Prvá Zmluva o Pristúpení k Európskej Únii (1973): Podmienky a Dôsledky

Dnešná Európska únia je výsledkom úsilia mužov a žien pracujúcich v prospech zjednotenej Európy, vybudovaná na ich konkrétnych činoch. V žiadnom inom regióne na svete nespojili suverénne krajiny svoju zvrchovanosť v takom rozsahu a v toľkých oblastiach, ktoré sú pre občanov rozhodujúce. EÚ vytvorila jednotnú menu a dynamický jednotný trh s voľným pohybom osôb, služieb, tovaru a kapitálu. Usiluje sa zabezpečiť, aby prostredníctvom sociálneho napredovania a rovnakých konkurencieschopných podmienok malo čo najviac ľudí z jednotného trhu výhody.

Historické Korene Európskej Integrácie

Prvý krok v európskej integrácii sa uskutočnil, keď šesť krajín (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Spolková republika Nemecko a Taliansko) založilo spoločný trh s uhlím a oceľou. Cieľom bolo zachovať po 2. svetovej vojne mier medzi európskymi víťaznými a porazenými národmi. Spojili sa na zásade rovnosti a spolupracovali v spoločne zdieľaných inštitúciách.

Šesť členských štátov sa potom rozhodlo vybudovať Európske hospodárske spoločenstvo (EHS), založené na spoločnom trhu so širokou škálou tovarov a služieb. Colné poplatky medzi týmito šiestimi krajinami sa úplne zrušili 1. júla 1968 a v rovnakom desaťročí sa zaviedli aj spoločné politiky, najmä poľnohospodárska a obchodná politika.

Rozšírenie v Roku 1973: Nová Éra pre Európu

Na základe úspechu šiestich krajín sa k spoločenstvám rozhodli pripojiť aj Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo. Toto prvé rozšírenie zo šesť na deväť členov sa uskutočnilo v roku 1973. Spoločenstvá v tom čase zároveň prevzali nové úlohy a zaviedli novú sociálnu, regionálnu a poľnohospodársku politiku. Na implementáciu regionálnej politiky sa v roku 1975 založil Európsky fond pre regionálny rozvoj (EFRR).

Podmienky Pristúpenia a Ich Vývoj

Potenciálny ďalší členský štát môže pristúpiť k Únii, iba ak spĺňa podmienky, ktoré sú stanovené zakladajúcimi zmluvami. Tento štát rešpektuje a podporuje základné hodnoty Únie. Taktiež musí mať fungujúcu trhovú ekonomiku, ako aj schopnosť vyrovnať sa s tlakom konkurencie a trhovými silami v rámci Únie. Dosahuje stabilitu inštitúcií garantujúcich demokraciu, vládu zákona, ľudské práva a rešpektovanie a ochranu menšín a preukazuje schopnosť prevziať na seba úniové acquis, vrátane oddanosti cieľom politickej, ekonomickej a monetárnej únie. Základný rámec týchto ekonomických, politických a právnych podmienok pristúpenia schválila Európska rada na svojom zasadnutí v Kodani (tzv. kodanské kritériá) v decembri 1993 a ich napĺňanie podmieňovalo najmä piate a šieste pristúpenie k EÚ. Na svojom zasadnutí v roku 1995 v Madride Európska rada spresnila, že pristupujúci štát musí byť taktiež schopný zabezpečiť účinnosť a uplatniteľnosť pravidiel a procesov Únie.

