Zákaz knihy o poľovačkách na tigre z roku 1970 a príbehy o záchrane ohrozených druhov

V minulosti Zem prešla niekoľkými obdobiami hromadného vymierania. Vymieranie v menšom rozsahu nastalo aj približne pred 273 miliónmi rokov (Olsonovo vymieranie), kedy vyhynulo viac ako 60 % rastlín, a toto obdobie sa považuje za nástup cicavcov. Najznámejšie z piatich vymieraní je masové vyhynutie spred 66,5 milióna rokov, nazvané K-T vymieranie. Odohralo sa na prelome kriedy (K) a terciéru (T), čo je označenie začiatku treťohôr. O tomto vymieraní sa hovorí pravdepodobne najviac a vedia o ňom aj malé deti. Vyhynuli všetky nelietavé dinosaury, väčšina zvierat s hmotnosťou nad 25 kg okrem krokodílov a korytnačiek. Jednou z pravdepodobných príčin je dopad obrovského meteoritu s priemerom 10-15 km, ktorý vytvoril kráter Chicxulub v dnešnom Mexickom zálive, severne od polostrova Yucatán. Od tejto doby sa začalo kenozoikum, ktoré trvá dodnes a umožnilo nástup pravým cicavcom a vtákom tak, ako ich poznáme dnes. O to viac nás trápi, keď sa niektorý z druhov dostane na hranicu vyhynutia alebo až za ňu počas našich životov, alebo za obdobie, ktoré považujeme za „naše“. Viaceré druhy sa dostali za hranicu, odkiaľ už niet návratu. Niektorým sa podarilo prežiť v zajatí a niektoré sa podarilo dokonca vrátiť do voľnej prírody.

Je zásadný rozdiel medzi vyhynutím a vyhubením. Vyhynutie môže trvať dlho, napríklad stratou prirodzeného prostredia, a to pokojne aj bez vplyvu alebo povšimnutia človeka. Vyhubenie je radikálnejší spôsob, priamo zapríčinený ľudskou činnosťou, či už za účelom lovu, získania životného priestoru, alebo len kvôli bezpečnosti. Viaceré druhy sme dostali za hranicu možnosti návratu a sú stratené navždy. Existuje množstvo prípadov a príbehov takýchto zvierat a my sa pozrieme na niektoré z nich.

Príbehy záchrany a prežitia

Bizón severoamerický: Návrat symbolu prérií

Jedným zo známych príbehov je príbeh severoamerického bizóna. Pôvodní obyvatelia žili popri obrovských stádach bizónov, na ktorých boli do veľkej miery závislí. S príchodom Európanov, ktorí začali s masovým lovom, sa počet dramaticky znížil. Predpokladá sa, že pred príchodom „bieleho muža“ žilo na prériách dnešných USA a Kanady približne 15 až 50 miliónov kusov. Postupom času sa miestni „Indiáni“ zaslúžili o zníženie počtu, ale v 19. storočí sa lov zmenil na systematické ničenie. Bizóny lovili pre kožu a jazyk, zvyšok nechali na mieste zhniť. Toto by pôvodní obyvatelia nikdy nespravili. Aj keď napríklad Crowovia ich nahnali na okraj útesu a zvieratá sa pri páde zabili a takto ich ulovili aj 700 pri jednom love, z ulovených bizónov spotrebovali všetko. Okrem priameho vybitia spôsobila pokles populácie aj stavba železnice naprieč USA, ktorá obmedzila prirodzenú migráciu. V prvej polovici 20. storočia sa začal proces reintrodukcie - znovunavrátenia do prírody, ktorý je zjavne úspešný. Vo voľnej prírode (rozumej národné parky) ich dnes žije približne 20 000 a spolu s tými na farmách a v ZOO viac ako 350 000.

Bizónov európsky príbuzný, zubor, sa v prírode ešte objavuje. Oblasť s najväčším výskytom je v Poľsku (2 700), Bielorusku (2 000), Rusku (1 700) a malé skupinky v ďalších krajinách. Na Slovensku bol posledný divý zubor zastrelený v 17. storočí. Hlavnou chovnou stanicou je Zubria zvernica v Hosťovciach pri Topoľčiankach, kde ich môžete prísť navštíviť. Vo voľnej prírode sa u nás vyskytujú v Národnom parku Poloniny, kam bolo vypustených niekoľko jedincov a pravdepodobne sa v prírode aj množia.

