Lisabonská Zmluva a Zrušenie Trojpilierovej Štruktúry EÚ

Európska únia prešla zložitým vývojom, ktorý bol sprevádzaný zmenami v jej štruktúre a fungovaní. Jednou z kľúčových zmien bolo zrušenie trojpilierovej štruktúry, ktoré priniesla Lisabonská zmluva. Tento článok sa zameriava na historický kontext a dôsledky tohto zrušenia.

Maastrichtská Zmluva ako Základný Kameň

Zmluva o Európskej únii, známa aj ako Maastrichtská zmluva, bola podpísaná v Maastrichte 7. februára 1992 a vstúpila do platnosti 1. novembra 1993. Táto zmluva predstavovala významný krok vpred v európskej integrácii. Maastrichtská zmluva zmenila názov Európskeho hospodárskeho spoločenstva na Európske spoločenstvo. Zaviedla taktiež nové formy spolupráce pre vlády členských štátov - napríklad v oblasti obrany a v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí. Pridaním tejto medzinárodnej spolupráce k terajšiemu systému Spoločenstva vytvorila Maastrichtská zmluva novú politickú a zároveň hospodársku štruktúru pozostávajúcu z tzv. Trojpilierovej štruktúry.

Trojpilierová Štruktúra

Maastrichtská zmluva vytvorila trojpilierovú štruktúru Európskej únie, ktorá pozostávala z:

1. Európske spoločenstvá (Prvý pilier): Tento pilier zahŕňal oblasti, v ktorých mala EÚ rozsiahle právomoci, ako napríklad spoločnú poľnohospodársku politiku, colnú úniu a vnútorný trh.
2. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (Druhý pilier): Tento pilier sa zameriaval na koordináciu zahraničnej politiky členských štátov a na otázky obrany.
3. Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí (Tretí pilier): Tento pilier sa zaoberal policajnou a justičnou spoluprácou v trestných veciach, ako aj otázkami azylu a imigrácie.

Táto štruktúra bola vytvorená s cieľom rozdeliť rôzne oblasti politiky podľa miery integrácie a spolupráce medzi členskými štátmi.

Novelizácie Maastrichtskej Zmluvy

Maastrichtská zmluva bola viackrát novelizovaná. Amsterdamská zmluva o. i. prečíslovala Maastrichtskú zmluvu. Zmluva z Nice priniesla viaceré zmeny v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ (bývalý tzv. II. pilier EÚ). Zmeny nastali aj v bývalom III. pilieri Európskej únie, najmä v tom, že sa niektoré oblasti bývalého tretieho piliera (azylová a vízová politika a súdna spolupráca v občianskych veciach) presunula z bývalého tretieho piliera do bývalého prvého piliera, teda do oblasti práva bývalého Európskeho spoločenstva. Oblasti presunuté z III. piliera do I. Zatiaľ najväčšie zmeny Maastrichtskej zmluvy zaviedla Lisabonská zmluva. Lisabonská zmluva opäť prečíslovala Maastrichtskú zmluvu. Ďalej Lisabonská zmluva výslovne priznáva Európskej únii právnu subjektivitu.

Prečítajte si tiež: Porovnanie PZP pre invalidných dôchodcov

Lisabonská Zmluva a Zrušenie Trojpilierovej Štruktúry

Lisabonská zmluva, ktorá vstúpila do platnosti 1. decembra 2009, priniesla zásadné zmeny v štruktúre a fungovaní Európskej únie. Jednou z najvýznamnejších zmien bolo zrušenie trojpilierovej štruktúry. Lisabonská zmluva tiež zrušila trojpilierovú štruktúru Európskej únie. Toto zrušenie znamenalo, že Európska únia sa stala jednotnejšou a súdržnejšou organizáciou s jasnejšou právnou subjektivitou.

Dôvody Zrušenia

Zrušenie trojpilierovej štruktúry bolo motivované niekoľkými faktormi:

1. Zjednodušenie štruktúry: Trojpilierová štruktúra bola často kritizovaná pre svoju zložitosť a neprehľadnosť. Zrušenie pilierov malo za cieľ zjednodušiť rozhodovacie procesy a zvýšiť transparentnosť EÚ.
2. Zvýšenie efektivity: Rozdelenie politík do rôznych pilierov viedlo k nekoordinovanosti a neefektívnosti. Zrušením pilierov sa mala zabezpečiť lepšia koordinácia a efektívnejšie riešenie problémov.
3. Posilnenie právnej subjektivity EÚ: Lisabonská zmluva výslovne priznala Európskej únii právnu subjektivitu, čo znamenalo, že EÚ mohla vystupovať ako jednotný aktér na medzinárodnej scéne.

