Možnosti umiestnenia telesne postihnutých ľudí v Slovenskej republike

Ľudia s telesným postihnutím čelia mnohým výzvam v každodennom živote. Na Slovensku existujú rôzne možnosti a služby, ktoré im majú pomôcť žiť plnohodnotný a nezávislý život. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o týchto možnostiach, od sociálnych služieb cez rehabilitáciu až po integráciu do spoločnosti.

Sociálne služby pre telesne postihnutých

Ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím a nepriaznivým zdravotným stavom majú pomáhať aj sociálne služby, ktoré zabezpečujú obce, mestá a vyššie územné celky. Tieto služby zahŕňajú rôzne zariadenia sociálnych služieb, opatrovanie v domácnosti, prepravnú službu, požičiavanie pomôcok, ale aj zabezpečenie stravovania, prania a hygieny.

Zariadenia sociálnych služieb a opatrovateľská služba

V domove sociálnych služieb je možné bývať do dovŕšenia dôchodkového veku. Po dovŕšení dôchodkového veku môže občan využívať služby zariadení pre seniorov (v minulosti nazývaných domovy dôchodcov). Denný stacionár je určený na pobyt počas dňa. Klientom sa tu poskytuje stravovanie, zabezpečuje pracovná terapia a záujmová činnosť.

V zariadení opatrovateľskej služby sa poskytuje ubytovanie a starostlivosť osobe, ktorej nemožno poskytnúť opatrovateľskú službu v domácnosti. Opatrovateľská služba sa poskytuje doma. Konkrétne úkony, ktoré má pracovník opatrovateľskej služby robiť, sú uvedené v zmluve o poskytovaní sociálnej služby, ktorú uzatvára poskytovateľ sociálnej služby a osoba, ktorej bude poskytovaná (príjemca služby).

Ako si vybaviť umiestnenie do zariadenia a opatrovateľskú službu

Ak sa žiada o služby domova sociálnych služieb alebo denného stacionára, žiadosť o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu sa podáva na úrade vyššieho územného celku. Ak sa žiada o umiestnenie do zariadenia pre seniorov, do zariadenia opatrovateľskej služby alebo o domácu opatrovateľskú službu, žiadosť sa podáva na obecnom (mestskom) úrade, v Bratislave na úrade príslušnej mestskej časti, v Košiciach na magistráte. Žiadosť podáva ten, komu bude služba poskytovaná, napr. ten, kto má byť umiestnený do zariadenia sociálnych služieb. Každá obec a vyšší územný celok má vlastné tlačivo žiadosti.

Prečítajte si tiež: Reklamné plochy a legislatíva

K vyplnenému a podpísanému tlačivu žiadosti je potrebné priložiť doklad od lekára potvrdzujúci, že žiadateľ má nepriaznivý zdravotný stav. Môže to byť lekársky nález, lekársky posudok, lekárske správy alebo výpis zo zdravotnej dokumentácie. Doklad od lekára nesmie byť starší ako šesť mesiacov. Na základe dokladu od ošetrujúceho lekára (všeobecného lekára alebo špecialistu) vypracuje lekár spolupracujúci s obcou alebo VÚC posudok, v ktorom určí mieru odkázanosti žiadateľa na sociálnu službu. Posúdenie je spravidla možné bez predvolania žiadateľa. Ak však žiadateľ na tom trvá, lekár je povinný predvolať ho na osobné posúdenie zdravotného stavu.

Odkázanosť

Odkázanosť sa posudzuje tak, že sa zhodnotí, či osoba dokáže sama zvládnuť činnosti z oblasti stravovania a pitného režimu, vyprázdňovania močového mechúra a hrubého čreva, osobnej hygieny, celkového kúpeľa, obliekania, zmeny polohy, sedenia a státia, pohybu po schodoch, pohybu po rovine, orientácie v prostredí, dodržiavania liečebného režimu a či je potrebné na ňu pri týchto činnostiach dohliadať. Za jednotlivé oblasti sa prideľujú body, a to buď 10, čo znamená, že človek pomoc nepotrebuje, 5, ak pomoc potrebuje pri niektorých úkonoch, alebo 0, keď pomoc potrebuje pri všetkých svojich úkonoch. Podľa počtu bodov je osoba zaradená do jedného zo šiestich stupňov odkázanosti. Na poskytovanie domácej opatrovateľskej služby stačí II. stupeň odkázanosti, na umiestnenie do domova sociálnych služieb je potrebný stupeň V. a VI., na umiestnenie do zariadenia pre seniorov stupeň IV. až VI.

