Dotazník Socializácia Mentálne Postihnutých: Vzor a Aspekty Edukácie

Úvod

Edukácia osôb s mentálnym postihnutím si vyžaduje komplexný a citlivý prístup. V ostatných rokoch sa edukácii venuje zvýšená pozornosť, pričom sa často objavujú kritické hlasy poukazujúce na nedostatočnú inováciu a modernizáciu. Tento článok sa zameriava na aspekty edukácie z hľadiska klasických a inovatívnych prístupov, s dôrazom na potreby a možnosti osôb s mentálnym postihnutím. Cieľom je poskytnúť ucelený pohľad na túto problematiku a načrtnúť možnosti pre zlepšenie edukačnej praxe.

Klasické a Inovatívne Prístupy k Edukácii

Vzdelávanie sa neustále vyvíja a mení, pričom sa stretávame s rôznymi prístupmi a metódami. Tradičné vyučovanie, založené na herbartovskom modeli, sa zameriava na postupnosť činností ako jasnosť, asociácia, systém a metóda. Na druhej strane, inovatívne prístupy zdôrazňujú potrebu zmeniť systém vzdelávania a do centra stavia žiaka ako osobnosť. Moderná edukácia sa snaží doceniť žiaka ako osobnosť, ktorá nežije vo vzduchoprázdnom priestore, ale v priestore, ktorý ho obohacuje o vlastné poznávanie, ktorý pôsobí na jeho emócie, ktorý je od prírody aktívnym jednotlivcom atď. Edukačný proces mu poskytuje priestor pre sebarealizáciu tak, aby boli využité jeho potenciality - reálnosť rešpektovania a rozvíjania „sui generis“. Veľmi významná je aj spolupráca žiakov, čo sa v realite prejavuje v rôznych formách, napr.

Tri Skupiny Požiadaviek na Edukáciu

Ak porovnáme uvedené tri skupiny požiadaviek, uvedomíme si, že už viac ako 100 rokov voláme po inom vyučovaní, resp. Porovnajme napr. Za viac ako sto rokov sa škole nepodarilo zásadnejšie zmeniť niektoré prístupy k žiakom, napr. docenenie žiaka ako „sui generis“, ale veľa ostávame dlžní aj napr. Ak by sme z tohto zorného uhla posudzovali a očakávali zlepšenie edukačnej praxe, potom by nemal byť žiadny problém.

• Prvý prístup: Koniec 19. a začiatok 20. storočia - mobilizovať aktivitu dieťaťa, resp.
• Druhý prístup: Polovica 20. storočia.
• Tretí prístup: Dokument Učiace sa Slovensko a Národný program výchovy a vzdelávania - reflektovanie súčasnosti, keď si uvedomujeme dôležitosť a význam zmysluplného vzdelávania (napr.

Tradičné vs. Inovatívne Vyučovanie

Tradičné vyučovanie nemôže do dôsledkov plniť požiadavky modernej edukácie. Napriek tomu sa v reálnej praxi stretávame s herbartovským modelom vyučovania v postupnosti činností: jasnosť, asociácia, systém, metóda. Uvedené stupne sú charakterizované ako formálne, pretože učiteľ je zodpovedný za ich navodzovanie v procese učenia sa, za ich plnenie. Aj v novších koncepciách vyučovania musíme mať na zreteli, napr. asociáciu. Rovnako systém je samozrejmosťou, lenže žiak v modernom vyučovaní si vedomosti zaraďuje do svojho systému vedomostí nielen ich jednoduchým opakovaním, ale napr. rôznymi konštruktivistickými prístupmi.

Naučiť žiakov pohoria Afriky možno bežnou, tradičnou vyučovacou hodinou s postupnosťou herbartovských stupňov, ale učivo možno naučiť napr. Ktoré prístupy sú pre žiakov efektívnejšie, zaujímavejšie, pútavejšie a ktoré prispejú aj k trvácnosti vedomostí, ponechávame na úvahu čitateľa. Rovnako aj odpoveď na otázku, ktorý prístup je náročnejší na prípravu učiteľa. Uvedené požiadavky sú podrobne rozpracované v jednotlivých koncepciách vyučovania, napr. problémové, skupinové, tímové, diferencované, angažované, zážitkové učenie, situačné vyučovanie. V mnohých teóriách sú rozpracované požiadavky na vyučovanie, napr.

