Hudobní skladatelia, zakázané diela a história

Hudba, ako univerzálny jazyk, vždy odrážala spoločenské a politické dianie. V priebehu dejín sa objavovali diela, ktoré sa z rôznych dôvodov stali nepohodlnými pre vládnucu moc a boli zakázané. Tento článok sa zameriava na osudy hudobných skladateľov a ich diel, ktoré sa stali obeťami cenzúry a perzekúcie, s dôrazom na slovenský kontext.

Dezider Kardoš: Významný predstaviteľ slovenského symfonizmu

Významný slovenský hudobný skladateľ a pedagóg Dezider Kardoš sa narodil 23. decembra 1914 v Nadliciach v rodine učiteľa. Študoval kompozíciu na Hudobno-dramatickej akadémii v Bratislave a neskôr na Majstrovskej škole v Prahe u Alexandra Moyzesa a Vítězslava Nováka. Kardoš pôsobil v Československom rozhlase v Prešove a Košiciach, v Slovenskej filharmónii a na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde vychoval mnohých skladateľov. Za svoje dielo mu bol v roku 1975 udelený titul Národný umelec. Zomrel 18. marca 1991 v Bratislave.

Kardošova tvorba, ktorá obsiahla takmer všetky hudobné žánre, vychádzala zo slovenskej národnej hudby a svetovej moderny. Inšpirovali ho temperamentné východoslovenské piesne a melódie, ako aj expresívne tendencie modernej komornej techniky. V inštrumentácii kládol dôraz na nové využitie harmónií a nástrojových farieb. Skladal diela pre symfonický orchester, vokály, zbor a orchester, komorné diela, folklórne adaptácie, chorály, hudbu pre rádio a k filmom.

Elena Letňanová: Klavírne majstrovstvo a exil

Osud klaviristky Eleny Letňanovej je zrkadlom našej krajiny, ktorá si pripomína udalosti z augusta 1968. Bola predstaviteľkou intelektuálneho vrenia mládeže 60. rokov, ktoré schladila ideológia bývalého režimu. Po protestnom pochode proti vstupu cudzích vojsk na územie ČSSR dostala prísny zákaz verejného koncertovania, ktorý trval až do jej emigrácie v roku 1984. V Amerike presvedčila publikum o svojom klavírnom majstrovstve a koncertovala v newyorskej Carnegie Hall v roku 1992. Neskôr sa vrátila do vlasti a propagovala novú slovenskú hudbu.

Korene hudby v starobylých časoch

Prvky starej hudby sa dajú vystopovať cez pozostatky pohanských zvykov a nápevov. Počujeme ich v starých slovenských ľudových piesňach, napríklad v trávniciach, ktoré obsahujú rýchly posun tónov nahor. V dávnych časoch nepoznali intervaly, ktoré nám dnes lahodia - akordy z tercie, kvinty či sexty. Vývoj musel začať používať aj zakázané intervaly. V časoch gregoriánskych chorálov sa za najčistejší interval považovala prima a oktáva, teda unisono.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si o histórii a poslaní Hudobného fondu

"Zakázané intervaly" a teória hudby

V gotike a renesancii bol interval zväčšenej kvarty vyhlásený za diabolus in musica - diabla v hudbe - a nesmel sa používať. Vtedy sa v kláštoroch či v raných univerzitách vyučovali len štyri základné predmety - grammatica, matematica, phylosophia, musica. Čiže kroky v hudbe určovala teória. V ranom stredoveku idea Boha a jednota s Bohom - unita - spoločné myslenie a velebenie Boha nediferencujúcim hlasom, bolo tým najpoctivejším ospevovaním Božej prítomnosti. Kresťanstvo dalo novú podobu aj hudbe, jej teórii, filozofii, relígii, ktorá povedala, že napríklad trojdobovosť je najperfektnejšia, lebo vyjadruje najvyššiu ideu jednoty Otca, Syna a Ducha svätého.

