Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci: Pohľad do histórie

Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi Československom a Sovietskym zväzom, podpísaná pred desaťročiami, zostáva predmetom diskusií a rôznych interpretácií. Historici sa dodnes nezhodujú v motívoch, ktoré viedli prezidenta Edvarda Beneša k dohode so Stalinom. Bola to naivita, pragmatizmus, alebo kombinácia oboch?

Kontroverzie a kritika

Josef Kalvoda, český historik, ktorý emigroval v roku 1948, bol jedným z najväčších kritikov tejto zmluvy. Tvrdil, že Beneš sa ňou primkol k Sovietom, čím Československo zaradil medzi ich satelity a prispel k sovietizácii spoločnosti. Kalvoda vnímal Stalina ako diabla s diabolsky premyslenými plánmi. Diskusie o zmluve sa často vyhrocujú, najmä ak sa posudzuje z dnešného pohľadu.

Mníchov ako kľúčový moment

Súčasný český historik Vít Smetana upozorňuje, že Benešovo rozhodnutie podpísať zmluvu so ZSSR vychádzalo zo skúsenosti z Mníchova. Po Mníchovskej konferencii v septembri 1938, ktorú mnohí považujú za zradu Západu, Beneš usúdil, že je potrebné hľadať iné geopolitické zabezpečenie medzi Nemeckom a Ruskom. Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Taliansko vtedy dali nacistickému Nemecku súhlas na okupáciu českého pohraničia. Sovietsky zväz sa na konferencii nezúčastnil a na pôde Spoločnosti národov podporil Benešovu sťažnosť a žiadal rokovania. Stalin opakovane tvrdil, že Moskva bola pripravená poskytnúť vojenskú pomoc.

Obsah zmluvy a jej význam

Zmluva "o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci" oficiálne formulovala záväzok vzájomnej pomoci a podpory vo vojne proti Nemecku a jeho spojencom. Beneš si najviac cenil štvrtý článok zmluvy o "tesnej a priateľskej spolupráci" so ZSSR po vojne. Na postoji Britov mu záležalo viac ako na americkej pozícii. Londýn mu poskytol útočisko, exil, keď niekoľko dní po Mníchove na nátlak Nemcov abdikoval a opustil Československo. Briti, najmä ministerstvo zahraničných vecí, boli proti československej zmluve so ZSSR. Šéf diplomacie Anthony Eden súhlasil až po konzultácii s Washingtonom.

Benešova fascinácia Stalinom

Eduard Táborský, Benešov osobný tajomník, napísal, že nič neprispelo takou mierou k Benešovej viere v Stalinovu dôveryhodnosť ako jeho návšteva Moskvy v decembri 1943. Podľa jeho poznámok bol Beneš Stalinom doslova fascinovaný. Po týždni v Moskve sa Beneš vrátil z Kremľa do svojej rezidencie až nadránom a natešený povedal: „O všetkom sme sa dohodli, ale o všetkom!“ Zmluva bola stručná, ale dopĺňali ju štyri memorandá, ktoré získali definitívnu podobu počas rokovaní v Moskve.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Riešenie hraníc a povojnové usporiadanie

Hovorilo sa aj o štátnych hraniciach Československa. Sovietsky zväz bol v tom čase jediný spomedzi štátov protihitlerovskej koalície ochotný garantovať ČSR návrat k predmníchovským hraniciam. Na programe bola aj otázka potrestania vinníkov zodpovedných za rozbitie republiky. Výsledkom schôdzky bolo memorandum o vysťahovaní Nemcov a Maďarov z Československa do dvoch rokov od skončenia vojny. Reč prišla aj na slovenských kolaborantov s nacistickým Nemeckom. Na druhej schôdzke s Molotovom sa rokovalo o vojenských otázkach, najmä čo sa týka organizácie československých vojenských jednotiek na území ZSSR, o sovietskej pomoci československej armáde v záverečnej fáze vojny a po prímerí.

