Cyklovýlet do Jordánska: Recenzia dobrodružstva

Jordánsko, púštna krajina Blízkeho východu, sa mi doteraz javilo ako neprebádaný kút sveta. Myšlienka prejsť ho na bicykli ma však lákala už dlhšie. Táto krajina v sebe ukrýva nádherné prírodné scenérie a historické pamiatky. Zároveň to mala byť moja prvá skúsenosť s čisto moslimskou krajinou a akýsi test pred náročnejšími výzvami v budúcnosti. Jednoducho, chcel som okúsiť púšť a arabský svet, a tak som sa vydal na cyklistický výlet do Jordánska.

Plánovanie a príprava

Ideálny čas na návštevu Jordánska je november, kedy tam panujú príjemné teploty a ešte nezačalo obdobie prudkých dažďov, ktoré sa objavujú v zimných mesiacoch. Spiatočná letenka z Viedne do Ammánu, hlavného mesta, stála 75 Eur. K tomu bolo treba pripočítať 90 Eur za prepravu bicykla (ceny roku 2022).

Ráno o 3:15 ma vyzdvihol kamarát Jožo. S očami zalepenými ako dvojdňové mačence sme naložili krabicu so zbaleným bicyklom do auta a vyrazili sme smer Viedeň. Pri rozlúčke mi ešte Jožo pribalil hrsť poľských krowiek na cestu.

Príchod do Ammánu

Samotný príchod do Ammánu prebehol hladko. V plnom lietadle bola moja trojka sedadiel prázdna, takže som tam ležal natiahnutý a spokojne spal tri hodiny. Pri vystúpení z lietadla som sa ocitol medzi prvými a na pasovej kontrole som sa vyhol davu ľudí. To bolo fajn, keďže do Jordánska treba víza, a tak toto odbavenie trvá dlhšie ako pri bežných letoch v rámci Európy.

Na cestovanie do Jordánska je ideálne vybaviť si Jordanpass. Slúži ako náhrada za víza a súčasne ako vstup do mnohých atrakcií, vrátane skalného mesta Petra. Výhodou je, že ho na rozdiel od víz vybavíte za tri minúty online a suma víz plus vstup do Petry je vyššia, než jednotná cena Jordanpassu.

Prečítajte si tiež: Zariadenia sociálnych služieb Rimava

Odovzdal som pas colníkovi a prišla chvíľka napätia. Čo ak sa colníkovi ráno nedarilo a nedá mi pečiatku? Chlapík ma napínal. Držiac v ruke môj pas a ťukajúc do stroja sa asi štyrikrát spýtal, odkiaľ som. „Slovakia“ a ukázal som na pas. Zas niečo poťukal do kompu a znova sa ma opýtal, odkiaľ som. Jordanpass ani nechcel vidieť, no pýtal sa, kde budem spať. Čo mu mám na to povedať? Plán bol spať, kde príde, kempovať na divoko ako obvykle. Nakoniec buchol pečiatku s vízom do pasu a bolo vybavené.

Arabské písmo vyzerá úplne inak, pre nás nečitateľne. Nadobudol som preto podozrenie, že chlapík neovládal latinku.

Problémy so skrýšou

Pred letiskovou halou som poskladal bicykel a osadil ho Ortliebami na nosiči. Ostala mi prázdna kartónová krabica a v nej plátenný obal na bicykel. Veci, ktoré som potreboval niekam ukryť na spiatočnú cestu o jedenásť dní.

Chytil som krabicu za jeden roh, sadol na bajk a ťahal ju za sebou von z letiska. S čím som však nepočítal bolo, že v púštnej krajine, aká tu všade naokolo bola, nenájdem žiadnu hustú vegetáciu, kam by som krabicu bezpečne ukryl. Nestačilo krabicu potiahnuť niekam za letisko a tam ju prasknúť do prvých kríkov. Široko ďaleko bola len kamenná suť, piesok a otvorená krajina.

Ťahajúc krabicu som budil pozornosť. Po asi kilometri mi zastala jedna pani na aute. Vraj či chcem odviezť. Milá ponuka, ale keď človek nevie, kam ide, a kde nájde vhodnú skrýšu na krabicu, kam sa dať odviezť? Nakoniec sme sa dohodli tak, že mi krabicu naložila do auta a asi dva kilometre išla pomaly za mnou. Ja som pokračoval na bajku. Prišli sme k diaľnici, pri ktorej bola skupinka budov a pomaly začínalo mesto. Tu už snáď niekde tú nešťastnú a nemotornú krabicu ukryjem. Nakoniec sa to podarilo pod nejakou opustenou búdou. Fajne, ani nezmokne.