Prečítajte si tiež: Starší ľudia a poruchy príjmu potravy

Realita je taká, že stále uprednostňujeme tradičné vyučovanie, ktoré už viac stáročí dokazuje, že vie zabezpečiť vytváranie nových vedomostí žiakov, nie je mimoriadne náročné na prípravu a realizáciu zo strany učiteľa a pod. Poľský pedagóg S. Dylak je dokonca toho názoru, že „Klasická škola je v agónii…,nepretrvá ako vzdelávacia inštitúcia, ak nezmení svoj prístup ku vzdelávaniu“ (Dylak, S., 2013, s. 82). Je to myšlienka nielen hodná zamyslenia, ale aj myšlienka, ktorá by nás mala primäť k tomu, aby sme čo najskôr otočili kormidlo smerovania ku skutočne tvorivej škole.

Inovácie v Edukácii

Pre zlepšenie edukácie treba viac zmien, napr. Ak vychádzame z reality súčasného vzdelávania, konštatujeme, že v zásade nie sú problémy v tom, že by učitelia nemali vedomosti o inováciách. Autori Cox, J. (2019), Göppel, R. (2013), Schreder, G., Brömer, B. Veľmi často zdôrazňujeme, že svet sa mení, menia sa požiadavky na pracovné zručnosti. Ak chce človek uspieť, musí sa prispôsobiť novému. To v plnej miere platí aj pre prácu učiteľa - musí pracovať s novými metódami a formami práce. Ide o to chcieť a mať záujem, napr. Zdravo sebavedomý človek si musí dôverovať, musí byť presvedčený o tom, že dokáže viac a že dokáže zvládnuť aj nové požiadavky. Treba uviesť, že práca učiteľa musí byť spojená s neustálym sebavzdelávaním, záleží na učiteľovi, či chce byť inovatívnym učiteľom, či chce držať krok s dobou. Učiteľovi nemožno predpísať, aby bol nápaditý a tvorivý, ale len taký učiteľ dokáže zaujať žiakov a dobre ich učiť. Dobrý učiteľ nemá problémy so žiakmi. Diagnostikou ich každý deň poznáva, overuje si pôsobenie na nich a tomu prispôsobuje svoje činnosti. Uvedomuje si, že je neformálnym a reálnym vzorom pre činnosti žiakov. Svojou osobnosťou a prístupom k edukácie vytvára podmienky pre ich úspešnosť.

Inovovať sa nedá zo dňa na deň. Treba postupnú prípravu učiteľa, žiakov a následné zotrvávanie na inováciách, napr. Znamená byť neustále odhodlaný púšťať sa do nového, skúšať nezaužívané, overovať nové metódy, prácu s IKT a pod. Inovácie neplatia len pre učiteľa, ale aj pre žiakov. Treba im vytvárať priestor pre nápaditosť, bohatú komunikáciu s učiteľom, so spolužiakmi, dať im možnosť realitu sveta prenášať do obsahu učiva a pod. Uvedenú požiadavku pedagogika a didaktika charakterizovali a zdôrazňovali ako využívanie medzipredmetových vzťahov. Interdiscilinárnosť je súčasťou nášho života. To má dopad na edukáciu a aj jej organizáciu.

