Dôraz na sociálny kapitál: Definícia a význam v sociálnej práci

Sociálny kapitál sa v posledných desaťročiach stal kľúčovým konceptom v sociálnych vedách, pričom si získal pozornosť v sociologickej literatúre. Hoci existujú rôzne perspektívy štúdia tohto pojmu, bádatelia sa zhodujú, že sociálny kapitál je základom sociálnych väzieb a vzťahov, ktoré generujú kooperáciu osôb, dôveru a reciprocitu. Tento článok sa zameriava na definíciu sociálneho kapitálu a jeho význam v kontexte sociálnej práce, pričom zdôrazňuje jeho vplyv na rôzne aspekty života jednotlivcov a komunít.

Definícia sociálneho kapitálu

Sociálny kapitál predstavuje sieť vzťahov, vďaka ktorým trávime viac času s druhými a zdieľame s nimi spoločné hodnoty. Podľa Putnama má sociálny kapitál individuálny aj kolektívny aspekt - „privat face a public face“, ktorý sa rozlišuje z hľadiska nositeľov - „majiteľov“ sociálneho kapitálu. Individuálny sociálny kapitál prináša benefit jednotlivcovi, kolektívny sociálny kapitál skupine (rodine, komunite, spoločnosti). Individuálny sociálny kapitál môže byť zároveň mobilizačný (pomáha jednotlivcovi k dosiahnutiu individuálnych cieľov.

Sociálny kapitál ako prevencia negatívnej agresivity adolescentov

Charakter dnešnej postmodernej spoločnosti prináša so sebou okrem pozitívnych zmien aj nárast sociálnopatologických javov. Za nežiaduci a neprístupný fenomén súvisiaci s neuspokojivými sociálnymi vzťahmi možno v prípade adolescentov považovať aj prejavy negatívnej agresivity. Rizikové správanie adolescentov sa prejavuje výraznou absenciou udržiavať sociálne väzby. Cieľom tohto textu je preto poukázať na potenciálnu súvislosť medzi agresívnym správaním a nedostatkom sociálneho kapitálu ako jedného z dôležitých faktorov napomáhajúcemu redukovať prejavy negatívnej agresivity. Referenčným rámcom sociálnych väzieb, v ktorom sú recipročne komunikované, je rodina, škola a susedské prostredie.

Americký pedagóg Hanifan, v ktorého diele sa pojem sociálny kapitál objavil prvýkrát, už v roku 1916 zistil, že deti pochádzajúce z rodín, ktoré disponovali sociálnym kapitálom, dosahovali v škole lepší prospech. Tento fakt potvrdili aj ďalší autori ako Coleman alebo Filzpatrick a Wright, ktorí okrem iného upozornili, že v prípade adolescentov nedisponujúcich sociálnymi vzťahmi s druhými osobami je viac pravdepodobné, že sa budú správať agresívne a vyhrážaním alebo fyzickými útokmi ohrozovať fyzické zdravie ostatných. Naopak, žiaci a študenti, ktorí majú sociálne väzby, sú aktívni v spoločensky konštruktívnych aktivitách a využívajú benefity sociálneho kapitálu, zahŕňajúceho normy dôvery, reciprocity a spolupráce, sa v oveľa menšej miere stávajú agresormi.