Prečítajte si tiež: Príspevok na prvú pomoc: podmienky a postup

Rada oznámi žiadosť o členstvo Európskemu parlamentu a národným parlamentom členských štátov. Rokovania o vstupe sa začínajú až na základe rozhodnutia Rady, ktorá stanovuje mandát pre tzv. Trojstranné rokovania sa konajú medzi členskými štátmi, kandidátskym štátom a EÚ na úrovni ich ministrov, veľvyslancov a zástupcov Komisie. Zameriavajú sa na podmienky a časový harmonogram prijatia, implementácie a presadenia všetkých aktuálne platných pravidiel EÚ (acquis Únie). Acquis Únie je rozdelené za účelom rokovaní o pristúpení do viac než 30-tich tematických kapitol (napr. dane, energetika, hospodárska súťaž, colná únia, inštitúcie atď.). O týchto pravidlách sa v pravom zmysle nerokuje, zo strany kandidátskeho štátu ide v podstate o napĺňanie plánu, ako a kedy tieto pravidlá a postupy EÚ prijme. Súčasťou rokovaní sú aj finančné otázky (napr. Ešte pred začatím rokovaní Komisia vykoná tzv. skríning, čiže s každým kandidátskym štátom preskúma jednotlivé kapitoly acquis a zisťujú rozsah legislatívnych a iných opatrení, ktoré musí kandidátsky štát prijať. Následne Komisia podáva Rade správu o skríningu každej kapitoly, pričom odporúča začať o nej rokovanie alebo požaduje, aby boli vopred splnené určité podmienky, tzv. počiatočné hodnotiace kritériá. Kandidátska krajina potom predloží svoju rokovaciu pozíciu a Rada prijme spoločnú pozíciu, ktorou umožní začať rokovania. Komisia v priebehu procesu neustále informuje Radu a Európsky parlament o stave rokovaní prostredníctvom pravidelných správ. Zároveň monitoruje plnenie hodnotiacich kritérií a pokrok v prijímaní (implementovaní či aproximovaní) právnych predpisov Únie a dodržiavaní prijatých záväzkov. Počas rokovaní o vstupe sa jednotlivé kapitoly predbežne uzatvárajú v prípade, že s tým všetky zúčastnené štáty súhlasia (proces implementácie - aproximácie práva EÚ kandidátskym štátom je na požadovanej úrovni). Ku konečnému uzatvoreniu rokovaní dochádza až v okamihu skončenia rokovania o poslednej kapitole.

Ekonomické a Menové Výzvy

Začiatkom sedemdesiatych rokov si predstavitelia spoločenstva uvedomili, že musia svoje ekonomiky navzájom zosúladiť a potrebujú menovú úniu. V približne rovnakom čase sa však Spojené štáty americké rozhodli pozastaviť konvertibilitu dolára na zlato. Nastalo obdobie veľkej nestability na svetovom peňažnom trhu, ktoré ešte zhoršili ropné krízy v roku 1973 a 1979. Zavedenie európskeho menového systému (EMS) v roku 1979 pomohlo stabilizovať výmenné kurzy a povzbudilo členské štáty Spoločenstva, aby uplatnili prísne politiky, ktoré im umožnili udržať si vzájomnú solidaritu disciplínu svojich ekonomík.

Ďalšie Rozširovania a Štrukturálne Programy

V roku 1981 sa k spoločenstvám pripojilo Grécko a v roku 1986 Španielsko a Portugalsko, čím sa zavedenie štrukturálnych programov stalo ešte naliehavejším, ako napríklad prvé stredomorské integrované programy (SIP), ktorých cieľom bolo znížiť rozdiely v ekonomickom rozvoji medzi 12 členskými štátmi. EHS začalo súčasne zohrávať významnejšiu medzinárodnú úlohu. S krajinami Afriky, Karibiku a Tichomoria podpísalo sériu dohovorov o pomoci a obchode (1975-1989), ktoré viedli k dohode s Cotonou, ktorá bola podpísaná v júni 2000. Takéto nástroje umožňujú Európe ako poprednej svetovej obchodnej veľmoci potvrdiť svoju identitu na medzinárodnej scéne. Európska únia si dáva za cieľ uplatňovať spoločnú a obrannú politiku.

Prekonávanie Krízy a Budovanie Jednotného Trhu

Celosvetový hospodársky útlm začiatkom 80-tych rokov priniesol aj vlnu europesimizmu. Od roku 1985 sa však rodí nová nádej na oživenie európskej dynamiky. Na základe bielej knihy, ktorú v roku 1985 predstavil vtedajší predseda Európskej komisie Jacques Delors, sa Spoločenstvo rozhodlo zavŕšiť vybudovanie jednotného európskeho trhu k januáru 1993. Spoločenstvá prijali tento ambiciózny cieľ a zakotvili ho v Jednotnom európskom akte, ktorí bol podpísaný vo februári 1986 a účinnosť nadobudol 1. júla 1987.