Holistický Význam Edukácie

V neposlednom rade možno hovoriť o holistickom význame edukácie, ktorý zdôrazňuje „..celostnosť rozvoja osobnosti v jej vzťahoch k sebe, k ľuďom a k svetu, jej stránky kognitívnej, socio-afektívnej a psychomotorickej, akcentuje komplementaritu procesov personalizácie a socializácie, slobody a zodpovednosti, procesov vzdelávania, vychovávania a vycvičovania“ (Porubský, Š., Kosová, B., Vančíková, K., Babiaková, S., 2013, s. Platí to pre vyučovanie v triede, v ktorej je učiteľ partnerom žiakov a v tomto partnerstve učiteľ a žiaci vzájomne spolupracujú, ale platí to aj pre život a prácu učiteľa v kolektíve. Učitelia musia spolupracovať vo všetkých oblastiach, aby sa ich práca a prístupy k žiakom diametrálne neodlišovali prístupom k vyučovaniu, ale aj požiadavkami na žiakov. Takéto myslenie je hrobárom aktivity a kreativity žiakov. Naopak, hľadanie originálnych riešení, schopnosť vidieť úlohu z viacerých stránok, učenie sa na vlastnej chybe, netradičné prístupy k úlohám a pod., patrí k tomu, čo robí školu a vyučovanie pre žiakov nie nudnou, ale zaujímavou.Inovatívny učiteľ sústavne motivuje a inšpiruje - nielen motivačné metódy, vysvetľovanie, príkazy a pokyny sú tou najlepšou motiváciou.

Modernizácia Edukácie

Uvedenými pripomenutiami zdôrazňujeme, že inovatívne a modernizačné prístupy k edukácii nespočívajú len v tom, že pracujeme s tzv. novými koncepciami (napokon, mnohé z nich sú staršie, ako si myslíme, napr. projektové vyučovanie, problémové vyučovanie). Využitie modernej koncepcie vyučovania samo o sebe nemusí byť prínosom pre inováciu vyučovania. Ak by sme nad tradičným vyučovaním „lámali palicu“, nebol by to ten najsprávnejší prístup. Desiatky a stovky rokov bolo prevládajúcim vyučovaním, v súčasnosti sa hojne využíva a splnilo svoju úlohu. S rastom poznatkov o edukácii a učení sa žiaka, s prudkým rastom poznatkov ľudstva, ale aj s rastom nárokov na človeka, ktorý prichádza zo školy do života, sa požiadavky na edukáciu zvyšujú. Dochádza k hľadaniu edukácie, ktorá je efektívna, ktorá vo vymedzenom časovom horizonte pripraví človeka na život. Preto sa aj tradičná edukácia postupne obohacovala a aj postupne mierne inovovala vo viacerých oblastiach, napr. rozvoj vyučovacích metód, obohacovanie vyučovacích zásad, diferencované prístupy k žiakom. Aj tá najbežnejšia a veľmi klasická a zaužívaná vyučovacia metóda, napr. Vysvetľovanie v tradičnom vyučovaní: Žiaci sedia a počúvajú učiteľa. Vysvetľovanie v inovatívnom vyučovaní: Vysvetľovanie učiva má problémový charakter. Žiaci majú niečo zistiť, odhaliť, porovnať. Nápaditosť a tvorivosť učiteľa môže byť inovatívna aj v tradičnom vyučovaní. Aj v začiatkoch využívania výpočtovej techniky žiaci s ňou pracovali neraz formálne, bez spájania učiva so životom, encyklopedicky, napr. „…všetko je na webe.“ PowerPoint bol modernou technikou pre učiteľov a pod. Dnes sa žiaci primerane veku učia programovať, naučili sa vyhľadávať informácie a práca s interaktívnou tabuľou je pre nich samozrejmosťou.

