Maastrichtská zmluva: Kto ju odmietol a aký to malo dopad na Európu

Maastrichtská zmluva, podpísaná 7. februára 1992 v Maastrichte, bola prelomovým dokumentom v procese európskej integrácie. Jej cieľom bolo posunúť Európske spoločenstvo od čisto hospodárskej spolupráce k politickej únii a vytvoriť podmienky pre zavedenie spoločnej meny. Hoci zmluva vstúpila do platnosti 1. novembra 1993, proces jej ratifikácie nebol jednoduchý a narazil na odpor v niektorých členských štátoch.

Ciele a význam Maastrichtskej zmluvy

Maastrichtská zmluva predstavovala radikálnu revíziu základných zmlúv od vzniku Európskych spoločenstiev v 50. rokoch minulého storočia. Stanovila štyri základné slobody: voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu a zaviazala spoločenstvo prijať opatrenia na dokončenie vnútorného trhu. Medzi najambicióznejšie ciele patrilo dokončenie hospodárskej a menovej únie a zavedenie jednotnej meny - eura.

Slovenská republika splnila maastrichtské kritériá v marci 2008 a 1. januára 2009 sa stala 16. členom eurozóny. Euro sa stalo spoločnou menou pre 300 miliónov Európanov od 1. januára 1999 najskôr len v podobe bezhotovostného platobného styku, od 1. januára 2002 sa fyzicky zaviedli bankovky a mince eura ako zákonné platidlo v 11 členských štátoch.

Krajiny s výhradami a odmietnutím

Napriek významu Maastrichtskej zmluvy, nie všetky krajiny ju prijali bez výhrad. Dánsko a Spojené kráľovstvo si vydobyli výnimky z niektorých častí zmluvy, najmä v oblasti spoločnej meny.

Dánsko

Dáni v referende v roku 1992 Maastrichtskú zmluvu odmietli. To viedlo k vyjednaniu výnimiek v oblasti spoločnej obrannej politiky, justičnej spolupráce a európskeho občianstva. Dánsko spolu s Veľkou Britániou sú jediné dve krajiny v EÚ, ktoré euro prijať nemusia. Maastrichtská zmluva im dáva oficiálnu výnimku. Dáni si ju vydobili po tom, ako zmluvu v roku 1992 v referende odmietli. Dáni sú však liberálnejší v otázkach obrannej politiky EÚ a justičnej spolupráce.

Prečítajte si tiež: O Maastrichtskej zmluve

Veľká Británia

Veľká Británia si taktiež vyjednala výnimku z účasti na spoločnej mene. Pri schvaľovaní maastrichtskej zmluvy odpor euroskeptikov v Konzervatívnej strane pod vedením Johna Majora takmer zabránil ratifikácii zmluvy. Neskôr, v roku 2016, sa Briti v referende rozhodli pre odchod z Európskej únie (Brexit), čo bolo do istej miery dôsledkom dlhodobej euroskepticizmu v krajine.

Ďalšie prekážky v procese európskej integrácie

Okrem problémov s ratifikáciou Maastrichtskej zmluvy, európska integrácia narazila na ďalšie prekážky. V roku 2005 Francúzi a Holanďania v referendách odmietli európsku ústavu. V roku 2008 Íri v referende odmietli Lisabonskú zmluvu, ktorú schválili až po získaní záruk.

Vplyv na budúcnosť Európy

Maastrichtská zmluva mala hlboký vplyv na Európu. Viedla k vytvoreniu spoločnej meny, posilnila hospodársku integráciu a rozšírila právomoci Európskej únie. Odmietnutie zmluvy niektorými krajinami poukázalo na rozdielne názory na smerovanie európskej integrácie a viedlo k vyjednávaniu výnimiek. Brexit bol vyvrcholením dlhodobého euroskepticizmu v Spojenom kráľovstve a znamenal významnú zmenu v európskej politike.

Európska únia: Od hospodárskeho spoločenstva k politickej únii

Maastrichtská zmluva znamenala nový proces vytvárania EÚ a ešte užšiu spoluprácu medzi jej členskými štátmi. Slovensko je členom únie od roku 2004 a na jej formovaní sa aktívne podieľa. V čase, keď pokračuje Konferencia o budúcnosti Európy, často pripomíname, že aj Slovensko môže zatočiť kormidlom EÚ. A je to pravda. Nemali by sme sa tohto práva a tejto možnosti vzdávať.

