História Starostlivosti o Telesne Postihnutých na Slovensku

Úvod

Starostlivosť o telesne postihnutých jedincov má na Slovensku bohatú a komplexnú históriu, ktorá prešla rôznymi vývojovými fázami. Od prvotných prejavov solidarity a charity až po moderné systémy a inštitúcie, prístup k telesne postihnutým sa neustále menil a vyvíjal. Tento článok sa zameriava na mapovanie historického vývoja starostlivosti o telesne postihnutých na Slovensku, pričom zohľadňuje európsky kontext a špecifické slovenské podmienky.

Rané Obdobie: Od Utláčania k Milosrdenstvu

Podľa E. Kollárovej (2002) sa telesne postihnutí jedinci v spoločnosti odlišovali nápadnosťou svojho vzhľadu. Od dávnych čias vyvolávali rôzne, často protichodné reakcie okolia. História zaznamenáva na jednej strane ich utláčanie, zaznávanie a prenasledovanie až po fyzickú likvidáciu a na druhej strane prejavy ľútosti a milosrdnosti, ktoré vyústili do charitatívnej starostlivosti a napokon aj do realizovaných snáh odborne im pomôcť pri vhodnom spoločenskom začleňovaní.

V raných fázach rozvoja ľudskej spoločnosti viedli ťažké životné podmienky k prirodzenej regulácii počtu "chybných" jednotlivcov. Primitívne spoločnosti pravdepodobne riešili svoje prežitie aj usmrcovaním členov, ktorých by bolo nutné živiť. Osud telesne postihnutého bol úzko spojený so spoločenským postavením jeho rodiny. Najhoršia situácia čakala na tých, ktorí pochádzali z chudobných vrstiev. Často sa z nich stávali žobráci, ktorí vystavovaním svojich deformácií chceli vzbudiť pozornosť a súcit, ktorý by vyústil do milodaru. Vyhľadávali frekventované miesta, ako vchody do kostolov, mosty a trhy. Niekedy sa združovali do skupín ako tuláci, ktorých vyhnali z obcí. Telesne postihnuté deti boli niekedy využívané na žobranie vlastnými rodinami alebo vykorisťované tými, ktorí sa ich ujali ako opustených. Stávalo sa, že ich telesné chyby boli ešte aj zvýrazňované.

Rozvoj Starostlivosti v Európe v 19. Storočí

Z hľadiska špeciálnej pedagogiky je dôležitá skutočnosť, že sa do ústavnej starostlivosti o telesne postihnutých zavádzalo vyučovanie. To súviselo v 19. storočí s rozvojom školského vzdelávania vôbec. Narastajúci význam školstva v období priemyselného rozvoja sa odrazil aj v snahách poskytovať vzdelanie aj telesne postihnutým. Ústavy sa tak stávajú miestom, kde telesne postihnutí mali príležitosť na vzdelávanie. Vzniká tým nová etapa v starostlivosti o telesne postihnutých. Lekári, ktorí boli vo veľkej miere zaangažovaní do tejto starostlivosti z pozície svojej profesie, často pri nej prekračovali rámec medicíny, chápali význam pedagogickej činnosti a podporovali ju (Kollárová, 2002).

Vznik ústavných zariadení s výchovno-vzdelávacím programom možno datovať v tom čase, kde v Nemecku - v Mníchove v roku 1832 založil Johan von Kurz ústav, v ktorom bola zavedená škola i príprava na zamestnanie. Z pôvodne menšieho ústavu sa stal postupne jedným z najvýznamnejších v Európe a bol vzorom pri zakladaní ďalších. Do začiatku 20. storočia sa v Nemecku zaznamenal značný rozvoj ústavnej starostlivosti o telesne postihnutých.

Prečítajte si tiež: Vývoj paliatívnej starostlivosti

Medzi štáty, v ktorých sa zavádzala výchovná starostlivosť o telesne postihnutých, patrilo aj Anglicko. V roku 1851 vznikol v Londýne ústav pre dievčatá, spojený s odbornou školou a neskôr, v roku 1870 podobný aj pre chlapcov. Pozornosť si zasluhuje informácia, že v Londýne sa už v druhej polovici 19. storočia zaviedlo vyučovanie telesne postihnutých detí vo vybraných bežných školách. Vo Francúzsku, okrem už spomenutých ortopedických ústavov, vznikol v roku 1853 ústav pre telesne postihnutých v Paríži.