Prečítajte si tiež: Život v zariadeniach sociálnych služieb

Alternatívne Prístupy a Koncepcie Vyučovania

s alternatívnymi prístupmi k edukácii, napr.: integrované tematické vyučovanie, waldorfská pedagogika, montessoriovská pedagogika, prvky pedagogiky C. s novými koncepciami vyučovania, napr. projektové vyučovanie, tímové vyučovanie atď. Menej alebo vôbec sa nevyužíva napr. Ak sa hlbšie zamyslíme nad inovatívnosťou edukácie prídeme k záveru, že je to vyučovanie na vyššej úrovni, ktoré sa usiluje naplniť to, čo sa zdôrazňuje desaťročia a všetka inovácia je odvodená z poznatkov o doterajšom vyučovaní. Sú pre ňu charakteristické pojmy, napr. rešpektovanie žiaka, žiak ako významný subjekt, aktivita a tvorivosť žiaka, konštruktivistické vyučovanie a učenie, metódy a koncepcie vyučovania, ktoré vedú žiaka k poznávaniu vlastnou činnosťou. Veľa z uvedeného sa dá realizovať aj v tradičnom vyučovaní. Nezdráhame sa vyjadriť, že aj klasické vyučovanie môže byť inovatívne. Môžu byť v ňom využité aktivizujúce metódy, vytvorený priestor pre názory žiakov a pod. V neposlednom rade vyjadríme myšlienku, že inovácia nespočíva vo využívaní techniky, pomôcok, nových učebníc a pod. Dávnejšie sme kdesi čítali, že inovácie vo vzdelávaní spočívajú „vo filozofii učiteľa - buď má alebo nemá záujem učiť tvorivo“. Stotožňujeme sa s uvedeným pohľadom a hoci niekedy našu edukáciu aj kritizujme, sme presvedčení, že v radoch škôl máme učiteľov s filozofiou záujmu. Do inovácií v edukácii patrí aj pôsobenie učiteľa na žiakov.

Zhrnutie

Príspevkom nesledujeme metodické návody k modernizácii. Reagujeme na občasné diskusie o tom, čo je moderné a inovatívne v edukácii. Veríme, že čitateľ si po prečítaní utvoril jasnú predstavu. Podstatu a vysvetlenie zhrnieme v nasledovnom: tradičná edukácia sa realizuje aktivitou učiteľa, žiak sa síce učí, ale málo si rozvíja svoje schopnosti, neučí sa kritickému mysleniu a pod., inovatívna edukácia je konštruktivistická, rozvíjajúca schopnosti žiaka a podporujúca interakciu učiteľa a žiaka, ale aj žiakov navzájom. Metód, foriem, koncepcií a humánnych prístupov k tejto edukácii je nepreberné množstvo.

Sociálna Rehabilitácia Osôb s Telesným Postihnutím

Ľudí často trápia rany osudu, choroby a postihnutia ich samotných alebo ich blízkych. Veľmi často sa na ne sťažujú a pýtajú sa: „Prečo práve mňa toto muselo postihnúť?!“ „Aká v tom je spravodlivosť?“ Pýtajú sa na riešenie svojho problému. Hľadajú cesty, ktoré by ich dostali von z tohto ich bolestivého stavu. Pýtajú si pomoc, pretože sami si nevedia poradiť. Každé zdravotné postihnutie s trvalými následkami vyžaduje komplexný prístup zameraný nielen na úpravu postihnutých fyziologických funkcií, ale aj na úpravu psychosociálnych funkcií s cieľom integrácie postihnutej osoby do bežných spoločenských štruktúr.

Cieľom aktivít zameraných na sociálnu rehabilitáciu ľudí s telesným a s ťažkým telesným postihnutím rôzneho veku je aktivizovať ich vnútorné schopnosti na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Cieľom aktivít je dosiahnuť čo najvyšší možný stupeň samostatnosti osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím, pretože sociálna rehabilitácia je jednou z ciest, ktorá prispieva k nezávislejšiemu životu (independent living) týchto osôb. Umožňuje im ľahšie sa integrovať do spoločnosti a participovať aktívnejšie na jej živote. Sociálna rehabilitácia je služba, ktorá podporuje rozvoj tých schopností človeka s telesným a ťažkým telesným postihnutím, ktoré bude nevyhnutne potrebovať k samostatnému životu. Použitím metódy a programov sociálnej rehabilitácie klienti budú môcť rozvíjať svoje schopností a získavať potrebné pracovné návyky.

Bariéry a Potreby Osôb s Telesným Postihnutím

Napriek skutočnosti, že slovenské mestá stále pra­cujú na minimalizácii bariérových priestorov, štatistika hovorí jednoznačne - až 95% budov, v ktorých ťažko te­lesne postihnutí žijú, alebo ich využívajú, sú barié­rové. Aj z tohto pohľadu bazálne potreby pre osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím nie sú zabezpečené. Svoje zdravie si väčšinou začneme vážiť až vtedy, keď nás pritlačí nejaký stály zdravotný neduh - postihnutie. Ak už raz chorobu získame, musíme s chorobou žiť. Znamená to, keď už raz chorobu kúpim, musím sa s ňou naučiť žiť. Pre telesne postihnutých existuje jediná ces­ta - urobiť pre svoje zdravie všetko, vyrovnať sa s osudom a naučiť sa s handicapom - so svojou chorobou žiť. Jed­nou z vynikajúcich príležitostí sú spoločné stretnutia na sociálno-rehabilitačných pobytoch, kde postihnutí nielen získajú kondičku, posilnia svalstvo, získajú informácie, ale zároveň aj psychicky pookrejú.

