Ina Tazka Ujma Definícia: Komplexný pohľad na práva obetí a súvisiace právne aspekty

Tento článok sa zameriava na komplexnú analýzu práv obetí trestných činov a s tým súvisiacich právnych aspektov na Slovensku. Opiera sa o rozsiahly prehľad relevantnej legislatívy a judikatúry, pričom sa snaží o zrozumiteľné vysvetlenie definícií a postupov pre širokú verejnosť, od študentov až po odborníkov.

Práva obetí trestných činov podľa slovenskej legislatívy

Slovenská legislatíva venuje zvýšenú pozornosť ochrane práv obetí trestných činov. Základné práva obetí sú zakotvené v zákone č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon definuje obeť ako fyzickú osobu, ktorej bolo trestným činom spôsobené fyzické, psychické, majetkové alebo iné utrpenie. Medzi základné práva obetí patrí:

• Právo na informácie: Obeť má právo na prístup k informáciám, ktoré sa týkajú veci, v ktorej je obeťou. Orgány činné v trestnom konaní, súdy a subjekty poskytujúce pomoc obetiam sú povinné informovať obeť o jej právach jednoduchým a pre ňu zrozumiteľným spôsobom. Obeť má právo na poskytnutie a náležité vysvetlenie informácií.
• Právo na pomoc: Subjekty poskytujúce pomoc obetiam sú povinné poskytnúť obeti na požiadanie všeobecnú odbornú pomoc bez zbytočného odkladu. Táto pomoc je poskytovaná bezplatne alebo za poplatok. Obzvlášť zraniteľná obeť má právo na špecializovanú odbornú pomoc po dobu 90 dní, a to bez ohľadu na podanie trestného oznámenia alebo jej aktívnu účasť v trestnom konaní.
• Ochrana pred druhotnou viktimizáciou: Orgány činné v trestnom konaní, súd a subjekt poskytujúci pomoc obetiam postupujú tak, aby ich činnosť nespôsobovala obeti a rodinným príslušníkom obete druhotnú viktimizáciu a prijímajú účinné opatrenia, ktoré majú zabrániť opakovanej viktimizácii.
• Právo na odškodnenie: Obeť násilného trestného činu, ktorá je občanom Slovenskej republiky, občanom iného členského štátu, alebo osobou bez štátnej príslušnosti, ktorá má na území Slovenskej republiky alebo na území iného členského štátu trvalý pobyt, alebo cudzí štátny príslušník za podmienok a v rozsahu ustanovenom medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, má právo požiadať o odškodnenie, ak k ujme na zdraví došlo na území Slovenskej republiky. Nárok na odškodnenie vzniká aj vtedy, ak dôjde k prerušeniu trestného stíhania z dôvodov podľa Trestného poriadku, k zastaveniu trestného stíhania z dôvodov podľa Trestného poriadku alebo z dôvodu podľa Trestného poriadku, prípadne k odloženiu veci z dôvodu podľa Trestného poriadku. Ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu vo výške dvadsaťpäťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu.

Proces uplatnenia nároku na odškodnenie

Žiadosť o odškodnenie sa podáva orgánu podľa zákona najneskôr do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku alebo trestného rozkazu. Ak súd v trestnom konaní odkázal obeť násilného trestného činu s jej nárokom na náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku ujmy na zdraví, na civilný proces alebo konanie pred iným orgánom, žiadosť sa podáva do jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo o nároku obete násilného trestného činu v civilnom procese alebo konaní pred iným orgánom. Obeť násilného trestného činu môže žiadosť v lehotách podať aj opakovane, ak to odôvodňujú okolnosti výpočtu a poskytnutia odškodnenia.

Žiadosť obsahuje:

• Meno a priezvisko, dátum narodenia, bydlisko a rodné číslo obete násilného trestného činu, ak jej bolo pridelené.
• Požadovanú výšku odškodnenia.
• Rozsah, v akom už bola ujma na zdraví uhradená alebo sumu, ktorú už obeť násilného trestného činu dostala ako náhradu ujmy na zdraví.
• Údaje o opatreniach, ktoré obeť násilného trestného činu prijala, aby získala odškodnenie od páchateľa násilného trestného činu.
• Pravdivý opis rozhodujúcich skutočností pre posúdenie podmienok na priznanie odškodnenia podľa tohto zákona.

