Dovolanie sa chyby vôle pri právnom úkone

Úvod

Právny úkon je základným pilierom občianskeho práva, prostredníctvom ktorého fyzické a právnické osoby realizujú svoje práva a povinnosti. Pre platnosť právneho úkonu je nevyhnutné, aby bol urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Ak niektorá z týchto náležitostí chýba, môže byť právny úkon postihnutý vadou, ktorá zakladá jeho neplatnosť. Jednou z najčastejších vád je chyba vôle. Tento článok sa zameriava na dovolanie sa chyby vôle pri právnom úkone, pričom analyzuje rôzne aspekty tohto problému, vrátane judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky a Českej republiky.

Náležitosti právneho úkonu a ich význam

Pre platnosť právneho úkonu je potrebné kumulatívne splnenie viacerých náležitostí, ktoré možno rozdeliť do troch základných skupín:

1. Subjekt: Spôsobilosť osoby na právne úkony. Osoba musí byť spôsobilá na to, aby mohla vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a preberať povinnosti.
2. Vôľa: Slobodná, vážna, určitá a zrozumiteľná vôľa.
3. Objekt: Predmet právneho úkonu. Predmet musí byť možný, dovolený a určitý.
4. Forma: Ak zákon pre určitý právny úkon vyžaduje písomnú formu, musí byť táto forma dodržaná.

Nedostatok ktorejkoľvek z týchto náležitostí môže spôsobiť neplatnosť právneho úkonu.

Chyba vôle ako dôvod neplatnosti právneho úkonu

Chyba vôle nastáva vtedy, ak vôľa osoby, ktorá právny úkon robí, nie je slobodná, vážna, určitá alebo zrozumiteľná. To môže nastať v rôznych situáciách, ako napríklad:

• Omyl: Osoba sa mýli v podstatných okolnostiach právneho úkonu.
• Tiesni: Osoba robí právny úkon pod nátlakom alebo v tiesni.
• Podvod: Osoba je uvedená do omylu úmyselným konaním druhej strany.
• Nedostatok vážnosti: Osoba robí právny úkon len zdanlivo, bez úmyslu vyvolať právne následky (vnútorná výhrada).

Neurčitosť prejavu vôle

Požiadavka určitosti prejavu vôle v zmysle § 37 Obč. zák., na rozdiel od zrozumiteľnosti, ktorá sa týka jazykovej stránky prejavu, predstavuje určitosť obsahovú, to znamená, že neurčitý prejav je síce po stránke jazykovej zrozumiteľný, ale neistý je jeho obsah. Ak jednajúci nemal celkom určitú jednoznačne vyjadrenú vôľu, nemožno neurčitosť jeho prejavu odstrániť ani výkladom. Pokiaľ však bola jeho vôľa určitá a nepodarilo sa ju celkom určitým spôsobom vyjadriť, je možné neurčitosť prejavu spravidla odstrániť výkladom (§ 35 Obč. zák.). Nakoniec je neurčitý aj ten právny úkon, pokiaľ vec, ktorej sa týka, nie je dostatočne označená, nie je ju možné individualizovať. Ak ide o právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle daná v listine, na ktorej je zaznamenaný. Nestačí, že účastníkom právneho vzťahu je jasné, čo je napr. predmetom zmluvy, ktorá musí byť písomná, ak to nie je poznateľné z jej textu.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad: dovolanie proti rozhodnutiu

Výklad právneho úkonu

Výkladom právneho úkonu v zmysle § 35 Obč. zák. je potrebné rozumieť predovšetkým jeho interpretáciu v zmysle gramatickom, logickom, systematickom a podobne - teda v rámci prejavu vôle tak, ako bol vyjadrený. Takto však nemožno vykladať, čo nebolo predpísanou formou vyjadrené, resp. čo bolo mienené, ale nevyjadrené. Vzhľadom k tomu nie je možné odvolaciemu súdu vytknúť, že mal výklad zmluvy zisťovať inými dôkazmi, pretože by sa nejednalo o zistenie obsahu zmluvy - jej výklad, ale pre zjavnú neurčitosť by takýto postup vlastne znamenal dopĺňanie obsahu zmluvy.

Pri výklade právneho úkonu za použitia interpretačných pravidiel v zmysle 35 ods. 2 OZ nie je možné už urobený právny úkon doplňovať meniť či nahradzovať iným pretože základným účelom výkladu je zistenie skutočnej vôle konajúceho účastníka ktorá nachádza svoj výraz v obsahu právneho úkonu pritom sa obvykle obsah právneho úkonu zisťuje zo slovného vyjadrenia vo všeobecnej rovine sa môže stať že slovné znenie nie je vždy jednoznačným vodítkom k u zisteniu skutočného obsahu prejavu vôle a preto je treba brať na zreteľ I ostatné okolnosti za ktorých bol prejav vôle urobený čo znamená Potrebu vzatia do úvahy i textový rámec teda kontext celkového konania strán”. (Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 13. septembra 2007, sp. zn. III. ÚS 1005/07).

Pri výklade právneho úkonu je možné v zmysle vôle toho, kto úkon urobil, usudzovať taktiež s prihliadnutím k následnému chovaniu zmluvných strán” (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 12. decembra 2008 sp. zn. 33 Odo 1580/2006).

