
Pojem "veriteľ dlžníka" je základným kameňom záväzkového práva. Aby sme pochopili jeho význam, musíme preskúmať samotnú podstatu záväzkov, pohľadávok a povinností, ktoré z nich vyplývajú. Tento článok sa zameriava na definovanie veriteľa dlžníka, jeho práva a povinnosti, a to v kontexte slovenského právneho systému.
Podľa stránky Wikipédia.sk, pohľadávka je "právo osoby (alebo osôb), tzv. veriteľa, požadovať od inej osoby (alebo osôb), tzv. dlžníka, určité konanie či nekonanie". Z toho vyplýva, že záväzkový vzťah vždy zahŕňa dve strany:
Plnenie, ktoré je predmetom záväzkového vzťahu, môže spočívať v rôznych formách:
Veriteľ je teda osoba, ktorá má právo požadovať od dlžníka plnenie. V podnikaní sa s rolou veriteľa stretávame bežne. Ak firma predáva tovar alebo služby na faktúru, stáva sa veriteľom voči svojim zákazníkom (dlžníkom). Veriteľ verí, že dostane zaplatené. Opakom dlžníka je teda veriteľ, osoba, ktorá má právo požadovať plnenie (peniaze).
V závislosti od povahy záväzku a rozsahu zodpovednosti dlžníka, rozlišujeme rôzne typy veriteľov:
Prečítajte si tiež: Konkurzné konanie
Občiansky zákonník ustanovuje, že záväzky vznikajú z rôznych právnych skutočností:
Obchodný zákonník upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi. V prvom rade sa podľa Obchodného zákonníka riadia vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Vyplýva teda, že musí ísť o podnikateľov, a to na oboch stranách a súčasne právna úprava vyžaduje súvis s ich podnikateľskou činnosťou. Hovoríme preto o relatívnych obchodných záväzkoch.
Ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka je kogentné, teda je to prikazujúce ustanovenie, od ktorého sa nemožno odchýliť. Toto ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka definuje kritériá, kedy sa záväzkové vzťahy spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Veriteľ má voči dlžníkovi určité práva a povinnosti, ktoré sú stanovené zákonom a zmluvou.
Vymáhateľnosť pohľadávky znamená, že pohľadávka je vynútiteľná proti vôli povinného subjektu (napríklad a možno aj najčastejšie z nezaplatenia dlžnej sumy).
Prečítajte si tiež: Vymáhanie dlhu od dlžníka
Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí definoval pojem „vymáhateľná pohľadávka“ ako: „Pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nevznikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde (a contrario porovnaj „pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde“ - § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka), alebo - ako stanovuje § 358 Obchodného zákonníka - ktoré možno uplatniť na súde.
Zmluva o pôžičke je veľmi častým typom zmluvy. Upravuje ju Občiansky zákonník v § 657 a § 658, podľa ktorých:
§ 657 Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
§ 658 (1) Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. (2) Pri nepeňažnej pôžičke možno dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho množstva alebo vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.
Na to, aby sme mohli hovoriť o zmluve o pôžičke musí mať zmluva určité náležitosti, a to:
Prečítajte si tiež: Ak veriteľ odmietne plnenie
Pôžička nemusí byť len v písomnej forme. Platná je napr. aj ústna zmluva o pôžičke.
Ideálne je, ak veriteľ prevedie pôžičku bankovým prevodom, kde do detailu platby uvedie aj to, že sa jedná o pôžičku. Preukázať pôžičku, ktorá je odovzdaná v hotovosti môže napr. aj svedkom, ktorý bol pri odovzdaní pôžičky a vie dosvedčiť presnú sumu, a ako aj to, kedy a kde bola suma odovzdaná. Hotovostnú pôžičku možno preukázať napr. aj písomným potvrdením dlžníka o prevzatí sumy pôžičky.