Hospodárska a politická spolupráca

Na rokovaniach s Molotovom nastolil Beneš aj otázky povojnovej hospodárskej spolupráce a vzájomnej pomoci, aby sa ČSR ekonomicky odpútala od Nemecka. Dotkli sa tiež obrysov politického systému v obnovenej republike. Beneš už vtedy prijal myšlienku komunistov o vláde Národného frontu s troma-štyrmi politickými stranami, ktoré sa nezašpinili kolaboráciou s nacistami. Bol za decentralizáciu verejnej správy, ale v žiadnom prípade nie na národnostnom princípe. Bol zásadne proti samospráve Slovenska a zotrvával na pozíciách čechoslovakizmu. Veľmi jednoznačne sa o tom vyjadril na stretnutí so zahraničným vedením KSČ v Moskve: „Som presvedčený, že Slováci sú Česi a že slovenský jazyk je len jedným z nárečí českého jazyka."

Sovietska sféra vplyvu

Už v decembri 1943 muselo byť Benešovi jasné, že obnovené Československo sa po vojne dostane do sovietskej sféry vplyvu. Benešova návšteva Moskvy sa uskutočnila bezprostredné po skončení Teheránskej konferencie, ktorá rozhodla o povojnovom osude strednej a východnej Európy. Beneš odhadoval ukončenie vojny najneskôr v apríli 1944 a obával sa, či Moskva prostredníctvom československých komunistov nechce mať z ČSR povoľný nástroj svojej politiky. Svoje obavy zaháňal presvedčovaním seba aj okolia, že vojna Stalina zmenila, čo sa prejavilo i v jeho proslovanskej rétorike a v zahraničnej politike.

Priebeh návštevy Moskvy

Decembrová Moskva roku 1943 mala na Beneša nezvyčajný účinok. Už prijatie Beneša a jeho sprievodu 11. decembra na peróne Kurskej stanice v Moskve bolo bezprecedentné. Československého prezidenta v exile vítali ako najvyššieho predstaviteľa nejakej mocnosti so všetkými poctami. S hymnami oboch krajín, s nastúpenou čestnou strážou a jej prehliadkou. Po dohode so sovietskou vládou zvolil Beneš južnú trasu, letel z Londýna cez Bagdad a Teherán do Baku a odtiaľ vlakom do Moskvy. Po ubytovaní v reprezentačnej vile nasledovalo prijatie u predsedu Najvyššieho sovietu ZSSR Michaila Kalinina a večer sa konal v Kremli prvý banket na počesť vysokopostaveného hosťa. Na ňom sa už objavil aj Stalin. Rovnako veľkolepé až honosné boli rozlúčkové podujatia usporiadané pred odchodom československej delegácie 23. decembra.

Vysvetľovanie zmluvy de Gaullovi

Krátko po návšteve Moskvy sa Beneš stretol s francúzskym generálom Charlom de Gaullom a vysvetľoval mu zmysel spojeneckej zmluvy so ZSSR takto: „Pozrite sa na mapu. Rusi sa blížia ku Karpatom a západné štáty doteraz nie sú pripravené na vylodenie vo Francúzsku. Moju krajinu teda oslobodí Červená armáda." Generál Viest si o podpise zmluvy do denníka poznamenal toto: „Jej význam sa pre nás nedá ani oceniť, lebo svojím spôsobom sme prvým štátom, ktorý sa s Ruskom dostáva do priateľského a spojeneckého pomeru."

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Racionálny kalkul alebo naivita?

Bol v tom len racionálny kalkul alebo aj kus naivity? Často sa hovorí, že dohodnúť sa musia dvaja, už menej často, že obaja by si mali dohodu ctiť a dôsledne ju dodržiavať.

Mesiac československo-sovietskeho priateľstva

Mesiac československo-sovietskeho priateľstva (MČSSP) nebol viazaný na konkrétny kalendárny mesiac. Začínal sa 7. novembra, v deň výstrelu z Auróry, a trval až do 12. decembra, do dátumu podpísania zmluvy medzi exilovou vládou a Sovietskym zväzom v roku 1943. Počas mesiaca priateľstva ulice zdobili československé a sovietske vlajky a z plagátov sa usmievali komunistickí pohlavári. Ideológia MČSSP sa odzrkadľovala aj v repertoároch divadiel a v učebných osnovách v školách.