Na vzťah medzi sociálnym kapitálom a agresívnym správaním upozornila vo svojom diele The Death and Life of Great American Cities aj americká autorka Jane Jacobs. Sociálny kapitál pozorovala medzi obyvateľmi štvrte North End v Bostone, ktorú v prvej polovici 20. storočia obývali zväčša talianski prisťahovalci, typickí južanskou povahou. Vďaka tomu, že veľkú časť dňa trávili priamo na ulici a medzi obyvateľmi jednotlivých blokov existovali úzke vzťahy a bohatá zásoba sociálneho kapitálu, darilo sa im dohliadať na poriadok v uliciach, a tým znižovať prípadnú zločinnosť. Táto autorka vysvetľovala, že husté sociálne siete, existujúce v starých mestských štvrtiach, vytvárali istú formu sociálneho kapitálu, ktorý zvyšoval verejnú bezpečnosť. Za významný faktor sociálneho kapitálu považovala predovšetkým rozmer dôvery, ktorej nedostatok označila za katastrofu ulice. Spoločný záujem o poriadok a normy v spoločenstve pomáhal udržiavať nízku mieru kriminality, násilia či negatívnej agresivity. Jacobsovej pozorovanie poukázalo na dôležitosť sociálneho kapitálu ako prevencie voči rizikovému správaniu a rôznym formám sociálne deviantného vystupovania.

Prečítajte si tiež: Vplyv sociálneho kapitálu

Agresívne správanie sa prejavuje absenciou udržiavať prijateľné sociálne vzťahy, v dôsledku čoho jednotlivec nechápe význam prispôsobenia sa štandardnému sociálnemu očakávaniu a nepociťuje vinu za porušenie noriem, ktoré sú jedným z dôležitých faktorov sociálneho kapitálu.

Vhodným prostriedkom efektívnej prevencie je podpora sociálnych kompetencií (zručností, spôsobilostí), ktorých nadobudnutie má v preventívnom procese väčší účinok ako zvládnutie teoretických vedomostí o sociálno-patologických javoch. Pre adolescenta je totiž oveľa dôležitejšie porozumieť sebe samému, čo vo formálnom vzdelávaní predpokladá väčší dôraz na „byť“ a nie na „vedieť“. Treba upozorniť, že sociálna kompetencia, teda istá zručnosť, obratnosť, ktorá umožňuje jednotlivcovi dobre fungovať v kontakte s iných ľuďmi, nie je sociálnym kapitálom, sociálne kompetentný jednotlivec však môže mať väčší predpoklad, aby sociálny kapitál nadobudol. Napríklad Gogolová a Bagalová, okrem schopnosti aktívne tvoriť a ochraňovať životné prostredie, radia medzi sociálne kompetencie aj schopnosť budovať vzťahy s druhými a schopnosť kooperatívne riešiť konflikty. Posledné dve kompetencie môžu presublimovať na sociálny kapitál, ktorý zo zreteľom na vytváranie medziľudských kontaktov a spoluprácu predstavuje významný prvok prevencie rizikového správania adolescentov, a teda aj agresivity.

Vhodným priestorom životaschopných sociálnych sietí, ktoré sú pre adolescentov zároveň cestou k rovnocenným rolám v dospelosti, je rodinné, školské a susedské prostredie. V nich, v rámci procesu socializácie a vďaka nespočetným množstvom (správnych) rozhodnutí, ale aj ovládaním vlastnej agresivity a riešením rôznych konfliktov, adolescenti formujú svoje ciele a predstavy o budúcnosti. Takéto skúsenosti, predovšetkým v prípade, ak sú štandardy správania komunikované v rámci fungujúcich rodinných, školských a susedských vzťahov, im zároveň pomáhajú vytvárať sociálny kapitál.