Žraloky: Ohrození predátori oceánov

Obávaný predátor, ktorého meno viacerých vyženie z vody, prípadne naženie strach. Žraloky sú fascinujúce zvieratá, o ktorých sú popísané tisícky strán v knihách a vedeckých publikáciách. Pre väčšinu z nás je žralok synonymom agresie a nenásytnosti. Nie je to však celkom tak a k tomuto profilu sa tieto zvieratá dostali až v modernej dobe. V populárnej kultúre ich negatívne spropagovali filmy zo série Čeľuste a v ďalšom rade gastronómia, ktorá ich dostáva neustále z mora na taniere. Katastrofou sú hlavne východoázijské krajiny, kde sú populárne polievky zo žraločích plutiev a zvyšok je v podstate odpad. Celková populácia klesla podľa prestížneho časopisu Nature od roku 1970 dodnes o 71 %.

Prečítajte si tiež: Sociálny pedagóg v škole

Vo svetových moriach a oceánoch žije viac ako 1 000 druhov žralokov a rají. Prvý žralok sa objavil na Zemi pred približne 419 miliónmi rokov (prvý dinosaurus 231 miliónmi rokov, človek rozumný 130 000 rokov). Vydržalo im to až do roku 1970, kedy nastal prudký pokles populácie vďaka nadmernému lovu. Na niektoré z nich sa môžete pozrieť s nami. Pozorujte pod vodou z tesnej blízkosti žraloky veľrybie v Džibutsku, na Filipínach, Mauríciu na našich zájazdoch. Ponorte sa do klietky a pozrite sa zoči-voči tomu „najhoršiemu“ zo žralokov - žralokovi modrému, skôr známemu ako „biely“ alebo „ľudožravý“.

Kôň Przewalského: Návrat divokosti do stepí

Jedným zo symbolov úspešného navrátenia do prírody je kôň Przewalského. O jeho existencii sa Európa dozvedela až v roku 1880 od poľsko-ruského prieskumníka, geografa a cestovateľa menom Nikolay Mikhaylovich Przhevalsky a popísaný bol v roku 1881 ako nový druh. O menej ako 100 rokov, v roku 1970, oznámili, že tento kôň sa už v prírode nevyskytuje. Tento druh bol pravdepodobne posledným skutočným divým koňom, keďže aj slávny americký mustang je ferálnym zvieraťom. To znamená, že je zdivočelý. Kôň Przewalského sa od ostatných koní oddelil niekedy pred 33-160 000 rokmi, čo znamená že nemá nič spoločné s neskôr domestikovanými koňmi, ako sa iným divým koňom stalo v tejto oblasti počas Botajskej doby pred 5 000 rokmi (dnešný Kazachstan).

Niekoľko jedincov odchytili v roku 1900 Carlom Hagenbeckom a umiestnili do Zoo v Európe. Tieto kusy sú základom celej dnešnej populácie. Od roku 1903 do roku 1947 neboli v prírode pozorované a aj neskôr iba ojedinele. Pražská zoo mala zdravú populáciu a úspešný chov, a tak im v roku 1959 bola zverená takzvaná Plemenná kniha. Vďaka tomuto systému je celosvetovo chovaných niekoľko tisíc koní a je možné ich aj vypúšťať do prírody. Prvýkrát sa tak stalo v roku 1988 a prvé transporty šli do Číny a Mongolska. V roku 2023 odštartoval projekt navrátenia týchto koní do Kazachstanu, na ktorom sa s pražskou zoo podieľal aj známy slovenský filmár, ekológ, zoológ a milovník prírody Tomáš Hulík. A v júni 2024 definitívne ohlásili návrat týchto koní do Kazachstanu po dlhých 200 rokoch. Po prvých týždňoch pozorovali pozitívne výsledky adaptácie, kone začali vstupovať do prírodných jazierok a pili z nich vodu.