Na posudok lekára nadväzuje tzv. sociálny posudok sociálneho pracovníka obce obsahujúci presný zoznam úkonov sebaobsluhy, zoznam úkonov starostlivosti o domácnosť, zoznam základných sociálnych aktivít, pri ktorých je žiadateľ odkázaný na pomoc inej osoby, a ich rozsah vyjadrený predpokladaným rozsahom hodín. Posudzovanie žiadosti má trvať najviac 30 dní, vo veľmi zložitých prípadoch (najmä vtedy, keď sú potrebné ďalšie doklady týkajúce sa zdravotného stavu alebo príjmu) maximálne 60 dní. Výsledkom posudzovania je vydanie rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu.

Keď má žiadateľ rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu, môže si vybrať jej poskytovateľa. Sociálne služby poskytujú verejní a neverejní poskytovatelia. Verejnými poskytovateľmi sú obce, mestá (aj mestské časti), vyššie územné celky a nimi zriadené subjekty. Neverejnými poskytovateľmi sú domovy sociálnych služieb a ďalšie zariadenia, ako aj opatrovateľské služby založené súkromnými osobami, Slovenským Červeným krížom, cirkvami a inými zriaďovateľmi. Ak v zariadení, ktoré si žiadateľ vybral, nie je voľné miesto, je zaradený do evidencie žiadateľov. Evidencia (poradovník žiadateľov) má byť prístupná verejnosti, žiadateľ má mať možnosť vedieť, na akom mieste v poradí sa práve nachádza. V krízovej sociálnej situácii, ktorá vyžaduje intervenciu a okamžitú pomoc, by mu mala byť sociálna služba poskytnutá ihneď.

Poskytovateľ a príjemca spolu uzatvoria zmluvu o poskytovaní sociálnej služby. V zmluve sa uvedie aj výška úhrady za službu.

Prečítajte si tiež: Komplexná podpora v domovoch dôchodcov

Komplexná rehabilitácia

Každé zdravotné postihnutie s trvalými následkami vyžaduje komplexný prístup zameraný nielen na úpravu postihnutých fyziologických funkcií, ale aj na úpravu psychosociálnych funkcií s cieľom integrácie postihnutej osoby do bežných spoločenských štruktúr.

Zložky komplexnej rehabilitácie:

1. Liečebná rehabilitácia: je súbor včasných, diagnostických, terapeutických a organizačných opatrení, ktoré smerujú k optimálnej funkčnej zdatnosti a vytvoreniu podmienok pre jej dosiahnutie. Jej súčasťou sú fyzioterapia, ergoterapia, psychológia, logopédia a zaisťovanie zdravotníckej techniky. Cieľom liečebnej rehabilitácie je obnova, alebo náhrada porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu.
2. Sociálna rehabilitácia: ide o proces, v ktorom osoba s dlhodobým, či trvalým zdravotným postihnutím absolvuje nácvik potrebných zručností, ktoré smerujú k dosiahnutiu samostatnosti a sebestačnosti v maximálnej možnej miere s ohľadom na jej zdravotné postihnutie. S cieľom dosiahnuť čo najvyšší stupeň spoločenskej integrácie. Ide o aktívne nástroje a väčšinou služby, ktoré majú pôsobiť na znižovanie miery závislosti osoby vyplývajúcej z jej zdravotného postihnutia a následného handicapu.
3. Pedagogická rehabilitácia: je súhrn špecifických pedagogických činností zameraných na rozvoj osobnosti a podporu vzdelávania detí a ľudí so zdravotným postihnutím. Ide tu zároveň aj o prevenciu vzniku a odstraňovanie negatívnych dôsledkov zdravotného postihnutia v procese vzdelávania. Zahrňuje výchovu a vzdelávanie ľudí so zdravotným postihnutím realizovanú za pomoci špeciálno - pedagogických činností pri rešpektovaní individuálnych možností a potrieb smerujúcich k dosiahnutiu čo najvyššieho stupňa vzdelania a vedomostí, ako predpokladu samostatnosti, spoločenského a pracovného uplatnenia.
4. Pracovná rehabilitácia: je zložka komplexnej rehabilitácie, ktorej úlohou je na základe individuálnych plánov realizovaných s klientmi so zdravotným postihnutím, umožniť nácvik pracovných návykov a zručností, potrebných na získanie vhodného pracovného miesta, udržanie si pôvodného zamestnania. Pracovná rehabilitácia môže byť zmysluplnou dennou činnosťou pre klientov s ťažkým zdravotným postihnutím v zariadeniach sociálnych služieb. Pracovná rehabilitácia je činnosť, ktorá by mala viesť k vhodnému pracovnému uplatneniu osôb s postihnutím, a preto je významným prostriedkom integrácie ľudí s postihnutím do väčšinovej spoločnosti.