Spojenie hudby a matematiky

Pytagoras tvrdil, že oktáva a ostatné parciálne tóny sú odvodené od najzákladnejšieho tónu, ktorým znie celý vesmír. Všetko je merateľné, a teda sa dá zadefinovať. Matematika je poriadok s pevným výsledkom. Hudba nemá žiadny vyvrátiteľný výsledok, ako je to napríklad pri rovnici a dokáže okamžite vyjadriť city a nálady. Hudba musí ubiehať v čase - niekde sa začína a niekde sa končí. Hudba sa dá vyčísliť, ale nedáva do rúk človeka nič hmatateľné. Musíme ju precítiť, a jediné, čo dokáže poslucháč urobiť s výsledkom hudby, je povedať, či je krásna, alebo ho odpudzuje.

Slovenská hudba a experimentovanie

V nokturne Juraja Beneša Alice Was Sitting Next To Her Sister…, začína sa vyložene "matematicky" - algoritmami siedmich tercií - malej a veľkej. Beneš začína tento dokonalý obraz harmónie zámerne deformovať až deštruovať na chaos. Aj Bachovo matematické dielo permutácií - Goldbergovské variácie, ktoré sú nekonečné, poslucháča doženú do krajného vyčerpania, kým nezaspí. Hudba je ako ktorýkoľvek iný druh poznávania sveta.

Umlčaní umelci a hľadanie poznania

Keď Elena Letňanová nemohla v minulom režime žiť ako hudobník, lebo ju umlčali, nemala už viac čo stratiť. Trpeli všetci, čo mlčali - skladatelia Roman Berger, Miro Bázlik, Ilja Zeljenka a iní - aj jej manžel Andrej Mráz. Zaujímala sa o slovenských skladateľov ako Ivan Parík, Eugen Suchoň, Ján Cikker a Viliam Figuš-Bystrý. Najbližší jej je Roman Berger, lebo je doslova jej vyjadrením. Dokáže urobiť účinnú kulmináciu, postaviť drámu ako katastrofu, kataklizmu, kde sa všetko zrúti, aj svet, aj človek, ale potom príde krásna katarzia, ľudské ospravedlňujúce lamento.

Propagácia slovenskej hudby v zahraničí

Elena Letňanová hrávala slovenskú hudbu v Rakúsku, Madride, Zaragoze, Ríme, Barcelone, Londýne, Paríži, v Chorvátsku, Slovinsku, Washingtone a v Berlíne. Podarilo sa jej naštudovať klavírny koncert Juraja Farkaša, ktorý bol veľmi náročný a nikto ho nechcel hrať. Cikker jej vtedy povedal, že predo ňou skladá klobúk. Postupne sa to našťastie mení, ale pri svojich koncertoch zistila, že publikum slovenské diela prijíma veľmi dobre.

Prečítajte si tiež: Aktívny život vďaka hudbe

Gustav Mahler: Vízia, nepochopenie a uznanie

V súčasnosti je rakúsky hudobný skladateľ a dirigent Gustav Mahler považovaný za jedného z najväčších tvorcov symfonickej hudby, za hudobného vizionára, ktorý predbehol svoju dobu. Počas jeho života, to tak nebolo, oveľa viac sa cenili jeho dirigentské výkony. Gustav Mahler sa narodil 7. júla 1860 v českej obci Kalište v židovskej rodine. Po jeho narodení sa rodina presťahovala do Jihlavy. Viedenské konzervatórium navštevoval v rokoch 1875 - 1880. Dirigentom v Halle sa stal v roku 1880 a od tej doby vystriedal množstvo koncertných a divadelných pôsobísk. Jeho vlastná tvorba sa však stretávala so značným odmietaním. Rozruch vyvolal aj Mahlerov sobáš s o 19 rokov mladšou Almou Schindlerovou v roku 1902. Odišiel do Spojených štátov amerických (USA), kde dirigoval v newyorskej Metropolitnej opere a v Newyorskej filharmónii. Zlý zdravotný stav ho donútil vrátiť sa do Viedne, kde zomrel 18. mája 1911. Mahlerova symfonická hudba, s výnimkou 8. symfónie Es dur - Symfónia tisícov, si našla vášnivých poslucháčov až po jeho smrti. K jeho pokračovateľom sa hlásili skladatelia ako napríklad Arnold Schönberg, Anton Webern, Dmitrij Šostakovič či Benjamin Britten. Schönberg ho nazýval "svätý Mahler".