Priamorožce: Návrat antilop s unikátnymi rohmi

Antilopy sú ladné zvieratá, ktoré dokážeme obdivovať kvôli ich atraktivite a rozmanitosti. Priamorožce (oryxy) sú druhy antilop, ktoré majú unikátne rohy. Práve kvôli nim boli terčom lovu a ich už aj tak nízky počet bol privedený k nule. Africký druh bol za vyhynutého v prírode vyhlásený v roku 2000. Jeho arabský príbuzný bol za vyhynutého vyhlásený už v roku 1970. Našťastie, oba druhy boli relatívne hojne chované v zoo a v iných zariadeniach. Napríklad aj bratislavská zoo sa podieľala na vytvorení chovnej skupiny v Tunisku a odoslali tam niekoľko jedincov. Arabský priamorožec sa v dnešnej dobe nachádza vo viacerých parkoch a rezerváciách a aj BUBO klienti ich majú možnosť stretnúť počas niektorých aktivít v rámci cestovania po Arabskom polostrove. Práve tento druh bol prvým, ktorý zo statusu „vyhynutý v prírode“ bol v roku 1986 preklasifikovaný na „ohrozený“ a v roku 2011 na „zraniteľný“.

Gorily horské: Ochrana vďaka turizmu

Blízky príbuzný človeka, ktorý prináša medzi cestovateľov rôzne názory. Tieto sa týkajú hlavne ceny za ich návštevu. Gorily horské (Gorilla beringei beringei) sú poddruhom goríl, ktoré obývajú dve hlavné územia. Tým najhlavnejším a najznámejším je pohorie Virunga na trojhraničí Ugandy, Rwandy a Konžskej demokratickej republiky. Druhým miestom je národný park Bwindi Impenetrable forest v Ugande (Bwindi-Nepreniknuteľný les). Tento sa nachádza len niekoľko desiatok kilometrov od Virungy, avšak vďaka odlesneniu a osídleniu ľuďmi sú tieto gorilie komunity od seba nadobro odrezané.

Prečítajte si tiež: Starostlivosť o dieťa: Knižný sprievodca

Na návštevu goríl sa dá pozrieť z dvoch strán. Z pohľadu ceny a z pohľadu úspešnosti a kvality. Pokiaľ niekto hľadá najnižšiu možnú cenu, je tu Konžská republika. Uganda vo Virunge ponúka návštevu v Mahinga Gorilla National Park, kde je však habituovaná iba jedna rodina, ktorá z času na čas prechádza do Rwandy. Najviac habituovaných rodín je v Rwande, ktorá má najlepšiu organizáciu a najvyššiu cenu. Vďaka nej sa mohla ochrana goríl posunúť výrazne vpred. Práve vysoká suma za hodinu s gorilami dáva ochranárom viac možností pracovať na ochrane a záchrane a výsledky sú vidieť. V 80. rokoch boli gorily horské kriticky ohrozené, ale vďaka úsiliu o ochranu sa ich počet zvýšil. Jej status bol zmenený z kriticky ohrozenej na ohrozenú. Veľkým problémom pri horskom poddruhu je, že ju z nejakých dôvodov nie je možné dlhodobo chovať v zajatí. Preto, ak ju chcete vidieť, ostáva vám iba vycestovať do niektorej z troch krajín v okolí Virungy. Tip: v Konžskej demokratickej republike sa na južnom okraji jazera Kivu nachádza park Kahuzi-Biega, kde žije ďalší poddruh - kriticky ohrozená gorila nížinná-východná (Gorilla beringei graueri). Táto je o máličko väčšia ako horská, má o niečo menej dlhého ochlpenia. Pokiaľ hľadáte „lacnú“ cestu vidieť gorily, ponúkame cestu aj sem.