Útek z komunistického raja

Po nástupe komunistov v roku 1948 utekali ľudia zo sľubovaného raja na zemi unesenými lietadlami aj vlakmi. Mnohí z tých, ktorí boli v odboji za vojny, sa vracali domov s falošnými dokladmi ako agenti-chodci, lebo verili, že je možné zvrhnúť aj druhú komunistickú totalitu. Pre našu zahraničnú orientáciu, ktorú definitívne spečatil komunistický prevrat vo februári 1948, bola rozhodujúca československo-sovietska zmluva o priateľstve, spolupráci a povojnovej pomoci z 12. decembra 1943. Jej šesť článkov hovorilo nielen o vzájomnej podpore vo vojne, záväzku nevstúpiť do rokovania s Nemeckom a jeho spojencami či bez vzájomnej dohody neuzavrieť s nimi mier, ale hovorila aj o úzkej priateľskej spolupráci po vojne založenej na nezasahovaní do vnútorných záležitostí druhého štátu, hospodárskej pomoci či záväzku neuzatvárať spojenectvá, ktoré by boli namierené proti jednému z jej signatárov.

Odmietnutie Marshallovho plánu

Praha americkú ponuku ekonomickej pomoci a spolupráce so západnými demokraciami najprv ako jediná zo sovietskej záujmovej sféry prijala, po Stalinovom nátlaku 9. júla 1947 odmietla. V podstate mala minimálny manévrovací priestor. Ak by zotrvala na stanovisku prijatia, označil to Stalin za „proryv fronta“ a „vopros družby“. Definitívne sa pochovala politika mostu či teoretická možnosť prozápadnej orientácie.

Februárový prevrat a jeho dôsledky

Februárový prevrat bol logickým vyústením situácie. Demokratický Západ zostal len v rovine platonických verbálnych protestov. Americký Kongres i Štátny department publikovali deklaratívne stanoviská, ktoré odsudzovali prevrat, ale nič viac. Myslieť si, že Západ zasiahne, bolo naivné a nereálne. Z komunistického raja začalo však krátko po prevrate utekať množstvo ľudí, situácia na hraniciach sa stále sprísňovala.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Úteky za slobodou

Po vojne veľká časť letcov RAF pracovala v civilných aerolíniách. Ako „západniari“ nepasovali do oficiálnej protiimperialistickej doktríny a tak boli veľmi rýchlo degradovaní na okraj spoločnosti. Preto najmä v rokoch 1948 - 1953 utekali na Západ. Príbehy útekov za slobodou jasne ukázali dva protipóly, charakter komunistického režimu i hodnotu slobodného života. V marci 1950 vyštartovali tri pravidelné civilné linky z Ostravy, Bratislavy a Brna do Prahy. Takmer spoločne však pristáli na americkej základni v západonemeckom Erdingu a bola z toho priam gigantická hanba komunistického režimu. V septembri 1951 sa štyria chlapi zmocnili vlaku so 111 cestujúcimi na trati Cheb - Aš. Dve tretiny pasažierov vlaku sa však vrátili domov. Lenže aj po tomto úteku sa začalo ich vyšetrovanie, vymyslené udania, besnenie ŠtB. Padali dlhoročné tresty. Po únose vlaku sa navyše posilnilo stráženie hraníc.

Varšavská zmluva

Varšavská zmluva, vojenské zoskupenie štátov strednej a východnej Európy, bola založená desať rokov po skončení druhej svetovej vojny a týždeň potom, ako sa členom Severoatlantickej aliancie (NATO) stala Nemecká spolková republika (NSR). Jej vznik znamenal na jednej strane začiatok nového procesu politickej, vojenskej a ekonomickej integrácie štátov sovietskeho bloku v Európe a na strane druhej formálne potvrdil existenciu dvoch znepriatelených vojenských blokov ako sprievodného javu obdobia studenej vojny. Oficiálne vznikla ako reakcia na uzavretie Parížskych dohôd z 23. októbra 1954, ktoré umožňovali prijatie Nemeckej spolkovej republiky do Severoatlantickej aliancie. Skutočným zámerom založenia Varšavskej zmluvy však bolo zjednotenie vojenskej a zahraničnej politiky Sovietskeho zväzu a jeho satelitov v strednej a juhovýchodnej Európe. Na invázii do Československa v auguste 1968 sa nezúčastnili len vojská Rumunska a Albánska, ktoré na protest proti operácii Varšavskú zmluvu opustilo 13. septembra 1968. Po páde komunistických režimov v strednej a juhovýchodnej Európe v roku 1989 a zániku NDR v októbri 1990 stratila ďalšia existencia Varšavskej zmluvy zmysel.