Prečítajte si tiež: Kľúčový nástroj pre starostlivosť o zamestnancov

V snahe pomôcť pri organizovaní kurzov sociálnej rehabilitácie pre telesne a ťažko telesne postihnutých v rámci Slovenska, krajov, či okresov je nutné zhromaždiť témy najdôležitejších prednášok a praktických cvičení, ktoré by mali byť zaradené do programu kurzov. Témy majú slúžiť ako podklad pre prednášajúcich v jednotlivých oblastiach. V prvej fáze je nutné zamerať sa na problematiku osôb imo­bilných. Niektoré témy možno použiť, prípadne s urči­tými úpravami, pre celú skupinu osôb ťažko telesne postihnutých. Musia sa získať podklady i pre ďalšie pred­nášky a praktické cvičenia týkajúce sa napr.

Osoba s Telesným Postihnutím

Komu smeruje sociálna rehabilitácia? Kto je osoba s telesným postihnutím? Sú tu zahrnuté tri skupiny postihnutých jedincov. Nedá sa vždy určiť, do ktorej skupiny daný jednotlivec patrí, pretože uvádzané skupiny postihnutia nemožno presne ohraničiť. Telesne postihnutý jedinec si vyžaduje starostlivosť - primeranú pomoc svojim potrebám, ktoré sú individuálne predovšetkým preto, lebo jestvuje veľa typov telesného postihnutia. Pohybové poruchy, odlišnosť jedinca od ostatných, priebeh liečby, izolácia a iné činitele môžu nepriaznivo ovplyvniť aj osobnostný vývin jedinca.

Potreby takto postihnutého jedinca sa vo väčšej či menšej miere týkajú patričnej zdravotníckej starostlivosti, úprave fyzického prostredia (bezbariérovosť, úprava bytu - nábytku, prispôsobenie nástrojov a pomôcok na vykonávanie istých činností, úpravy pracovísk a pod.), formovania spoločenských vzťahov (akceptovanie jedinca ak je žiak, zo strany rovesníkov a akceptovanie zdravej populácie vo sfére života) a pod. Telesne postihnutý jedinec môže získať vzdelanie všetkých stupňov.

Delenie Poúrazového Postihnutia

Z hľadiska praktického života je možné poúrazové postihnutie deliť na postihnutie horných končatín (alebo oboch horných končatín), dolných končatín (alebo obidvoch), postihnutie chrbtice (bez porušenia miechy či koreňov, s poruchami nervových koreňov či s poruchami miechy) a postihnutia mozgu (najčastejšie s jednostrannou poruchou hybnosti, často so všetkými poruchami hybnosti). Funkčné následky iného postihnutia buď už vrodených (napr. Ak dôjde k porušeniu miechy, čo je väčšinou len pri ťažkých úrazoch, vzniká ochrnutie dolnej polovici tela (paraplégia) v rozsahu, závislom na výške poškodenia miechy. Pri porušenia miechy v krčnej oblasti dochádza aj k ochrnutiu horných končatín (quadruplégia - tetraplégia - ochrnutie všetkých končatín, samozrejme aj trupu). Ochrnutie postihuje aj zvierač konečníka a močového mechúra (inkontinencia - neudržanie moču a stolice) a sexuálnej funkcie. Liečba týchto úrazov (ale aj neúrazových postihnutiach miechy) je záležitosťou dlhodobej odbornej starostlivosti.