Myšlienka modernej starostlivosti o telesne postihnutých sa značne rozšírila v škandinávskych krajinách. Ohlas vzbudila činnosť, ktorú vyvíjal pastor Hans Knudsen (1813 - 1886) v Dánsku. Jeho zásluhou vznikol v Kodani v roku 1872 ústav, ktorý poskytoval komplexnú starostlivosť. Vo Švédsku vznikol ústav v roku 1882 v Stockholme, na podnet princeznej Eugénie. Mal podobné zameranie ako Kodaňský. Nasledovalo založenie ústavov aj vo Fínsku, v roku 1892 v Oslo. Poznatky o práci ústavov zo severských štátov prenikali aj do Ruska, kde založili podobný ústav v roku 1890 v Petrohrade.

Na území Rakúsko-Uhorska sa ústavná starostlivosť o telesne postihnutých zavádzala pomerne neskoršie, aj to len v malom rozsahu. V roku 1900 bol pri Viedni založený malý ústav a taktiež malý ústav vznikol v roku 1906 v Budapešti.

Ústavy pre telesne postihnutých v európskych krajinách na prahu 20. storočia poskytovali starostlivosť v rôznom rozsahu. V niektorých sa ešte zachoval len ochranný, sociálny charakter, iné mali v popredí liečebnú starostlivosť a v ďalších prevládala školská výučba alebo sa špecializovali na pracovný výcvik. Moderné ústavy však zavádzali komplexnú starostlivosť, zahrňujúcu liečebnú, výchovno-vzdelávaciu a pracovno-sociálnu starostlivosť, v rámci ktorej sa uskutočňovala aj príprava na také povolania, ktoré sa považovali za vhodné pre telesne postihnutých tak s ohľadom na postihnutie, ako aj s ohľadom na sociálne postavenie ich rodiny.

Ústavy pripravili mnohých telesne postihnutých na vykonávanie užitočných remesiel alebo kancelárskych prác. Nedalo sa však podchytiť takto všetkých, ktorí to potrebovali. Ústavy sa odlišovali aj kapacitou. Jestvovali od zariadení pre malý počet detí až po také, ktoré mali aj niekoľko sto zverencov. Ústavná starostlivosť mala spravidla súkromný, spolkový alebo cirkevný charakter (Kollárová, 2002).

Prečítajte si tiež: Vývoj paliatívnej starostlivosti

Situácia v Českých Krajinách

Moderná ústavná starostlivosť o telesne postihnutých v českých krajinách sa rozvíjala až od 20. storočia. Dovtedy tu jestvovali len zariadenia charitatívneho charakteru. Bol to „Útulek zmrzačelých dívek“ s ružencovou výrobňou, založený v roku 1888 v Prahe a „Dům milosrdenství Vincentinum“, ktorý vznikol v roku 1889 v Prahe. Slúžil jedincom s neliečiteľnými stavmi a popri telesne postihnutých v ňom boli aj inak postihnutí (Kollárová, 2002).

Prvý český ústav pre telesne postihnutých bol založený v Prahe, pričinením spolku, ktorý vznikol v roku 1911 ako „Zemský spolek pro léčbu a výchovu mrzáků“. Jeho predsedom sa stal Rudolf Jedlička (1869-1926), lekár a profesor Karlovej univerzity. V jeho blízkosti sa zriadil aj ústav pre telesne postihnutých, a to v roku 1913. Zakrátko potom bol pomenovaný ako „Jedličkův ústav pro zmrzačelé“. V ňom sa už uplatňovala koncepcia komplexnej starostlivosti ako ju zaviedol Rudolf Jedlička. Zahŕňala liečbu (vrátane liečby prácou), školskú výučbu a prípravu na povolanie. R. Jedlička priamo pôsobil v liečebnej zložke tejto starostlivosti. Riaditeľom sa stal František Bakule (1877-1957).

F. Bakule bol stúpencom reformnej pedagogiky a pracoval na princípoch tzv. „voľnej školy“. Výrazne vyzdvihoval estetickú a pracovnú výchovu a veľa pozornosti venoval celkovej aktivizácii telesne postihnutých detí.