Dôsledky Zrušenia

Zrušenie trojpilierovej štruktúry malo niekoľko významných dôsledkov:

1. Jednotnejší právny rámec: Zrušením pilierov sa vytvoril jednotnejší právny rámec pre všetky oblasti politiky EÚ. To znamenalo, že rozhodnutia EÚ sa prijímali podľa jednotných pravidiel a postupov.
2. Posilnenie úlohy Európskeho parlamentu: Lisabonská zmluva posilnila úlohu Európskeho parlamentu v rozhodovacích procesoch EÚ. Európsky parlament získal väčšie právomoci v oblasti legislatívy a rozpočtu.
3. Zmena v oblasti zahraničnej politiky: Zrušením druhého piliera sa zmenila aj oblasť spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Lisabonská zmluva vytvorila funkciu Vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý mal zabezpečovať koordináciu zahraničnej politiky EÚ.
4. Posilnenie policajnej a justičnej spolupráce: Zrušením tretieho piliera sa posilnila policajná a justičná spolupráca v trestných veciach. Lisabonská zmluva vytvorila právny základ pre zriadenie Európskej prokuratúry, ktorá má za cieľ bojovať proti trestnej činnosti, ktorá poškodzuje finančné záujmy EÚ.

Európska Prokuratúra

Téma Európskej prokuratúry je zaujímavá hneď z niekoľkých dôvodov. Domnievam sa, že zriadenie Európskej prokuratúry predstavuje bezprecedentný a snáď aj najdôležitejší krok v harmonizácií európskeho trestného práva. Nejde totiž iba o ďalšiu formu spolupráce v trestných veciach ako napríklad v prípade európskeho vyšetrovacieho príkazu alebo európskeho zatýkacieho rozkazu, ale takpovediac o vytvorenie nového orgánu činného v trestnom konaní so všetkými štandardnými právomocami akými disponujú prokuratúry, resp. To znamená, že jeden európsky orgán - Európska prokuratúra - bude zodpovedať za ochranu zákonom chránených záujmov, i keď v pomerne úzko vymedzenej vecnej príslušnosti, a na základe aspoň čiastočne spoločných trestno-procesných pravidiel, ktoré predstavuje nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (ďalej len „nariadenie"), bude oprávnený začať trestné stíhanie, viesť a dozorovat' priebeh trestného stíhania v predsúdnom štádiu trestného konania, podať obžalobu na súd a v konaní pred súdom bude niesť dôkazné bremeno vo všetkých členských štátoch, ktoré nariadenie implementovali.

Treba však zdôrazniť, že Európska prokuratúra bude vo všetkých členských štátoch postupovať iba na základe čiastočne spoločných trestno-procesných pravidiel, pretože procesné postupy, úkony či rozhodnutia, ktoré neupravuje nariadenie, sa budú realizovať na základe príslušných právnych predpisov platiacich v jednotlivých členských štátoch. Okrem toho treba zdôrazniť aj to, že vyšetrovať trestnú činnosť, na ktorú sa vzťahuje vecná príslušnosť Európskej prokuratúry, budú vyšetrovatelia (policajti) pôsobiaci v policajných zboroch vo svojich domovských štátoch. Nastáva tak situácia, že jeden z orgánov činných v trestnom konaní bude takpovediac európsky (Európska prokuratúra) a druhý vnútroštátny (policajt). Všetky tieto a aj niektoré ďalšie skutočnosti, obsiahnuté aj v tomto príspevku, však vzbudzujú otázniky nad niektorými, dovolím si povedať, problematickými miestami právnej úpravy i činnosti Európskej prokuratúry, ktorá sa na základe tejto právnej úpravy bude vykonávať. Cieľom tohto príspevku je preto preskúmať príslušnú právnu úpravu, ktorou sa zriaďuje Európska prokuratúra, a identifikovať možné problémy príslušnej právnej úpravy (nariadenia) i problémy, ktoré možno očakávať pri realizácií budúcej činnosti Európskej prokuratúry, a na základe identifikácie týchto problémov aj sformulovať relevantné závery a návrhy, ktoré by mohli prispieť k predchádzaniu ich vzniku, resp.

