Hospodársky, sociálny a kultúrny život na Slovensku

Slovenská republika, nachádzajúca sa v srdci Európy, prešla v priebehu svojej histórie zložitým vývojom, ktorý výrazne ovplyvnil hospodársky, sociálny a kultúrny život jej obyvateľov. Od čias Rakúsko-Uhorska, cez obdobie prvej Československej republiky, Slovenského štátu, socialistického Československa až po súčasnú samostatnosť, formovali slovenské spoločnosť rôzne politické, ekonomické a sociálne faktory. Tento článok sa zameriava na analýzu týchto faktorov a ich vplyv na život Slovákov v rôznych obdobiach.

Hospodársky život na Slovensku

Hospodársky vývoj Slovenska bol vždy spätý s politickou situáciou a geografickou polohou krajiny. Už v 18. storočí sa začal rozvíjať hospodársky život v okolí Štúrova, ktoré sa stalo centrom širokého okolia vďaka svojej výhodnej polohe. Cisár Karol III. udelil v roku 1724 pre "Villa Párkány" právo vydržiavať ročne 4 zemské trhy a jarmoky. V druhej polovici 19. storočia sa v Parkane (dnešnom Štúrove) začal rozvíjať priemysel, vznikali menšie závody ako Prvá parkanská škrobáreň Otta Frankla a synov spolu s mlynom (1842) a tehelňa bratov Rennerovcov. Významným dopravným uzlom sa Parkan stal v roku 1850, keď bola dokončená výstavba železnice na úseku Vác - Bratislava.

Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa Slovensko stalo súčasťou štátu s vyspelejším priemyslom v Čechách. To viedlo k odbúravaniu priemyslu na Slovensku a zvyšovaniu nezamestnanosti. Napriek tomu sa hospodárstvo Slovenska rozvíjalo, hoci pomalšie ako v Čechách. V medzivojnovom období sa rekonštruoval dunajský most v Štúrove (opätovne daný do prevádzky v roku 1927), škrobáreň, parný mlyn, Rennerovej tehelne, pivosklad a postavili sa nové vojenské kasárne.

Počas Slovenského štátu (1939-1945) bola kúpyschopnosť obyvateľstva na nízkej úrovni. Vláda vydala Zákon o pracovnej povinnosti, ktorý nariaďoval nezamestnaným od 18 do 60 rokov nastúpiť na určené pracovné miesto, inak boli zaradení do vojenskej pracovnej služby. Pokles nezamestnanosti bol aj dôsledkom odchodu českých a židovských zamestnancov. Obmedzila sa práca v nedeľu a zaviedli sa prídavky na deti. Robotník zarobil od 4 do 20 KS denne, pričom 1kg chleba stál 2,20KS, 1kg cukru 6KS, 1kg masla 20KS a 1l mlieka 2KS.

V socialistickom Československu prešlo Slovensko výraznou industrializáciou. V roku 1963 bol položený základný kameň kombinátu Juhoslovenských celulózok a papierní (JCP) v Štúrove, ktorý na 40 rokov ovplyvnil život mesta a celého okolia. Dal zamestnanie do 4 tisícom ľudí, čo znamenalo rozsiahly hospodársky i spoločenský rozvoj mesta.

Prečítajte si tiež: Dokumenty Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru

Po roku 1989 nastal rozvoj súkromného podnikania a privatizácie. Dňa 11. septembra 2001 bol odovzdaný do prevádzky zrekonštruovaný most „Márie - Valérie“ medzi Štúrovom a Ostrihomom, čo prispelo k rozvoju hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho života v meste.

Sociálny život na Slovensku

Sociálny život na Slovensku bol ovplyvnený politickými a hospodárskymi zmenami. V prvej Československej republike sa uzákonil 8-hodinový pracovný čas, podpory v nezamestnanosti, ochrana nájomníkov a zlepšilo sa sociálne poistenie. Počas Slovenského štátu sa zaviedli prídavky na deti.

V socialistickom Československu sa sociálny život zlepšil vďaka industrializácii a zamestnanosti. V mestách sa budovali nové byty a zlepšovala sa infraštruktúra.

Po roku 1989 sa sociálny život zmenil vďaka rozvoju súkromného podnikania a liberalizácii. Zvýšila sa životná úroveň, ale aj sociálne rozdiely.

Kultúrny život na Slovensku

Kultúrny život na Slovensku bol vždy bohatý a pestrý. Vznik Československej republiky v roku 1918 mal pre slovenský národ nesmierny význam. Česká kultúra, školstvo, šport a iné oblasti života sa pre Slovákov stali vzorom, ktorý sa snažili napodobňovať. Oproti uhorským pomerom mimoriadne stúpla všeobecná vzdelanostná úroveň. V roku 1919 vznikla v Bratislave Univerzita Komenského, otvorilo sa Slovenské národné divadlo.