Situácia v ústave sa zmenila v priebehu 1. svetovej vojny, keď sa v ňom začali umiestňovať vojnoví invalidi. Z týchto a aj iných dôvodov tu Bakule nemohol realizovať svoje pedagogické zámery, a tak v roku 1919 odišiel so skupinou chovancov a založil vlastný malý ústav v Prahe na Smíchove, ktorý nazval „Ústav pro výchovu životem a prací“. Pripojil do svojho ústavu k telesne postihnutým aj sociálne zanedbaných z okolia.

V roku 1921 vznikol v Čechách ešte jeden ústav, a to v Plzni. Bolo to malé zariadenie, ktoré založila „Okresní péče o mládež“. Viedol ho Jan Nebeský. V roku 1924 sa v ňom zriadila aj škola. Po niekoľkých desaťročiach sa tento ústav orientoval len na starostlivosť o telesne postihnuté deti s pridruženou mentálnou retardáciou.

Prečítajte si tiež: Dôchodky na Slovensku: Prehľad

Rokom 1919 sa začala rozvíjať aj ústavná starostlivosť o telesne postihnutých na Morave a to vznikom „Zemského spolku pro léčbu a výchovu mrzáků na Moravě a ve Slezsku.“ Tento spolok zabezpečil založenie ústavu v Brne - Královo pole. Stal sa najväčším v Československu - mal 400 miest.

V brnenskom ústave sa deťom poskytovalo základné vzdelanie a bola zavedená výučba (príprava) na viaceré povolania. Výučba v ústavných dielňach sa zameriavala na 16 odborov a mimo ústavu na ďalších 11 odborov. Na pôde tohto ústavu sa otvorila prvá materská škola pre telesne postihnuté deti, a to v roku 1939. V ústave sa zriadilo aj psychologické laboratórium. Brnenský ústav mal význam aj pre ústavnú starostlivosť o telesne postihnutých na Slovensku (Kollárová, 2002).

Rozvoj Starostlivosti o Telesne Postihnutých na Slovensku

Podľa E. Kollárovej (2002), vznik ústavov pre telesne postihnutých na území Slovenska sa datuje do obdobia po 1. svetovej vojne. V roku 1920 bol založený „Spolok pre stavbu nemocníc“. Zámerom spolku bolo budovať nemocnice pre tuberkulóznych a súčasne sa starať aj o telesne postihnutých. V roku 1925 sa pôsobnosť spolku vymedzila tak, že sa sústreďoval len na problematiku telesne postihnutých a jeho názov sa primerane tomu zmenil na „Spolok pre pečlivosť o zmrzačelých na Slovensku“.

Výsledkom prvých rokov činnosti spolku sa stalo založenie prvého ústavu pre telesne postihnutých na Slovensku. Spolok sa usadil v obci Slávnica. Tu bol v roku 1922 otvorený ústav, nazvaný ako „Domov slovenských mrzáčikov“.

Ústav mal kapacitu iba 60 miest a umiestnili sa v ňom okrem detí aj dospelí. Ústav mal svoje dielne, poľnohospodárstvo a záhradníctvo a bol v ňom zavedený aj chov hospodárskych zvierat. Tieto činnosti mali význam tak z hľadiska pracovného zamestnávania chovancov ústavu a ich pracovného výcviku, ako aj z hľadiska zabezpečovania potravín.

Keďže v podmienkach slávnického ústavu sa nedala uskutočňovať starostlivosť komplexného charakteru, spolok sa usiloval riešiť problém poskytovania odbornej starostlivosti telesne postihnutým vybudovaním nového ústavu. Za najvhodnejšie miesto sa preň sa pokladala Bratislava. Ústav pre telesne postihnutých v Bratislave vznikol v roku 1937. Mal kapacitu približne 120 miest a prijímali sa do neho školopovinné deti, pre ktoré sa zriadila málotriedna škola, spočiatku označená ako „Zvláštna národná škola pre zmrzačené deti v školopovinnom veku“, ako aj dorast, ktorý sa pripravoval na povolanie.

V rokoch 1948-49 sa sieť ústavov pre telesne postihnutých na Slovensku zmenila tým, že pribudol tretí ústav. Zriadil sa v Humennom, spolu so školou poskytujúcou základné vzdelanie. Išlo o menší ústav (približne pre 60 detí). V jeho starostlivosti nebola zastúpená zložka, potrebné zdravotnícke úkony sa tu nedali uskutočňovať, chýbali priestorové podmienky.