Prečítajte si tiež: Ako vypočítať nezdaniteľnú časť na manželku s dôchodkom?

Posilnená Spolupráca

V zriadení Európskej prokuratúry sa odzrkadľuje potreba bojovať proti závažným formám trestnej činnosti, ktorá poškodzuje finančné záujmy Európskej únie, na európskej úrovni, keďže páchanie takejto trestnej činnosti prekračuje hranice členských štátov a doterajšie možnosti boja proti nej sa ukázali ako nedostatočné. No práve v uplatnení posilnenej spolupráci vidíme prvý z možných problémov budúceho fungovania (činnosti) Európskej prokuratúry, resp. problémov pri ďalšej harmonizácií európskeho trestného práva, o ktorej sa nazdávam, že zriadenie Európskej prokuratúry nepredstavuje jej konečný vrchol, ale že aj po tomto kroku bude napredovať ďalej, pretože jej zriadenie môže zároveň determinovať nové problémy, ktorých riešenie sa bude hľadať v ďalšej harmonizácií európskeho trestného práva. Uplatnenie posilnenej spolupráce je výsledkom odmietavých stanovísk k zriadeniu Európskej prokuratúry, kvôli tomu, že sa týka suverenity štátov, ktorá zahŕňa aj trestné stíhanie trestných činov a ukladanie trestov ich páchateľom (príp. kvôli iným dôvodom). Prenesením práva trestne stíhať páchateľov trestných činov na novovytvorený európsky orgán sa členské štáty, ktoré sa rozhodli implementovat' Európsku prokuratúru, dobrovoľne vzdali časti svojej suverenity v prospech Európskej únie. Z takéhoto kroku - zo zriadenia Európskej prokuratúry - môžu vyplývať v zásade dva podstatné závery. Po prvé, zriadenie Európskej prokuratúry môže vytvoriť lepšie podmienky a mechanizmy pre ochranu finančných záujmov Európskej únie, vďaka čomu sa zefektivni trestnoprávna ochrana týchto záujmov, zníži sa latentná kriminalita tejto trestnej činnosti, a tým aj výška spôsobovaných škôd touto trestnou činnosťou. No po druhé, ak berieme do úvahy dynamiku harmonizácie európskeho trestného práva, kto…