Sociálna rehabilitácia

Jedna z vhod­ných foriem pomoci osobám telesne a ťažko telesne postihnutým, vrátane vozičkárov je program sociálnej rehabilitácie, uskutočňovaný jednodňovým a viac dňovým programom. Cieľom aktivít zameraných na sociálnu rehabilitáciu ľudí s telesným a s ťažkým telesným postihnutím rôzneho veku je aktivizovať ich vnútorné schopnosti na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia.

Cieľom aktivít je dosiahnuť čo najvyšší možný stupeň samostatnosti osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím, pretože sociálna rehabilitácia je jednou z ciest, ktorá prispieva k nezávislejšiemu životu (independent living) týchto osôb. Umožňuje im ľahšie sa integrovať do spoločnosti a participovať aktívnejšie na jej živote.

Sociálna rehabilitácia je služba, ktorá podporuje rozvoj tých schopností človeka s telesným a ťažkým telesným postihnutím, ktoré bude nevyhnutne potrebovať k samostatnému životu. Použitím metódy a programov sociálnej rehabilitácie klienti budú môcť rozvíjať svoje schopností a získavať potrebné pracovné návyky.

Prečítajte si tiež: Ako sa starať o dieťa s telesným postihnutím

Podľa zákona o sociálnej pomoci 195/1998 Z.z. NRSR, rehabilitačná činnosť v sebe zahŕňa postupy na obnovu najvyššie dosiahnuteľného individuálneho stupňa osobnostného vývinu, fyzickej výkonnosti a pracovnej výkonnosti občana. Jed­nou z vynikajúcich príležitostí sú spoločné stretnutia na sociálno-rehabilitačných pobytoch, kde postihnutí nielen získajú kondičku, posilnia svalstvo, získajú informácie, ale zároveň aj psychicky pookrejú.

V snahe pomôcť pri organizovaní kurzov sociálnej rehabilitácie pre telesne a ťažko telesne postihnutých v rámci Slovenska, krajov, či okresov je nutné zhromaždiť témy najdôležitejších prednášok a praktických cvičení, ktoré by mali byť zaradené do programu kurzov. Témy majú slúžiť ako podklad pre prednášajúcich v jednotlivých oblastiach. V prvej fáze je nutné zamerať sa na problematiku osôb imo­bilných. Niektoré témy možno použiť, prípadne s urči­tými úpravami, pre celú skupinu osôb ťažko telesne postihnutých. Musia sa získať podklady i pre ďalšie pred­nášky a praktické cvičenia týkajúce sa napr. Komu smeruje sociálna rehabilitácia? Kto je osoba s telesným postihnutím? Sú tu zahrnuté tri skupiny postihnutých jedincov.

Telesne postihnutý jedinec si vyžaduje starostlivosť - primeranú pomoc svojim potrebám, ktoré sú individuálne predovšetkým preto, lebo jestvuje veľa typov telesného postihnutia.

Psychologické dopady na rodinu

Narodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov determinujúcich rodinné fungovanie, pričom stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.

Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, nervovú centrálnu sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa.

Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci, preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takéhoto dieťaťa.

S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny, ktoré môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz.

Fázy vyrovnávania sa s realitou narodenia dieťaťa s postihnutím:

1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom. Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu.
2. Fáza popretia reality. Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o tom-ktorom zdravotnom postihnutí, ich dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
3. Fáza viny a hnevu. Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na ľudí z radu lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti alebo popôrodných depresií či odporu voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu. V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Snažia sa sami hľadať východiská z tejto situácie, avšak nedokážu vidieť nič pozitívne na tom, že sa im narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov, mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.
5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou. Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj : „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“. Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny.
6. Zmeny fungovania rodiny. Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodinne, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevok alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku.
7. Fáza dozretia. V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťaťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt, rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov.
8. Fáza rozvratu. Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie, nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.
9. Fáza slobody a samostatnosti. V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť, rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie.