Maastrichtská Zmluva a Rozšírenie v Roku 1995

Politická štruktúra Európy sa dramaticky zmenila po páde berlínskeho múra v roku 1989. Nasledovalo zjednotenie Nemecka 3. októbra 1990 a v krajinách strednej a východnej Európy, ktoré sa vymanili spod sovietskeho vplyvu, zavládla demokracia. Samotný Sovietsky zväz sa rozpadol v decembri 1991. No aj Európske sa menia. Členské štáty rokujú o novej zmluve, ktorú Európska rada prijala v Maastichte 9. a 10. decembra 1991. Do platnosti vstúpila 1. novembra 1993. Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) sa premenovalo na Európske spoločenstvo (ES). Maastrichtská zmluva pridala k existujúcemu systému spoločenstva niektoré oblasti medzinárodnej spolupráce a vytvorila Európsku úniu (EÚ). Členským štátom určila ambiciózne ciele: menovú úniu od roku 1999, európske občianstvo, nové spoločné politiky vrátane spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP), opatrenia pre vnútornú bezpečnosť. Nová dynamika a geopolitické zmeny na európskom kontinente primäli ďalšie tri krajiny, Rakúsko, Švédsko Fínsko, aby vstúpili do únie 1. januára 1995.

Prečítajte si tiež: Diskusia o prvej pomoci

Euro a Lisabonská Stratégia

Únia tak rozšírila počet svojich členov na 15 a pokračovala k najveľkolepejšiemu cieľu, aký môže svojim občanom ponúknuť: nahradiť ich národné meny jednotnou európskou menou - eurom. Jeho bankovky a mince sú v obehu v 12 krajinách eurozóny od 1. januára 2002. Euro sa stalo poprednou svetovou menou a má podobné postavenie ako americký dolár. Svet napreduje do 21. storočia a Európania musia spoločne čeliť viacerým problémom súvisiacim s globalizáciou. Nové revolučné technológie a prudký rozvoj internetu sú impulzom pre modernizáciu svetovej ekonomiky. No hlboké zmeny prinášajú sociálne rozkoly a kultúrne otrasy. V marci 2000 prijala Európska rada v portugalskom Lisabone celkovú stratégiu modernizáciu európskej ekonomiky a jaj prispôsobenia na nové podmienky svetovej ekonomiky. Je treba spoločne čeliť konkurencii Spojených štátov amerických a nanovo industrializovaných krajín. Lisabonská stratégia znamená aj otvorenie všetkých ekonomických odvetví konkurencii, podporenie inovácie a investícií do podnikov, zmodernizovať európsky vzdelávací systém, aby zodpovedal potrebám informačnej spoločnosti. Reformy sú potrebné aj kvôli nezamestnanosti a rastúcim nákladom na dôchodkové systémy. Oba tieto činitele vyvolávajú tlak na ekonomiky členských štátoch. Voliči čoraz častejšie vyzývajú svoje vlády, aby našli praktické riešenia týchto technických problémov.

Rozšírenie v Roku 2004 a Budúcnosť EÚ

Len nedávno sa Európska únia rozrástla o 15 členských štátov, a už na jej dvere klope ďalších 12 krajín, ktoré o členstvo v EÚ požiadali v polovici 90-tych rokov. Ide o krajiny bývalého sovietskeho bloku, (Bulharsko, Česká republika, Maďarsko, Poľsko a Slovensko), tri pobaltské štáty, ktoré boli kedysi členmi Sovietskeho zväzu (Estónsko, Lotyšsko Litva), jednu z republík bývalej Juhoslávie (Slovinsko) a dve stredomorské krajiny (Cyprus a Malta). Európska únia využila túto príležitosť na pomoc pri stabilizovaní európskeho kontinentu a na rozšírenie výhod európskeho zjednocovania pre tieto malé demokracie. Rokovania s dvanástimi kandidátskymi krajinami o pristúpení sa začali v decembri 1997 v Luxemburgu a v decembri 1999 v Helsinkách. Únia smerovala k najväčšiemu rozšíreniu vo svojej histórii. Pre desať kandidátskych krajín sa rokovania ukončili 13. decembra 2002 v Kodani a do EÚ vstúpili v máji roku 2004. Európska únia sa dnes skladá z 25 členských štátov a v nasledujúcich rokoch sa bude rozširovať o ďalšie krajiny. Viac než polstoročie integrácie hlboko poznačilo históriu európskeho kontinentu a mentalitu jeho obyvateľov.

