Imrich Jakubek, Zdeněk Chalabala a ďalšie osobnosti slovenskej opery: Spomienka na hudobné legendy

Prinášame vám prehľad výročí významných umeleckých osobností slovenského hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami. Medzi nimi sú Imrich Jakubek, Rudolf Petrák, Zdeněk Chalabala, Zdeněk Otava, František Krištof Veselý, Juraj Viliam Schöffer, Viktor Málek, Čeňek Mlčák a Helena Gmucová. Tieto mená sa nezmazateľne zapísali do histórie slovenského operného umenia a ich prínos si zaslúži pripomenutie.

Imrich Jakubek: Tenor s mohutným hlasovým fondom

Dňa 1. marca uplynulo deväťdesiatpäť rokov od narodenia slovenského operného speváka Imricha Jakubka. Láska k spevu bola v rodine Imricha Jakubka hlboko zakorenená. Jeho otec, rezbár z Rajca, si často pri práci pospevoval a bol veľkým obdivovateľom Enrica Carusa, ktorého kedysi počul, keď bol za prácou v Amerike. Domov si priniesol mnoho nahrávok nielen Carusa, ale i ďalších majstrov spevákov a často o svojich zážitkoch doma rozprával. Imrich Jakubek už v detskom veku spieval na školskej slávnosti, na gymnáziu v Žiline bol členom zboru.

Po maturite v roku 1943 začal študovať na Lekárskej fakulte UK, čoskoro sa rozhodol prihlásiť na Štátne konzervatórium v Bratislave. Tu bol žiakom prof. Dariny Žuravlevovej (1945 - 1950) a v štvrtom ročníku pohostinsky spieval v opere SND Vojtecha v opere Viléma Blodeka V studni (1949). Umeleckú dráhu začínal Imrich Jakubek v prešovskom divadle, kde sa čoskoro stal popredným sólistom spevoherného súboru. Spieval Alfréda vo Verdiho Traviate (1951), Lukáša v Smetanovej Hubičke (1952) a Jeníka v Predanej neveste (1953). Vynikol aj dvojpostavou sultána a rybára v operete Johanna Straussa ml. Tisíc a jedna noc (1954) a postavou Lucasa v Kalašovej spevohre Mlynárka z Granady (1955).

V roku 1955 prešiel do opery Štátneho divadla v Košiciach, kde práve prevzal funkciu šéfa opery dirigent Ladislav Holoubek, ktorý sa vo veľkej miere zaslúžil o pozdvihnutie umeleckej úrovne súboru. Jakubek už ako Ctirad vo Fibichovej Šárke (1955) prispel svojím speváckym výkonom k úspechu predstavenia u obecenstva. „Jeho zvučný, široký tón pôsobivo vyznieval v každom takte sólového partu a prevyšoval sólistický priemer ostatných mužov, čo zvyšovala aj jeho zreteľná artikulácia a zmysel pre pevnú melodickú líniu.“ (Dr. Michal Palovčík).

Čoskoro sa vypracoval na mimoriadneho speváka a zaradil sa medzi popredných slovenských tenoristov. Vyznačoval sa mohutným hlasovým fondom, plnosťou tónu, jasnou artikuláciou, pevnou melodickou líniou, intonačnou čistotou. Spieval Janíka v Predanej neveste (1956), naštudoval Levka (Rimskij-Korsakov: Májova noc, 1956), Maria Cavaradossiho (Puccini: Tosca, 1956), Bega Bajazida (Cikker: Beg Bajazid, 1957), Monka (Holoubek: Stella, 1958), Fausta (Gounod: Faust a Margaréta, 1958). Najväčšie úspechy však dosahoval ako Alfréd (Verdi: Traviata (1956), Don Alvaro (Verdi: Sila osudu, 1957) a Rudolf (Puccini: Bohéma, 1957).