Policajná Spolupráca

V rámci policajnej spolupráce je dôležitá výmena informácii v rámci Európskeho policajného úradu (Europolu). Tzv. v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí“. informácii v rámci Európskeho policajného úradu (Europolu). spravodlivosti (najmä vízová, azylová, prisťahovalecká a iné politiky, ale aj súdna spolupráca v občianskych veciach). veciach“. Lisabonská zmluva platná k 1. Súdna spolupráca v trestných veciach však podľa prechodných ustanovení (čl. 10 protokolu č. súdnymi orgánmi prostredníctvom Eurojustu a Európskej justičnej siete. Lisabonská zmluva otvorila cestu Európskej prokuratúre. trestných rozhodnutí vydaných v rôznych štádiách trestného konania (napr. voči páchaniu trestnej činnosti, ktorá v sebe zahŕňa nadnárodný, resp. cezhraničný prvok. opatrenia. V užšom slova zmysle sú jednotlivé formy policajnej spolupráce definované v 1. kapitole III. výmena policajných informácií pri predchádzaní alebo odhaľovaní trestných činov (čl. operácie cezhraničného sledovania (čl. operácie cezhraničného prenasledovania (čl. verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti bez predchádzajúcej žiadosti (čl. vysielanie styčných dôstojníkov (čl. istou cestou ich možno zasielať späť. orgány dožiadajúceho štátu priamo príslušným orgánom dožiadaného štátu a tieto orgány môžu priamo odpovedať. čo najrýchlejšie doručená kompetentnému centrálnemu orgánu. cezhraničnej spolupráce. Rozsah výmeny informácií v rámci policajnej spolupráce je vymedzený Schengenským dohovorom. Nevyhovujúcu žiadosť je potrebné doplniť alebo odmietnuť. organizačnej ako aj personálnej stránke za účelom možnosti priameho vybavovania jednotlivých žiadostí. informácie o registrovaných motorových vozidlách, ich majiteľoch resp. informácie o ostatných registrovaných dopravných prostriedkoch (lode, lietadlá, atď.), ich majiteľoch resp. lokalizácia pohybu osôb, resp. tzv. Prümská dohoda, resp. upravené v právnych predpisoch členských štátov. informácií, aby sa určité informácie zásadného významu pre vynucovanie práva vymieňali v rámci Únie rýchlym spôsobom. nebráni požadovanej úrovni spolupráce medzi členskými štátmi na základe existujúcich dojednaní. ako dôkaz, ani nedáva žiadne právo na využitie takýchto informácií alebo spravodajských informácií na taký účel. dožiadanie. informácie v databáze, ku ktorej má orgán presadzovania práva priamy prístup. informácie a spravodajské informácie týkajúce sa trestných činov uvedených v článku 2 ods. prístup. vozidiel týkajúcich sa vozidiel a ich vlastníkoch. zasadnutiach Európskej rady, ako aj informácie pre účely predchádzania teroristickým trestným činom. identifikačných údajov v prístupných databázach členských štátov. určenému centrálnemu orgánu toho štátu, v databáze ktorého systém našiel zhodu údajov so zadávaným objektom. sa nevylučuje. poriadok alebo bezpečnosť, sa budú blížiť alebo pohybovať na území iných štátov. dôvodov žiadosti. K povoleniu je možné priložiť podmienky, ako napr. s výkonom cezhraničného sledovania na území dožiadaného štátu vopred, kedy situácia pripúšťa naplánovanie danej operácie. dotknutého štátu, pokiaľ sa to týka vymedzených trestných činov čl. 40 ods. 7 Schengenského dohovoru. sledovaná osoba môže prispieť k identifikácii alebo hľadaní osoby, resp. podozrenie zo spáchania jedného z trestných činov vymenovaných v čl. 40 ods. orgány určené pre príjem a zabezpečenie potrebnej komunikácie vo vzťahu k jednotlivým operáciám cezhraničného sledovania. skutočnosti. bežnou formou, t.j. faxom, elektronicky, pokiaľ nie je nastavená príslušná úroveň ochrany takéhoto prenosu. v rámci zákonných oprávnení policajných zložiek ako operatívneho prostriedku získavania informácií. príslušné v danej veci konať. s ktorým má ich štát spoločnú pozemnú hranicu. ktorého sa operácia uskutočňuje, podlieha veľmi prísnym podmienkam a presným dojednaniam. charakter a niektoré sú špecifické pre každú krajinu a sú predmetom jednostranných vyhlásení. v prípade, že sú splnené jednotlivé podmienky umožňujúce jej realizáciu. však pri prekračovaní štátnej hranice. tieto mohli ujať prenasledovania osoby. buď trestné činy taxatívne vymedzené v čl. 41 ods. 4 písm. dožadujúceho štátu v stanovených prípadoch; jednotlivé štáty danú možnosť pripúšťajú, iné neumožňujú. k prevencii a vyšetrovaniu trestných činov. Činnosť styčných dôstojníkov má nápomocný a poradný charakter. Oblasť policajnej spolupráce je širokou problematikou a formy jej realizácie sú rozsiahleho charakteru. legálneho použitia za prítomnosti nadnárodného prvku je nevyhnutné ich upraviť bilaterálnymi, resp. dohodami dotknutých štátov.

Dokazovanie v Správnom Konaní

Správne konanie možno vymedziť ako zákonom ustanovený postup správnych orgánov, účastníkov konania, zúčastnených osôb a ďalších osôb pri vydávaní, preskúmavaní a nútenom výkone rozhodnutí - individuálnych správnych aktov, ktorými sa rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach konkrétnych fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnych právnych vzťahoch v oblasti verejnej správy.Vrabko, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. 1.vydanie. Bratislava: C.H.Beck, 2013, s. 55 Správne konanie smeruje k vydaniu individuálneho správneho aktu. Na to, aby správny orgán vydal individuálny správny akt, je potrebné presné a úplne zistenie skutočného stavu veci a za tým účelom je povinný si obstarať potrebné podklady. Pri tejto činnosti správny orgán má k dispozícii ustanovenia týkajúce sa dokazovania v správnom konaní. Pri zisťovaní skutkového stavu je potrebné postihnúť všetky rozhodujúce skutočnosti tak, aby bol vytvorený dostatočný základ pre rozhodovanie podľa predpísaných hľadísk.Hendrych, D. akol. Správní právo. Obecná část. 7.vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009, s.