Prílohou k žiadosti je rozhodnutie alebo doklad preukazujúci, že žiadosť podáva osoba, ktorá je obeťou násilného trestného činu. Ministerstvo spravodlivosti je povinné rozhodnúť o žiadosti do štyroch mesiacov odo dňa doručenia úplnej žiadosti. Ministerstvo spravodlivosti môže zrušiť pôvodné rozhodnutie a vydať nové rozhodnutie vo veci, ktorým obeti násilného trestného činu uloží povinnosť vrátiť už poskytnuté odškodnenie alebo jeho časť, ak dodatočne vyjdú najavo nové skutočnosti, pre ktoré neboli splnené podmienky pre poskytnutie odškodnenia alebo podmienky pre jeho poskytnutie v priznanej výške, najmä ak obeť násilného trestného činu v žiadosti uviedla nepravdivé skutočnosti, nesplnila informačnú povinnosť alebo ak jej bolo priznané odškodnenie a neskôr v trestnom konaní bolo vydané právoplatné rozhodnutie, pri ktorom nevzniká nárok na odškodnenie.

Prečítajte si tiež: Právne aspekty ťažkej ujmy na zdraví

Akreditácia subjektov poskytujúcich pomoc obetiam

Akreditácia programu podpory obetí je štátne overenie spôsobilosti subjektu poskytujúceho pomoc obetiam poskytovať odbornú pomoc. Za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a to aj vtedy, ak mu bolo odsúdenie za trestný čin zahladené, alebo sa na neho hľadí, akoby nebol za taký čin odsúdený. Bezúhonnosť sa preukazuje odpisom z registra trestov. Za odborne spôsobilú na poskytovanie odbornej pomoci sa považuje osoba, ktorá získala vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo, psychológia alebo sociálna práca alebo v príbuznom odbore a vykonávala prax najmenej počas troch rokov v príslušnom odbore. Za odborne spôsobilú osobu na poskytovanie odbornej pomoci sa považuje advokát.

Žiadosť o udelenie akreditácie obsahuje:

• Meno, priezvisko, dátum narodenia a trvalý pobyt alebo prechodný pobyt osôb.
• Projekt.
• Životopis a doklad o odbornej spôsobilosti osôb.

Rozhodnutie o udelení akreditácie sa vydáva na čas, ktorý subjekt poskytujúci pomoc obetiam uvedie v žiadosti o udelenie akreditácie, najviac na päť rokov. Ministerstvo spravodlivosti rozhoduje o udelení akreditácie, predĺžení jej platnosti a o zrušení akreditácie na návrh hodnotiacej komisie, ktorá má aspoň troch členov. Člen hodnotiacej komisie nesmie byť subjektom poskytujúcim pomoc obetiam, ktorý žiada o akreditáciu, ani byť zaujatý voči subjektom poskytujúcim pomoc obetiam.

Intervenčné centrá

Akreditovaný subjekt poskytujúci špecializovanú odbornú pomoc obetiam trestného činu domáceho násilia môže pôsobiť ako intervenčné centrum, ktoré poskytuje krízovú intervenciu a odbornú pomoc v rozsahu udelenej akreditácie na území kraja alebo území uvedenom v rozhodnutí o udelení akreditácie, ak na území jedného kraja pôsobí viac ako jedno intervenčné centrum. Pri žiadosti o zápis označenia „intervenčné centrum“ je akreditovaný subjekt poskytujúci špecializovanú odbornú pomoc obetiam trestného činu domáceho násilia povinný preukázať poskytovanie pomoci obetiam trestného činu domáceho násilia po dobu minimálne 5 rokov. Do tohto obdobia sa započítava aj poskytovanie pomoci a služieb obetiam domáceho násilia podľa osobitných predpisov pred udelením akreditácie podľa tohto zákona.

Intervenčné centrum na základe vykázania zo spoločnej domácnosti podľa osobitného predpisu ponúkne obeti trestného činu domáceho násilia poskytnutie krízovej intervencie a odbornej pomoci v rozsahu udelenej akreditácie do 72 hodín od doručenia kópie úradného záznamu podľa osobitného predpisu. Pomoc intervenčného centra môže byť obeti trestného činu domáceho násilia poskytnutá aj na základe vlastnej žiadosti.

Prečítajte si tiež: O ťažkej ujme na zdraví

Kontrola a register subjektov poskytujúcich pomoc obetiam

Kontrolou plnenia štandardov kvality poskytovanej odbornej pomoci u akreditovaných subjektov môže ministerstvo spravodlivosti poveriť hodnotiacu komisiu. Ministerstvo spravodlivosti je oprávnené uložiť akreditovanému subjektu opatrenia na odstránenie nedostatkov zistených pri kontrole. Ministerstvo spravodlivosti po udelení akreditácie zapíše subjekt poskytujúci pomoc obetiam do registra. Do registra sa zapisujú údaje, označenie „intervenčné centrum“ a označenie kraja pôsobnosti.