Prečítajte si tiež: Výber dôchodkového domu v Nitre

Krabica ostala pod opustenou búdou. Plátenný obal som naložil na nosič. Na ten nájdem iné miesto, aby som mal väčšiu šancu, že aspoň jednu vec nájdem na spiatočnú cestu. Smeroval som k mestu Madaba. Trvalo asi 20 km, kým som našiel nejaké miesto aj pre obal. V tej púšti sa fakt nedá nič nenápadne ukryť. Našťastie sú však Jordánci extrémni bordelári. A tak, keď už som sa blížil k prvému mestu Madaba, zahrabal som obal medzi odpadky na jednom smetisku. Nebolo to ideálne riešenie, ale bolo to jediné, ktoré mi tá holá krajina bez vegetácie poskytla.

Prvé dojmy z Jordánska

Tak som tu. Úspešne poskladaný bajk, zbavil som sa krabice aj obalu. Prezliekol som sa konečne do kraťasov a mohol som začať vnímať naplno novú krajinu. Dnes som mal v pláne iba sa prekotúľať asi 60 km k Mŕtvemu moru. Boli dve hodiny popoludní, ale dni sú v novembri krátke.

Prvá vec, ktorá ma zarazila, bol všadeprítomný neporiadok. Neporiadok je aj slabé slovo. V Jordánsku panuje mrdník na každom kroku. Okolie miest je doslova neriadené smetisko a aj v otvorenej krajine sa povaľujú všade odpadky. Ak nie v kopách, tak aspoň voľne rozfúkané po poliach.

Svoje som počul aj o jordánskych psoch a naozaj sa začali objavovať, voľne sa potulujúce po krajine, už kúsok za letiskom. Na druhej strane som bol celkom prekvapený z vodičov. Prvý dojem bol dobrý. V Jordánsku sa nejazdí rýchlo a nijako som sa ako cyklista necítil ohrozený. Je to trochu zmätočné, trúbi sa, ale funguje to bezpečnejšie ako u nás.

Madaba a Mount Nebo

Pri vstupe do Madaby ma zarazil rozľahlý tábor kočujúcich beduínov. Zmes stanov utopených v odpadkoch. Medzitým sa voľne potulujú psy, deti, sliepky, kozy, ovce a podobne. Z Madaby som sa spustil na Mount Nebo. Znie to trochu paradoxne, ale naozaj vrchol tejto hory bol nižšie ako mesto Madaba.

Prečítajte si tiež: Život seniorov v Hornáde

Mount Nebo je pútnické miesto, biblická hora, z ktorej údajne Mojžiš ukázal Izraelitom zasľúbenú zem po 40-tich rokoch putovania. Fascinujú ma tieto biblické časové údaje. V dobách, keď bola priemerná dĺžka života 35 rokov, chlapík aj s celým kmeňom putovali 40 rokov a furt boli len na Blízkom východe. Dúfam, že mali vtedy aspoň lepší výhľad na údolie Jordánu ako ja.

Z Mount Nebo som sa vrátil kus do Madaby a až potom som zahol na úzku bočnú cestu, ktorou som sa spúšťal dlho k Mŕtvemu moru. Krajina okolo bola iba holá neobývaná púšť. No hlboké, vodou vymleté kaňony a strže jasne ukazovali, že tu bývajú poriadne prívalové dažde. Cestou dolu som sa striedavo predbiehal s akýmsi malým lokálnym autobusom, ktorého vodič mi vždy nadšené kýval. Už sa stmievalo.

Mŕtve more a nepríjemné prekvapenia

Mŕtve more som uvidel prvýkrát ešte z výšky práve v momente, keď nad jeho izraelským brehom zapadalo slnko. Dúfal som, že sa večer okúpem. No sklamalo ma. Jeho breh tvoril iba hlboký zráz bez šance dostať sa k vode. Navyše v okolí široko ďaleko nebola žiadna dedina ani nič, kde by som si doplnil vodu.

V noci som mal skvelé miesto. Na východnom, jordánskom, pobreží Mŕtveho mora ľúbia stavať na voľných priestoroch plážové prístrešky z palmových listov. Vnútri jedného som si rozložil stan. Rozložil som iba jeho vnútornú časť. Pri Mŕtvom mori je aj v novembri teplo, a tak jediný účel stanu bol v tom, aby bránil škorpiónom dostať sa ku mne. Teda, nie že by som za celý pobyt v Jordánsku nejakého videl. Ale internety hovorili, že tam žijú. Dolu šumelo more, kúsok ďalej sa vypínali hory a tam niekde na svahoch v diaľke štekali psy. Tie sú v Jordánsku na každom kroku, ale nikdy ma v noci neobťažovali.