Opera: Spojenie umení

Opera je hudobno-dramatický útvar, spájajúci slovo a hudbu, herecké a baletné umenie spolu so scénickým obrazom do jedného súvislého celku. Do konca 19. storočia bola uznávaná tzv. číslovaná opera. Dnešná opera však nie je číslovaná a všetky časti sa plynule prelínajú, čím vzniká jednoliaty a súvislí celok ako v dráme.

Zrodenie opery vo Florencii

Koncom 16. storočia upadá záujem o divadelné predstavenia, hrané v obrovských sálach, objavuje sa nový scénický útvar pastierska hra čiže favolla pastorale. V 80. rokoch 16. storočia sa v paláci grófa Giovanniho Bardiho začali stretávať umelci a vedci z Florencie. Bardiho dom sa stal sídlom literárno-umeleckého krúžku, ktorý nazvali camerata. Členovia sa stretávali a diskutovali na tému možnosti vzkriesenia antickej drámy, kde boli hudba a spev rovnocennými partnermi. Základom týchto diel sa stal recitatív a nevyumelkovaný jednoduchý spev. Hudba mala v týchto dielach len úlohu sprevádzať a vyjadrovala obsah textu. Takýto štýl bol nazvaný stile rappresentativo čiže recitatívny spev. Prvým dielom napísaným v tomto štýle bolo diela Dafné od Jacopa Periho. Po odohraní diela Euridice od Rinucciniho a Periho, Marco Gagliano vystihol charakteristické znaky útvaru dramma per musica, nového scénického objavu neskôr v roku 1681 po prvý krát nazvaného opera.

Rímska opera a dôraz na zbory

Opera vytvorená v camerate vo Florencii sa veľmi rýchlo dostala do Ríma, Neapolu a Benátok. V Ríme sa rozvíjala v takzvanej Rímskej opernej škole. Umelci skladatelia žijúci v Ríme však do popredia postavili zbory z dôvodu monumentálnosti. Tým vznikla takzvaná zborová opera. Do popredia sa dostal aj vokálny prejav v ktorom nedominoval herecký ale spevácky výkon. Veľký dôraz sa kládol aj na scénickú výpravu. Obsahom týchto opier síce ostali antický hrdinovia, konflikty často vychádzali z bežného života Rimanov.

Claudio Monteverdi a prvá reforma opery

Počas svojho vývoja prešla opera mnohými zmenami. Za tie najdôležitejšie sú považované tri reformy: prvá - Claudia Monteverdiho, druhá - Christopha Willibalda Glucka a tretia - Richarda Wágnera. Claudio Monteverdi patril medzi najgeniálnejších, najrevolučnejších a najtvorivejších autorov svojej doby na rozhraní renesancie a baroka. Dá sa povedať že bol aj prvý dramaticky cítiaci skladateľ a že bol aj prvým ozajstným skladateľom opery. Vo svojich dielach v podstate dovŕšil rozklad polyfónii a prikláňa sa k monódii. Pri písaní svojich diel sa držal dvoch kompozičných techník a to prima prattica a secunda prattica. Už v jeho prvom opernom diele Orfeus sa prejavujú reformné prvky. Claudio Monteverdi práve týmto dielom položil základy opery na najbližších dvesto rokov. Podstatou Monteverdiho reformy opery bolo vytvoriť medzi hudbou a drámou rovnováhu a dosiahnuť aj rovnocennosť medzi týmito prvkami a toto sa mu skutočne aj podarilo.

Prečítajte si tiež: Vývoj hudobného výrazu

Benátska opera a sólistický prejav

Za začiatok benátskej opery sa považuje rok 1637, kedy bolo v Benátkach otvorené divadlo s prvou stálou scénou opery v Európe - San Cassiano. Návštevníkom sa tu dokonca predávali malé brožúry s textom hraného diela. Operné podujatia tým nadobudli nový demokratickejší a pokrokovejší charakter. V Benátkach sa na rozdiel od Ríma nevyvíjala zborová, ale práve naopak sólistická opera. Tá uprednostňovala árie a ansámble a zbory boli stavené do úzadia. V benátskej opere sa rozvíja trojdielna ária typu Aba a jej melodika je obohacovaná o prvky ľudovej tvorby. Do tradičných antických mýtov postupne prenikajú komické a parodické prvky. Benátska opera vytvorila operný typ, kde dominovala hudobnosť, čím položila základ nasledujúcej neapolskej opere.