Prečítajte si tiež: Domovy dôchodcov Svätý Peter: Možnosti

V roku 1958 prijal Imrich Jakubek angažmán do Štátneho divadla (v súčasnosti Národné divadlo) v Brne. A ako uvádza autor profilu umelca v publikácii Postavy brněnského jeviště II. (F. K., s. 132) :„Pokračuje dále v odborném školení, zpěv je pro něj nejen prací, je naplněním jeho života. Nadšeně a svědomitě studuje svěřené role.“ Prvou postavou bol Pucciniho Mario Cavaradossi (Tosca, 1958) s Kvetou Belanovou v titulnej postave, dirigentom Jiří Pinkasom a v réžii Václava Věžníka, ktorého kritika i obecenstvo prijali veľmi priaznivo. Tlač konštatovala, že jeho doménou bude predovšetkým talianska opera.

Po Riccardovi vo Verdiho Maškarnom plese (1959, insc. 1958) kritika vyzdvihla dobrú školu umelca, jasné výšky, priebojný tón a hereckú pohotovosť, k najlepším Verdiho postavám patril Radames (Aida, 1961). Bol Erikom (Wagner: Blúdiaci Holanďan, 1960), mužným Donom José (Bizet: Carmen, 1962). Vytvoril aj mnohé postavy z českého repertoáru: Janáčkovho Ctirada (Šárka, 1958 pri príležitosti janáčkovského Medzinárodného hudobného festivalu 1958) a Števu Buryju (Jej pastorkyňa, 1961). V Smetanovej Predanej neveste naštudoval Jeníka (1960), v tejto postave vystúpil so súborom brnianskej opery na festivale Smetanova Litomyšl v roku 1961. Z ďalších postáv naštudoval Lukáša (Hubička, 1959), Jíru (Branibori v Čechách, 1959), za najlepšiu smetanovskú postavu považovala odborná kritika Jarka z Čertovej steny (1963).

V opere Slovenského národného divadla spieval Imrich Jakubek ako hosť s veľkým úspechom Rudolfa z Pucciniho Bohémy v roku 1957, insc. 1948) ešte ako sólista košického divadla. Na úvod bratislavského pôsobenia trochu štatistiky. Počas angažmán v Brne prichádzal do Slovenského národného divadla od roku 1960 na pohostinské vystúpenia čoraz častejšie: ako Janík z Predanej nevesty (1961, insc. 1953, päť predstavení), Rudolf z Bohémy (1960, insc. 1959, dvanásť predstavení), Cavaradossi v Tosce (1960, insc. 1957, osem predstavení), Alfréd v Traviate (1960, insc. 1955, sedem predstavení), Canio z Komediantov (1962, insc. 1961, štyri predstavenia), Erik z Blúdiaceho Holanďana (1961, insc. 1957, jedno predstavenie), Radames z Aidy (1961, insc. 1959, osem predstavení) a Don José z Carmen (1962, insc. 1954, štyri predstavenia). Väčšinu týchto postáv spieval naďalej aj po príchode do sólistického súboru opery. V Bratislave mal už divácke zázemie, publikum sa tešilo na ďalšie úlohy. Jakubkovho strhujúceho Cania, dramatického Radamesa a Josého odmeňovalo búrlivým aplauzom.

Imrich Jakubek bol vzácnym umeleckým zjavom. Ako jeden z mála tenoristov disponoval speváckymi prednosťami: jasný, dramatický tón, svietiace výšky, krásne, mäkké zafarbenie, bezpečná technika, plynulá a hladká kantiléna - to sú všetko danosti, ktoré ho predurčovali za interpreta talianskej belcantovej opery. Potvrdil to aj svojím Manricom a Riccardom v nezabudnuteľných inscenáciách Verdiho Trubadúra (1963) a Maškarného bálu (1964) v réžii Júliusa Gyermeka. Z Verdiho postáv naštudoval aj Dona Alvara (Sila osudu, 1965), Ismaela (Nabucco, 1966) a Macduffa (Macbeth, 1968). Bol skvelým Kalafom v Pucciniho Turandot (1965), ktorého spieval s nezabudnuteľnou Hanou Janků v titulnej postave i s hosťujúcou Rinou Gigli (dcérou Benjamina Gigliho) ako Liu. V postave Micheleho (Puccini: Plášť, 1968) zaujal sviežosťou svojho hlasu a kantilénou. Stvárnil Lyonela (Flotow: Marta, 1964), Cola Rienziho (Wagner: Rienzi, 1967).