Rodinné prostredie je dôležitým zdrojom vplyvu na vývin adolescentov a ich behaviorálnych schopností. Rodiny sú už tradične považované za hlavného činiteľa v procese prevencie sociálnopatologických javov a zároveň za dôležité miesto vzniku sociálneho kapitálu, ktorý vplýva na bezproblémové správanie adolescentov a formuje sa vo vzťahu rodič-dieťa. Sociálny kapitál adolescent získava predovšetkým vtedy, ak mu je zo strany rodičov venovaný dostatočný čas a pozornosť a zároveň, ak sú tieto dobrá ochotne a rovnocenne delené medzi všetkých členov rodiny. Dôležitá ja taktiež kvalita manželského vzťahu, ktorý je jednak podstatným prvkom rodinného sociálneho kapitálu, ale aj predispozíciou pre recipročnú relacionalitu charakteristickú stabilnými a dôvernými putami rodinných príslušníkov. Deti vychovávané len jedným rodičom majú v škole horšie výsledky, viac zdravotných a psychických problémov a častejšie sa dostávajú do stretu so zákonom. Neprítomnosť otca v rodine sa ukazuje ako jasný faktor podporujúci delikvenciu detí v rodine. Rodiny s mladými delikventmi sú označované ako chladné, s minimom rodičovského záujmu o deti. Takýchto rodičov deti označili ako pasívnych, odmietavých a nezainteresovaných na potrebách svojho potomstva. Dobrým príkladom toho, ako môžu rodičia zvyšovať sociálny kapitál svojich detí, je zapojenie sa a aktívna účasť na živote školy, ktorú dieťa navštevuje, a to buď formálne alebo neformálne.

Adolescenti môžu sociálny kapitál získavať aj mimo rodiny, a to investovaním a rozširovaním sociálnych vzťahov a nadväzovaním väzieb v školskom prostredí. Totiž, tak ako v prípade vzťahu rodiča k dieťaťu, ktorému venuje čas a pozornosť, aj väzby a zdieľané aktivity medzi spolužiakmi a dospelými sú rovnako dôležitým zdrojom ochrany adolescentov pred delikventnými tendenciami. Pripútanosť adolescenta ku škole kreuje situácie, v rámci ktorých sa študent cíti integrovaný medzi rovesníkov. Školské prostredie navyše poskytuje, či už priamo alebo nepriamo, možnosť aj pre získavanie sociálneho kapitálu. Naopak, pre mnohých adolescentov predstavuje škola problém a prináša prekážky súvisiace s neplnením si školských povinností a štandardov týkajúcich sa správania. Takéto situácie vedú tínedžera k frustrácii, zníženej sebadôvere, k vylúčeniu z kolektívu a aj k agresívnemu správaniu. Nazdávam sa, že vhodným zdrojom ochrany pred agresívnym správaním sú kolektívne školské akcie a záujmové krúžky. Školské tímy, kluby a skupiny podporujú pocit vzájomnosti a motivujú študentov k pozitívnym cieľom.

Prečítajte si tiež: Využitie sociálneho kapitálu v HR

Dospievajúcu mládež ovplyvňujú prejavy agresivity, s ktorými sa stretávajú aj na mieste, kde žijú, teda vo svojom susedstve. Na druhej strane, susedské sociálne siete, do ktorých patria obyvatelia blízkych blokov či rodinných domov, ale aj lokálne inštitúcie ako napríklad centrá voľného času či miestna cirkev, často zohrávajú dôležitú úlohu pri redukcii agresívneho správania adolescentov. Adolescenti, ktorí disponujú zdravými susedskými vzťahmi, sú nielen menej agresívni, ale sa v aj v menšej miere stávajú obeťami agresivity. Keď sa adolescenti cítia na mieste, kde bývajú bezpečne, majú väčšiu tendenciu zapájať sa aj do aktivít lokálnych organizácií a inštitúcií, čím potenciálne zvyšujú svoj sociálny kapitál, z ktorého majú benefity nielen oni samotní, ale aj ich rodičia. Miestna cirkev ponúka adolescentom rôzne aktivity, ktoré im počas socializácie pomáhajú v sebareflexii a osobnostnom raste. Tínedžeri, ktorí inklinujú k náboženstvu, sa vo väčšej miere snažia svoj život riadiť podľa morálnych hodnôt a tým redukujú delikventné či agresívne správanie.