Spalo sa dobre. Avšak asi len do druhej v noci. Potom sa potrebovali dotrieskať nejakí dvaja Arabi na aute a začať piknikovať a púšťať hudbu na plné gule. Vzdal som to, zbalil veci a presunul sa o kus ďalej, kde som sa viac menej len z núdze a nedostatku lepších možností zložil na základovej platni akéhosi čerstvo rozostavaného domu. Ráno o šiestej sa dotrieskal bager a začal presúvať kúsok odo mňa balvany. Piče, nejakí sú títo ľudia hyperaktívni v týchto divných nočných a skorých ranných časoch.

Cesta na juh a stretnutie s realitou

Vybral som sa radšej na cestu. Chcel som nájsť miesto, kde sa bude dať okúpať. Vzdal som to a vydal sa smerom na juh. Minul som obe miesta, kde som v noci spal a po pár kilometroch som konečne našiel nejaké známky civilizácie, kde by sa mohla naskytnúť šanca na vodu. V týchto miestach ústia do mora teplé sladkovodné pramene. O tých som síce vtedy ešte netušil, ale boli tu hlavne stánky, kde domáci predávali rôzne prkotiny.

Vysmädnutý som si konečne kúpil dostatočnú zásobu vody a aj konzervu fazúľ na raňajky. Arabský štýl. Za tri vody a jednu fazuľu som platil 10 dinárovou bankovkou. V prepočte asi 15 Eur. Chlapec, ktorý obsluhoval, vzal desiatku a mávol, že to je dobre. Keď sa mi na požiadanie pokúsil vydať len pár drobných, zdrapil som mu tú desinu naspäť a išiel si to vybaviť s dospelým, ktorý pofajčieval pred stánkom. Tomu stačili iba dva dináre. To bol prvý z mnohých pocitov, keď je evidentné, že turista je pre miestnych často iba chodiaci bankomat.

Výstup do Dhibanu a mesačná krajina

Kúsok od tohto miesta som zahol na úzku nenápadnú cestu. Začalo stúpanie do mesta Dhiban. Kopce v Jordánsku vedia poriadne vytrestať. Mŕtve more leží 400 metrov pod hladinou svetových morí a keď sa z tejto epickej jamy potrebujete vyštverať do štandardnej nadmorskej výšky okolo 700 metrov, kde leží väčšina krajiny, je to celkom drsné. Tu to išlo navyše veľmi strmo hore.

Cesta so sklonom neraz presahujúcim 20% sa vlnila najprv pomerne zelenou krajinou medzi roztrúsenými domami na svahu. O chvíľu však už viedla vysoko nad morom cez mesačnú krajinu. Tá podoba s krajinou na mesiaci bola fascinujúca. Tak nehostinne prázdna, kamenistá, tmavá a pustá, až to bolo krásne. Nohy pálili, neraz som aj tlačil. Jediný život tu bol v podobe sem tam roztrúsených beduínskych obydlí a ohrád pre ovce. Našťastie však žiadne neboli príliš blízko cesty, aby ma obťažovali psy.

Tento kopec bol jeden z najťažších v mojom živote. Stojky úplne zabíjali, a keď to kleslo na 12%, už som sa tešil a oddychoval. Kým som sa vyštveral 15 km hore do dediny Mukawir, prešli asi dve hodiny. Hoci pot stekal do očí a nohy boleli, bol to krásny úsek. Za celý čas som stretol možno dve autá. Výborný asfalt, ticho a kľud.

Jordánske údolia

Jordánsko mi však chcelo ukázať, že miestne kopce sú naozaj drsné. Po krátkom úseku ako tak po rovine a jednej pauze pri malom obchodíku, kde som sa dosýta najedol tuniaka a miestneho nekvaseného chleba, začala cesta opäť padať dolu. Tým je Jordánsko typické. Neprekonávate horské sedlá, ale údolia. Nie je to o tom, že vyšliapete kopec, pokocháte sa výhľadom a zjazdíte 20 km dolu. Vzorec je naopak. Prídete k údoliu, kocháte sa výhľadom naň, spustíte sa 10 km dolu a následne sa štveráte 10 km hore do pôvodnej nadmorskej výšky.

