Hromadná Akcia Dedenie: Vysvetlenie Pojmov a Kontextu Holokaustu na Slovensku a Dôchodkového Sporenia

V období rokov 1938 až 1945 prešlo prenasledovanie židovského obyvateľstva na území vtedajšieho Slovenska zložitým vývojom. Svoju úlohu v ňom zohrávalo viacero špecifických a inde sa nevyskytujúcich organizácií, fenoménov a osôb. Záujemca o informácie o holokauste na Slovensku je často konfrontovaný s pojmami či faktami, ktoré si vyžadujú ďalšie vysvetlenie alebo charakteristiku. Tento článok predkladá základný súbor pojmov, ktoré by mali pomôcť k pochopeniu textov o holokauste na Slovensku a problematike dedenia.

Organizácie a Inštitúcie

14. oddelenie Ministerstva vnútra

Niekedy tiež označované ako "XIV. oddelenie". Usmerňovalo protižidovské opatrenia v oblasti občianskej a policajnej. Vzniklo na jeseň roku 1941 a organizovalo 1. etapu deportácií Židov zo Slovenska v roku 1942. Prvým šéfom oddelenia bol Gejza Konka, ktorý viedol oddelenie aj počas prípravy prvých transportov Židov zo Slovenska. V apríli 1942 ho vystriedal Anton Vašek. Vašek sa vo funkcii prednostu 14. oddelenia choval cynicky a korupčne a pre svoje správanie bol prezývaný aj „židovský kráľ”. V roku 1946 bol A.

Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ)

Vláda ho zriadila a postupne získal právomoc organizovať arizáciu všetkých druhov majetku s výnimkou poľnohospodárskeho majetku. Na čelo Ústredného hospodárskeho úradu (ÚHÚ) bol menovaný Augustín Morávek, protežant premiera Vojtecha Tuku. Morávek a jeho spolupracovníci organizovali arizáciu bez ohľadu na sociálne a ekonomické dôsledky. Prehlasovali, že arizácia pod taktovkou Ústredného hospodárskeho úradu je "revolučná". V skutočnosti išlo o bezhlavé rozdávanie firiem fyzickým, ako aj právnickým osobám na základe politickej a osobnej korupcie, ako aj zaisťovanie a drancovanie ďalšiích foriem majetku Židov.

Ústredňa Židov (ÚŽ)

Ilegálne zoskupenie vytvorené predovšetkým z členov Ústredne Židov (ÚŽ). Pomocou financií zo zahraničia sa snažili spomaliť alebo zastaviť transporty. Poskytovali obrovské úplatky osobám, ktoré priamo rozhodovali o osude Židov na Slovensku (beráter Dieter Wisliceny, Anton Vašek, Izidor Koso, velitelia koncentračných stredísk…). Tento spôsob záchrany nebol úspešný. Úspešnejšia bola len tzv. balíková akcia - ÚŽ smela posielať do Terezína polkilové balíčky potravín a otvorenú poštu. Skupina poskytovala aj finančnú pomoc pri vytváraní samostatných ozbrojených skupín v pracovných táboroch, ktoré sa zúčastnili odboja počas SNP. Medzi vedúce osobnosti patrila Gizela Fleischmannová, ktorá zrejme ako prvá poskytla informácie o tragickej situácii deportovaných slovenských Židov v Poľsku, keď listom informovala predsedu židovskej záchrannej organizácie dr. A. Silberscheina. Po prepuknutí aféry Izidora Kosu bola G. Fleischmannová na štyri mesiace uväznená v Novákoch a Ilave. V máji 1944 bola prepustená.

Deutsche Partei

Politická strana slovenských Nemcov, ktorá organizovala činnosť nemeckej menšiny (dobovo "nemeckej národnej skupiny") v rôznych oblastiach života. Nadväzovala na Karpatonemeckú stranu a bola organizovaná podľa vzoru nemeckej NSDAP. Na jej čele stál Franz Karmasin. Polovojenské oddiely nemeckej politickej strany Deutsche Partei.