Sociálny kapitál a manažment v sociálnej práci

Sociálna práca ako praktická a aplikovaná veda už dlhé roky postupne buduje svoj profil a snaží sa etablovať medzi pomáhajúcimi vednými disciplínami. Vývojom vedy sa neustále kladú nové požiadavky na systemizáciu nových poznatkov s ich následným zapracovaním do praxe a zabezpečením ich dlhodobej a efektívnej využiteľnosti. Východiskom k identifikácii manažmentu v sociálnej práci je poznatok v kontexte, že každá organizácia je zložená z dvoch navzájom prepojených systémov: riadiaceho a riadeného. Hlavné ciele manažmentu sa dajú odvodiť prepojením na tie dva objekty záujmu. Na strane jednej je vždy niekto, kto riadi, za predpokladu, že na strane druhej je koho riadiť. identifikovanie oblastí a problémov manažmentu, ktoré si vyžadujú osobitný výskum a ďalšie rozpracovanie z hľadiska riadených subjektov. Z uvedených prístupov je zrejmé, že hlavným cieľom manažmentu zo všeobecného hľadiska je dosiahnuť, aby manažér dokázal čo najefektívnejšie riadiť riadeného za predpokladu zvládnutia všetkých poznatkov, zručností, princípov a metodík a to aj v kontexte spoznávania problematík riadených subjektov.

Ak chceme priblížiť manažment a jeho využitie v sociálnej práci, treba sa zamerať najmä na hlavný cieľ sociálnej práce, ktorým je zvyšovanie kvality života ľudí eliminovaním, riešením a zmierňovaním ich životných problémov. Z pohľadu sociálnej práce by teda malo ísť prednostne o manažovanie tých aktivít a činností, ktoré smerujú k zvýšeniu kvality života ľudí, ktorí sa ocitli v problémoch. V súvislosti so sociálnou prácou, treba zamerať pozornosť najmä na dve oblasti manažmentu: na manažment ako proces tvorby a udržovania prostredia, v ktorom jednotlivci pracujú a účinne dosahujú vybrané ciele a na manažment ako proces optimalizácie využitia ľudských, materiálnych a finančných zdrojov k dosiahnutiu cieľov. Zmyslom manažmentu je dosahovanie produktívnej činnosti, pričom povinnosťou manažéra je vedieť inšpirovať pracovníkov a poukazuje aj na potrebu kreativity a flexibility, teda schopnosti manažéra „dennodenne aplikovať najnovšie technologické postupy a zručnosti, zodpovedajúce podmienkam. Ďalej možno sledovať aj názor, ktorý vníma manažment ako moderné, špičkové riadenie ľudí v zmysle vysokej profesionality, pričom táto činnosť zahŕňa aj výber pracovníkov pre firmu, organizáciu ich pracovného režimu, tvorbu pracovnej a podnikovej klímy, sociálne otázky fungovania podniku, riešenie otázok odmeňovania, motiváciu, stimuláciu a sankcie. Z načrtnutých poznatkov možno konštatovať, že manažment v sociálnej práci je vo všeobecnosti riadením a organizovaním činnosti riadených subjektov za pomoci riadiacich pracovníkov na základe presne určených plánov, s následnou kontrolou efektivity výstupov z riadiaceho procesu v kontexte riadenia konkrétnej sociálnej služby vo vybraných oblastiach sociálnej práce.

Ak sa vrátime k problematike cieľov sociálnej práce, naskytá sa potreba vymedzenia hraníc prieniku manažmentu do jednotlivých polí sociálnej práce v kontexte manažovania kvality života ľudí, ktorí sa ocitli v problémoch. Ak chceme docieliť komplexnejší prístup k riadeným subjektom,treba zvážiť, či aplikácia všeobecného manažmentu postačuje požiadavkám riadenia niektorých oblastí sociálnej práce a či nenastal moment siahnuť aj po modernejších prístupoch integrácie špecifickej oblasti sociálneho manažmentu do praxe sociálnej práce.