A tak, hoci som dnes už po chabých 30 km mal v nohách 1 600 výškových metrov z toho jedného kopca od Mŕtveho mora, mali sa mi postaviť do cesty ešte dve takéto jamy. Prvým bolo údolie Wadi Hidan. V rýchlom zjazde som iba tŕpol, ako hlboko to padne. Zo 700 metrov zas nemilosrdne do 200 metrov a mohol som sa driapať opäť nahor. To stále bolo iba také zahrievacie „kolečko“ na doobedie.

Hore, keď som na chvíľu oddychoval, sa pri mne pristavilo auto a nastala klasická scénka, ktorá sa počas celého výletu pravidelne opakovala. Cyklista je v Jordánsku úplná atrakcia. Miestni sa prihovárajú, autá zdravia, pristavujú sa a chcú sa fotiť. Ponúkajú vodu. Obzerajú si cyklistu ako vzácne a chránené zviera v safari.

Wadi Mujib

Okolo obeda som sa konečne domrvil do mesta Dhiban. V nohách asi 60 km, ale zato nastúpaných 2 200 výškových metrov. Opäť som sa napil poriadne vody a doplnil zásoby, a začal som sa spúšťať do hlavného klinca dňa, do Wadi Mujib. Toto údolie je asi najkrajšie, najväčšie a najmajestátnejšie v Jordánsku. Je to hlboký kaňon vymletý vodou, ktorý ako veľká jazva pretína celú krajinu.

Dolu som bol za chvíľu. Na dne sa nachádza priehrada a v čase dažďov zjavne aj jazero. Teraz tu bola iba spolovice vyschnutá mláka. Stúpanie na náprotivnú hranu Wadi bolo ľahšie, než som čakal. Na rozdiel od prvých dvoch kopcov totiž nebolo nijako zásadne strmé. Po tých ranných 20% stojkách mi Wadi Mujib prišlo ako rekreácia. Pomerne svižne som vyliezol hore. Motivovalo ma aj to, že to bol posledný kopec dnešného dňa. Už len viac menej rovinka do mesta Kerak.

Kings Highway a Kerak

Po prekonaní Wadi Mujib som prechádzal dedinkami a mestečkami lemujúcimi Kings Highway, ako sa táto cesta, vedúca z Ammánu na severe až do Wadi Musa na juhu krajiny, volá. Dni boli krátke a o šiestej už bola úplná tma. V meste Kerak som si len nakúpil zásoby vody a jedla. Možno až prehnané, ale po skúsenostiach zo včera, keď som pri Mŕtvom mori neobjavil nič len skaly a slanú vodu, som chcel mať zásoby. Ten zjazd, ktorý dnes zbehnem dolu, totiž hneď ráno pôjdem nazad.

Prešiel som popod majestátny križiacky hrad Kerak, ktorý sa hrdo vypínal na skale. Dokonca som objavil obchod s alkoholom. V Jordánsku, ako moslimskej krajine, je alkohol nedostupný. Ale zjavne vo väčších mestách sa dajú výnimočne nájsť aj bottle shopy. Keď však týpek chcel za plechovku piva v prepočte 6 Eur, nekúpil som nič. No čo, budem na sucho. Prežijem to 11 dní.

Zjazd ku Mŕtvemu moru a noc v opustenom dome

Nasledovalo asi 20 km krásnym dlhým zjazdom, opäť do mínus 400 metrov, fascinujúcou krajinou plnou bizarných skál. Moje obavy z nedostatku zásob boli zbytočné. Dolu sa nachádzala dedina. Práveže až príliš rušná dedina. Mŕtve more v týchto končinách už prakticky neexistuje. Tvorí ho len spleť močiarov a salín, kde sa ťaží potaš.

Na noc sa mi podarilo uchýliť až kus nad dedinou v opustenom dome. Včera som nastúpal 3 500 výškových metrov. Na upadajúcu novembrovú kondičku a s naloženým bicyklom celkom dosť. Najviac si to odniesla riť. Riť, to je alchýmia. Niekedy môžem ísť celé dni a týždne stovky kilometrov denne a o riti ani neviem. A niekedy niečo nesadne a riť sa začne drať. Tentokrát pravdepodobne urobili svoju prácu tie stojky, kedy som sa asi príliš vrtel na sedle, aby som to utiahol. Urobilo mi to celkom nepríjemné odery.

tags: #dom #dochodcov #balvany #recenzie