Dokazovanie v správnom konaní je upravené zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok) v ustanovení §34 až §39. Uvedené ustanovenia sú pomerne stručné a rámcovo riešia jednotlivé inštitúty a postup správnych orgánov. Jedná sa o demonštratívny výpočet nástrojov, prostredníctvom ktorých správny orgán zisťuje skutočný stav veci, a to v súlade so zásadou materiálnej pravdy. Podľa právnej teórie, ale aj ustálenejjudikatúry,je správny orgán oprávnený použiť aj iné nástroje za týmto účelom, samozrejme, ak sú v súlade s právnymi predpismi. Najvyšší súd SR ustálil názor, že správny orgán (a platí to aj pre odvolací správny orgán)je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci.bližšie viď rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžo/208/2010 z 7.júla 2011 Zo zásadou materiálnej pravdy v súvislosti s dokazovaním a následným vydaním individuálneho správneho aktu, súvisí aj zásada rýchlosti a hospodárnosti konania. Ustanovenie § 32 Správneho poriadku ustanovuje povinnosť správneho orgánu zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Pohľadom aplikačnej praxe je možné sa stotožniť s tvrdením, že zásada materiálnej pravdy podľa slovenskej právnej úpravy nemá charakter absolútny, t.j. správne orgány nemajú povinnosť zistiť všetku a absolútnu pravdu, ale stav veci majú zistiť „len" spoľahlivo, teda tak, aby bolo možné riadne, včas a spravodlivo rozhodnúť. Zásada materiálnej pravdy je kompromisom medzi striktným chápaním absolútnej pravdy a ďalšími zásadami, ktoré má správny orgán v rámci správneho konania dodržiavať.Vrabko, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. 1.vydanie. Bratislava: C.H.Beck, 2013, s.

V prípade dokazovania sa zásada súčinnosti prejavuje nie len vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy, ale aj vo vzťahu k účastníkom konania. Všeobecne platí, že účastník konania, ak niečo tvrdí,je povinný svoje tvrdenia preukázať dôkazmi tým spôsobom, že dôkaz predloží resp. dôkaz označí. Jedná sa o aktívne pôsobenie účastníka v procese dokazovania, a to najmä v prípade, ak účastník konania mal vedomosť o dôkazoch potrebných pre riadne zistenie skutočného stavu a v rozpore so zákonom ich nenavrhol. Aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uvádza, že účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania.Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžo 55/2010 zo dňa 16.6.2010 Uvedené tvrdenie nieje v rozpore s vyhľadávacou zásadou, v zmysle ktorej je správny orgán povinný zabezpečiť si podklady na vydanie rozhodnutia na základe spoľahlivo zisteného stavu veci. Táto zásada korešponduje najmä so zodpovednosťou správneho orgánu, že výsledkom správneho konania bude zákonné rozhodnutie. Správny orgán posudzuje a vykonáva dôkazy, rozhoduje o tom, ktorý dôkaz bude použitý, prípadne na ktorý sa prihliadať nebude.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre osobitný príspevok na Úrade Práce Levoča