Sociálny manažment: Rozvíjajúca sa hraničná veda

Sociálny manažment sa definuje v zmysle aktivít, ktoré sa špecializujú na koordinovanie činnosti ľudí pracujúcich v organizáciách pôsobiacich predovšetkým v oblasti sociálnej pomoci, sociálnych služieb, sociálnej prevencie a sociálneho poradenstva. Dôraz kladie na ľudské zdroje, pričom sa pri riadení sociálneho systému berie do úvahy aj vplyv sociálnych a psychologických faktorov. Sociálny manažment odlišuje od ekonomicky vnímaného manažmentu najmä tým, že berie do úvahy sociálne aj psychologické faktory riadenia.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

V publikácii Inovácie v sociálnom manažmente je sociálny manažment definovaný nasledovne: Sociálny manažment je ekonomické chápanie sociálnej práce, pomocou ktorého dokážeme tematizovať sociálnu prácu a transformovať ju na produktívnu ponuku pomoci, ktorá je v súlade s pravidlami a požiadavkami spoločenských skupín v kontexte solidarity. Sociálny manažment je podľa autora viac než len ekonomika a vždy sa kladie dôraz aj na sociálny aspekt solidarity. V sociálnom manažmente musí existovať rovnováha medzi ekonomickými, spoločensko-etickými a ľudskými prvkami v sociálnej práci ako praktická forma paralely medzi efektivitou, trvalou udržateľnosťou a solidaritou. Uvedené vymedzenie sociálneho manažmentu nám umožňuje konkretizáciu širšieho kontextu skúmania vzájomných súvislostí v snahe priblížiť sa k optimálnejšiemu stavu vyváženosti ekonomických, sociálnych a psychologických faktorov v riadení. Z tohto aspektu sociálny manažment v sociálnej práci má za cieľ na určitej úrovni zabezpečiť rentabilitu sociálnych služieb, ale nemala by klesnúť len na dosahovanie ziskov a výnosov. Solidárnosť, etika a ľudskosť sú vzťahové a spätno-väzbové prvky sociálneho manažmentu, ktoré ho čiastočne odlišujú od bežných manažérskych disciplín.

Na objasnenie sociálneho manažmentu prispievajú systémové poznatky Technologickej univerzity Kochi v Japonsku. Univerzita sa venuje otázkam sociálneho manažmentu a vytvorila Centrum vedeckých systémov sociálneho manažmentu“. Japonský kolega Nasu uvádza na internetovej stránke informácie o takom vedeckom systéme sociálneho manažmentu, ktorý má za cieľ zabezpečiť správne fungovanie sociálnych systémov a dosahovanie vytýčených cieľov. Sociálny kapitál v tomto systéme zaujíma ústrednú pozíciu a jeho základnou úlohou je, aby sa jeho prostredníctvom stanovili ciele, postupy a pravidlá na zabezpečenie efektívne fungujúcej infraštruktúry, resp. sociálneho systému.

Sociálny kapitál tvoria “neformálne normy podporujúce spoluprácu medzi dvoma alebo viacerými jednotlivcami” (Fukuyama, 1999). Pomocou operacionalizácie možno sociálny kapitál identifikovať ako spoločenský potenciál neviditeľných spätno-väzbových vzťahov, ktoré dokážu docieliť spoluprácu viacerých jednotlivcov alebo skupín. Funkciou sociálneho kapitálu je dosiahnuť vyššiu reciprocitu, solidaritu, vzájomnú dôveru na báze spolupráce. Dôvera ako súčasť sociálneho kapitálu je dôležitou súčasťou sociálneho systému. Je extrémne efektívnou súčasťou funkčnosti, schopná ušetriť nás mnohých ťažkostí a poskytuje tak férovú úroveň opory vo vzťahu s inými ľuďmi. Dôvera a jej podobné hodnoty zvyšujú efektivitu systému a umožňujú väčšiu produkciu. Cieľom sociálneho manažmentu je zabezpečiť efektívne riadenie tak, aby riadené subjekty navzájom spolupracovali, vytvárali spätno-väzbové vzťahy a zároveň boli stotožnené s cieľmi funkčného celku, resp. sociálneho systému. Sociálny kapitál je taký riadiaci prvok v systéme, prostredníctvom ktorého možno ovplyvniť spätno-väzbové vzťahy a spoluprácu viacerých jednotlivcov alebo skupín v smere dosahovania vytýčených cieľov. Z hľadiska sociálnej práce má sociálny kapitál významnú úlohu, nakoľko na rozdiel od čisto ľudského kapitálu upriamuje pozornosť aj na neformálne faktory riadiacich procesov. Neformálne faktory riadenia predstavujú skrytý potenciál motivácie k väčšej efektivite a solidarite v dosahovaní cieľov v riadiacich procesoch sociálnej práce.

