Klinický sociálny pracovník: význam a úloha v zdravotníctve so zameraním na Alzheimerovu chorobu

Starnutie populácie a s tým spojené zdravotno-sociálne výzvy kladú zvýšené nároky na systém zdravotnej a sociálnej starostlivosti. V tomto kontexte nadobúda mimoriadny význam rola klinického sociálneho pracovníka, ktorý sa stáva neodmysliteľnou súčasťou multidisciplinárnych tímov v zdravotníckych zariadeniach. Tento článok sa zameriava na definovanie klinického sociálneho pracovníka, jeho úlohy a význam v zdravotníctve, s osobitným dôrazom na problematiku Alzheimerovej choroby.

Úvod do problematiky starnutia a demencie

Starnutie je prirodzenou súčasťou životného cyklu a významnou etapou ontogenetického vývinu jednotlivca, pričom má individuálny aj spoločenský rozmer. Harmonickú starobu však môžu narušiť fyziologické faktory, zdravotné problémy a genetické predispozície, čo vedie k psychickému a fyzickému úpadku. Staroba sa tak dotýka nielen samotného človeka, ale aj jeho okolia, najmä rodiny. V súčasnosti sa menia tradičné hodnoty a postoje rodiny k starým rodičom a starostlivosti o nich. Z dôvodu pracovnej vyťaženosti, finančnej situácie, ale aj neochoty a nezáujmu, deti často prestávajú preberať zodpovednosť za svojich odkázaných rodičov a umiestňujú ich do zariadení sociálnych služieb.

Práve praktická sociálna práca sústredí svoju pozornosť na skupinu starších ľudí, čo má svoj význam hlavne v súčasnosti, keď sa priemerný vek obyvateľov zvyšuje a stále viac starších ľudí je odkázaných na podporu a pomoc iných spoluobčanov. Ide predovšetkým o podporu a rozvoj takých aktivít, ktoré umožňujú seniorom prežiť ich starobu dôstojne, nakoľko staroba pre nich prináša veľa zmien. S pribúdajúcim vekom sa objavuje a zvyšuje riziko rôznych duševných porúch. Organickými duševnými poruchami, a z nich zväčša rôznymi druhmi demencie, trpí viac ako 10% populácie a s pribúdajúcim vekom nastáva aj prudký nárast incidencie.

Syndróm demencie sa stal významným zdravotno-sociálnym fenoménom, ktorý postihuje hlavne seniorov a zasahuje ich rodinných príslušníkov, profesionálnych opatrovateľov a celú spoločnosť. Demencia je komplexný úbytok psychických funkcií, ktorý spôsobuje atrofia centrálneho nervového systému. Termín demencia predstavuje určitý súbor príznakov, ktoré môžu spôsobiť početné poruchy mozgu. Medzi charakteristické poruchy intelektuálnych funkcií môžeme zaradiť hlavne porušenie pamäte, schopnosti učiť sa novým veciam, porušenie abstrakcie, orientácie, priestorového vnímania, a taktiež aj schopnosti vykonávať niektoré praktické činnosti, ktoré sú dôležité pre normálnu aktivitu človeka.

Alzheimerova choroba ako špecifická forma demencie

Jednou z najrozšírenejších foriem demencií je Alzheimerova choroba, ktorá mení život ako postihnutého, tak celej jeho rodiny. V posledných pätnástich rokoch má jej výskyt rastúcu tendenciu, pričom hlavnou príčinou tohto stavu je starnutie populácie a v súčasnosti postihuje v Európe minimálne päť miliónov ľudí. Alzheimerova choroba je spojená s výrazným psychologickým, sociálnym a telesným postihnutím klientov-pacientov a je závažným ekonomickým problémom. Táto choroba predstavuje 50-60% všetkých demencií, ktoré sú na celom svete diagnostikované u tisícok jedincov.