Liečebná rehabilitácia končí tým, že bol dosiahnutý maximálne možný úspech, čo je v priaznivejších prípadoch, že môže byť obnova všetkých postihnutých funkcií, v minimálnych prípadoch (pri úplnom alebo rozsiahlom porušeniu miechy), je ochrnutie trvalé a úlohou rehabilitácie bolo docieliť maximálne možnú sebestačnosť využitia funkcie zachovalých svalov nad miestom postihnutia. Takto postihnutých ľudí pripravuje rehabilitácia (liečebná, psychologická, pracovná a sociálna) pre život so zmenenými podmienkami, napr. pri možnej chôdzi len s opornými pomôckami, alebo pri možnosti pohybu len na invalidnom vozíku.

Skúsenosti Osoby s Imobilitou

V roku 1985 sa v mojom živote zmenila veľa. Po úraze som zostal imobilný. Môj zdravotný stav ma ovplyvňuje v celkovom pohybe. Pred úrazom mi nerobilo problém vyškriabať sa na 100 m vysoký komín alebo zisť do 30 m hlbokej studne. Teraz je pre mňa problém, keď mam pred sebou jeden schod a tých je v našich dedinách a mestách stále aj tak dosť. Veľký problém pre vozičkára je, keď potrebuje isť na WC a nemá ho na blízku, alebo je bariérové a je tam málo priestoru… Tu nepomôže žiadne filozofovanie.

Je veľký problém, keď sa po úraze po miešnej lézii chrbtice, alebo po amputácii končatín a pod. postihnutý jedinec nemôže dostať do rehabilitačného zariadenia, ktoré zodpovedá jeho postihnutiu. Ak sa už tam dostane, potom je veľmi zle, keď si zdravotný personál v takýchto rehabilitačných zariadeniach dokáže nechať zaplatiť za prácu, za ktorú mu je už zaplatené. Niektorí, viac menej väčšina postihnutých, majú problém v takomto zariadení vysporiadať sa so svojou traumou, s tým čo sa mu vlastne stalo. Málo sa im poskytuje psychická podpora, ako osobám s postihnutím tak aj ich rodinám. Postoj spoločnosti k imobilným ľuďom zodpovedá pretrvávajúcej nedostatočnej uvedomelosti danej problematiky. Prejavuje sa pretrvávajúcimi architektonickými bariérami, nedostatočným a často priestorovo nevhodným riešením WC v kultúrnych zariadeniach, v hypermarketoch, v zdravotníckych zariadeniach, v dostupnosti úradov - štátnych inštitúcií.

Komplexná Rehabilitácia

Komplexná rehabilitácia (ucelená rehabilitácia) je vzájomne previazaný, koordinovaný a cielený proces, ktorého základnou náplňou je čo najviac minimalizovať priame i nepriame dôsledky trvalého alebo dlhodobého zdravotného postihnutia jedinca. Realizácia komplexnej rehabilitácie si vyžaduje využívanie liečebných, sociálnych a pedagogických nástrojov a nástrojov aktívnej politiky zamestnanosti.

• Liečebná rehabilitácia: je súbor včasných, diagnostických, terapeutických a organizačných opatrení, ktoré smerujú k optimálnej funkčnej zdatnosti a vytvoreniu podmienok pre jej dosiahnutie. Jej súčasťou sú fyzioterapia, ergoterapia, psychológia, logopédia a zaisťovanie zdravotníckej techniky. Cieľom liečebnej rehabilitácie je obnova, alebo náhrada porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu.
• Sociálna rehabilitácia: ide o proces, v ktorom osoba s dlhodobým, či trvalým zdravotným postihnutím absolvuje nácvik potrebných zručností, ktoré smerujú k dosiahnutiu samostatnosti a sebestačnosti v maximálnej možnej miere s ohľadom na jej zdravotné postihnutie. S cieľom dosiahnuť čo najvyšší stupeň spoločenskej integrácie. Ide o aktívne nástroje a väčšinou služby, ktoré majú pôsobiť na znižovanie miery závislosti osoby vyplývajúcej z jej zdravotného postihnutia a následného handicapu.
• Pedagogická rehabilitácia: je súhrn špecifických pedagogických činností zameraných na rozvoj osobnosti a podporu vzdelávania detí a ľudí so zdravotným postihnutím. Ide tu zároveň aj o prevenciu vzniku a odstraňovanie negatívnych dôsledkov zdravotného postihnutia v procese vzdelávania. Zahrňuje výchovu a vzdelávanie ľudí so zdravotným postihnutím realizovanú za pomoci špeciálno - pedagogických činností pri rešpektovaní individuálnych možností a potrieb smerujúcich k dosiahnutiu čo najvyššieho stupňa vzdelania a vedomostí, ako predpokladu samostatnosti, spoločenského a pracovného uplatnenia.
• Pracovná rehabilitácia: je zložka komplexnej rehabilitácie, ktorej úlohou je na základe individuálnych plánov realizovaných s klientmi so zdravotným postihnutím, umožniť nácvik pracovných návykov a zručností, potrebných na získanie vhodného pracovného miesta, udržanie si pôvodného zamestnania. Pracovná rehabilitácia môže byť zmysluplnou dennou činnosťou pre klientov s ťažkým zdravotným postihnutím v zariadeniach sociálnych služieb. Pracovná rehabilitácia je činnosť, ktorá by mala viesť k vhodnému pracovnému uplatneniu osôb s postihnutím, a preto je významným prostriedkom integrácie ľudí s postihnutím do väčšinovej spoločnosti.