Neapolská opera a virtuózny spev

Práve v Neapole dostala opera v druhej polovici 17. storočia novú podobu. V tomto období bol Neapol druhým najvýznamnejším strediskom barokovej opery. Skladatelia nadviazali na vývoj rímskej a benátskej opery, pričom spojili výdobytky talianskej inštrumentálnej hry, čím vznikol koncertný typ opery. Tak prevažovala hudba nad drámou a ťažisko diela bolo vo virtuóznom speve. Hlavným prvkom opery sa stala trojdielna dacapo ária (Aba). Orchestrálna predohra nadobudla v Neapole po prvý krát trojdielnu podobu a to - rýchlo - pomaly - rýchlo. Hlavným predstaviteľom skladateľov neapolskej opery bol Alessando Scarlatti. Práve vďaka Scarlattimu sa stala neapolská opera životaschopným útvarom.

Hudobná výchova a ideológia počas Slovenského štátu

V novom štátnom zriadení po roku 1939 sa malo vyučovanie hudby v rámci povinnej školskej dochádzky väčšmi zamerať aj na regionálnu hudobnú tradíciu. K predpísanému obsahu vyučovania spevu pribudol nácvik dvadsiatich štyroch povinných ľudových piesní. Popri ľudových piesňach mali žiaci dokonale ovládať štátnu hymnu Hej, Slováci a tiež vlastenecké piesne ako Bože, čos’ ráčil, Kto za pravdu horí, Slovák som a Slovák budem. Súčasťou vyučovania spevu mali byť popri povinných piesňach i piesne cirkevné, a to ako „veľmi dôležitý a vplyvný zjav kultúrny“ a ako „esteticko­‑výchovný a vzdelávací prostriedok“ v službách „nielen kresťanskej výchovy, ale i výchovy národnej“.

Cenzúra a propaganda v hudbe

Pretože obsah vyučovacích pomôcok vydaných pred rokom 1939 nebol v súlade s novým ideálom národnej výchovy, učitelia dostali vo februári 1939 od slovenského ministra školstva pokyn, aby zrevidovali učebnice a označili obsah, ktorý nevyhovoval „kresťansko­‑národnému duchu“. Učebnice mali zdôrazňovať a prehlbovať poznatky s osobitným významom pre štát a jeho kultúrne, hospodárske a politické vzťahy. V súlade s osnovami mali vychovávať zo žiakov dokonalé vzory kresťanského cítenia a života a dobrých občanov národného spoločenstva a osobitnú pozornosť venovali všetkému, čo posilňuje citový vzťah žiactva k domácej pôde, k vlastnému národu a oddanosti štátu.

Ivan Buffa a súčasná hudba

Quasars Ensemble patrí k najpresvedčivejším advokátom súčasnej hudby. Ivan Buffa sa vyhýba deleniu hudby na historickú a súčasnú. Pre neho ide o proces, vývoj a konkrétne diela: niečo je súčasné dnes, o desať rokov to už neplatí. Až keď odišiel študovať do zahraničia, zistil, že autori, ktorí sú tam prezentovaní ako neoddeliteľná súčasť koncertného života, majú u nás ešte stále slovenské premiéry. Niekedy i po sto rokoch.

Problém s kultúrou na Slovensku

Slovensko má vo všeobecnosti problém s kultúrou ako takou. Koncertný život u nás jednoducho nie je taký bohatý ako v okolitých krajinách. V posledných rokoch túto situáciu oživujú Konvergencie, projekty Ivana Šillera a aj Quasars Ensemble chodí po Slovensku s dramaturgiami.

Reakcie na súčasnú hudbu na Slovensku

Pri hudbe Xenakisa mávajú veľmi pozorne počúvajúce publikum, intenzívne aplaudujúce publikum, vďačné publikum. Zvlášť súbor s takýmto repertoárom, potrebuje na prácu pokoj a pravidelnosť. Členovia Quasars Ensemble sa poznajú už veľmi dlho. Takmer polovica totiž študovala na košickom Konzervatóriu. Zažívajú problém, ktorý zažíva každý umelec na Slovensku, že tu nefunguje hudobný manažment, hudobné agentúry.