Až súhra a dokonalá kombinácia všetkých prístupov k sociálnemu manažmentu môže poskytnúť kvalitnú poznatkovú pôdu k efektívnemu dosahovaniu cieľov v sociálnej sfére. Poznanie faktorov makro- a mikroprostredia riadiacich procesov, objasnenie ekonomických súvislostí, zákonitostí riadenia a prieskum sociologických neformálnych faktorov riadenia prispieva k strategickému riadeniu sociálnych systémov a poskytuje priestor na eventuálne odhady budúceho vývoja a prípadných zmien, ktoré prináša kolobeh času. Ak sledujeme cieľ sociálnej práce v kontexte zachovania, resp. zvyšovania kvality života jednotlivcov, skupín a komunít v určitom spoločenskom systéme a skombinujeme uvedený hlavný cieľ s predmetom záujmu sociálneho manažmentu, tak dospejeme k teoretickým východiskám a k určeniu polí uplatniteľnosti sociálneho manažmentu v praxi sociálnej práce. Pre potreby sociálnej práce ako ústredný objekt záujmu slúži už spomínaný sociálny kapitál, prostredníctvom ktorého možno dospieť k základným cieľom sociálnej práce. Faktory sociálneho kapitálu možno identifikovať aj prostredníctvom definície, ktorý vníma sociálny kapitál ako „rozsah sociálnych vedomostí a zručností stelesnených v sociálnej sile a v možnosti využitia celej siete sociálnych kontaktov“. Operacionalizáciou tejto definície dospievame k trom ústredným prvkom záujmu v sociálnom manažmente, ktoré poskytujú logický rámec na usporiadanie teoretických východísk efektívneho riadenia.

Ekonomický prístup k analýze sociálnych problémov

Autorom ekonomického prístupu pohľadu na život prostredníctvom, ktorého môžeme analyzovať sociálne problémy v širokých oblastiach života je nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Gary S. Becker (* 02.12.1930 - † 03.05.2014). Jedinec koná ako racionálna bytosť a to vo všetkých životných situáciách (vrátane páchania zločinu) s cieľom maximalizovať osobný úžitok na základe komplexného „balíka“ vlastných preferencií. Pod ľudskými preferenciami rozumieme axiómy ľudského správania prejavujúce sa prostredníctvom napĺňania konkrétnych túžob jedinca. Mnohé ekonomické teórie vychádzajú z predpokladu, že základ ľudských preferencií závisí od biologických potrieb jedinca. To však nezodpovedá realite v ekonomicky rozvinutých krajinách. Preferencie sú v mnohých prípadoch vysoko nad rámec zabezpečenia si nevyhnutných potrieb ako sú tekutiny, prístrešie, potraviny alebo priestor na regeneráciu síl a odpočinok. Značná časť preferencií jedinca žijúceho vo svete „neobmedzeného prístupu“ k službám a komoditám je postavený na predchádzajúcich osobných skúsenostiach, sociálnych interakciách, vplyvoch referenčných skupín, rodičoch, vplyvu reklamy, náklonnosti, viny, nenávisti, zážitkoch z detstva a v mnohých iných faktoroch.

