Maastrichtská zmluva: Povinná príprava pre Európsku Úniu

Maastrichtská zmluva, známa tiež ako Zmluva o Európskej únii (EÚ), predstavovala najradikálnejšiu revíziu základných zmlúv od vzniku Európskych spoločenstiev v 50. rokoch minulého storočia. Táto zmluva položila základy dnešnej podoby Európskej únie. Tento článok sa zameriava na jej význam, dopad a povinné prípravy, ktoré z nej vyplývajú.

Vznik a historický kontext Európskej únie

Európska únia je jedinečné hospodárske a politické zoskupenie 27 suverénnych demokratických krajín Európy. V 50. rokoch 20. storočia založilo šesť vyspelých krajín - Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko - Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), ktorého cieľom bola hospodárska spolupráca a ochrana mieru v Európe (viď Rímske zmluvy (1957)).

Postupne sa pripojili ďalšie krajiny:

• 1973: Dánsko, Írsko a Veľká Británia (Spojené kráľovstvo)
• 1981: Grécko
• 1986: Španielsko a Portugalsko
• 1990: Spolkové krajiny východného Nemecka (po zjednotení Nemecka)
• 1995: Rakúsko, Fínsko a Švédsko
• 2004: Česká republika, Estónsko, Cyprus, Lotyšsko, Litva, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovinsko a Slovensko

Maastrichtská zmluva a jej význam

Na stretnutí Európskej rady v holandskom meste Maastricht v dňoch 9.-10. decembra bol prijatý dokument, ktorý potvrdili svojimi podpismi ministri zahraničných vecí 12 krajín 7. februára 1992. Medzi tieto krajiny patrili Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko a Taliansko.

Dohoda, ktorou sa názov spoločenstva zmenil na Európsku úniu, vstúpila do platnosti 1. novembra 1993 po ratifikácii vo vtedajších členských štátoch. Tento proces však nebol jednoduchý, napríklad v Dánsku rozhodlo o prijatí zmluvy po neúspešnom prvom referende až druhé všeľudové hlasovanie, ktoré sa konalo 18. mája 1993.

Prečítajte si tiež: Dôsledky odmietnutia Maastrichtskej zmluvy

Tri piliere Maastrichtskej zmluvy

Zmluva formulovala tri základné piliere ďalšieho vývoja:

1. Hospodárska a menová únia: Vytvorenie podmienok na zavedenie jednotnej európskej meny - eura. Zmluva tiež stanovila pravidlá fungovania eura v praxi vrátane predpokladov, ktoré musí krajina splniť na vstup do eurozóny.
2. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika: Zjednotenie postupu a opatrenia proti zločinu a terorizmu.
3. Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútra: Voľný pohyb osôb v rámci EÚ je možný v zmysle medzinárodných dohôd (viď Schengenská dohoda). Spoločný schengenský priestor sa rozširuje.

Povinná príprava pre členské krajiny

Každá kandidujúca krajina na vstup do EÚ musí splniť prinajmenšom tri skupiny kritérií:

1. Politické kritériá: Demokratický systém, ľudské práva, právny štát.
2. Ekonomické kritériá: Trhová ekonomika.
3. Kritériá prijatia „acquis communautaire“: Súbor záväzkov a práva EÚ.

Navyše, pokiaľ sa chce členská krajina EÚ stať členom Európskej menovej únie (t.j. eurozóny), musí splniť ďalšie prísne ekonomické kritériá.

Príprava Slovenskej republiky

Slovensko sa 1. mája 2004 vstupom do EÚ stalo aj členom Hospodárskej a menovej únie a od 1. januára 2009 prijalo euro potom, ako Európska rada schválila 8. júla 2008 prijatie eura na Slovensku.

Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie môžu vzniknúť situácie, že slovenský právny poriadok sa dostane do rozporu s právom Európskej únie. Podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora žiadne ustanovenie národného práva členského štátu nemožno uplatniť k potlačeniu komunitárneho práva.