Vianočná dohoda

Počas vianočných sviatkov v roku 1943 bola v Bratislave podpísaná dohoda komunistického a nekomunistického odboja o spoločnom postupe v boji proti vojnovému slovenskému štátu. Na základe tejto dohody vznikla ilegálna Slovenská národná rada. Dohoda vyjadrila spoločný postoj k obnoveniu budúcej Československej republiky, ktorá mala byť postavená na princípe rovnosti slovenského a českého národa. Dohodu podpísali 25. decembra a podľa dátumu vzniku sa nazýva Vianočná dohoda. Na jej základe vznikla ilegálna Slovenská národná rada (SNR), pričom dohoda obsahovala aj predstavu o usporiadaní povojnového Československa. Za komunistickú stranu ju podpísal Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, za občianske skupiny Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Matej Josko. V januári 1944 doplnil podpis za občianske zložky Peter Zaťko a za sociálnodemokratickú stranu Ivan Horváth.

Druhá časť dokumentu sa vzťahuje na obnovenie Československej republiky na princípe rovnosti slovenského a českého národa. Budúci štát má byť v úzkom kontakte s ostatnými slovanskými národmi a hlavne so Sovietskym zväzom. Nová republika má byť demokratická a demokratické princípy sa majú presadzovať aj v hospodárstve, kultúre, školstve a pri riešení sociálnych problémov. Má byť zachovaná náboženská sloboda, ale vylúčený vplyv cirkvi na smerovanie a vedenie štátu.

Samotný obsah dohody bol výrazom vyváženého politického kompromisu. Nekomunistické zložky odboja museli akceptovať zahraničnopolitickú orientáciu budúceho Československa na Sovietsky zväz a prijať niektoré sociálne požiadavky Komunistickej strany Slovenska. Komunisti súhlasili s demokratickými voľbami ako základom budúcej politickej reprezentácie s odkazom na rešpektovanie londýnskej vlády.

Osudy aktérov Vianočnej dohody

Dejiny bývajú často kruté k svojim tvorcom a v prípade aktérov Vianočnej dohody to nebolo inak. Osud Gustáva Husáka je dostatočne známy. Ďalší z komunistov Laco Novomeský bol jedným z popredných organizátorov Slovenského národného povstania (SNP) a po vojne pôsobil ako povereník (v dnešnom ponímaní minister) pre školstvo a osvetu. Rovnako ako Husáka ho obvinili z takzvaného buržoázneho nacionalizmu a odsúdili na desať rokov väzenia. Jozef Lettrich pri podpísaní Vianočnej dohody zastupoval skupinu agrárnikov. Aj on pôsobil v povstaleckej Národnej rade a po vojne sa stal poslancom a predsedom Demokratickej strany. Po zmene režimu vo februári 1948 emigroval cez Rakúsko do USA, kde pôsobil v exilových organizáciách. Ján Ursíny patril medzi slovenských agrárnikov a bol jedným z popredných organizátorov SNP. Krátko pôsobil ako predseda Demokratickej strany, povereník poľnohospodárstva a podpredseda prvej československej povojnovej vlády. V roku 1947 ho na základe takzvanej Obuchovej aféry donútili abdikovať a vo vykonštruovanom procese ho odsúdili na sedem rokov väzenia. Posledný z prvých signatárov bol právnik Matej Josko, švagor Jána Ursínyho. Po vojne bol povereníkom financií a poslancom parlamentu.

tags: #zmluva #o #priateľstve #spolupráci #vzájomnej #pomoci