Prečítajte si tiež: Eurofondy a rozvoj Slovenska

Na prelome 19. a 20. storočia a potom aj v 1. polovici 20. storočia sa v Štúrove vďaka aktívnemu meštianstvu rozvinul bohatý kultúrny a spoločenský život. V roku 1880 bol v Parkane založený notársky a matričný úrad. Medzi najstaršie dobrovoľné organizácie mesta patril Zbor požiarnej ochrany, ktorý bol založený v roku 1885. Pred I. svetovou vojnou bola v Parkane zriadená aj meštianska škola.

Vo výtvarnom umení v období Slovenského štátu tvorili Martin Benka, Vincent Hložník, Ľudovít Fulla. V hudbe pôsobili Mikuláš Schneider Trnavský, Eugeň Suchoň, Alexander Moyzes, Gejza Dusík. Spevákom bol František Krištof Veselý. V oblasti vedy vznikali a rozvíjali svoju činnosť Slovenská národná knižnica, Slovenská akadémia vied a umení, Slovenské národné múzeum a Štátny archeologický ústav.

V socialistickom Československu sa kultúrny život rozvíjal pod vplyvom socialistického realizmu. Vznikali nové divadlá, kiná a kultúrne domy.

Po roku 1989 sa kultúrny život otvoril novým vplyvom a trendom. Rozvíja sa súkromná kultúrna iniciatíva a vznikajú nové kultúrne inštitúcie.

Hospodársky sociálny a kultúrny život na Slovensku v kontexte kultúry a rozvoja

S prihliadnutím na aktuálne nastavenie rozvojových politík kultúru vnímame ako štvrtý pilier regionálneho rozvoja, pričom daný kontext akcentuje aj Agenda 2030. Parametrom posudzovania kvality života na rovine miest a sídiel sú prejavy a iniciatívy naviazané na aktívnu participáciu vo sfére kultúrneho a spoločenského. Aktivity živej kultúry pozitívne ovplyvňujú verejnú sféru, ich pridanou hodnotou je nielen oživenie kultúrneho diania, ale aj revitalizácia občianskej participácie, ochoty podieľať sa na verejnom a občianskom živote lokality, podpora vnútornej súdržnosti spoločenstva a upevňovanie sídelnej identity. Živá kultúra je dôležitým faktorom zvyšovania atraktivity lokality pre odvetvie kultúrneho turizmu. Bohatá a pestrá ponuka aktivít živej kultúry predstavuje alternatívu k pasívne trávenému voľnému času, vyrovnáva dôsledky spojené s konzumným spôsobom života. Spokojnosť obyvateľov s kultúrnym a spoločenským životom znamená aj vytváranie podmienok na udržanie a kreatívne rozvíjanie jedinečných a výnimočných miestnych kultúrnych tradícií a miestneho kultúrneho dedičstva a upevňovanie vedomie potreby ich zachovania pre ďalšie generácie. Kvalita kultúrneho života pozitívne ovplyvňuje kvalitu ľudských zdrojov. Svoj význam a špecifické funkcie majú nielen organizované podujatia, ale aj aktivity a činnosti založené na aktívnej kultúrnej participácii. Spontánna a dobrovoľná participácia na kultúrnom a spoločenskom živote signalizuje vitalitu lokálnej komunity. V rozvojových politikách predstavuje kvantifikovateľnú informáciu vypovedajúcu o kvalite kultúrneho a sociálneho života.

Prečítajte si tiež: Slovenský štát: Politický a sociálno-ekonomický prehľad

Slovenská republika disponuje bohatou a pestrou kultúrnou infraštruktúrou, ktorá sa intenzívne budovala v 20. storočí. Okrem zastaralej infraštruktúry je výraznou bariérou produktívnejšieho využívania potenciálu kultúry aj nevhodné nastavenie cieľov kultúrnych politík v predchádzajúcich obdobiach. Zo zistení tímu expertov EÚ vyplýva aj výrazne nižšia miera kultúrnej participácie občanov SR v porovnaní s priemerom EÚ ale aj okolitými krajinami, vrátane krajín V4. Nízka miera participácie nie je podmienená nedostupnosťou kultúry alebo slabou kultúrnou ponukou, pretože počet kultúrnych inštitúcií v kľúčových kategóriách je porovnateľný s rovnako veľkými štátmi. Kultúrny a sociálny potenciál regiónov a sídiel sledujeme prostredníctvom ukazovateľov a parametrov ako kvalita sociálneho prostredia, pestrosť kultúrneho života, ponuka kultúrnych a sociálnych služieb, štruktúry kultúrnej krajiny v jej komplexnosti a pod. Predstavuje ho jedinečné bohatstvo lokality (či už sídla alebo regiónu) a ľudských zdrojov, ktoré môže byť ďalej rozvíjané, kultivované, využívané (aj ekonomicky), ale môže aj zaniknúť.