Obrovský úspech u obecenstva mal ako André Chénier (Giordano: André Chénier, 1967), jeho výkon pozitívne hodnotila aj odborná kritika: „Celkom však zažiarili predstavitelia hlavných úloh. To, čo sme počuli od J. Zahradníčka (Chénier), E. Kittnarovej (Madeleine), a I. Jakubka (Chénier v alternácii), to bol úplný vokálny koncert, ktorý si zaslúži najvyššie ocenenie …“ (Ľubomír Čížek. Večerník, 5. 10. 1967, s. 3). „ Krásna, mäkká farba, perfektné talianske frázovanie a v tomto predstavení aj isté výšky stavajú jeho výkon na veľmi dobrú európsku úroveň.“ (Jaroslav Blaho, Pravda, 8. 10. 1967, s. 2). V Janáčkovej opere Jej pastorkyňa (1966) si Imrich Jakubek zopakoval Števu Buryju. Postava Janíka v novej inscenácii Smetanovej Predanej nevesty (1968) mu bola blízka nielen po stránke vokálnej, ale aj herecky.

Prečítajte si tiež: František Dancák opustil tento svet

Uplatnil sa aj v pôvodnej slovenskej tvorbe ako Svätopluk ml. v obnovenej premiére Suchoňovho Svätopluka (1964), s ktorým sa v tom istom roku opera úspešne reprezentovala na zájazde v talianskej Peruggii v rámci festivalu Sagra Musicale Umbra. Jakubek stvárnil Ondreja v Zacharovej inscenácii Suchoňovej Krútňavy (1965), Šimona (Holoubek: Profesor Mamlock, 1966), Slavimíra (Moyzes: Udatný kráľ, 1967). Okrem Riny Gigli spieval Imrich Jakubek s početnými hosťujúcimi speváčkami, s poľskou Alicou Dakowskou (Tosca, 1960), bulharskými speváčkami Mariou Bochaček (Tosca, 1961) a Margaritou Lilovou (Azucena) z viedenskej Štátnej opery, rumunskou Mariou Volosecu (Aida, 1962), s významnými maďarskými umelkyňami Erzsébet Komlóssy (Carmen, 1966) a Stefaniou Moldován (Leonora v Sile osudu, 1966), s ruskou Jevegenijou Mirošničenko (Violetta, 1967), Durdevkou Čakarević z Belehradu (Azucena, 1967).

Jakubek pohostinsky vystúpil v pražskom Národnom divadle v dvoch predstaveniach Verdiho Aidy ako Radames (1965, 1966), v roku 1966 s ním spievala Amneris svetová operná hviezda Irina Archipova. V roku 1968 s veľkým úspechom hosťoval v rumunskom Temešvári ako Manrico v Trubadúrovi a Don José v Carmen spolu s dirigentom Viktorom Málkom. Posledné roky úspešnej umeleckej dráhy Imricha Jakubka sprevádzali zdravotné problémy. Na koncertnom pódiu spieval Imrich Jakubek tenorové sóla v Janáčkovej Glagolskej omši s brnianskou Štátnou filharmóniou (1958), v Beethovenovej 9. symfónii (1962), sólový part vo Verdiho Requiem v skvelom a vyrovnanom sólistickom obsadení (A. Martvoňová, Ľ. Baricová, O. Malachovský) so Slovenskou filharmóniou pod vedením Ladislava Slováka (1963). Zúčastnil sa zájazdu Slovenskej filharmónie a s dirigentom Václavom Smetáčkom do Talianska (1963). Imrich Jakubek začal spoluprácu s rozhlasom v košickom štúdiu, kde nahral úryvky z Nedbalovej Poľskej krvi, Urbancovej spevohry Máje (1957) a i. V bratislavskom rozhlase naspieval množstvo ľudových piesní, árie domácich i svetových skladateľov.