Šport a telesné postihnutie

Šport má nezastupiteľné miesto v živote ľudí a najmä v živote človeka telesne postihnutého. Veď k tomu, aby sa človek nejakým spôsobom telesne postihnutý dopracoval k určitému stupňu sebaobsluhy a sebestačnosti, musel cvičiť, nech už ako pacient v niektorom rehabilitačnom ústave, v kúpeľoch alebo doma. Miera sebestačnosti je priamo úmerná dávkam a povahe rehabilitačných úkonov a vnímavosti každého jedinca. Z jedných takých rehabilitačných cvikov je aj športová činnosť.

Šport je taká svojím spôsobom spoločenská záležitosť, lebo sa ľudia stretávajú, komunikujú, v rámci spoločnosti športovcov sa zúčastnia aj iných než športových akcií, čo ocení najmä človek, vyradený zo zdravotných dôvodov z pracovného pomeru. Ak ste zdravotne znevýhodnení, veľa aspektov vášho života môže byť ťažších či komplikovanejších, než keby ste zdravotné znevýhodnenie nemali.

Ako sa začleniť do spoločnosti

1. Na jednu stranu viete, aké aktivity a činnosti vykonávať nemôžete. Zamerajte sa však na to, v čom vás vaše zdravotné znevýhodnenie neobmedzuje a rozvíjajte práve tieto svoje schopnosti a prednosti. Že ste o tomto kvôli svojmu znevýhodneniu doteraz neuvažovali? Možnosti existujú. Skúste chránené dielne alebo sa obráťte na rôzne inštitúcie, ktoré združujú a pomáhajú zdravotne znevýhodneným, napr. Národná rada občanov so zdravotným postihnutím v SR, alebo Slovenský zväz zdravotne postihnutých. Pozrite si aj informácie a novinky v programe Profesie Výpomoc so srdcom a Profesia Lab.
2. Je niečo, čo ste doteraz chceli urobiť, ale akosi na to nebol čas? Napísať knihu či vytvoriť si blog? Pustite sa do toho. Aj keby výsledok nikdy nemal nikto vidieť, počas práce na svojom projekte sa veľa naučíte a urobíte si radosť. Tak vznikli aj slovenské projekty handicup.sk, parking4disabled alebo lol.go-ok.eu.
3. V každom meste sa uskutočňujú zaujímavé podujatia z rôznych oblastí. Zúčastňujte sa ich, často sú zadarmo alebo za nízky poplatok. A ak by vám nejaké podujatie chýbalo, skúste ho zorganizovať. Určite odporúčame Profesia Days, kde nájdete zaujímavé prednášky. Ak zistíte, že dostať sa na podujatie je pre rôzne typy bariér nemožné, ozvite sa organizátorovi.
4. Na škole si môžete doplniť alebo rozšíriť kvalifikáciu. Ak sa rozhodnete študovať v dennej forme, môžete si vybaviť individuálny harmonogram štúdia. V externej forme prebieha vyučovanie väčšinou v soboty.
5. Ak do školy predsa len nemôžete chodiť, vyskúšajte rôzne kurzy. Vďaka nim sa môžete naučiť cudzí jazyk, naučiť sa základy programovania či grafiky. Odporúčame stránky Coursera.com, Codeacademy.com alebo Memrise.com. Môžete tiež skúsiť slovenskú stránku Naucmesa.sk, vďaka ktorej sa sám môžete stať lektorom v oblasti, do ktorej sa vyznáte. Opäť môžete využiť svoje znevýhodnenie a zorganizovať napr. kurz chodenia na vozíčku alebo poslepiačky.
6. Ponúknite svoje skúsenosti nejakej neziskovej organizácii alebo iniciatíve. Možno ste dobrý v angličtine alebo zručný maliar. Vaša pomoc sa určite niekde zíde. Alebo naberte úplne nové skúsenosti ako dobrovoľník v oblasti, v ktorej ste doteraz nepôsobili.

Bariéry a ich prekonávanie

Napriek skutočnosti, že slovenské mestá stále pra­cujú na minimalizácii bariérových priestorov, štatistika hovorí jednoznačne - až 95% budov, v ktorých ťažko te­lesne postihnutí žijú, alebo ich využívajú, sú barié­rové. Aj z tohto pohľadu bazálne potreby pre osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím nie sú zabezpečené.