Úlohou starostlivosti o telesne postihnutých s normálnou mentálnou úrovňou prevzali dva novozaložené ústavy. Predovšetkým to bol nový ústav v Bratislave, otvorený v roku 1968, kde sa zriadila materská škola, základná škola a zakrátko v roku 1970, aj gymnázium, ako prvá škola tohto typu u nás. Ďalší podobný ústav bol založený v roku 1970 v Košiciach, kde sa zriadila materská škola, základná škola a tiež elokované triedy blízkej strednej ekonomickej školy, z ktorých sa postupne utvorila stredná ekonomická škola priamo v ústave.

Do siete ústavov na Slovensku pribudol ešte v roku 1974 ústav v Novej Bani, a to pre potreby starostlivosti o telesne a mentálne postihnutých, takže sa pri ňom zriadila osobitná škola.

Ústavné zariadenie, orientované na starostlivosť o telesne postihnutých dospelých vzniklo v roku 1971 v Prešove. Malo kapacitu 120 miest a obyvatelia v ňom okrem ubytovania, stravovania, ošatenia a zdravotníckej starostlivosti našli aj možnosti pre primerané pracovné zapojenie a pre záujmové a rekreačné aktivity (Kollárová, 2002).

Vzdelávanie Telesne Postihnutých

Vo svojom historickom vývine prešiel systém výchovy a vzdelávania postihnutých mnohými zmenami, výsledkom ktorých bola systémová a aj obsahová prestavba špeciálneho školstva, ako aj legislatívne úpravy.

S rozvojom a humanizáciou spoločnosti sa rozvinuli dva systémové prístupy k vzdelávaniu zdravotne postihnutých detí a mládeže. Prvý pokračuje v dlhoročnej tradícii prípravy v špeciálnych školách, druhý je zameraný na integrované formy vzdelávania. Vychádza z princípu rovnosti, tolerancie, porozumenia, humanizácie a partnerstva. Žiaci so špeciálnymi výchovno - vzdelávacími potrebami majú rovnaké práva, potreby a postavenie v spoločnosti. Táto skutočnosť sa stáva východiskom pre integráciu aj v systéme vzdelávania zdravotne postihnutých žiakov (Sádecký, 1997).

Dokument OSN „Vyrovnanie príležitostí“: „Všetky osoby bez ohľadu na charakter a stupeň svojho postihnutia majú právo na vhodnú výchovu a vzdelanie prispôsobené ich prianiam a potrebám“.

V súčasnosti je na Slovensku prepracovaný systém špeciálnych škôl, v ktorých sa diferencovane podľa veku, druhu a stupňa postihnutia vzdeláva takmer 30-tisíc zdravotne postihnutých detí a mládež v 417 špeciálnych školách. Do sústavy špeciálnych škôl patria i materské, základné, osobitné a pomocné školy, stredné školy a odborné učilištia pre telesne postihnuté deti a mládež. Podľa vyhlášky MŠ SR č. 212/1991 o špeciálnych školách, školy pre telesne postihnuté deti a mládež sa zriaďujú tiež pri ústavoch sociálnej starostlivosti. Podľa zákona č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl v znení zmien a doplnkov zákona č. 171/1990 Zb. a zákona č. 522/1990Zb. §44 sa môžu zriaďovať špeciálne školy s celodennou výchovou alebo internátne školy.

Školy pre telesne postihnuté deti sa v minulosti, pred platnosťou vyhlášky č. 212/1991 Zb., zriaďovali len pri ústavoch sociálnej starostlivosti. Ústavy sociálnej starostlivosti sú zriadené rezortom sociálnych vecí a špeciálne školy rezortom školstva. Dvojrezortné riadenia škôl a mimoškolských zariadení (ústavov sociálnej starostlivosti), je raritou pretrvávajúcou od roku 1948. Prakticky do dvoch rezortov je rozdelená výchova a vzdelávanie.