Prečítajte si tiež: Dôležité Aspekty Darovacej Zmluvy

Hlinkova garda (HG)

Polovojenská organizácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Jej prvé oddiely vznikli v lete 1938. Garda sa stala mocenskou oporou režimu HSĽS a jej predstavitelia si nárokovali výsadné postavenie a výhody. Postupne sa stala platformou pre mnohých radikálnych členov HSĽS. Členovia HG už v období autonómie perzekvovali Čechov, Židov a členov ľudákmi zakázaných politických strán. Až do roku roku 1943 mala HG právomoci v oblasti brannej výchovy. Najvyšším veliteľom HG bol prezident Jozef Tiso. Veliteľskú právomoc v HG však reálne vykonával Hlavný veliteľ Hlinkovej gardy so svojim štábom na Hlavnom veliteľstve HG (HVHG) v Bratislave. Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 bol do funkcie Hlavného veliteľa HG menovaný Alexander Mach. Túto funkciu (až na krátke obdobie v roku 1940) A. Mach vykonával až do septembra 1944. V septembri 1944 prešlo velenie gardy do rúk náčelníka štátu HG s právomocami hlavného veliteľa Otomara Kubalu. Príslušníci HG, ktorí boli vybraní pre stredné veliteľské funkcie v HG prechádzali veliteľským kurzom HG na zámku v Bojniciach. Inštruktorov na tomto kurze vykonávali príslušníci nemeckých SS. Členovia HG nosili tmavomodré uniformy, a príslušníci tzv. vybraných jednotiek HG nosily šedé uniformy s čiernymi výložkami. Oficiálnym pozdravom HG bol pozdrav "Na stráž!". Komandám Operačnej skupiny H asistovali pri ich teroristickej a represívnej činnosti Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG), ako aj poľné roty HG.

Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS)

V období 1.ČSR národne a katolícky orientovaná strana, bojovala proti čechoslovakizmu, resp. pražskému centralizmu. Od roku 1923 bola najsilnejšou stranou na Slovensku. Jej účasť vo vláde bola kvôli centralizmu vládnych kruhov a snahe ľudákov o autonómiu Slovenska na základe Pittsburskej dohody, len krátkodobá (1927 - 1929). Pôsobila v opozícii. V roku 1925 bola premenovaná podľa svojho zakladateľa Andreja Hlinku. V strane dominovalo tzv. umiernené krídlo, ktoré plánovalo získať autonómiu postupnou cestou. Jeho protipólom bolo tzv. radikálne krídlo so snahou o okamžitú autonómiu. Rozdielny prístup mali spočiatku obe krídla aj v prístupe k židovskej otázke: umiernení žiadali obmedziť počet Židov vo verejnom a hospodárskom živote percentuálne (numerus clausus), kým radikálni ich chceli úplne vylúčiť. Postupne sa však obe krídla dostali v tejto oblasti na rovnakú platformu. Strana bola budovaná, podobne ako štát, na autoritatívno - totalitnom princípe s prísnou centralizáciou moci v rukách predsedu - vodcu a užšieho vedenia. Vodca menoval členov vyšších i nižších straníckych štruktúr (t.j. aj na úrovni župnej, okresnej a miestnej). Vedúce postavenie HSĽS ako totalitnej strany v slovenskom štáte bolo zakotvené v Ústave z júla 1939 a v dvoch zákonoch o HSĽS (napr. boli koncentračné tábory zriadené slovenským ministerstvom vnútra v marci 1942 na sústreďovanie Židov pred ich deportáciou zo Slovenska.

Operačná skupina H Bezpečnostnej polície a Bezpečnostnej služby (Einsatzgruppe H der Sipo und des SD)

Jedna z nacistických bezpečnostných zložiek, zostavená na konci augusta 1944 za účelom perzekučných opatrení na území západného a stredného Slovenska počas jeho okupácie nemeckými vojenskými jednotkami. Operačná skupina H Bezpečnostnej polície a Bezpečnostnej služby (Einsatzgruppe H der Sipo und des SD) mala za úlohu vyhľadávať a účastníkov povstania, osoby podozrivé z podpory povstania a Židov. Jadro operačnej skupiny tvorilo niekoľko operačných kománd (Einsatzkommando), ktoré postupovali za vojenskými jednotkami a zriaďovali na okupovanom území svoje štáby a oporné body. Už 1. septembra 1944 sa v Bratislave konala porada vysokých dôstojníkov SS a nemeckých predstaviteľov, na ktorej bolo rozhodnuté, že jednou z priorít Operačnej skupiny H má byť aj zaistenie všetkých Židov. Židia mali byť buď koncentrovaní v tábore a deportovaní zo Slovenska, alebo vraždení. Veliteľom Operačnej skupiny H bol Joseph Witiska. Výsledkom činnosti Operačnej skupiny a jej podriadených kománd boli masové popravy Židov, Slovákov, Rómov a príslušníkov iných národností, ktorí sa zúčastnili na Povstaní v Kremničke, Nemeckej, na židovskom cintoríne vo Zvolene, ale aj na desiatkach ďalších miest Slovenska. Do pôsobnosti Operačnej skupiny H nikdy nepatrilo východné Slovensko.

