
Nárok na náhradu škody je komplexná právna oblasť, ktorá sa dotýka rôznych aspektov života a podnikania. Vznik tohto nároku je podmienený splnením viacerých predpokladov, ktoré sú definované v Občianskom zákonníku a iných právnych predpisoch. Tento článok sa zameriava na podrobné preskúmanie podmienok vzniku nároku na náhradu škody, druhy škody, spôsoby jej náhrady a ďalšie relevantné aspekty.
V záväzkových vzťahoch sa na posilnenie postavenia veriteľa často využívajú zabezpečovacie inštitúty, medzi ktoré patrí aj zmluvná pokuta. Zmluvná pokuta, alebo konvenčná pokuta, je dojednanie medzi zmluvnými stranami pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, kedy je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný zaplatiť pokutu, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
Pre platnosť dohody o zmluvnej pokute zákon stanovuje obligatórnu písomnú formu a povinnosť určiť výšku pokuty, resp. spôsob jej určenia. Výška zmluvnej pokuty by mala vychádzať z hodnoty zabezpečenej pohľadávky a zároveň spĺňať atribút primeranosti.
V prípade, ak vznikne povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu a zároveň s porušením zmluvnej povinnosti vznikne škoda, platí, že veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. Právna úprava vychádza z postavenia zmluvnej pokuty ako paušalizovanej náhrady škody, ktorá v plnom rozsahu pohlcuje nárok na náhradu škody.
Existujú tri možnosti dojednania zmluvnej pokuty:
Prečítajte si tiež: Povinnosť podať daňové priznanie v dôchodku
Zaplatením zmluvnej pokuty, prípadne náhrady škody, nezaniká primárna povinnosť, ktorej porušením vznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, prípadne náhradu škody.
Škoda sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Môže ísť o škodu na majetku, škodu na zdraví, škodu spôsobenú zamestnancom či zamestnávateľom na pracovisku vrátane otázky pracovných úrazov, ale aj o škodu vzniknutú v podnikateľskom prostredí.
Právny poriadok rozlišuje dva druhy škody, ktoré sa uhrádzajú:
Občiansky zákonník vymedzuje predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné domáhať sa svojho nároku na náhradu škody:
Preukázanie zavinenia sa nevyžaduje pri škode spôsobenej v obchodnoprávnych vzťahoch, najčastejšie medzi podnikateľmi v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou (objektívna zodpovednosť za škodu).
Prečítajte si tiež: Dôchodok pre ročník 1958
Pre úspech v súdnom konaní je potrebné preukázať, že medzi vzniknutou škodou a protiprávnym úkonom existuje príčinná súvislosť. Zavinenie škodcu predstavuje vnútorný psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a spôsobenej škode.
Prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti za prípadnú škodu jednostranným vyhlásením ani dohodou. Občiansky zákonník upravuje prípady osobitnej zodpovednosti za škodu, akými sú najmä prípady škody spôsobenej na vnesených a odložených veciach, na prevzatých veciach, ale aj škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov a pod.
Právo domáhať sa náhrady škody je majetkovým právom a podlieha premlčaniu. Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, premlčacia doba je 10-ročná.
Občiansky zákonník uprednostňuje náhradu škody v peniazoch (tzv. relutárnu náhradu), ktorá je výlučná pri škode spôsobenej na zdraví. Naturálna reštitúcia, teda uvedenie poškodenej veci do predošlého stavu, je prípustná len vtedy, ak o to poškodený požiada a ak je to fyzicky možné a účelné.
Ak škodu spôsobí maloletý alebo ten, kto je v čase jej spôsobenia postihnutý duševnou poruchou, ako subjekty zodpovednosti prichádzajú do úvahy jednak tí, ktorí zanedbali dohľad (dozor) založený zákonom či úradným rozhodnutím alebo dohodou, a jednak maloletí alebo tí, ktorí sú postihnutí duševnou poruchou. Zákon vo väčšine týchto prípadov zodpovednosť vzťahuje predovšetkým na tých, ktorí zanedbali náležitý dohľad.
Prečítajte si tiež: Kedy zmeniť psie granule
Zákonník práce upravuje všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za škodu, ktorú spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnanec je povinný nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.
Rozsah náhrady škody závisí od toho, či škoda bola spôsobená úmyselne, z nedbanlivosti alebo v opitosti. Pri náhrade škody spôsobenej z nedbanlivosti nesmie výška náhrady škody u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu.
Pri určení rozsahu zodpovednosti jednotlivých zamestnancov právna úprava vychádza z princípu delenej zodpovednosti. Každý zo zodpovedných zamestnancov je povinný uhradiť zamestnávateľovi len podiel zodpovedajúci miere svojho zavinenia.
Zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Ak sa zamestnávateľ rozhodne vymáhať od zamestnanca škodu, Zákonník práce od neho vyžaduje, aby so zamestnancom prerokoval požadovanú výšku náhrady škody a oznámil mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla.
Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.
Pre možnosť postupu v zmysle zákona je potrebné splnenie viacerých predpokladov:
Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane.
Pri nároku na náhradu škody, ak čas plnenia nie je určený dohodou, ani právnym predpisom, jeho splatnosť treba posudzovať podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka.
Odškodnenie za bolesť sa poskytuje nielen za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, ale aj za bolesti spôsobené liečením poškodenia zdravia alebo odstraňovaním jeho následkov. Či a aké zmeny v zdravotnom stave nastali, je možné zistiť, ak je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho posúdenie.
Účastníci exekučných konaní sa môžu dôvodne spoliehať na objektívne právo a na to, že ak existuje zákonná povinnosť súdu zastaviť exekúciu aj bez návrhu a na to, že súd v žiadnom prípade nedovolí vykonať exekúciu na plnenia z podmienok, ktoré spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach naviac v neprospech slabšieho účastníka zmluvy.
Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, je rozhodujúci okamih, kedy zistí skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného subjektu.
Ak k pádu a úrazu došlo na zľadovatenom a neupravenom chodníku, je pre určenie zodpovedného subjektu rozhodujúcou okolnosťou vedomosť o tom, že vlastník domu, ku ktorému predmetný chodník prilieha, nezabezpečil zimnú údržbu a upratovanie.
V prostredí aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa pojmom škoda (damage) rozumie ako škoda hmotná, tak aj škoda nehmotná.
Ak sa omeškanie týka peňažného dlhu vo forme náhrady škody (škody na zdraví), pre určenie, kedy dochádza k omeškaniu dlžníka (škodcu), je rozhodujúca povaha požadovaného (súdom priznaného) odškodnenia.
Pri uplatnení náhrady škody spôsobenej viacerými škodcami záleží na poškodenom, či bude požadovať náhradu na jednom, na niektorých alebo na všetkých škodcoch.
Právo postihu (tzv. regresné právo), ktorým je v danom prípade právo zdravotnej poisťovne uplatniť si voči tretej osobe nárok na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, je hmotnoprávnym nárokom zdravotnej poisťovne.