Prečítajte si tiež: Požiadavky na sociálneho pracovníka

Alzheimerova choroba sa delí na:

• Formu so skorým začiatkom (do 65 rokov) - jej výskyt je menej častý, avšak je pre ňu charakteristický relatívne rýchly začiatok ako aj progresia ochorenia.
• Formu s neskorým začiatkom (nad 65 rokov) - jej začiatok a progresia je pomalá a postupná.

Pri demencii Alzheimerového typu ide o vývoj mnohopočetných kognitívnych porúch, ktoré sa prejavujú ako poruchy výkonu činností (napr. organizovanie, plánovanie), poruchy pamäte (ide tu o stratu schopnosti učiť sa novým veciam resp. informáciám alebo vybavovať si informácie a veci už naučené), porucha reči (afázia), porucha hybnosti resp. strata naučených alebo vžitých pohybov (apraxia) a porucha poznávania (agnózia). Všetky tieto poruchy spôsobujú problémy v pracovnom a spoločenskom živote, avšak aj napriek tomu, že osoba stratí schopnosti, ktoré jej pomáhali pri jej dospelom fungovaní, jej vedomie seba samej sa nemení.

Vývoj Alzheimerovej choroby môže prebiehať 8-20 rokov a závisí ako od sociálnych podmienok, tak aj zdravotného stavu jedinca. Keďže sa však toto ochorenie objavuje predovšetkým vo vyššom veku často sa stáva, že uniká pozornosti a jeho príznaky sa posudzujú ako znak prirodzeného starnutia človeka. Klinický obraz ako aj symptomatológia zdravotného stavu je u každého klienta-pacienta individuálna, nakoľko progresia choroby má svoje vlastné tempo a zhoršenie sa u ľudí neobjavuje v rovnakej forme a zároveň nemá ani rovnaké príznaky. Každý kto sa stretol s týmto druhom demencie, či už je to samotný klient-pacient, ošetrovateľ, lekár alebo príbuzný, prechádza spočiatku fázou popierania. Ak je u osoby podozrenie, že trpí Alzheimerovou chorobou, musí podstúpiť viacero vyšetrení, aby sa zistilo prečo u osoby nastávajú zmeny správania.

Alzheimerovu demenciu od začiatku charakterizuje hlavne rozrastajúca sa demencia s poklesom pamäte, rozumových funkcií, porúch reči a je možné ju rozdeliť do troch štádií:

• Ranné štádium (doba trvania je 3-5 rokov) - prvou oblasťou mozgu, v ktorej dochádza v tomto štádiu v dôsledku choroby k odumieraniu mozgových buniek, je pamäť. Ak sú však sociálne zručnosti, logické myslenie a úsudok v poriadku je možné, že sa chorý človek vyrovná so stratou pamäte tým, že si vytvorí náhradné spôsoby. V tomto štádiu väčšina jedincov ešte stále robiť viaceré denné aktivity, avšak pri ich organizácií môžu potrebovať pomoc.
• Mierne štádium (doba trvania 2-10 rokov) - do celého mozgu sa šíri odumieranie mozgových buniek a v tomto štádiu má jedinec problémy s obliekaním, orientáciou a nedokáže si často krát spomenúť, ako sa používajú predmety bežnej dennej potreby.
• Pokročilé alebo neskoré štádium (doba trvania 1-3 roky) - klienti-pacienti sú v tomto štádiu odkázaní pri každodennej starostlivosti na pomoc inej osoby, častejšie spia, menej komunikujú a na osobu, ktorá sa o nich stará nijako nereagujú. U jedincov sa prejavujú bludy, halucinácie, sú viac emočne labilní, agresívni a z neurologických príznakov sa u nich objavuje inkontinencia stolice a moču, ataxia a apraxia.