Mechanizmus Vystúpenia z EÚ

Krajina, ktorá sa z EÚ rozhodne vystúpiť, podľa lisabonskej zmluvy oznámi svoj zámer Európskej rade. EÚ následne uzavrie s týmto štátom dohodu o podmienkach jeho vystúpenia, s prihliadnutím k jeho budúcim vzťahom s úniou. Grónsko k 1. Ostrov Svätého Bartolomeja, francúzske zámorské územie v Karibskom mori, vystúpil z EÚ k 1. Veľká Británia sa členom ES stala v januári 1973, kedy v krajine vládli konzervatívci. V októbri 1974 ale voľby vyhrala Labouristická strana, ktorá voličom sľúbila revidovať britské podmienky členstva. Nasledujúci rok 5. Kladne sa občania vyslovili v roku 1972 v Írsku a Dánsku, v roku 1994 v Rakúsku, Fínsku a Švédsku, v roku 2003 na Malte, v Slovinsku, Maďarsku, Litve, Slovensku, Poľsku, Českej republike, Estónsku a Lotyšsku a v roku 2012 v Chorvátsku. Niekoľko referend o únijných otázkach sa uskutočnilo aj vo Švajčiarsku, ktoré nie je členom EÚ, ale spolupracuje s ňou na základe bilaterálnych zmlúv. Švajčiari schválili v referende napríklad ekonomické dohody s EÚ (v roku 2000), rozšírenie dohody s EÚ o voľnom pohybe osôb na desať nových členov (v roku 2005) či pristúpenie k schengenskému priestoru (v roku 2005).

Vplyv Európskej Integrácie na Slovensko

Slovensko predložilo svoju žiadosť o členstvo v Európskej únii 27. júna 1995. Aby sa Slovensko mohlo stať právoplatným členom únie muselo spĺňať politické a ekonomické kritéria: zabezpečenie stability inštitúcií garantujúcich demokraciu, právny štát, dodržiavanie ľudských práv a ochranu národnostných menšín; vytvorenie fungujúcej trhovej ekonomiky a schopnosti odolávať tlakom konkurencie a trhovým silám v Európskej únii a schopnosť prevziať záväzky z členstva vrátane dodržiavania cieľov politickej, ekonomickej a menovej únie. Vďaka vytrvalému úsiliu začalo Slovensko spĺňať politické kritéria členstva. Následne na to v decembri 1999 bolo Slovensko prizvané k rokovaniam o vstupe. SR sa zaviazalo zosúladiť svoju legislatívu s EÚ, vyjadrilo záujem o začlenenie sa do jednotného trhu únie, o prijatie spoločnej meny euro (1.pilier), podporu cieľov Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (2.pilier). V oblasti Spravodlivosti a vnútorných záležitostí vyjadrilo Slovensko záujem o zlepšenie spolupráce pri kontrole hraníc, v oblasti azylovej politiky a migrácie, v boji proti organizovanému zločinu, terorizmu a pašovaniu drog.

V prvom roku rokovaní SR otvorila 16 prístupových kapitol, z čoho 10 sa jej podarilo aj úspešne uzavrieť. V rámci krajín tzv. helsinskej skupiny (Bulharsko, Litva, Lotyšsko, Malta, Slovensko) bolo Slovensko 2.najúspešnejším kandidátom. V roku 2001 Slovensko pokračovalo v rýchlom trende uzatvárania jednotlivých kapitol. Podarilo sa mu dobehnúť ostatné krajiny V4, ktoré začali s realizáciou oveľa skôr. Z pohľadu Slovenska strategickým cieľom bolo uzavrieť rokovania s Európskou úniou do konca roku 2002. Tento cieľ bol splnený a SR spolu s ostatnými deviatimi kandidátskymi krajinami ukončili prístupové rokovania na zasadnutí Európskej rady v Kodani. Samotný podpis Zmluvy o pristúpení bol naplánovaný na 16.apríl 2003 v Aténach počas gréckeho predsedníctva. Následne začal proces ratifikácie, ktorý mal byť ukončený tak, aby sa SR a ostatní kandidáti mohli stať novými členmi EÚ od 1.mája 2004. Prezident Slovenskej republiky vyhlásil na 16. a 17. mája 2003 referendum o vstupe SR do EÚ s nasledujúcou otázkou: Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie? Plebiscitu sa zúčastnilo 52,15% všetkých zaregistrovaných voličov, 92,46% sa vyjadrilo za vstup. Národná rada SR vyhlásila súhlas so Zmluvou o pristúpení k Európskej únii 1. júla 2003. Prezident slávnostne podpísal ratifikačnú listinu k Prístupovej zmluve 26. augusta, čím sa v podstate ukončil ratifikačný proces v Slovenskej republike. 1. mája sa uskutočnil vstup nových členov do EÚ. Ústavná zmluva bola podpísaná v máji, čím sa Slovensko definitívne stalo právoplatným členom Európskej únie.

Prečítajte si tiež: Kožné problémy u detí

tags: #prva #zmluva #o #pristupeni #k #europskej