Rudolf Petrák: Slovenský tenor v New York City Opera

Dňa 3. marca sme si pripomenuli štyridsiate piate výročie úmrtia tenoristu Rudolfa Petráka, sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1939 - 1942, 1944 - 1946, 1947 - 1948, dlhoročného člena New York City Opera Company v rokoch 1948 - 1967, prvého slovenského operného speváka pôsobiaceho na americkom kontinente.

Zdeněk Chalabala: Dirigent, ktorý pozdvihol úroveň orchestra SND

Dňa 4. marca uplynulo päťdesiatpäť rokov od úmrtia českého dirigenta Zdeňka Chalabalu. Zdeněk Chalabala sa začal učiť na klavír a hru na husle už v detskom veku. Na gymnáziu v Uherskom Hradišti sa naďalej aktívne venoval štúdiu hudby, stal sa členom študentského orchestra a neskôr založil vlastné študentské kvarteto. Po ukončení gymnázia (1917) narukoval do Viedne, kde často vystupoval vo vojenských kruhoch ako huslista. Pre chorobu bol od výcviku oslobodený. V roku 1918 sa Chalabala vo Viedni zapísal na právnickú fakultu a o rok prestúpil do Prahy. Štúdium však čoskoro zanechal a prešiel na konzervatórium v Brne (1919), kde patril k najnadanejším žiakom Františka Neumanna. V roku 1923 absolvoval oddelenie skladby, v rokoch 1925 - 1926 navštevoval prednášky na Majstrovskej škole skladby u Leoša Janáčka. Po absolvovaní konzervatória založil a viedol Slovácku filharmóniu (1924).

V rokoch 1925 - 1926 bol dirigentom opery v Národnom divadle v Brne a od roku 1930 i dramaturgom divadla. Pohostinsky dirigoval Českú filharmóniu, v Záhrebe naštudoval v roku 1934 Dvořákovu Rusalku a Smetanovu Predanú nevestu. V rokoch 1936 - 1945, 1947 - 1949, 1953 - 1956 a 1959 - 1962 pôsobil ako dirigent a dramaturg v Národnom divadle v Prahe. Po vojne bol poverený vedením opery Štátneho divadla v Ostrave (1945 - 1947), krátky čas pôsobil ako šéf a dramaturg opäť v Brne (1949 - 1951). Zdeněk Chalabala bol vynikajúci znalec českej a ruskej opernej tvorby, propagátor moderných hudobno-dramatických smerov. Už v Brne sa prejavili dve výrazné tendencie jeho umeleckých snáh: vzťah k súčasnej hudbe a k slovanskému opernému repertoáru, predovšetkým ruskej tvorby.

Prečítajte si tiež: Opatrovanie v Nemecku: Peter

Zdeněk Chalabala pôsobil v SND iba jednu sezónu a naštudoval iba tri inscenácie, ktoré však potvrdili jeho vysoké umelecké kvality. Jeho krátky bratislavský pobyt bol prínosom predovšetkým k zvýšeniu úrovne orchestra. Ako prvú hudobne naštudoval Suchoňovu Krútňavu (1952) s viacerými dramaturgickými zásahmi. Operu v pôvodnej verzii stranícke orgány neodporúčali hrať a divadlo ju stiahlo z repertoáru. Chalabala navrhol zmeny v librete a presvedčil autora prepracovať záver, aby sa opera mohla vrátiť na javisko. Významné bolo naštudovanie Dvořákovej Rusalky (1953) a Smetanovej Predanej nevesty (1953).