Zariadenia pre Telesne Postihnutých

Domov Sociálnych Služieb Čeláre-Kírť

História a Vývoj

Domov sociálnych služieb Čeláre-Kírť (bývalý Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutých dospelých občanov) bol založený v roku 1953 na základe uznesenia Krajského národného výboru v Banskej Bystrici. Sídlom zariadenia sa stal bývalý kaštieľ veľkostatkára Dr. Zágonyi Barra Károlya a Stühmera Jenőa, ktorý má prvky barokového slohu. Vtedajšia budova, v ktorej bola umiestnená kuchyňa a jedáleň vyhovovala len z časti. Pomocné budovy boli tiež chatrné. Svietilo sa petrolejovými lampami, nakoľko jednosmerný prúd, ktorý bol zavedený z blízkeho mlyna, bol veľmi slabý a nedalo sa večer pri ňom pracovať. Voda sa nosila do budov z dvoch studní, lebo vodovod nebol zavedený. Pralo sa ručne v troch korytách na rieke Ipeľ. Tieto ťažkosti musel prekonávať tím pracovníkov, ktorí sa starali o 45 duševne a telesne postihnutých mužov a žien.

Od 1. decembra 1955 bol personál ústavu rozšírený o rehoľné sestry. V šesťdesiatich rokoch pribudlo elektrické osvetlenie na striedavý prúd, vodovod, postavili sa prevádzkové budovy, v ktorých umiestnili stravovaciu prevádzku a práčovňu. Vybudovali sa garáže. Vtedy sa začalo s pracovnou i mimopracovnou činnosťou klientov, ktorí pomáhali pri zveľaďovaní a údržbe svojho ústavu.

V roku 1967 bolo ústavu udelené Čestné uznanie za veľmi dobré pracovné výsledky. V roku 1968 v dôsledku reprofilizácie zariadení boli klientky preradené do iných ústavov, a pôvodný počet 50 mužov bol kapacitne doplnený na 100, ktorí prišli z rôznych zariadení na Slovensku.

Intenzívnejší rozmach ústav zaznamenáva v sedemdesiatich rokoch. Vybudoval sa jednoposchodový objekt pre klientov, budova pre ergoterapiu vrátane kultúrnej miestnosti, vybudovali prírodné kryté javisko, administratívnu budovu so spoločenskou miestnosťou pre pracovníkov ústavu, novú modernú práčovňu a kotolňu.

V roku 1975 po dokončení prevádzkovej budovy pavilóna Javor sa zvýšila kapacita zariadenia na 120 klientov. Zvýšila sa úroveň pracovnej rehabilitácie a kultúrno-záujmovej činnosti.

Rok 1981 bol vyhlásený za rok celkovej údržby a renovácie. Kapacita sa zvýšila na 145 klientov, z ktorých 26 s najťažším postihom bolo umiestnených mimo areálu v budove colnice cca 1 km za bránou ústavu. Oddelenie bolo zriadené za účelom výpomoci pri získavaní kapacít pre ústavné umiestnenie mentálne retardovaných. Prevádzka tohto vysunutého pracoviska bola zabezpečovaná za mimoriadne ťažkých podmienok. Táto budova sa nachádza na „zelenej“ štátnej hranici v MĽR. Viedla tam iba poľná cesta.

V roku 1983 sa vyriešili prevádzkové problémy ústavu súvisiace s vysunutým pracoviskom, ktoré bolo presťahované do areálu ústavu. Kapacita ústavu sa zvýšila na 160 miest. Položili sa základy vlastnej mini ZOO. V spolupráci so ZOO v Bojniciach prišli do domova prvé okrasné zvieratá, poníky a kone. Začala rozvíjať hippoterapia.

V zmysle Zákona o sociálnej pomoci č. 195/1998 Z.z. ústav bol premenovaný na Domov sociálnych služieb Čeláre-Kírť a od 1.4.2002 domov patrí pod nového zriaďovateľa - Banskobystrický samosprávny kraj.

V roku 2005 sa dokončila stavba novej budovy s názvom prípravné centrum pre podporované bývanie. Poskytuje priestory pre ambulanciu lekára s čakárňou, telocvičňu s rehabilitačným centrom pre klientov, a 4 izieb aj pre klientov s vyššou mierou samostatnosti. Na základe dohody so Spoločnosťou na pomoc chorým na Huntingtonovu chorobu sme začali ako jediné zariadenie na Slovensku poskytovať sociálne služby aj ľuďom postihnutým touto chorobou.