Klinická sociálna práca: definícia a princípy

Od začiatku ľudskej histórie je sociálna práca považovaná za spoločensky akceptovanú formu pomoci jednotlivcovi, skupine aj celej spoločnosti. Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov schopností osôb, medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Profesionálnou aplikáciou sociálnej práce ako aj metód v diagnostike, liečbe a predchádzaní psychosociálnych disfunkcií, zdravotných postihnutí, vrátane emocionálnej a psychickej poruchy správania, je klinická sociálna práca.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Klinická sociálna práca je neodmysliteľnou súčasťou sociálnej práce. V systéme všeobecnej sociálnej práce prešiel jej vývoj určitým procesom v rámci rozvoja ako teoretickej, tak aj praktickej a akademickej sociálnej práce. Teóriu a prax klinickej sociálnej práce významne rozvinulo v 90. rokoch anglosaské prostredie a mnohí autori poukazujú na spoločenskú požiadavku doby, ktorou je práve formovanie klinickej sociálnej práce. Ide o špecifickú profesiu v oblasti duševného zdravia a vykonávajú ju vzdelaní sociálni pracovníci, ktorí sa následne musia zúčastniť špeciálneho vzdelávania a praxe pod supervíziou. Základným cieľom klinickej sociálnej práce je nielen hodnotiť, ale predovšetkým pozitívne ovplyvňovať bio-psycho-sociálno-spirituálne fungovanie jednotlivcov, rodín, ale aj skupín v ich sociotope.

Klinická sociálna práca je oblasťou, kde sa sociálna starostlivosť prelína so zdravotnou a je dôležitou súčasťou ošetrovateľského a liečebného procesu. K danej komplexnosti liečby teda bezodkladne patrí aj pomoc pri riešení sociálnych problémov pacienta v takých prípadoch, kedy toho nie je schopný samostatne s pomocou vlastných zdrojov alebo jeho rodina nechce, prípadne nemôže túto starostlivosť poskytnúť sama, alebo pokiaľ pacient nemá rodinu. Klinická sociálna práca sa sústredí na individuálny prístup ku každému klientovi-pacientovi, nakoľko tak, ako je každý človek singulárny a nenapodobiteľný, tak jedinečná je aj práca s nim. Tým, že je človek holistická bytosť nemôžeme zabudnúť ani na jednu zložku bio-psycho-sociálno-spirituálnej dimenzie. Vo svojej práci teda klinický sociálny pracovník vychádza z holistického modelu, ktorý chápe človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnu bytosť a tento model je založený na schopnosti človeka prispôsobiť sa novým (zmeneným) podmienkam.

Úloha klinického sociálneho pracovníka v zdravotníctve

V súčasnej dobe neexistuje na Slovensku legislatíva, ktorá by vymedzila činnosť klinického sociálneho pracovníka. Naopak v Českej republike zákon upravuje činnosť sociálneho pracovníka v zdravotníctve, hlavne v rámci diagnostickej, preventívnej, rehabilitačnej a ošetrovateľskej starostlivosti, kde sa podieľa najmä v oblasti uspokojovania potrieb klienta-pacienta. V nemocnici pôsobí sociálny pracovník na oddelení sociálnych služieb a jeho pomoc má väčšinou povahu sociálno-právneho poradenstva, sociálnej agendy a sprostredkovania. Činnosť sociálneho pracovníka však nemusí mať, na základe jeho vzdelania a ďalšieho výcviku v nemocnici, len administratívny charakter.