Vakovlk tasmánsky: Strata a nádej na návrat

Deň 7. september je v Austrálii označený ako Národný deň ohrozených druhov. Stalo sa tak na „počesť“ posledného vakovlka tasmánskeho, ktorý uhynul v Zoo v Hobart, Tasmánia 7.9.1936. Prvá písomná zmienka bielych kolonizátorov o vakovlkovi je z roku 1792 a prvý ulovený jedinec bol v roku 1805. Vtedy začal obrovský hon na tohto „deštruktívneho“ vačkovca. Miestna vláda vyplácala odmeny za kože, neskôr už len za chvosty týchto legendárnych zvierat. Suma bola 1£, čo by v dnešnej dobe predstavovalo cca 140 €. Už v roku 1850 bol vydaný článok ministrom Johnom Westom, nadšeným prírodovedcom, ktorý označil vakovlka za kriticky ohrozeného a vyhlásil, že onedlho bude vyhubený, keďže sa už nevyskytuje takmer ani v najodľahlejších oblastiach tasmánskych hôr.

Žil v malých rodinných skupinách, a tak nikdy nebol tak škodný, ako napríklad skupiny divých dingov v kontinentálnej Austrálii, ktorí pri jednom útoku zabijú väčšie množstvo oviec. Samotný druh bol pravdepodobne už v dobe jeho objavenia pre „moderný“ západný svet na pokraji vyhynutia. V poslednej dobe sa objavili nálezy pozostatkov alebo skalných malieb vakovlkov v kontinentálnej Austrálii ale dokonca až na Papue Novej Guinei. V najnovších výskumoch sa ukazuje, že bol predovšetkým lovec menších zvierat, ako sú posumy a trpasličie druhy kengúr. Ovca bola pre neho veľkou korisťou, ku ktorej sa uchyľoval v krajných prípadoch. Dňa 7.9.1936 svet prišiel o posledného vakovlka. V auguste 2022 spoločnosť Colossal v Melbourne v spolupráci s laboratóriom v americkom Texase začala pracovať na projekte naklonovania vakovlka. Nakoľko vyhynul len pred nedávnom, zachovala sa kvalitná sekvencia DNA, ktorá by mohla tohto tvora navrátiť. Ako náhradná matka by mohla byť použitá samica jeho najbližšieho príbuzného, vakomyši hrubochvostej.

Nosorožce: Boj o prežitie v Ázii a Afrike

Prehistoricky vyzerajúce mohutné zvieratá, ktorých predkovia sa oddelili a vytvorili skupinu, ktorá viedla k vývoju moderných nosorožcov v skorom eocéne (cca 50 miliónov rokov). Vtedy vyzerali skôr ako dnešné tapíry a nemali rohy. Evolúcia vytvorila veľké množstvo druhov, ktoré sa pohybovali prevažne po dnešnej Európe, Ázii a Afrike. Maľby a iné pozostatky sa našli vo viacerých jaskyniach a iných archeologických náleziskách. Dnes máme možnosť na Zemi vidieť 5 druhov nosorožcov: afrického tuponosého a dvojrohého a tri druhy v Ázii: indický, sumatránsky a jávsky. Tri druhy sú kriticky ohrozené - dvojrohý, jávsky a sumatránsky. Na začiatku 20. storočia sa odhaduje, že po Zemi chodilo približne 500 000 kusov všetkých druhov.

Africké druhy vytvárajú viaceré poddruhy, ktoré boli naviazané na určitú oblasť. V priebehu desaťročí boli v niektorých oblastiach kompletne vyhubené, hlavne kvôli ich rohom, ktoré sa pokladajú v niektorých kultúrach za afrodiziakum. Nakoľko genetické rozbory neboli v polovici 20. storočia bežné na získanie informácií, stávalo sa, že poddruhy boli zasielané na reintrodukciu do oblastí, kde sa ten daný poddruh nikdy nevyskytoval. Tieto prvé pokusy síce pomohli zachrániť druh v danej krajine, ale viac-menej to zničilo konkrétny poddruh. V aktuálnej dobe nám pred zrakmi prebieha vyhynutie severného poddruhu nosorožca tuponosého, z angličtiny známeho ako bieleho. V prírode je už dlhšiu dobu vyhubený a posledné 4 žijúce jedince boli v decembri 2009 zo zoo v Dvůr Králové nad Labem prevezené do kenskej súkromnej rezervácie Ol Pejeta. Dnes, v roku 2023, žijú už len posledné dve samice - matka s dcérou. V priamom prenose sa tak pozeráme na vymretie ďalšieho z veľkých druhov. Západný poddruh nosorožca dvojrohého bol za vyhynutého vyhlásený v roku 2011. Pri ňom v podstate nie je cesty späť. U severného tuponosého prebieha príprava projektu na množenie v laboratórnych podmienkach. Vďaka jedincom chovaných v zajatí je relatívne dostatok biologického materiálu v podobe vajíčok a spermií, ktoré im boli pravidelne odoberané. Pokiaľ to bude možné, v laboratóriu vypestujú plod, ktorý bude vložený do samice žijúceho poddruhu tuponosého nosorožca.