VŠMU a hudobné školstvo na Slovensku

Každý na VŠMU v Bratislave sa snaží, aby škola mala najlepšiu možnú úroveň, no historický kontext jednoducho nepustí. Táto tradícia sa dá ale kompenzovať aktuálnymi špecializáciami, akými sú zameranie na historicky poučenú interpretáciu alebo súčasnú hudbu. Na interpretáciu súčasnej hudby je okrem intelektu a istého komplexného chápania hudby potrebná aj špecifická technická zdatnosť. Súčasnej a slovenskej hudby by sa malo hrať viac.

Krzysztof Penderecki a revolúcia v hudbe

Krzysztof Penderecki povedal, že dejiny hudby zažili mnoho revolučných zmien. Tá posledná bola možno preto taká radikálna, lebo prišla po 2. svetovej vojne. Po nej sme chceli všetko zmeniť, začať znova, vytvoriť nový svet. Bola to, samozrejme, utópia, ale hudba v nej zohrala dôležitú úlohu. Kontakt so západnou hudbou bol zriedkavý. Polymorfia z roku 1961 nedávno inšpirovala gitaristu skupiny Radiohead Jonnyho Greenwooda.

Penderecki a duchovná hudba

Rodinné prostredie malo u Pendereckého veľký význam aj vo vzťahu k religiozite, ktorá sa prejavila v skladateľovej tvorbe duchovnej hudby v období komunistických represálií. Prelomovou kompozíciou sa stali Lukášove pašie z roku 1966, v ktorých skladateľ vstúpil do dialógu s tradíciou európskej hudby, s dielom Johanna Sebastiana Bacha. Lukášove pašie boli svetovým triumfom poľskej hudby. Avantgarda, spojená so Západom, i duchovná hudba boli svojským spôsobom protestu.

Návrat k tradícii a romantizmu

Penderecki sa po čase vzdal radikálnych avantgardných pozícií a začal svoj dovtedajší umelecký vývoj konfrontovať s tradíciou európskej hudby. K tradícii sa vrátil v oblasti tonality, ale neskororomantického spôsobu inštrumentácie. Aby mohla vzniknúť architektúra, potrebujete formu. Keď sme v avantgardnom období všetko zničili, musel si vytvoriť nový svet, a to sa nedá s miniatúrami.

Agata Schindler a "prekliata hudba"

Agata Schindler sa zaoberá „prekliatou hudbou“, teda dielom interpretov a skladateľov, ktorých kariéry či dokonca životy nemilosrdne prerušila druhá svetová vojna. Pre židovský pôvod ich prenasledovali, prinútili k emigrácii či zavraždili a dejiny na nich takmer celkom zabudli. Mnoho tém sa ešte len začína verejnosti otvárať. Aj v oblasti hudby to nebolo inak. Prekliata hudba, degenerované obrazy… cenzúre či priam likvidácii sa asi nevyhla žiadna oblasť umeleckej tvorby.

Prenasledovanie hudobníkov nacistami

Otvorené výpady nacistov na oblasť hudobného života či na jeho tvorcov zaznamenávame v nemeckej tlači už pred rokom 1933. No s uchopením moci Hitlerom sa prenasledovanie stalo legalizovaným a postupne i zákonmi podloženým. Nacisti dokonca investovali nemálo energie a času do vlastného výskumu. Na základe niekoľkých vydaní Lexikónu Židov v hudbe, obsahujúcich stovky mien, nesmeli usporiadatelia - operné domy či koncertné siene - zaraďovať do svojich dramaturgií diela v lexikóne uvedených autorov, nesmeli angažovať v ňom uvedených výkonných umelcov.

Hudba v Terezíne

Do Terezína deportovali z Prahy a celého protektorátu všetku židovskú inteligenciu, ku ktorej patrili desiatky vynikajúcich hudobníkov. Nacisti im všetko, čo milovali, vzali, ostala im iba láska k hudbe. V tomto hradbami a priekopami obohnanom meste založili títo umelci čoskoro spolok, ktorým si sami vytvorili možnosť využiť sotva existujúci voľný čas na umeleckú sebarealizáciu. Postupom času predvádzali opery a oratóriá, usporadúvali sólové koncerty, založili komorné súbory - ba dokonca aj orchester.

tags: #hudobní #skladatelia #zakázané #diela #história