Jednotlivec vykonáva svoju voľbu spotreby na základe maximalizácie úžitku vlastných preferencií, ktoré sú endogénnej povahy závisle od minulej, súčasnej a budúcej spotreby. Jedinec môže pociťovať ku skutočným vlastným preferenciám odpor a želať si, aby boli iné t.j. bude sa snažiť korigovať ich a upraviť do podoby preferencií žiaducich prípadne posunúť ich aspoň do roviny prijateľných. Nespokojnosť jedinca s vlastnými preferenciami vychádza z limitu jeho skutočných zásob kapitálu nadobudnutého v minulosti, ktorý obmedzuje maximalizujúce voľby bez ohľadu na mieru odmietania veľkosti a druhu kapitálu „zdedeného“. Značný vplyv na voľby resp. preferencie jedinca vzniká dôsledkom rozporu medzi žiaducim a skutočným kapitálom. Jedinec sa bude snažiť znehodnotiť účinky kapitálu, ktorý znižuje jeho úžitok a zvyšovať dopady a investície do kapitálu úžitok maximalizujúci. Platí, že preferencie ovplyvňujú výstup a zároveň sú ním spätne ovplyvňované. Na schopnosť racionálne rozlíšiť jednotlivé kapitály a ich dopady vplývajú rôzne faktory ako je napr. zvyk na určité správanie, zážitky a skúsenosti z detstva, tlak referenčných skupín a mnohé iné sociálne interakcie. Postoje a správanie sa blízkych ľudí majú silne obmedzujúci účinok na voľby jedinca. Racionalita je charakterizovaná odlišne ako v iných ekonomických modeloch. Spoločenské, osobnostné a kultúrne faktory pôsobia na modelovanie preferencií prostredníctvom osobného a spoločenského kapitálu. Oba druhy kapitálu tvoria iba segment z celkového ľudského kapitálu jedinca, pričom mnohokrát majú väčší dopad na budúce príjmy a úžitky osôb ako ich nadobudnuté vzdelanie alebo pracovná príprava.

Vlastnú budúcnosť ovplyvňujeme prostredníctvom regulácie investícií a zásob osobného kapitálu. Správanie jedinca v súčasnosti môže zvýšiť budúcu hodnotu osobného kapitálu. Ten v priebehu času klesá na základe psychologického a biologického znehodnotenia jedinca a účinkov rozhodnutí z minulosti. Dopyt po statkoch a skúsenostiach zvyšujúce budúci osobný kapitál je stimulovaný v prípade, ak tento kapitál zvyšuje úžitok jedinca a naopak, obmedzovaný je v prípade, že úžitok znižuje. Jedinec bude tým viac investovať do vlastného osobnostného kapitálu (napr. zdravie, vzdelanie), čím viac predpokladá zúročenie týchto investícií v budúcnosti. Nezamestnanosť, rozvod, chudoba a iné životné skúsenosti jedinca napomáhajú k utváraniu preferencií pôsobením na budúcu akumuláciu osobného kapitálu. Súčasné preferencie jedinca sú ovplyvnené minulosťou, ktorú už nedokáže zmeniť (detstvo, rodina, rodičia), avšak aj vlastnými chybnými rozhodnutiami, ktoré vykonal. Chyby vykonané prostredníctvom vlastných rozhodnutí je možné zmierňovať schopnosťou jedinca predstaviť si ich dopady resp. Predstavivostný kapitál predurčuje mieru statkov a preferencií jedinca, ako aj celkovú distribúciu budúcich úžitkov. Škodlivé návyky ako napr. drogy alebo alkohol zmenšujú úžitok jedinca prostredníctvom neustáleho znižovania schopnosti adekvátne anticipovať dôsledky vlastných rozhodnutí. Čím viac jedinec svoje rozhodnutia orientuje k súčasnosti, tým viac vytvára zvyky a iné preferencie znižujúce ich prospešnosť v budúcnosti a naopak. Čím viac je konanie otvorené budúcnosti, tým viac zvyšuje ich prospešnosť v budúcnosti a to aj za cenu istého momentálneho obmedzenia. „Krátkozrakí jedinci“ nedokážu zvážiť vplyv súčasnej spotreby na budúci úžitok a budúcu spotrebu. Neistota vyplývajúca z nepoznania dôsledkov vlastných rozhodnutí je jedným z dôvodov, prečo sú jedinci iba čiastočne strojcami svojho „šťastia a osudu“. Čím viac jedinec preferuje okamžitú spotrebu a výhody z nej vyplývajúce, tým viac budú výnosy z takýchto investícií nižšie. Pre osoby poznačené dlhodobým prežívaním v chudobe je príznačná netrpezlivosť a životné stratégie orientované na súčasnosť. Zatiaľ čo „stredné vrstvy“ prípadne „spoločenské elity“ preferujú dlhodobé investície (vzdelanie, kariéra, zdravie, kontakty a i.) čím mnohonásobne zvyšujú výnosnosť vlastných investícií.