Kľúčové Pojmy a Procesy

Arizácia

Vyvlastnenie a prevod židovského majetku do rúk nových „árijských” majiteľov. Arizácia sa dotkla všetkých druhov majetku: podnikového majetku, domov a bytov, poľnohospodárskeho majetku, vkladov a cenností, ako aj iného hnuteľného majetku. V roku 1942 sa hodnota arizovaného majetku (bez poľnohospodárskeho majetku) odhadovala na 4,3 miliardy Ks (so zaťažením). Arizačný proces prebiehal niekoľko rokov. V prvej, takzvanej evolučnej fáze, ktorá trvala do jesene 1940 sa začala arizácia podnikového (firemného) majetku a poľnohospodárskeho majetku. Na jeseň 1940, po posilnení radikálneho krídla v HSĽS sa začala radikálna fáza arizácie. Od začiatku roku 1941 do apríla roku 1942 bolo zlikvidovaných viac ako 10 000 firiem židovských majiteľov a ďalších viac ako 2 000 bolo arizovaných (teda prevedených do vlastníctva nežidov). Boli zablokované bankové účty Židov, ako aj cennosti, ktorými disponovali. Bola obmedzená možnosť Židov vyberať si hotovosť a nakladať so svojim majetkom. Do domov a bytov Židov boli menovaní tzv. dočasní správcovia. V dôsledku arizačných opatrení sa v priebehu roku 1941 stali Židia sociálne odkázanou skupinou obyvateľstva, pričom na prelome rokov 1941 a 1942 až 64 000 Židov z celkového počtu asi 90 000 nebolo schopných vyžiť zo svojho majetku. Na korupciu, ktorá prerastala celý arizačný proces, začali upozorňovať stranícke štruktúry HSĽS. Na jar roku 1942 sa preto začalo vyšetrovanie fungovania a rozhodnutí ÚHÚ, ktorého výsledky viedli k abdikácii A. Morávka. Vo funkcii predsedu ÚHÚ ho 1. júla 1942 nahradil Ľudovít Paškovič.

Falošné osobné doklady

Falošné osobné doklady o nežidovskom pôvode držiteľa. Boli zaobstarávané a vydávané ilegálnym podzemným hnutím v pracovných táboroch, častokrát aj s vedomím niektorých kňazov, resp.

Prečítajte si tiež: Podmienky SOZA licencie

Getá

Presuny ožobráčených vrstiev židovského obyvateľstva do ubytovacích táborov alebo get. Miestne úrady i obyvateľstvo sa bránili prílevu týchto ľudí, obávali sa konkurencie v oblasti pracovných príležitostí, antisemitskej propagandy a pod.

Numerus clausus

Obmedzenie počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach. Dotýkalo sa to najmä advokátov, ktorých počet bol obmedzený na 4 % a smeli zastupovať len židovskú klientelu.

Odsuny

4.11.1938 J. Tiso nariadil odsun nemajetných Židov na odstúpené územie a dočasné zadržanie Židov, ktorých majetok presahoval hodnotu 500.000 Kč (aby neemigrovali aj s majetkom). Príkaz bol následne zmenený a úrady mali s pomocou jednotiek HG deportovať Židov bez domovskej príslušnosti. Za nové hranice vyviezli asi 7 500 Židov. Maďarsko odmietlo prijať vyhostených Židov a vyháňalo ich naspäť k slovenským hraniciam. V delimitačnom hraničnom pásme tak vznikali tábory, kde žili Židia v katastrofálnych podmienkach (Veľký Kýr, Miloslavov, Štvrtok na Ostrove).