Na pracovný systém Zdeňka Chalabalu v Bratislave po rokoch Hoza spomínal: „Neboli to iba skúšky s dirigentom, ale priam podrobné prednášky o hudobnej a literárnej štruktúre diela s hlbokým rozborom postáv a situácií. Takto Chalabala objavil nové študijné a najmä interpretačné spôsoby, ktoré sme uplatňovali i v ďalších operách, najmä pri novom naštudovaní Krútňavy, ktorú sme v sebe umocňovali ako nové dielo. Chalabala doloval z libreta i z hudby opery každú maličkosť a vedel ju interpretovať priam plasticky. Už pri čiastkovom štúdiu, tobôž potom pri spájaní diela v celok, žiadal logickú súvislosť, smerujúcu k umeleckému vrcholu. Preto dielo potom dýchalo životom a prihováralo sa obecenstvu tou rečou, ktorej mohol rozumieť každý v hľadisku.“ (Ja svoje srdce dám … 2, Bratislava 1898, s. V roku 1953 sa Chalabala vrátil do Prahy. Po úspešnom zájazde pražského ND do Moskvy s Dvořákovou Rusalkou a Smetanovu Predanou nevestou dostal ponuku na angažmán vo Veľkom divadle v Moskve (1956 - 1959). Svoju činnosť začal uvedením Musorgského Borisa Godunova, nasledovalo naštudovanie Šebalinovej opery Skrotenie zlej ženy vo vlastnej novej úprave (1957). V roku 1958 naštudoval s dramaturgiou Dmitrija Šostakoviča pre film Musorgského Chovančinu a v roku 1959 uviedol Povesť o neviditeľnom meste Kiteži Rimského-Korsakova. Počas pôsobenia v Moskve sa snažil Chalabala presadiť i českú tvorbu. V roku 1958 dirigoval v Benátkách Dvořákovu Rusalku. Po uvedení Dvořákovej Rusalky v Leningrade (1959) sa Chalabala vrátil do Národného divadla v Prahe. Zaslúžil sa o uvedenie Suchoňovej opery Svätopluk (1960) v réžii Hanuša Theina, ktorú aj hudobne naštudoval. Pripravoval Šebalinovu operu Skrotenie zlej ženy, jej premiéry sa už nedožil.

Zdeněk Otava: Barytonista, ktorý začínal v SND

Dňa 11. marca uplynulo stopätnásť rokov od narodenia českého operného speváka, barytonistu Zdeňka Otavu, ktorý začínal svoju umeleckú dráhu v opernom súbore Slovenského národného divadla (1921 - 1926).

František Krištof Veselý: Herec, spevák a režisér s univerzálnym talentom

Dňa 13. marca sme si pripomenuli štyridsiate výročie úmrtia herca, speváka a režiséra Františka Krištofa Veselého. František Krištof Veselý vyrastal u starých rodičov v Skalici. V roku 1918 odišiel za matkou do Budapešti, kde maturoval (1921) a skončil štúdium na štátnej hereckej škole (1923). Neskôr absolvoval kurzy rétoriky v Budapešti a v Prahe. V rokoch 1923 - 1930, pod menom Ferenc Krištof, pôsobil ako činoherný a spevoherný herec v maďarskom Segedíne, Debrecíne, Györi, Cegléde, Miškovci, Šoprone a napokon v Kráľovskom divadle v Budapešti. V rokoch 1931 - 1933 a 1936 - 1938 bol člen spevohry a režisér Slovenského národného divadla v Bratislave, 1932 - 1933 divadla Varieté, od roku 1936 spolupracoval s pražskou filmovou spoločnosťou, od 1938 herec Švandovho divadla v Prahe. V rokoch 1940 - 1946 opäť ako sólista operety a režisér SND. František Krištof Veselý sa hudbe začal venovať už v rodnej Skalici. Bol člen a sólista speváckeho zboru, huslista a klavirista v amatérskom orchestri, mal aj výtvarné nadanie. Po ukončení štúdia v Budapešti sa uplatnil svojimi univerzálnymi hereckými schopnosťami i pôsobivým zjavom už na maďarských scénach. Vynikol napr…

tags: #dom #Peter #Pavol #Monka #recenzie