Významnú súčasť kapitálu jedinca predstavuje spoločenský kapitál. Ten primárne nezávisí od vykonaných rozhodnutí jedinca, ale od volieb a konania referenčnej skupiny, do ktorej jedinec patrí prípadne od iných osôb patriacich do jeho spoločenskej sociálnej siete (rodina, susedia, priatelia a i.). Akonáhle je sociálna sieť pevne určená a daná jedinec má iba veľmi obmedzené možnosti ovplyvniť rozvoj vlastného spoločenského kapitálu. Z tohto dôvodu má jedinec zníženú možnosť ovplyvniť tento typ kapitálu na rozdiel od kapitálu osobného poprípade predstavivostného. Investície do spoločenského kapitálu môžu úžitok z neho vyplývajúci zvyšovať, avšak aj znižovať. Závislosť spoločenského kapitálu od správania sa druhých (napr. referenčnej skupiny, sociálnej siete, členov rodiny) môže vytvárať zásadné externality, čo znamená, že účinky a dopady rozhodnutí druhých ľudí sú prenášané prostredníctvom kontaktov a interakcií na jedinca. Zvyky jedinca vypestované v rannom štádiu života neustále ovplyvňujú jeho správanie a to aj v prípade, keď sa vonkajšie, externé prostredie zásadne mení. Zvyky z detstva sa menia ťažko a to najmä vtedy, ak ich zmena nemusí byť pre jedinca výhodná. Rodičia, príbuzní svojou výchovou a starostlivosťou o dieťa vytvárajú prostredie, v ktorom rozhodujú o tom čo bude jesť, čítať, aké bude mať záujmy, vzťah k rozvodom, politickú orientáciu a mnohé iné. Tradície a zvyky sú priamo závislé od volieb z minulosti, čo zároveň vytvára priestor pre „predvídanie“ volieb a správanie sa jedinca v budúcnosti.

Kultúra a tradície sú spoločne zdieľané hodnoty a preferencie prenášané z generácie na generáciu prostredníctvom rodiny, etnickej skupiny, referenčnej skupiny, spoločenskej triedy a i. Rozdiely v kultúrach vytvárajú výrazné diferencie v preferenciách a v spotrebe ich nositeľov. Kultúru môžeme chápať ako množinu návodov, kontrolných mechanizmov, pravidiel, inštrukcií pre riadené správanie sa v tej ktorej spoločnosti pričom už zmienené kontrolné mechanizmy môže jedinec zmeniť len s veľkým úsilím. Kultúra sa síce môže meniť v čase, avšak výrazne pomalšie ako ostatné druhy spoločenského kapitálu na zložky, ktorého majú jedinci väčší vplyv ako na samotnú kultúru.

tags: #dôraz #na #sociálny #kapitál #definícia