Odporúčania pre koncipovanie rozvojových stratégií a koncepcie kultúrneho plánovania kultúru neredukujú na oblasť tradičnej ľudovej kultúry či pamiatkového fondu, naopak, akcentujú tzv. živú kultúru, vrátane tradičnej živej kultúry mestskej ale aj živej ľudovej kultúry. Medzi parametre, ktoré kultúrny a sociálny potenciál najvýraznejšie ovplyvňujú, zaraďujeme podnikateľské prostredie, ústretovosť orgánov verejnej správy, úroveň využitia jedinečnosti a neopakovateľnosti miesta (genius loci), potenciál obyvateľov a ich verejne prejavovaná spokojnosť. V kontexte politík udržateľného rozvoja patrí medzi prioritné oblasti ochrana kultúrnej krajiny, vrátane rešpektovania a zachovávania jedinečného a osobitého koloritu ľudských sídiel. Ochrana kultúrnej krajiny je spojená s iniciatívami zacielenými na obnovu a ochranu krajinárskych hodnôt aj pamiatkových hodnôt, vrátane ochrany krajinných dominánt a urbanistických celkov s významnou krajinárskou kvalitou (siluety a panorámy historických miest). Kultúrne dedičstvo slovenských regiónov v podobe živej tradičnej kultúry obohacuje nielen obyvateľov obcí, miest a regiónov, ale funguje ako potenciálna atraktivita pre odvetvia kultúrneho turizmu. S udržateľnosťou a ďalším rozvojom kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva súvisí upevňovanie vedomia, že bohatstvo kultúrnych tradícií a prvky kultúrneho dedičstva je potrebné zachovať pre ďalšie generácie nie ako múzejné exponáty, ale ako živé kultúrne prvky.

Regionálne povedomie a sídelná identita

Existencia emocionálnych väzieb medzi človekom a priestorom vyúsťuje do pevnejšieho ukotvenia, znižuje riziko odcudzenia a eliminuje pociťovanie osamotenosti. Ukotvenie do regiónu ako sociálno-kultúrneho prostredia predstavuje dôležitý faktor sociálnej súdržnosti obyvateľov územia. Silné regionálne povedomie vyúsťuje do pociťovania vzájomnej spolupatričnosti a súdržnosti. Aktívna participácia na všetkých formách života občianskej spoločnosti predpokladá porozumenie situácie spoločenstva, vnímanie udalostí aj potrieb okolitých aktérov. Regionálne povedomie a s ním súvisiaca spolupatričnosť a súdržnosť sa prejavujú aj v zdieľaní kultúry, v udržiavaní kontinuity významov, s ktorými sa vo vedomí subjektov spoločenstvo spája a na pozadí ktorých jednotlivci a skupiny identitu spoločenstva potvrdzujú a „zvečňujú“ tu a teraz, smerom do minulosti aj smerom do budúcnosti. Spolupatričnosť jednotlivca so skupinou či s miestom je verbalizovaná a manifestovaná: prejavuje sa aj rešpektovaním ustálených spôsobov správania, ktoré síce nemajú záväzný charakter, ale spoločenstvo ich opakuje a rešpektuje. Zahŕňajú skúsenosti, vyjadrenia, znalosti, schopnosti, ako aj rovinu artefaktov (nástroje a predmety), ktoré sa prejavujú v ústnych tradíciách a vyjadreniach, v interpretačnom umení, vo zvyklostiach, vo vedomostiach a presvedčeniach týkajúcich sa prírody a vesmíru, v zručnostiach, spojených s tradičnými remeslami a v osobitostiach pretvárania kultúrnej krajiny.

V praktických, každodenných situáciách sa regionálne povedomie prejavuje nielen ako emocionálne puto medzi človekom a regiónom, ale aj na rovine interakcií medzi členmi spoločenstva. Spoločenstvá vo vnútri sociálno-kultúrne ohraničených regiónov svoju vnútornú súdržnosť prejavujú vtedy, ak dokážu identifikovať faktory, ktoré umožňujú nasmerovať sa k spoločnému cieľu alebo zdieľa(teľ)nej vízii napriek tomu, že v skutočnosti fungujú ako kultúrne pluralitné a vnútorne diferencované (kultúrne nehomogénne), často aj politicky, sociálne, etnicky, konfesionálne a pod. partikularizované celky.