Postoj spoločnosti k imobilným ľuďom zodpovedá pretrvávajúcej nedostatočnej uvedomelosti danej problematiky. Prejavuje sa pretrvávajúcimi architektonickými bariérami, nedostatočným a často priestorovo nevhodným riešením WC v kultúrnych zariadeniach, v hypermarketoch, v zdravotníckych zariadeniach, v dostupnosti úradov - štátnych inštitúcií.

Možnosti bývania a starostlivosti

V Slovenskej republike existujú rôzne typy zariadení, ktoré poskytujú sociálne služby a bývanie pre telesne postihnutých:

1. Zariadenie podporovaného bývania: Poskytuje sociálnu službu osobe od 16. roku veku do dovŕšenia dôchodkového veku. Ak osoba dovŕši dôchodkový vek počas poskytovania sociálnej služby v tomto zariadení, sociálna služba sa jej poskytuje naďalej. Poskytuje sa v bytovom alebo rodinnom dome najviac pre 12 prijímateľov/prijímateliek sociálnej služby v dvoch bytových jednotkách, pričom v jednej bytovej jednotke môže byť poskytovaná služba najviac 6 ľuďom. Poskytuje ubytovanie, sociálne poradenstvo a pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov.
2. Zariadenie pre seniorov: Poskytuje sociálnu službu osobám v dôchodkovom veku a s minimálnym stupňom odkázanosti IV podľa prílohy 3 zákona o sociálnych službách, alebo poskytovanie služby v tomto zariadení potrebuje z iných vážnych dôvodov. Táto sociálna služba sa poskytuje najviac pre 40 ľudí v jednej budove zariadenia a poskytuje sa v nej sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia, pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, ubytovanie, stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva, ako aj osobné vybavenie a zabezpečovať záujmovú činnosť.
3. Zariadenie opatrovateľskej služby: V tomto druhu zariadenia sa poskytuje služba na určitý čas fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a nemožno jej poskytnúť opatrovateľskú službu v potrebnom rozsahu. Maximálna kapacita zariadenia nie je stanovená a v rámci nej sa poskytujú obdobné činnosti ako v zariadení pre seniorov. Nie je však stanovená veková hranica klientov/klientok a zariadenie nemá povinnosť zabezpečovať záujmovú činnosť.
4. Rehabilitačné stredisko: Je zamerané na osoby, ktoré sú slabozraké a ktoré sú nepočujúce, alebo majú obojstrannú nedoslýchavosť. V prípade, ak rehabilitačné stredisko poskytuje pobytovú formu sociálnej služby, možno ju poskytovať len na určitý čas, najdlhšie tri mesiace. Túto lehotu je možné následne predĺžiť len raz a to najviac o tri mesiace.
5. Domov sociálnych služieb: Poskytuje sociálnu službu ambulantnou, alebo najviac týždennou pobytovou formou osobám, ktoré sú odkázané na pomoc iných fyzických osôb s najmenej V. stupňom odkázanosti, alebo sú nevidiace, či prakticky nevidiace a ich stupeň odkázanosti je najmenej III. Táto sociálna služba sa poskytuje najviac pre 40 klientov a klientok v jednej budove zariadenia a nemožno ju poskytovať ako celoročnú pobytovú službu.
6. Špecializované zariadenie: Cieľovou skupinou v špecializovanom zariadení sú osoby, ktorých stupeň odkázanosti je najmenej V a zároveň majú zdravotné postihnutie, akým je najmä Parkinsonova choroba, Alzheimerova choroba, pervazívna vývinová porucha, skleróza multiplex, schizofrénia, demencia rôzneho typu etiológie, hluchoslepota, AIDS alebo organický psychosyndróm ťažkého stupňa. Táto sociálna služba sa poskytuje najviac pre 40 klientov a klientok v jednej budove zariadenia.
7. Denný stacionár: Je určený pre fyzické osoby, ktoré sú odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a ich stupeň odkázanosti je najmenej III., pričom sú na sociálnu službu v zariadení odkázané len na určitý čas počas dňa, nakoľko ide výhradne o ambulantnú sociálnu službu.

tags: #umiestnenie #telesne #postihnutých #ľudí #možnosti