohol dlžník zabrániť, ak by sa starostlivejšie staral o vec (napr. krádež).

Zodpovednosť za plnenie a peňažnú odplatu

Ak prišlo k náhodnému zániku veci, otázkou bolo, či za plnenie zodpovedá dlžník. Napríklad pri kúpnej zmluve platilo pravidlo, že ak zanikne predaná, ale ešte neodovzdaná vec náhodou, nemusí predávajúci (dlžník) odovzdať predmet kúpy.

Pri dvojstranných kontraktoch sa riešilo, či musí dlžník poskytnúť peňažnú odplatu napriek neuskutočnenému plneniu, alebo je oslobodený od záväzku. Napríklad pri kúpnej zmluve platilo pravidlo, že ak zanikne predaná, ale ešte neodovzdaná vec náhodou, musí kupujúci zaplatiť kúpnu cenu, hoci vec mu predávajúci už nemôže odovzdať.

Konanie in iure a apud iudicem vo formulovom procese

Charakteristika formulového procesu

Formulový proces sa vyznačoval aktívnejšou účasťou magistrátu. Magistrát sa oboznámil so stanoviskom žalobcu i žalovaného a v spolupráci s nimi vymedzil vlastný predmet a rozsah sporu. S týmto vymedzením odkázal vec na sudcu. Legisakčný a formulový proces predstavovali tzv. riadny proces.

Konanie in iure

Konanie in iure malo za cieľ určiť sudcu a vymedziť mu rámec pôsobnosti, formulovať žalobcovu požiadavku a vymedziť argumentáciu žalovaného. Konanie in iure sa začínalo tým, že sporové strany sa dostavili pred magistráta a končilo sa litiskontestáciou.

Žalobca mal žalovanému oznámiť, že ho chce žalovať a v akej veci. Ak žalovaný výzvu neposlúchol, žalobca mohol použiť aj násilie. Žalovaný mohol dať garanciu, že príde v určený deň (vadimonium) alebo sa mohol niekto solventný zaňho zaručiť. Ak sa žalovaný dostavil, žalobca formálne predniesol svoju žalobnú žiadosť a požiadal prétora o povolenie sporu a priznanie žiadanej žaloby. Žalovaný zvyčajne nesúhlasil s prednesom žalobcu a rozvinul diskusiu, v ktorej rozvádzal faktické a právne dôvody, prečo magistrát má žalobu proti nemu odoprieť alebo prečo jej nemá sudca vyhovieť. Na základe tejto diskusie a svojich dojmov magistrát rozhodol, či žalobu odoprie alebo povolí a v akom rámci.

Odstránenie sporu pred magistrátom

Spor bolo možné odstrániť aj prísahou pred magistrátom. Niekedy sa spor pred magistrátom skončil aj pokonávkou (transactio). Žalobná formula bola smernicou a rámcom, ktorými sa sudcovi určovalo, za akých podmienok má žalobe vyhovieť alebo ju zamietnuť.

Vzájomné právne vzťahy medzi spoludedičmi

Práva a povinnosti spoludedičov

Ak bolo niekoľko dedičov, každý z nich bol univerzálnym nástupcom poručiteľa. Práva ostatných spoludedičov ho však obmedzovali na pomerný podiel na jednotlivých kusoch dedičstva. S ostatnými spoludedičmi bol v spoločenskom vzťahu. V súvislosti s pozostalostnými vecami vznikol medzi spoludedičmi spolu vlastnícky vzťah podľa podielov, pričom každý dedič mohol voľne disponovať svojím podielom. Deliteľné dedičské pohľadávky a záväzky sa delili medzi dedičov automaticky pomerne podľa podielov. Ak išlo o nedeliteľnú pohľadávku, patrila spoludedičom ako solidárnym veriteľom. Každý spoludedič sa kedykoľvek mohol domáhať zrušenia majetkového spoločenstva rozdelením pozostalosti.

Právo prírastku

Ak niektorý z viacerých povolaných dediť nechcel (odmietol), alebo nemohol (zomrel a pod.) prijať dedičstvo, uplatnilo sa právo prírastku. Na základe tohto práva sa rozšírilo dedičské právo ostatných spoludedičov na uprázdnený dedičský podiel.

Zap počítavanie alebo vnesenie majetku (collatio bonorum)

Prechod z agnátskeho princípu na kognátsky priniesol nerovnosť medzi dedičmi v neprospech sui heredes a v prospech emancipovaných. Sui heredes totiž prispievali na zveľaďovanie pozostalosti, kým emancipovaný nadobúdal iba pre seba. Aby sa tomu zabránilo, prétor poskytoval emancipovanému bonorum possessio len vtedy, ak dal stipulačnú záruku (cautio de bonis conferendis), že do delby dedičstva dá svoj vlastný majetok (pravda, po odrátaní dlhov - deducto aere alieno). Ak emancipovaný nebol ochotný vniesť svoj majetok do delby, prétor mu odoprel priznať bonorum possessio či už contra tabulas, alebo ab intestato Unde liberi. Hovoríme o započítavaní alebo vnesení majetku (collatio bonorum emancipati).

Jurisprudencia rozšírila povinnosť vnesenia majetku aj na dcéru, ktorá dostala veno, či už bola emancipovaná, alebo bola sua heres zomretého. Mohla sa rozhodnúť, či vnesie (collatio dotis) prijaté veno (dosprofecticia) do delby, alebo nie.

tags: #dokazne #bremeno #žalobcu #rímske #právo