Domov Slovenských Mrzáčikov v Slavnici

Naše zariadenie je súčasťou obce Slavnica viac ako storočie. Jeho založenie siaha do roku 1907, kedy bola v obci založená tzv. Prvú budovu začal stavať divadelný riaditeľ Bukovič z Viedne. Pred dokončením budovy sa dostal do finančnej tiesne a zastrelil sa. Nedokončenú stavbu prevzal hlavný veriteľ Ernest Szilányi. Tento ju dal v pôdoryse zmenšiť, upraviť a dokončil ju. Pretože chovanci a personál pochádzali z maďarskej časti Uhorska, vysťahovali sa po vzniku Československej republiky v auguste 1919 do Maďarska a budova ostala neobývaná. Budova chátrala, nikto ju neopravoval, takže z bývalého skleníka ostala len zrúcanina, strechy boli deravé, povaly miestami prevalené. O budovu sa začali zaujímať úrady. Pomýšľalo sa hlavne na zriadenie meštianskej alebo hospodárskej školy. Tzv. Cez prázdniny roku 1921 bola v Slavnici umiestnená tzv. V decembri 1921 bolo rozhodnuté o zriadení ústavu, ktorý dostal názov „Domov slovenských mrzáčikov“ . Správcom ústavu bol menovaný učiteľ Ján Kríž, ktorý viedol v ústave prípravné práce. Domov mal internát, školu spojenú s ústavnými dielňami a ústavné hospodárstvo. účtovanie a vedenie bolo spoločné. V internáte bolo umiestnených 40 - 50 chovancov, mal 3 spálne (1 dievčenskú, 1 pre mladších chlapcov a 1 pre dospievajúcich chlapcov a učňov). V ústave bola zriadená jednotriedna súkromná škola na ktorej vyučoval správca Ján Kríž. V máji bola otvorená dielňa na ručné viazanie kobercov a gobelínov, ktorá sa rozšírila o dielne ženského krajčírstva. Dielňu viedla vajnorská rodáčka sl. Nováková. Ďalej v mesiaci november bola otvorená dielňa košikárska, ktorú viedol J. Valenta. Postupne sa vyučovanie rozširovalo na výučbu zhotovovania nábytku, viazali sa ozdobné košíky z lyka a slamy. Ústav sa postupne rozširoval o ďalšie budovy a zvýšil sa aj počet chovancov ústavu. Po druhej svetovej vojne a znárodnení sa zmenil názov „ústav sociálnej starostlivosti o telesne postihnutú mládež“. Po rekonštrukcií v roku 1968 bol opäť sprevádzkovaný ako „ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté dospelé ženy“. Do nášho ústavu boli umiestnené prvé telesne a duševne choré obyvateľky z ústavu Kirť a Ladomerskej Viesky. Vtedy bolo v ústave 65 obyvateliek. Po rekonštrukcií ďalšej budovy sa stav obyvateliek zvýšil na 105, staralo sa o ne 22 zamestnancov. V tomto období bola snaha spoločnosti umiestniť čo najväčší počet ľudí s mentálnym postihnutím do ústavných zariadení. Bez náväznosti na uvedené liečebné procesy. Treba pritom uviesť, že ovplyvňovala to i druhá stránka a to nedostatočný počet zamestnancov, nehovoriac o ich odbornosti. Vybudovaním tohto objektu - získaním priestorov, začína sa v ústave pre mentálne postihnutých uplatňovať výchovno - rehabilitačná práca. Prispela k tomu i skladba zamestnancov, získavali sme odborne pripravených zamestnancov. V pracovnej terapii to bolo vytvorenie troch pracovno rehabilitačných pracovísk a to: práca na pozemku (záhradníctvo a kvetinárstvo), ručné práce (vyšívanie, háčkovanie, pletenie) a páranie peria. Do týchto činností boli zaraďované ženy podľa stupňa mentálneho postihnutia. Záujmy okresu sa prejavili v v našom zariadení. Postavená bola ďalšia budova, no boli k nám premiestnené obyvateľky mentálne postihnuté, zo zrušeného ústavu sociálnej starostlivosti v Belušských Slatinách.

Organizácie Zamerané na Podporu Osôb so Zdravotným Postihnutím

#

tags: #história #starostlivosti #o #telesne #postihnutých #na