Korene európskej integrácie

Niektoré korene procesu zjednocovania Európy siahajú až do staroveku. Európa sa ako geografický, kultúrny a politický fenomén postupne vytvára na základe starogréckeho a rímskeho originálneho spracovania kultúrnych podnetov z najstarších stredomorských a blízkovýchodných civilizácií. Vzniká filozofia, základy európskeho práva a vedy, prvé politické útvary, ktoré integrujú južnú časť kontinentu, prvá podoba univerzalizmu, zvláštne umelecké formy a silné náboženské hnutie kresťanov.

Prečítajte si tiež: Význam Maastrichtskej Zmluvy pre EÚ

Povojnová spolupráca a vznik EÚ

Európski politici boli po druhej svetovej vojne odhodlaní zabrániť opakovaniu tragických udalostí. Niektorí z nich už počas vojny deklarovali podporu vzniku európskych nadnárodných inštitúcií. V povojnovej atmosfére začali vznikať organizácie, ktorých cieľom bolo zjednotenie Európy. Francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman predstavil 9. mája 1950 vo vládnom vyhlásení plán na zjednotenie Európy. Plán pripravil spoločne s Jeanom Monnetom a informoval o ňom nemeckého kancelára Konráda Adenauera. Zjednotenie Európy nebolo možné dosiahnuť bez prekonania francúzsko-nemeckého súperenia. Adenauer si uvedomil mierový potenciál plánu a súhlasil s ním. Schumanov plán sa stal základom pre tzv. Parížsku zmluvu, ktorú 18. apríla 1951 podpísalo šesť krajín - Belgicko, Holandsko, Francúzsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko. Vzniklo tak Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO). Deň, počas ktorého Schuman predstavil francúzsky plán, sa považuje za deň vzniku Európskej únie a 9. máj sa oslavuje ako „Deň Európy“.

Rozširovanie a prehĺbenie integrácie

Šesť zakladajúcich krajín hľadalo cesty k prehĺbeniu hospodárskej spolupráce. V roku 1956 belgický minister zahraničných vecí Paul-Henri Spaak predložil návrhy dvoch nových zmlúv, ktoré predpokladali založenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom). Návrhy sa stali základom na medzivládne rokovania, ktoré vyústili do prijatia Rímskych zmlúv v roku 1957. Na ich základe od 1. januára 1958 vznikli EHS a Euratom so sídlom v Bruseli. Parlamentné zhromaždenie v Štrasburgu a Súdny dvor v Luxemburgu sa stali spoločnými inštitúciami pre všetky tri spoločenstvá.

Kodanské kritériá a vstup do EÚ

Štát, ktorý sa chce stať členom Európskej únie, musí splniť v prvom rade tzv. Kodanské kritériá. Tie vlastne predstavujú súbor politických a ekonomických podmienok, ktoré sú kľúčové pre vstup do Európskej únie a pomáhajú ostatným krajinám zistiť, či je štát, ktorý žiada o členstvo v Únii, vo svojej podstate rovnaký a založený na tých istých hodnotách ako všetky členské štáty. Kodanské kritériá boli vytvorené pred vstupom krajín strednej a východnej Európy. Vtedajší európski lídri reagovali na zložitú a špecifickú situáciu na konci 80. rokov.

Rodová rovnosť a základné práva v EÚ

Európska únia už pol storočia sleduje cieľ týkajúci sa rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami. Zmluva o Európskom spoločenstve (tzv. Rímska zmluva (1957) o založení Európskeho spoločenstva zakotvila v článku 119 (teraz článok 141) princíp rovnakého odmeňovania medzi mužmi a ženami za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty. Chartu základných práv Európskej únie, ktorú 12. decembra 2007 v Štrasburgu vyhlásili Európsky parlament, Rada a Komisia.

Lisabonská zmluva

Lisabonskú zmluvu podpísalo 27 členských štátov Európskej únie 13. decembra 2007. Platnosť nadobudla 1. decembra 2009, keď ju ratifikovali všetky krajiny EÚ v súlade so svojimi vnútroštátnymi postupmi. Lisabonskou zmluvou sa menia, dopĺňajú a aktualizujú predchádzajúce zmluvy o EÚ. Okrem toho sa ňou uznávajú práva, slobody a zásady stanovené v Charte základných práv a táto charta sa stáva právne záväznou. Zmluva tiež umožňuje pristúpenie EÚ k Európskemu dohovoru o ľudských právach.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

tags: #maastrichtska #zmluva #kto #odmietol