Deportácie

Ďalšia etapa deportácií (v historiografii označovaná aj ako tzv. prvá vlna deportácií) bola zrealizovaná v období od 25. 3.1942 do 20. 10. 1942 a zasiahla 57.628 Židov, z ktorých prežilo len niekoľko stoviek ľudí. Povolávacie lístky okresné úrady doručovali len 24 hodín pred nástupom do koncentračných centier. Celá akcia, ktorá bola koordinovaná políciou, jednotkami HG a FS prebiehala chaoticky a snažila sa využiť moment prekvapenia. Povolaným bolo vysvetlené, že budú cennými pracovnými silami, ktoré si žiada Tretia ríša, a že tým pomôžu Slovenskej republike. Povolaní si smeli zobrať so sebou 50 kg osobného majetku. Prvé transporty boli tzv. pracovné, t.j. transportovaní boli najmä mladí, práceschopní ľudia, ktorí mali údajne zabezpečiť pracovné prostredie pre nasledujúcich Židov. Čoskoro za nimi nasledovali tzv. rodinné transporty, v ktorých sa nachádzali aj deti i starí ľudia, teda aj tí, ktorí sa nemohli zúčastniť na pracovnom procese. Väčšina transportov ( 38 ) bola vypravená do okolia Lublinu, ostatné (19) do Osvienčima. Na základe svojvoľnej dohody predsedu vlády V. Tuku a H. Ludina, za každého vyvezeného Žida zaplatila Slovenská republika 500,- RM (500 Ríšskych mariek = vtedy asi 5.000 Korún slovenských ). Na Slovensku zostalo približne 24.tisíc Židov. V prvej etape dali predstavitelia slovenského štátu svojich občanov židovského pôvodu nacistom úplne dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy. Ďalšia etapa (tzv. druhá vlna deportácií, 30.9.1944 - 31.3.1945) začala v období okupácie a potlačovania Slovenského národného povstania (SNP) a postihla okolo 13.000 Židov. pričom sa už väčšinou neprihliadalo na udelené výnimky. Táto etapa, na rozdiel od prvej, prebehla z podnetu a priamo v réžii nacistov (Slovensko bolo obsadené nemeckou armádou) a sprevádzalo ju vraždenie priamo v pracovných koncentračným táboroch na Slovensku. Transporty tejto etapy smerovali najskôr do koncentračného tábora (KT) Auschwitz - Birkenau, Osvienčimu, koncom roku 1944 deportačné vlaky smerovali do Terezina. Strážnu službu a organizáciu transportov, ktoré boli vypravovené mimo územia Slovenska v roku 1942 (pozri Deportácie Židov) vykonávali členovia HG. Išlo o dobrovoľníkov, ktorí boli k službe v koncentračných strediskách motivovaní finančne - vysokovu dennou mzdou.

Koncentračné strediská

Boli zriadené slovenským ministerstvom vnútra v marci 1942 na sústreďovanie Židov pred ich deportáciou zo Slovenska. Ministerstvo vnútra zriadilo tieto koncentračné tábory v celkovo piatich lokalitách : Bratislava - Patrónka, Sereď, Nováky, Žilina, Poprad. Veliteľmi koncentračný stredísk boli Imrich Vašina (Bratislava - Patrónka), Jozef Vozár (Sereď), Rudolf Marček (Žilina), Jozef Petrík (Poprad). V koncentračný strediskách pôsobili ako poradcovia veliteľov príslušníci SS, ktorých sem vyslali z viedenskej Centrály pre vysťahovanie Židov.

Prečítajte si tiež: Povinnosti používateľov hudby voči SOZA

Vedľajšia vláda (Nebenregierung )

Vynútený výkup židovskej pôdy štátom, prostredníctvom Štátneho pozemkového úradu.

Dedičské konanie a II. pilier

V prípade vyplácania doživotného dôchodku je poskytovaná tzv. 7 ročná garancia výplaty, tzn., že pokiaľ poberateľ doživotného dôchodku zomrie skôr, ako mu boli vyplatené mesačné dôchodky za prvých 7 rokov poberania doživotného dôchodku, suma zodpovedajúca rozdielu sumy určenej na výplatu dôchodkov za týchto 7 rokov a sumy už vyplatených dôchodkov, životná poisťovňa vyplatí oprávnenej osobe/osobám, ktorú/é si poberateľ určil v zmluve o poistení dôchodku alebo v prípade, ak si ich neurčil alebo takáto oprávnená osoba zomrela, nevyplatená suma za toto obdobie je predmetom dedenia v zmysle Občianskeho zákonníka. V tomto prípade je predmetom dedenia zostatok na osobnom dôchodkovom účte sporiteľa.

tags: #hromadná #akcia #dedenie #vysvetlenie