Právne úkony treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia ale najmä podľa obsahu vôle toho kto právny úkon robil, s prihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený” (Rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 1. júla 2006, sp.zn. 2 Cdo 281/ 2005).

Vnútorná výhrada

Čo sa týka vážnosti vážnosti vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, no v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 OZ neplatný. Medzi takéto právne úkony patria okrem iných simulované úkony ako aj úkony urobené s takzvanou vnútornou výhradou. Simulovaný právny úkon je predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako vážny úkon, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s takzvanou vnútornou výhradou (mentálnu rezerváciou) na rozdiel od simulovaného úkonu pri ktorom ten kto ho urobil, právny úkon len predstieral, skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich (Rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 27. mája 2010 sp.zn. 1 Cdo 113 /2008).

Prečítajte si tiež: Zákon o striedavej starostlivosti

Ostatné relevantné skutočnosti posudzovania prejavu vôle

Vzájomné vzťahy účastníkov ktoré spolu s celá jednoznačne súvisia a podmieňujú sa je treba vnímať v celom ich kontexte a takto ich posudzovať významné z tohto pohľadu nie je nominálne označenie jednotlivých zmluvu a ich formálna oddelenosť, ale taktiež sa majú tieto úkony posudzovať podľa vôle toho kto právny úkon robil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom” (USČR, nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2017 sp.zn. I.ÚS 34 / 17).

Dôsledky chyby vôle

Ak je právny úkon postihnutý chybou vôle, môže byť neplatný. Rozlišujeme dva druhy neplatnosti:

1. Absolútna neplatnosť: Právny úkon je neplatný od samého začiatku a nikoho nezaväzuje. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd z úradnej povinnosti.
2. Relatívna neplatnosť: Právny úkon je platný, pokiaľ sa osoba, ktorá je ním dotknutá, nedovolá jeho neplatnosti. Ak sa táto osoba dovolá neplatnosti, právny úkon sa stáva neplatným od samého začiatku.

Absolútna neplatnosť

Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí s ohľadom na to, že je zároveň stanovená vo verejnom (všeobecnom) záujme priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc), ako aj bez ohľadu na to, či sa niekto tejto neplatnosti dovolal. Preto právne účinky, t.j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú (súdny výrok určujúci neplatnosť právneho úkonu nie preto potrebný). Pretože absolútna neplatnosť právneho úkonu vzniká priamo zo zákona a nie na základe správania sa účastníka občianskoprávnych vzťahov, nemôže byť tento dôsledok, t.j. absolútna neplatnosť, odvrátený ani s poukazom na princíp dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Relatívna neplatnosť

Ak by relatívna neplatnosť právneho úkonu mala mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým účastník relatívne neplatného právneho úkonu do dovolania sa relatívnej neplatnosti oprávnenou osobou previedol svoje vlastnícke právo (nadobudnuté na základe právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou relatívnu neplatnosť) na tretiu osobu (odlišnú od účastníkov relatívne neplatného právneho úkonu), potom by ochrana právnej istoty tretích osôb, zaručená v ustanovení § 40a veta prvá Obč. zákonníka slovami „právny úkon sa považuje za platný", minula svoj účel. Prakticky by sa totiž nemohla uplatniť.

Dovolanie sa neplatnosti právneho úkonu

Osoba, ktorá je dotknutá neplatným právnym úkonom, sa môže domáhať jeho neplatnosti na súde. V prípade absolútnej neplatnosti môže žalobu podať ktokoľvek, kto má na tom právny záujem. V prípade relatívnej neplatnosti môže žalobu podať len osoba, ktorá je právnym úkonom dotknutá.

Prečítajte si tiež: Dôvody dovolania

Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu

V konaní o určenie neplatnosti zmluvy súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.).

Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu pre porušenie predkupného práva (§ 40a OZ) môže obstáť z pohľadu naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p i vtedy, ak už došlo k porušeniu predkupného práva.

Premlčanie práva domáhať sa relatívnej neplatnosti

Právo domáhať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnená osoba dozvedela o dôvode neplatnosti.

Judikatúra

K problematike chyby vôle a neplatnosti právnych úkonov sa opakovane vyjadroval Najvyšší súd Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky. Tieto rozhodnutia poskytujú dôležité usmernenia pre interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III ÚS 120/2020

Ústavný súd v tomto náleze zdôraznil, že skutočnosť, že strany zmluvu riadne podpísali, nevypovedá nič o náležitostiach vôle ako materiálnej stránke právneho úkonu. Táto skutočnosť môže svedčiť len o tom, že bola dodržaná forma právneho úkonu v zmysle § 40 Občianskeho zákonníka. Ani zmluvné ustanovenie, podľa ktorého strany vyhlasujú, že ju uzavreli slobodne, vážne, a nie v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok, samozrejme, nevypovedá nič o zameraní vôle sťažovateľov (t.j. podstatná náležitosť právneho úkonu), pretože uvedené je potrebné v konaní dokázať, keďže sťažovatelia existenciu vôle spochybňovali.

Nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka

K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka.

Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.

tags: #dovolanie #chyba #vôle #právneho #úkonu