Prečítajte si tiež: Kniha o Striedavej Starostlivosti

V Ázii sa nosorožec indický vyskytuje už iba na maličkých územiach. Slávny je národný park Chitwan v Nepále, kde aj klienti BUBO tieto „opancierované“ nosorožce často stretávajú na našich zájazdoch do Nepálu. Tieto boli vďaka intenzívnej ochrane vrátené spoza hranice beznádejného konca. Začiatkom 20. storočia ich ostalo približne 200 kusov. Pôvodne sa vyskytovali od Pakistanu po Mjanmarsko (Barma). Dnes je populácia na čísle okolo 3 700 jedincov. Populácia v Nepále tvorí približne 20 % a v samotnom národnom parku Kaziranga v indickom Assame približne 70 % všetkých indických nosorožcov. Práve tento raj nosorožcov navštevujeme v rámci zájazdu India - nosorožce, budhizmus a najdaždivejšie miesto Zeme. Úspech zvrátenia tohto stavu je najväčším z podobných projektov v Ázii. Veríme, že indický nosorožec je nateraz zachránený. Blízky príbuzný nosorožec jávsky je najviac a kriticky ohrozený druh nosorožcov. Kedysi žil tento druh od severovýchodnej Indie až po Jávu. Posledný jedinec vo Vietname bol zastrelený v roku 2010. Jedince v Ujung Kulon sú finálnou možnosťou na záchranu. Strata prirodzeného prostredia, lov kvôli rohom, choroby, príbuzenské kríženie a iné pohromy sú však príliš silné na tak malý počet. Sumatránsky nosorožec, chlpatý a jediný ázijský s dvoma rohmi je rovnako kriticky ohrozený s populáciou menej ako 80 jedincov. Sú najbližšie príbuzné vyhynutých srstnatých nosorožcov zo všetkých piatich žijúcich druhov. Dva jeho poddruhy žijú v malých, fragmentovaných skupinkách na posledných ostrovčekoch vhodného prostredia na Sumatre a Borneu. Za posledných 15 rokov sa len dvom samiciam v zajatí narodili mláďatá.

Riečne delfíny: Ohrozené druhy juhoamerických riek

Tieto zaujímavé druhy delfínov, delfínovcov a ínií sú takmer všetky na pokraji vyhynutia. Extrémne trpia stratou kvality svojho prirodzeného biotopu. Žijú výhradne v mohutných riekach. Hlavnými miestami ich výskytu sú v Južnej Amerike povodia Orinoka a Amazonky. Tu sú asi najslávnejšie „ružové“ delfíny - ínie amazonské. Ich počet nie je známy a nie je ani známy smer vývoja populácie.

Zákaz knihy o poľovačkách na tigre z roku 1970

Kontext zákazu knihy o poľovačkách na tigre z roku 1970 nie je priamo spomenutý v poskytnutých informáciách. Avšak, vzhľadom na celkový kontext článku, ktorý sa zaoberá vyhynutím a ochranou zvierat, je možné usúdiť, že zákaz knihy bol pravdepodobne motivovaný snahou o ochranu tigrov a zastavenie ich nadmerného lovu. V roku 1970 už globálne povedomie o ohrození mnohých druhov stúpalo a snahy o ich ochranu sa zintenzívňovali. Kniha, ktorá by podrobne popisovala metódy a stratégie lovu tigrov, by mohla byť vnímaná ako podpora pytliactva a prispievanie k ich ďalšiemu úbytku. Zákaz knihy by tak bol logickým krokom v snahe o ochranu týchto majestátnych šeliem.

tags: #kniha #polovacky #na #tigre #1970 #zakaz