Správny poriadok okrem pozitívneho vymedzenia, ktoré dôkazy sa v správnom konaní preukazujú, upravuje aj ich negatívne vymedzenie, teda určuje, ktoré z nástrojov na preukázanie skutočného stavu veci sa nepreukazujú. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely, tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi, doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. Takéto vymedzenie priniesol zákon č. 177/2018 Z.z. o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon proti byrokracii), ktorým bol Správny poriadok novelizovaný. Cieľ zákonodarcu možno hodnotiť určite pozitívne, až na „barličku", ktorú správnym orgánom ponechal. Určite je tu snaha o zrýchlenie, zmodernizovanie a snaha o zmenšenie zaťaženie účastníkov konania spočívajúca v predkladaní listín, ktoré sú vedené v rámci evidencií iných orgánov verejnej správy. Uvedená snaha je ale v plnej miere rušená ustanovením § 1 ods. 6 zákona proti byrokracii, ktoré podľa môjho názoru nemá v takomto právnom predpise miesto.§1 ods. 6 zákona č. 177/2018 Z.z. o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon proti byrokracii): „Ak z technických dôvodov nie je možné získať údaje alebo výpisy z informačných systémov verejnej správy v rozsahu zdrojových registrov bezodkladne, orgány verejnej moci a právnické osoby podľa odseku 4 sú oprávnené požiadať osoby podľa odseku 2 o predloženie výpisov z príslušných zdrojových registrov v listinnej podobe.

Ďalšou zásadou, ktorá je vyslovene spojená s dokazovaním v správnom konaní je zásada voľného hodnotenia dôkazov. Správny orgán hodnotí dôkazy (poznatky získané z dokazovania), bez toho, aby bol viazaný ďalšími formálnymi pravidlami, posudzuje váhu a hodnotu jednotlivého dôkazu a dôkazov v ich súhrne na základe uváženia všetkých okolností prípadu i odborných znalostí. Je vecou úvahy správneho orgánu, či bude mať rozhodné skutočnosti za dostatočne dokázané alebo či pristúpi ďalšiemu dokazovaniu.Hendrych, D. a kol. Správní právo. Obecná část. 7.vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 398 V rámci tohto posúdenia je potrebné rozlišovať v určitom zmysle najmä váhu niektorých druhov dôkazov, čo sa týka podľa môjho názoru najmä znaleckých posudkov a verejných listín. Uvedené tvrdenie vychádza aj z aktuálnej judikatúry. Najvyšší súd SR v sp. Zn. 6 Sžp/6/2011 zo dňa 28.3.2012 konštatoval, že ak medzi dôkazy hodnotené správnym orgánom patrí znalecký posudok, ktorého vypracovanie bolo potrebné na účely odborného posúdenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie správneho orgánu, potom zásada voľného hodnotenia dôkazov sa uplatní obmedzene. Správny orgán preto nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny a nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky. Dodržanie zásady voľného hodnotenia dôkazov je aj súdmi preskúmavané z niekoľkých hľadísk. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo KS 92/2004, sa posudzovanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu musí obmedziť len na otázky, či vykonané dôkazy nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú, pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania, či logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel, a či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.Vrabko, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. 1.vydanie. Bratislava: C.H.Beck, 2013, s.

Zásada rovnosti je výrazná pri použití čestného vyhlásenia v správnom konaní. Právna teória vylučuje čestné vyhlásenie zo súboru dôkazným prostriedkov, považuje čestné vyhlásenie za „náhradu", keď nie je možné dôkaz získať alebo jeho získanie je spojené s neprimeranými ťažkosťami, použiť. Znenie § 39 ods. 2 prvá veta Správneho poriadku priamo na túto zásadu odkazuje.§ 39 ods. Správne orgány sú v rámci dokazovania povinné postupovať spôsobom, ktorý je upravený zákonom. V rámci tejto činnosti sú ustanovenia Správneho poriadku pomerne strohé, uvedenú problematiku upravujú rámcovo. Cieľom a konečnou fázou dokazovania je vydanie zákonného rozhodnutia. V súvislosti s postupujúcou elektronizáciou verejnej správy a zároveň snahou odstraňovať byrokratické prekážky pri dokazovaní v správnom konaní bude nutné, aby si správne orgány v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti konania zabezpečovali sami všetky údaje, ktoré budú v dispozícií orgánov verejnej správy, a ktoré dnes musia zabezpečovať pre účely dokazovania v správnom konania jeho účastnici. V súčasnosti majú správne orgány v zásade prístup k výpisom z listov vlastníctva, výpisom z obchodného registra a k registru právnických osôb, v ktorom sú vedené právne záväzné údaje o právnických osobách, podnikateľoch a orgánoch verejnej moci, ktoré sú registrované alebo evidované vo viac ako 70 zdrojových registroch a evidenciách.

tags: #ktorá #zmluva #zrušila #trojpilierovú #štruktúru #EÚ