Živá kultúra ako kultúrny potenciál

Kultúrnu a sociálnu dimenziu interakcií medzi obyvateľmi a sídlom je možné transformovať na kvantifikovateľný ukazovateľ: kultúrny a sociálny potenciál sídiel a regiónov, ktorý patrí medzi tzv. mäkké faktory regionálneho rozvoja. Jednotlivé kultúrne regióny pri pohľade „zhora“ vytvárajú kultúrne pestrú a rôznorodú mozaiku: na základe jedinečnosti lokálne a regionálne ukotvených „spôsobov života“ o „slovenskej kultúre“ (ako špecifickej zovšeobecňujúcej konceptualizačnej schéme) musíme uvažovať ako o heterogénnom, vnútorne diferencovanom komplexe, ktorý sa skladá z autochtónnych javov a prejavov (boli aktívne vytvárané obyvateľmi lokality a často nadväzovali na staršie formy, odovzdávané tradovaním: folklórne prejavy, dispozícia vidieckych stavieb, funkčné usporiadanie hospodárskych stavieb, stavebné postupy, využívanie lokálne dostupných surovín, poľnohospodárske postupy a podobne), ale aj aktívne či pasívne preberaných a adaptovaných z iných prostredí.

Rovnako je kultúrne pestrým, pluralitným a diferencovaným celkom aj každý región, keďže „kultúra regiónu“ zovšeobecňuje spoločné prvky a prejavy lokálne špecifických spôsobov života (lokálne viazaných kultúrnych prejavov), vrátane tradícií, histórie a vzorov konania každodenných aktivít. Jedným z najviditeľnejších prejavov lokálnej kultúry sú kultúrne vzorce, ktoré si spoločenstvo odovzdáva tradovaním, ďalej sa reprodukujú v kultúrnych prejavoch a výtvoroch a stabilizujú sa vo zvykoch a obyčajach. V lokálnej kultúre možno identifikovať statické a stabilné, ale aj dynamické prejavy v podobe inovácií, výpožičiek či transferov. Tradovaním odovzdávaný súbor kultúrnych vzorcov odkazuje aj na hodnoty, na ktoré sa navrstvuje obraz sveta a prežívanie každodennosti. Ako hodnotový fundament spoločenstva, jeho étos, je neprenositeľný a predstavuje skutočné dedičstvo, ktoré sa tradovaním odovzdáva a zachováva. Význam a hodnota regiónu pre jeho obyvateľov nie je daná, ale získavajú sa v kontexte interakcií, diania a komunikačných udalostí. S fenoménmi a prvkami, ktoré región tvoria a charakterizujú (od objektov cez ľudí, udalosti a ich prežívanie), sa viažu hlboko uložené a ukotvené významy. Potrebu „patriť niekam“, mať väzby k okolitému prostrediu (sociálnemu, kultúrnemu aj environmentálnemu) radíme medzi základné potreby biologických organizmov. Jedným z najdôležitejších typov vzťahov k priestoru je pociťovanie domova, identifikovanie sa jednotlivca s priestorom. Súvisí s vytvorením teritoriálnych, ale aj emocionálnych väzieb ku konkrétnemu geografickému sídlu, nevzťahuje sa výlučne na vnímanie objektívnych parametrov priestoru. Pre pociťovanie pozitívnej emocionálnej väzby k miestu (sídlu, regiónu) je relevantnejší sociálny a kultúrny kontext, v ktorom aktivity, činnosti a sociálne konanie sociálnych aktérov získavajú význam pre všetkých zúčastnených. Región musí byť ustanovený nielen ako administratívna a geografická, ale aj ako mentálna štruktúra, musí existovať vo vedomí svojich obyvateľov. Obyvatelia geografického priestoru pociťujú potrebu symbolicky sa od ostatných vydeliť. Symbolické vyčleňovanie („kým nie sme“) je zároveň symbolickým identifikovaním sa, vychádzajúcim zo sebauvedomenia („kým sme“). Regionálne povedomie a identita regiónu sú podľa etablovanej schémy Anssiho Paasiho dvomi základnými dimenziami fenoménu regionálnej identity. Kultúrne a sociálne ohraničený región sa ustanovuje najmä cez sociálne konanie svojich obyvateľov, v každodenných kultúrnych aktivitách, vo vzorcoch prežívania každodennosti a sociálnych skúseností. Človek sa do geografického prostredia rodí - regionálne občianstvo môže získať, ale v procesoch socializácie sa do prostredia „ukotvuje“ a „zakoreňuje“ - stáva sa jeho súčasťou, identifikuje sa s prostredím aj so spoločenstvom.

tags: #hospodársky #sociálny #a #kultúrny #život #na