Prečítajte si tiež: Význam Maastrichtskej Zmluvy pre EÚ

Na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie v oblasti pracovnoprávnych vzťahov sa viaže právna účinnosť viacerých legislatívnych zmien, ktoré sa týkajú nielen procesu uchádzania sa o zamestnanie, ale aj zmien upravujúcich priebeh trvania pracovného pomeru. So vstupom SR do EÚ nadobudli právnu účinnosť niektoré ustanovenia Zákonníka práce, ktoré zamestnávateľ na území Slovenskej republiky je povinný v praxi dodržiavať nielen vo vzťahu k zamestnancom - občanom SR, ale aj k zamestnaným občanom všetkých členských krajín EÚ.

Voľný pohyb zamestnancov a jeho aspekty

Voľný pohyb zamestnancov predpokladá vytvorenie spoločného európskeho trhu, čo znamená slobodný prístup k pracovným miestam na pracovnom trhu Slovenskej republiky, ako aj zabezpečenie rovnoprávnosti so zamestnancami prijímacieho štátu nielen pri uchádzaní sa o zamestnanie, ale aj pri výkone zamestnania.

Práva a povinnosti zamestnávateľov

Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie zamestnávateľ so sídlom na území SR sa dostáva do celkom inej právnej pozície v oblasti pracovnoprávnych vzťahov hlavne z dôvodu, že je povinný v oblasti pracovnoprávnych vzťahov dodržiavať nielen pracovné právo Slovenskej republiky, ale súčasne je priamo právne viazaný aj komunitárnym právom, ktoré vyplýva zo zakladajúcich zmlúv, ako aj nariadení Rady EÚ.

Článok 39 Zmluvy ES má priamy právny účinok nielen pre oblasť individuálneho pracovného práva, ale aj kolektívneho pracovného práva. Konkrétne právne aspekty práva zamestnanca na voľný pohyb najmä práva na prístup k zamestnaniu, ako aj rovnoprávnosť zamestnancov v priebehu výkonu zamestnania upravuje nariadenie č. 68/1612/EHS, ktoré má priamu právnu účinnosť vo vzťahu ku všetkým právnickým a fyzickým osobám na území Slovenskej republiky a priamo zaväzuje aj zamestnávateľov a zamestnancov bez ohľadu na skutočný obsah právneho poriadku SR. Právne úkony z oblasti pracovnoprávnych vzťahov, ktoré by boli v rozpore s týmto nariadením, sú neplatné.

Zákaz diskriminácie

Zákaz diskriminácie je jadrom práva na voľný pohyb zamestnancov. Zamestnávateľ nesmie odmietnuť uchádzača o zamestnanie napr. z dôvodu národnosti, štátnej príslušnosti (v prípade občanov EÚ), rasy, farby pleti, etnického pôvodu alebo náboženstva. Zásadu rovnakého zaobchádzania v prístupe k zamestnaniu zakotvuje § 15 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, podľa ktorého občan, ktorý sa cíti poškodený v dôsledku nedodržania tejto zásady, sa môže svojich práv domáhať na súde vrátane primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Za diskrimináciu v prístupe k zamestnaniu právo EÚ nepovažuje požiadavku ovládania štátneho jazyka, pokiaľ úspešné zvládnutie pracovných činností závisí od ovládania štátneho jazyka príslušnej krajiny.

Pojem zamestnanec podľa práva EÚ

Aby mohol zamestnanec uplatniť svoje právo na zamestnanie v každej členskej krajine, t. j. aby zamestnávateľ vedel vo vzťahu k akému okruhu oprávnených subjektov musí vytvoriť reálne predpoklady pre voľný pohyb zamestnancov a dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania nielen v prístupe k zamestnaniu, ale aj pri výkone zamestnania, musí predovšetkým vedieť, či ho zaväzuje vymedzenie pojmu zamestnanec podľa práva Slovenskej republiky (§ 11 Zákonníka práce) alebo existuje pojem zamestnanca, ktorý zaväzuje všetky členské krajiny Európskej únie.

V takýchto situáciách je zamestnávateľ povinný vychádzať z vymedzenia pojmu zamestnanec podľa práva EÚ, ktoré je veľmi extenzívnym vymedzením. Nedodržanie práva EÚ vo vyššie uvedenom smere by malo veľmi významné nepriaznivé sociálno-právne následky.

Podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD) pojem „zamestnanec“ je treba definovať na základe objektívnych kritérií, ktoré charakterizujú pracovný pomer so zreteľom na práva a povinnosti príslušnej fyzickej osoby. Podľa ESD podstatný znak pracovného pomeru spočíva v tom, že fyzická osoba počas určitej doby pre zamestnávateľa a podľa jeho pokynov vykonáva závislú prácu, za ktorú dostáva ako protihodnotu mzdu (C - 66/85).

Inštitúcie a orgány Európskej únie

Jedným z princípov Európskej únie je aj prenášanie právomocí národných štátov na medzinárodné EURÓPSKE INŠTITÚCIE A ORGÁNY (viď Lisabonská zmluva). Základný je tzv. „inštitucionálny trojuholník“ - Rada Európskej únie, ktorá zastupuje jednotlivé členské štáty, Európska komisia, ktorá sa snaží presadzovať záujmy EÚ ako celku a Európsky parlament, ktorý zastupuje občanov EÚ a poslanci sú nimi priamo volení. Tieto základné inštitúcie EÚ navzájom komunikujú, zúčastňujú sa na spolurozhodovacom procese a tvoria politiku a legislatívu ES.

Európska Komisia, po diskusii so zástupcami samosprávy, obchodu, či iných zainteresovaných strán, navrhuje nové právne predpisy, a tie v rámci spolurozhodovacieho procesu schvaľuje Rada a Parlament. Tie môžu v zmysle zmlúv postupovať troma legislatívnymi postupmi: súhlasom, konzultáciou, alebo spolurozhodovaním. Hlavnými typmi právnych predpisov EÚ sú nariadenia (majú záväzný charakter buď vo všetkých krajinách, alebo ak sú určené len pre niektoré) a smernice (majú skôr usmerňovací charakter a musia sa implementovať do národného práva členských krajín). Dôležitú úlohu však zohrávajú aj ďalšie inštitúcie a orgány - Súdny dvor, ktorý presadzuje európsky právny poriadok a Dvor audítorov, ktorý kontroluje financovanie činností EÚ. Okrem inštitúcií má Únia aj viacero iných orgánov, ktoré majú osobitné úlohy.

Ciele a aktivity Európskej únie

HLAVNÉ CIELE EÚ sú: mier, prosperita a sloboda pre vyše 500 miliónov občanov v spravodlivejšom a bezpečnejšom svete. Cieľom je Európa s výrazným hospodárskym rastom, konkurencieschopnou ekonomikou a zlepšujúcou sa kvalitou životného prostredia.

Medzi ZÁKLADNÉ PRINCÍPY Európskej únie patrí voľný pohyb kapitálu, tovaru a služieb (viď Charta základných práv Európskej únie). Obchodovanie s tovarom napr. so zvýhodneným clom, sa uskutočňuje aj v rámci rôznych medzinárodných zmlúv s tretími krajinami.

AKTIVITY EÚ pokrývajú celý rad oblastí - poľnohospodárstvo, obchodnú politiku, sociálnu politiku, atď. Všetky aktivity inštitúcií a členov EÚ sú zamerané na napĺňanie cieľov Spoločenstva. Výsledkom potom môže byť zvyšujúci sa vek obyvateľov EÚ vďaka lepšej životnej úrovni, bezpečnejšie potraviny, zdravšie životné prostredie, spoločný postup a opatrenia proti zločinu a terorizmu, príležitosti študovať, či pracovať v iných krajinách, atď.

Dôsledky a prínosy Maastrichtskej zmluvy

Prijatím Maastrichtskej zmluvy sa súčasne zavŕšilo niekoľko desaťročí diskusií o rozširovaní a prehlbovaní hospodárskej spolupráce v Európe. Od odsúhlasenia plánu na vytvorenie jednotnej meny sa stalo euro druhou najobchodovanejšou svetovou menou a je súčasťou každodenného života 340 miliónov obyvateľov v 19 krajinách.

tags: #maastrichtska #zmluva #povinná #priprava