Problémy s definíciou pojmov "škoda" a "poškodený"

V praxi sa často stáva, že v trestnom konaní majú policajt, prokurátor i súd občas problém identifikovať, komu priznať právo poškodeného a komu nie. Je to jednak z toho dôvodu, že Trestný zákon a Trestný poriadok neobsahujú dostatočne kompatibilné definície pojmov „škoda“ a „poškodený“, ale aj z toho dôvodu, že tieto definície sú v praxi vnímané rôzne a preto je niekedy právo poškodeného priznávané aj tým osobám, ktoré by ho inak stricto sensu mať nemali. Takisto nastáva problém, že v rámci niektorých trestných činov je problém vymedziť, kto je skutočne poškodeným a kto je iba svedkom a dochádza niekedy k zámene medzi poškodeným a svedkom.

Trestný zákon vymedzuje, že škodou sa rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť. Najdôležitejším znakom uvedenej definície je fakt, že škoda musí byť v príčinnej súvislosti s trestným činom. Druhým podstatným aspektom je, že škoda vzniká poškodenému.

Trestný zákon teda vymedzuje škodu ako tú, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s trestným činom, zatiaľ čo Trestný poriadok vymedzuje škodu de facto ako škodu spôsobenú trestným činom. Zdanlivo ide len o jemný sémantický rozdiel v pojmovom vymedzení, resp. Ide o to, že pojem „v príčinnej súvislosti s trestným činom“ možno chápať širšie, ako pojem „spôsobená trestným činom“. V príčinnej súvislosti s trestným činom môže byť totiž aj škoda, ktorá vznikla len sekundárne a teda nie je priamym následkom trestného činu, ale možno povedať, že by bez trestného činu nevznikla. Avšak vzhľadom na príliš široké poňatie „kauzality“ a vnímanie podmienky pričítateľnosti určitého následku na zodpovednosť páchateľovi len do určitej hranice, nemožno každý následok, aj keď by bez páchateľovho konania nenastal, automaticky pričítať na zodpovednosť páchateľovi. „Škoda musí byť priamym dôsledkom trestného činu, nie až jeho dodatočným dôsledkom.“ Trestné právo „zo všetkých zistených príčin vo vzťahu ku konaniu a spôsobenému následku vyberá len tie, ktoré majú zásadný (bezprostredný a rozhodujúci) význam.“ „Pokiaľ je priebeh príčinného vzťahu pre páchateľa nepredvídateľný, nie je mu možné ním spôsobené následky klásť za vinu.“

Príkladom je, ak osoba zranená trestným činom bude prevážaná do nemocnice v sanitke a táto havaruje a obeť trestného činu následkom tejto havárie zomrie. Je zrejmé, že smrť obete trestného činu, aj keď nastala v príčinnej súvislosti s trestným činom, nemožno pripísať na zodpovednosť páchateľovi. V predmetnom prípade ide o zrejmú situáciu, ktorá u nikoho nezakladá pochybnosti o tom, že páchateľovi nemožno tento následok pričítať. V tomto smere považujeme za priliehavejšiu definíciu práve tú, ktorú obsahuje Trestný poriadok, teda že poškodeným je len ten, komu vznikla škoda trestným činom, čiže v priamej súvislosti s trestným činom a je priamym následkom konkrétneho trestného činu tak, ako ho vymedzuje vo svojej osobitnej časti Trestný zákon a nie v príčinnej súvislosti s trestným činom. Pretože „trestný čin“ ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú podstatu trestného činu a ktoré musia byť bezpodmienečne naplnené. Aby sa konanie určitej osoby (páchateľa) mohlo považovať za trestný čin, musia byť naplnené všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, najmä jeho subjektívna a objektívna stránka. „Škoda“ musí byť následkom presne tohto konania, ktoré je vymedzené objektívnou stránkou trestného činu a nie časťou konania páchateľa, ktorá trestným činom nie je. Preto považujeme za neprimerané, a dovolíme si tvrdiť aj nezákonné, ak je postavenie poškodeného priznávané aj iným osobám, ktoré nie sú priamo poškodenými trestným činom.

Prečítajte si tiež: Právne aspekty majetkového vydierania

tags: #ina #tazka #ujma #definicia