Rehabilitačná Činnosť a Fyzická Kondícia

Podľa zákona o sociálnej pomoci 195/1998 Z.z. NRSR, rehabilitačná činnosť v sebe zahŕňa postupy na obnovu najvyššie dosiahnuteľného individuálneho stupňa osobnostného vývinu, fyzickej výkonnosti a pracovnej výkonnosti občana. Cieľom rehabilitácie ja aktivizovať vnútorné schopnosti občana na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Pod vedením odborného garanta rehabilitácie absolvovať cvičenie - rehabilitáciu so zreteľom na zvýšenie fyzickej kondície rozvoja pohybovej schopnosti a sebaobsluhy. Pri voľbe zariadenia na sociálnu rehabilitáciu je nutné zobrať na zreteľ aj možnosť rehabilitačných cvičení v bazéne a balneoterapiu.

Fyzické možnosti sú pre každého človeka veľmi dôležité. K začleneniu zdravotne postihnutého človeka do pracovnej činnosti mu umožňuje nájsť nový kolektív ľudí, nových spolupracovníkov a nadviazať nové kontakty. Šport má nezastupiteľné miesto v živote ľudí a najmä v živote človeka telesne postihnutého. Veď k tomu, aby sa človek nejakým spôsobom telesne postihnutý dopracoval k určitému stupňu sebaobsluhy a sebestačnosti, musel cvičiť, nech už ako pacient v niektorom rehabilitačnom ústave, v kúpeľoch alebo doma. Miera sebestačnosti je priamo úmerná dávkam a povahe rehabilitačných úkonov a vnímavosti každého jedinca. Z jedných takých rehabilitačných cvikov je aj športová činnosť.

Šport je taká svojím spôsobom spoločenská záležitosť, lebo sa ľudia stretávajú, komunikujú, v rámci spoločnosti športovcov sa zúčastnia aj iných než športových akcií, čo ocení najmä človek, vyradený zo zdravotných dôvodov z pracovného pomeru. Športová činnosť zvyšuje istotu ľudí, ich sebadôveru, upevňuje zdravie a udržuje dobrý psychický stav. Človek vyvíja značné úsilie, aby pôsobil na svoje okolie, ale skoro vôbec sa nesnaží, aby ovplyvnil a postupne zmenil seba samého. Jedna z možností takého pôsobenia do vnútra je upravené jogové cvičenie. Joga je tradičným systémom Indie, jeho cieľom je lepšie spoznať a ovládať svoje telo a myseľ. Nie je nutné prevádzať akrobatické jogové polohy, ktoré poznáme z niektorých knižiek. Predpokladá sa, že kurzu sa zúčastní prevažná väčšina vozičkárov, ktorí majú zvládnuť tie najpodstatnejšie prvky sebaobsluhy. S osobami, ktoré sú postihnuté aj na horných končatinách, sa musí denne v priebehu kurzu pracovať individuálne.

#

tags: #dotazník #socializácia #mentálne #postihnutých #vzor