Klinický sociálny pracovník v zdravotníckych zariadeniach, ako sú hospice, nemocnice, psychiatrické nemocnice je významným členom multidisciplinárneho tímu (psychológ, sestra, lekár) a jeho činnosť smeruje ako ku klientovi-pacientovi, tak aj k jeho sociálnemu prostrediu. Jeho profesionálna činnosť je orientovaná na svet človeka, ktorý sa v dôsledku choroby, prípadne úrazu, dostal do zdravotníckeho zariadenia, kde si vyžaduje odborný prístup zdravotníckych pracovníkov, ale taktiež aj klinického sociálneho pracovníka. Sociálny pracovník teda dostáva svoj priestor aj v zdravotníckych zariadeniach, nakoľko taktiež prispieva ku klientovmu-pacientovmu uzdraveniu, ale zároveň aj k jeho skorému návratu k rodine, tým že sa vyriešia jeho sociálne problémy. Práve klinická sociálna práca si vyžaduje odlišný prístup k chorým starším jedincom. Je potrebné im preukázať predovšetkým porozumenie, slušnosť, empatiu, úctu a vyhýbať sa neprimeranej zvedavosti až násilnosti.

Sociálna práca v zdravotníctve je špecifická činnosť, ktorej cieľom je zlepšiť celkový zdravotný stav jedincov, skupín, ako aj celej populácie. Poskytovať sa musí bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, pohlavie, vek, národnosť, zdravotný stav, kultúru, rasu, vierovyznanie a ďalšie socio-demografické odlišnosti jednotlivca, skupiny či komunity. Pri výkone sociálnej práce v zdravotníctve sa stanovuje sociálna diagnóza, a taktiež sa realizuje sociálna terapia, pričom jej súčasťou je celkové hodnotenie výsledkov starostlivosti, ktorá sa poskytuje. Zdravie, chápe ako stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody a jej hlavným cieľom je riešenie sociálneho problému či už pri chorobe, zdravotnom postihnutí alebo v starobe. Sociálna práca v zdravotníctve zároveň rieši sociálne dôsledky danej choroby a postihnutia na sociálnu situáciu ako jednotlivca, tak aj jeho rodiny. Cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je poskytovať pre človeka, ktorý je v dôsledku svojej choroby nejakým spôsobom znevýhodňovaný, ako podporu, tak aj oporu, sprevádzanie a pomoc pri zlepšovaní možností jeho života.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Aj práca v zdravotníckych zariadeniach je multidisciplinárna, nakoľko klient-pacient sa tiež chápe ako bio-psycho-sociálna bytosť. V rámci vzájomného prepojenia sociálnej a zdravotnej starostlivosti je veľmi významná a oprávnená pozícia sociálneho pracovníka v tíme zdravotníckych profesionálov. Podľa typu zdravotníckeho zariadenia, podľa množstva klientov-pacientov a typu oddelenia, rieši sociálny pracovník rôzne problémy.

Klinický sociálny pracovník a Alzheimerova choroba

V kontexte Alzheimerovej choroby je úloha klinického sociálneho pracovníka neoceniteľná. Zameriava sa na:

• Podporu pre klientov-pacientov: Pomáha pacientom s Alzheimerovou chorobou zvládať emocionálne, psychologické a sociálne dôsledky ochorenia. Poskytuje im poradenstvo, psychoterapiu a podporu pri adaptácii na zmenené životné podmienky.
• Podporu pre rodiny a opatrovateľov: Alzheimerova choroba má obrovský dopad na rodiny a opatrovateľov. Klinický sociálny pracovník im poskytuje poradenstvo, emocionálnu podporu a pomáha im zvládať náročné situácie spojené so starostlivosťou o blízkeho s demenciou. Pomáha im tiež pri orientácii v systéme sociálnych a zdravotných služieb.
• Koordináciu starostlivosti: Klinický sociálny pracovník zohráva kľúčovú úlohu pri koordinácii starostlivosti o pacienta s Alzheimerovou chorobou. Spolupracuje s lekármi, sestrami, psychológmi a ďalšími odborníkmi, aby zabezpečil komplexnú a individualizovanú starostlivosť.
• Advokáciu: Klinický sociálny pracovník zastupuje záujmy pacientov s Alzheimerovou chorobou a ich rodín. Pomáha im presadzovať ich práva a zabezpečiť prístup k potrebným službám a zdrojom.

tags: #klinicky #socialny #pracovnik #co #to #znamena