Pôžička sa premlčuje v lehote 3 rokov od jej splatnosti. Ak dátum splatnosti nie je medzi stranami dohodnutý, potom je dlžník povinný vrátiť pôžičku na výzvu veriteľa. Vyplýva to z ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Aj toto právo sa však premlčuje v lehote 3 rokov, avšak nie v lehote 3 rokov od splatnosti (od výzvy) ale od poskytnutia pôžičky. Preto pokiaľ si veriteľ s dlžníkom nedohodli presný dátum vrátenia potom by mal veriteľ dlžníka vyzvať najneskôr do 3 rokov od uskutočnenia pôžičky. V opačnom prípade riskuje, že v súdnom spore dlžník namietne premlčanie a súd žalobu zamietne.
Niekedy sa v súdnom spore stáva, že nie sú preukázané všetky znaky zmluvy o pôžičke. V takom prípade, pokiaľ daný vzťah nezodpovedá inej zmluve, vyhodnotí ho súd ako bezdôvodné obohatenie, ktoré je dlžník povinný veriteľovi vydať.
Ideálne je uzavrieť písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej sa presne označia zmluvné strany (veriteľ a dlžník), uvedie sa suma pôžičky, splatnosť a iné podmienky. Overenie podpisov nie je nevyhnutné, no nie je na škodu (najmä u dlžníka). Pôžičku je vhodné poskytnúť bankovým prevodom. Ak sa poskytuje v hotovosti, je vhodné mať písomné potvrdenie dlžníka o prevzatí sumy.
Vymáhať pôžičku je potrebné v premlčacej dobe. Ak ju budete vymáhať po premlčacej dobe a dlžník namietne premlčanie, súd žalobu zamietne. Dlžníka je vhodné najskôr písomne vyzvať, i keď to nie je podmienkou podania žaloby. Dlžník, ktorý výzvy ignoruje, či dáva „plané“ sľuby sa často snaží len získať čas, aby sa pôžička premlčala. Netreba tak čakať. Premlčacia doba sa preruší až dňom podania žaloby na súd (dňom doručenia súdu).
Pred podaním žaloby je však potrebné dôkladne posúdiť vymáhateľnosť pôžičky. Je potrebné zistiť, či dlžník nemá exekúcie, zvážiť, aký má majetok, či nedlhuje na daniach a odvodoch, no najmä či dôkazy sú spôsobilé preukázať nárok na súde. Na súde má totiž dôkazné bremeno veriteľ. Ten musí preukázať, že peniaze reálne odovzdal a že sa s dlžníkom dohodol na tom, že ich vráti, no neurobil tak.
Inštitút oddlženia umožňuje dlžníkom, ktorí sa ocitli v ťažkej finančnej situácii, zbaviť sa svojich dlhov. Tento proces však môže mať dopad na práva veriteľov.
Oddlženie vedie k tomu, že dlžníkovi je za určitých podmienok „odpustená“ časť jeho dlhov, čím dochádza k prelomeniu zásady pacta sunt servanda a ku zrušeniu jeho zmluvných povinností voči veriteľom i proti ich vôli, preto právna úprava mechanizmu oddlženia FO by mala byť založená na korelácii medzi fundamentálnymi súkromnoprávnymi zásadami (pacta sunt servanda), princípmi.
Z hľadiska vyššie uvedeného prístupu k oddlženiu založeného na korelácii medzi súkromnoprávnymi zásadami, princípmi, právami veriteľa a snahou umožniť predlženému dlžníkovi FO začať od znova je možné v štátoch EÚ rozlíšiť tri hlavné modely oddlženia, a to - nordický, germánsky a románsky (tento už v dôsledku legislatívnych zmien v podstate neexistuje).
Autori Ambrasaite a Norkus na základe doktríny rozlišujú z hľadiska náročnosti podmienok na dlžníka žiadajúceho o oddlženie dva modely oddlženia, a to anglo-americký založený na myšlienke „nového začiatku“ (fresh start - FS), a kontinentálny (európsky) založený na myšlienke „zaslúženého nového začiatku“ (earned fresh start alebo no fresh start - NFS).
Väčšina oddlžovacích mechanizmov v rôznych európskych štátoch však nepredstavuje čistý odraz niektorého modelu, ale je ich kombináciou.
Aj v oddlžovacom konaní majú veritelia určité práva, ktoré im umožňujú chrániť svoje záujmy: