Marakéšska zmluva a jej význam pre Slovensko: Ratifikácia a prístup k informáciám pre nevidiacich a slabozrakých

Úvod

Marakéšska zmluva je medzinárodná dohoda, ktorá má zásadný význam pre nevidiacich a slabozrakých ľudí na celom svete. Jej cieľom je uľahčiť prístup k informáciám a literatúre v prístupných formátoch, ako je Braillovo písmo, zväčšená tlač a elektronické knihy. Ratifikácia tejto zmluvy Slovenskom by znamenala významný krok vpred v zabezpečovaní rovnoprávnosti a inklúzie pre občanov so zrakovým postihnutím.

Klimatické zmeny a ich vplyv

Väčšina klimatických vedcov sa zhoduje, že naša planéta sa otepľuje rýchlejšie ako kedykoľvek predtým a hlavným dôvodom sú skleníkové plyny vyprodukované ľudskou činnosťou. Dôvodom otepľovania planéty je tzv. skleníkový efekt, vďaka ktorému sa v atmosfére zachytáva časť slnečnej energie. Bez tohto efektu by bola priemerná teplota na Zemi na úrovni asi -18 stupňov Celzia (˚C) namiesto dnešných 15˚C. Asi najznámejším skleníkovým plynom je oxid uhličitý, ktorý je podľa Európskej komisie zodpovedný za 64 % otepľovania planéty spôsobeného človekom. Medzi ďalšie plyny patrí metán, ktorý vzniká či už pri chove hospodárskych zvierat, pestovaní ryže ale aj napríklad na skládkach odpadu, alebo oxid dusný, ktorý sa do ovzdušia dostáva cez hnojivá, či chemickú výrobu využívajúcu dusík. Ďalšími skleníkovými plynmi sú tzv. fluórované plyny alebo F-plyny, ktoré sa využívajú najčastejšie na chladenie v chladničkách, klimatizáciách alebo hasiacich prístrojoch. Priemerná teplota Zeme stúpla od konca 19. storočia až o 0,85˚C, pričom najväčší nárast nastal len v posledných dekádach. Najväčším zdrojom emisií skleníkových plynov je v každej z týchto krajín energetický sektor. Napríklad len čínske elektrárne, ktoré do značnej miery závisia od spaľovania uhlia prispievajú k nárastu svetových emisií až o 20 %. Otepľovanie planéty je však iba jeden zo znakov zmeny klímy. Ďalšími prejavmi sú napríklad stúpajúca hladina morí v dôsledku jej zohrievania a topenia ľadovcov. Oceány absorbujú až 90 percent nadbytočného tepla, zvyšujú sa aj úrovne CO2 v morskej vode. Planéta sa nezohrieva tak rýchlo, teplejší oceán však priamo ovplyvňuje napríklad populáciu rýb a iných morských živočíchov. Ďalším dôsledkom zmeny klímy sú extrémne výkyvy počasia, ktoré môžu viesť k záplavám, k ohrozeniu dostupnosti vodných zdrojov a k znižovaniu kvality vody. Pre južnú a strednú Európu to podľa odhadov bude znamenať časté vlny horúčav a s tým spojené lesné požiare a suchá. Klíma sa mení tak rýchlo, že mnohé rastliny a živočíšne druhy sa nestíhajú prispôsobiť a hrozí im vyhynutie. Iné druhy, ktoré napríklad žili iba v tropických oblastiach sa v dôsledku zmeny klímy presúvajú. Téma globálneho otepľovania a klimatických zmien nie je novinkou posledných rokov. História klimatologickej vedy a teoretických obáv z vplyvu oxidu uhličitého (CO2) na atmosféru našej planéty sa datuje späť do 19.

História medzinárodných dohôd o klíme

Konferencie sa zúčastnili vedci z viacerých odborov. Druhá svetová klimatická konferencia sa uskutočnila v 1990 opäť v Ženeve. IPCC na nej prezentoval svoju prvú hodnotiacu správu, v ktorej zdôraznil ako negatívne vplýva zmena klímy najmä na chudobné a rozvíjajúce sa ekonomiky. Viedla však k usporiadaniu tzv. Summitu Zeme (Earth Summit) v Riu de Janeiru v roku 1992, na ktorom bola po prvýkrát prijatá medzinárodná klimatická zmluva, ktorú poznáme pod názvom Rámcový dohovor OSN o zmene klímy (UNFCCC). Dohovor samotný, ktorý dodnes podpísalo 196 krajín, neuvádza záväzné limity pre emisie skleníkových plynov pre konkrétne krajiny a neobsahuje ani žiadne donucovacie mechanizmy. Vymenováva krajiny, ktoré sú „zdrojom väčšiny minulých a súčasných emisií skleníkových plynov“ a ktoré tak majú najviac prispieť k ich zníženiu. Krajiny sa od roku 1995 každoročne stretávajú v rámci Konferencií zmluvných strán (COP), kde hodnotia pokrok v riešení zmeny klímy. Prvá konferencia zmluvných strán - COP1 sa uskutočnila v Berlíne v roku 1995. Azda doposiaľ najdôležitejšia COP však bola v poradí tretia v japonskom Kjóte v roku 1997. Krátko po nástupe do funkcie v roku 2001 americký prezident George W. Bush oznámil, že Kjótsky protokol nepredloží Senátu na ratifikáciu a označil ho za „fatálne chybný“, pretože nezaväzuje krajiny ako Čína či India, čím by „závažne poškodil americkú ekonomiku“. Bez vtedy najväčšieho svetového znečisťovateľa - USA „na palube“ bol Kjótky protokol prvú polovicu obdobia v podstate neplatný. Do platnosti mohol vstúpiť až potom, čo ho ratifikuje dostatočný počet krajín, ktoré predstavujú aspoň 55 % svetových emisií. Konkrétne detailné predpisy, ktorými by sa mal Kjótsky protokol riadiť prijali členské štáty až v roku 2001 v marockom Marakeši. Marakešská dohoda stanovila pravidlá pre fungovanie medzinárodného trhu s emisiami, ale aj pravidlá, na základe ktorých mohli priemyselné krajiny znižovať emisie nie len na svojom území, ale aj využívaním tzv. flexibilných mechanizmov. S blížiacim sa koncom tzv. prvej fázy záväzkov (do roku 2012) zasadli krajiny opäť k vyjednávaciemu stolu. Počas COP13 na indonézskom Bali v roku 2007 začali diskusie o budúcej podobe klimatickej dohody s cieľmi do roku 2020. Balijská cestovná mapa priniesla dohodu, v ktorej sa bohaté národy zaviazali, že tým chudobnejším pomôžu zdieľaním tzv. čistej nízkouhlíkovej technológie a vytvorením niekoľko miliardového fondu, ktorý im pomôže adaptovať sa na zmeny klímy. O rok neskôr v poľskej Poznani klimatických vyjednávačov prekvapili práve viaceré rozvíjajúce sa krajiny, ktoré predstavili rozsiahle plány na znižovanie emisií. Napríklad Mexiko prisľúbilo prostredníctvom investícií do ekologických technológií zredukovať skleníkové plyny až na polovicu. Pozitívne správy prišli aj zo Spojených štátov. Hoci federálna politika USA stále odmietala pristúpiť k medzinárodnej zmluve, začali sa objavovať miestne iniciatívy ako napríklad tzv. Delegáti sa dohodli aj na špecifických predpisoch o fungovaní fondu, ktorý má pomôcť najchudobnejším krajinám prispôsobiť sa zmenám klímy. Európska únia v tom čase s členskými štátmi rokovala o spoločnej pozícii, ktorej výsledkom bol energeticko-klimatický balíček 2020, v ktorom sa členské krajiny zaviazali prispieť 20 percentným znížením emisií. Členské štáty sa dohodli do roku 2020 znížiť emisie v ETS sektoroch až o 21 percent v porovnaní s rokom 2005. Podstatou je, že najefektívnejšie priemyselné prevádzky v jednotlivých sektoroch dostávajú emisné povolenky zadarmo. Tie, ktoré nedosahujú stanovené hodnoty si dodatočné emisné kvóty musia nakupovať v rámci ETS alebo investovať do modernizácie a inovácií. V ostatných sektoroch, kam spadá poľnohospodárstvo, budovy, odpadové hospodárstvo či doprava Komisia stanovila pre členské štáty tzv. národné ciele, ktoré sa líšia od krajiny ku krajine na základe ich bohatstva. Tie najbohatšie krajiny musia svoje emisie znížiť až o 20 % tie najchudobnejšie ich môžu v rámci hospodárskeho „dobiehania“ zvýšiť až do 20 percent. Na COP15 v dánskej Kodani sa mnohí pozerali s veľkými očakávaniami. Na Bali sa totiž dohodli, že v hlavnom meste Dánska v roku 2009 krajiny OSN príjmu novú klimatickú dohodu, ktorá nahradí Kjóto. Dobrou správou bolo, že sa na konferencii k spoločnému klimatickému cieľu zaviazali aj rozvíjajúce sa krajiny ako India a Čína, ktoré prisľúbili zastaviť rast svojich emisií. K náprave došlo o rok neskôr v mexickom Cancúne, kde konkrétne záväzky bohatých krajín znížiť emisie CO2 oficiálne prešlo schvaľovacími procesmi OSN. „Dohoda je maximálnym kompromisom, ku ktorému bolo možné dospieť v zoskupení 194 krajín,“ reagoval šéf slovenskej delegácie a vtedajší minister životného prostredia Józef Nagy. Po predĺžení durbanského COP17 v 2011 sa vyjednávačom podarilo dohodnúť na druhom kole platnosti Kjótskeho protokolu (2012-2020), pričom konkrétne záväzky 35 krajín, ktoré podpísali pôvodný protokol dodajú až v roku 2012. Do nového kola sa už tradične nezapojili USA. Delegáti 194 krajín sa v Južnej Afrike zároveň zhodli, že je potrebné vytvoriť úplné nový typ klimatickej zmluvy, ktorý by zahŕňal všetky krajiny a najmä tie, ktoré k znečisťovaniu a otepľovaniu planéty prispievajú najviac. Na novom protokole pracuje OSN už niekoľko rokov. Vyjednávania vedúce k Parížu však priniesli zmenu v prístupe. Členským štátom OSN neboli iba pridelené ciele na znižovania emisií, prispieť majú všetky krajiny. Každý štát mal do októbra 2015 zaslať sekretariátu OSN tzv. Európska únia svoju pozíciu predstavila ako prvá a to už minulý rok na COP20 v peruánskej Lime. Hlavným nástrojom na znižovanie emisií má byť opäť Európsky trh obchodovania s emisiami, ktorý však po kolapse cien uhlíka túto úlohu nespĺňa. Počas hospodárskej krízy sa v systéme nahromadilo asi 2 miliardy prebytočných emisných povoleniek, ktoré si mali priemyselné prevádzky dokupovať. Prvým ad hoc riešením, ktoré Európska komisia navrhla bol tzv. backloading približne 900 miliónov emisných kvót. Európska exekutíva preto navrhla ETS reformovať a zaviesť tzv. trhovú stabilizačnú rezervu, ktorá by mala fungovať od januára 2019. Parlament a Rada ministrov zároveň odsúhlasili, že backloadované emisie sa presunú priamo do rezervy a preto s ceny opäť neznížia. Čína, ako najväčší svetový producent emisií skleníkových plynov prisľúbila, že bude svoje emisie zvyšovať len do roku 2030. Zároveň plánuje znížiť emisie oxidu uhličitého na jednotku HDP, tzv. uhlíkovú intenzitu hospodárstva, o 60-65 percent v porovnaní s úrovňami v roku 2005. Ďalšími opatreniami má byť zalesňovanie územia o rozlohe, ktorá sa rovná štvornásobku územia Veľkej Británie, či zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov energie na primárnej energetickej spotrebe na 20 percent. Druhý najväčší svetový znečisťovateľ životného prostredia, USA, prisľúbil do roku 2025 znížiť emisie skleníkových plynov o 26-28 percent v porovnaní s rokom 2005. Prezident Barack Obama už prijal jednu z najväčších iniciatív, tzv. plán pre Čistú energiu, ktorý sa pokúsi obmedziť emisie energetického sektora. Táto iniciatíva však čelí domácemu odporu a to najmä štátov, ktoré sú závislé na energii z uhoľných elektrární, ako napr. Kentucky. Podobne ako Čína aj India plánuje znižovať uhlíkovú intenzitu svojho hospodárstva. Do roku 2030 by to malo byť až o 33-35 % oproti úrovniam v roku 2005. Päticu najväčších znečisťovateľov uzatvára Rusko, ktoré plánuje obmedziť skleníkové plyny na 70-75 % oproti roku 1990.

Parížska dohoda a jej ciele

Na klimatickom summite COP21 vo Francúzsku sa napokon podarilo dospieť k dohode. V mestečku Bourget pri Paríži bola 12. decembra 2015 prijatá Parížska dohoda (v slovenčine). Francúzske predsedníctvo COP ju nazvalo „prvou medzinárodnou klimatickou dohodou“. Je totiž právne záväzná pre 195 krajín a Európsku úniu. Bude sa totiž vzťahovať nielen pre rozvojové krajiny a najväčších znečisťovateľov. Dohoda si v článku 2 dáva za cieľ do konca storočia (a) „udržať zvýšenie globálnej priemernej teploty výrazne pod hodnotou 2°C v porovnaní s hodnotami predindustriálneho obdobia a vynaložiť úsilie na obmedzenie zvýšenia teploty na 1,5°C v porovnaní s hodnotami predindustriálneho obdobia“ (mitigation). Dôležitým zámerom je aj uhlíková neutralita po roku 2050. Dohoda rozlišuje medzi mitigačnými snahami vyspelých a rozvojových krajín. V oblasti adaptácie dohoda jednoznačne kladie dôraz na rozvojové krajiny. Článok 7 uvádza, že „adaptácia je celosvetovou výzvou, ktorej čelia všetci v miestnom, regionálnom. Parížska dohoda má dosiahnuť zmiernenie klimatických zmien prostredníctvom národne definovaných príspevkov v súlade s článkom 3. Už v prvý deň, keď bola dohoda otvorená na podpis v New Yorku, 22. apríla 2016, ju podpísalo 175 krajín. Po podpise nastúpila ratifikačná fáza, ktorá vedie k účinnosti dohody. Dvojité kvórum pre vstup dohody do platnosti bolo dosiahnuté už 5. októbra 2016. K 14. októbru dokument ratifikovalo podľa stránky OSN 79 strán, ktoré zahŕňajú aj Európsku úniu. Dohoda tak vstúpi do platnosti 4. novembra. Podarilo sa dosiahnuť, aby dohoda bola účinná v deň začiatku COP22 v Marrákeši. V Maroku môže zasadnúť po prvýkrát CMA, teda konferencia zmluvných strán k Parížskej dohode.

Čo je Marakéšska zmluva?

Svetový deň Braillovho písma si pripomíname každoročne 4. januára na počesť Louisa Brailla, vynálezcu Braillovho písma, ktorý sa narodil v tento deň v roku 1809. "Toto písmo je systémom znakov hmatovej abecedy tvorenej šiestimi bodmi v matici s trikrát dvoma pozíciami slúžiacimi na reprezentáciu písmen, číslic a symbolov väčšiny jazykov sveta. Miliónom nevidiacich ľudí na celom svete umožňuje prístup k literatúre, štúdiu a zamestnaniu," objasňuje Sokol. Ako ďalej informuje, Braillovo písmo vynašiel nevidiaci Louis Braille v roku 1824, keď mal 15 rokov. V tom čase študoval v Kráľovskom inštitúte pre nevidiacu mládež v Paríži. Chcel čítať knihy rovnako ako ostatní, a tak pracoval na vytvorení hmatovej abecedy, ktorá by sa dala ľahko naučiť a používať. Braillovo písmo je zároveň podľa Sokola kľúčom ku gramotnosti a budúcemu zamestnaniu nevidiacich. Problémom však je, že v mnohých krajinách je potrebný súhlas držiteľov autorských práv na prepis kníh do prístupných formátov ako je Braillovo písmo alebo zväčšená tlač. Neexistencia výnimky v autorskom zákone konkrétnej krajiny zásadne sťažuje nevidiacim a slabozrakým ľuďom prístup ku vzdelaniu. "Slovenské autorské právo takúto výnimku obsahuje," tvrdí Sokol. Ďalším problémom je, že knihy v Braillovom písme vydané v jednej krajine sa obvykle nemôžu zdieľať s nevidiacimi z inej krajiny. Každá krajina tak musí vydávať svoje vlastné prístupné knihy, čím zbytočne vznikajú duplikáty a náklady na ich vydanie. Tie môžu byť redukované, ak bude možné braillovské knihy zdieľať aj cez hranice štátov.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Svetová únia nevidiacich (WBU) pracovala spolu s ďalšími medzinárodnými organizáciami vrátane Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) na príprave zmluvy, ktorá by odstránila spomínané prekážky. Výsledkom je Marakéšska zmluva, ktorú prijala WIPO v júni 2013. Štáty, ktoré ratifikujú zmluvu, musia do svojho národného autorského práva zaradiť výnimku, podľa ktorej nebude potrebný súhlas držiteľa autorských práv na výrobu prístupných kópií diel ako sú knihy v Braillovom písme. Marakéšska zmluva tiež dáva právo knižniciam a organizáciám pre nevidiacich vymieňať si cezhranične prístupné knihy a ďalšie diela, rovnako bez súhlasu držiteľa autorských práv. Ako informoval Sokol, ku dnešnému dňu Marakéšsku zmluvu podpísalo 81 štátov, ratifikovaná však bola len štyrmi: Indiou, El Salvadorom, Uruguayom a Spojenými arabskými emirátmi. "Svetová únia nevidiacich i Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska si vysoko cenia, že tieto štáty pochopili dôležitosť zmluvy pre svojich nevidiacich občanov a občanov s poruchami čítania. K tomu, aby sa táto zmluva stala skutočne účinnou je však potrebná ratifikácia väčšiny štátov," dodal Sokol.

Prečo je ratifikácia dôležitá?

Ratifikácia Marakéšskej zmluvy Slovenskom by priniesla niekoľko kľúčových výhod:

• Zvýšený prístup k informáciám: Nevidiaci a slabozrakí občania by mali jednoduchší a rýchlejší prístup k literatúre, učebniciam a ďalším dôležitým informáciám v prístupných formátoch.
• Podpora vzdelávania a zamestnanosti: Zmluva by prispela k zlepšeniu vzdelávacích a pracovných príležitostí pre ľudí so zrakovým postihnutím.
• Odstránenie bariér: Ratifikácia by odstránila právne prekážky, ktoré v súčasnosti obmedzujú výrobu a zdieľanie prístupných materiálov.
• Medzinárodná spolupráca: Slovensko by sa pripojilo k medzinárodnému úsiliu o zabezpečenie rovnoprávnosti pre nevidiacich a slabozrakých.

Prekážky ratifikácie a úloha Slovenska

Ratifikáciu zmluvy Slovenskom a krajinami Európskej únie brzdí podľa Sokola pretrvávajúci kompetenčný spor medzi Európskou komisiou a členskými štátmi EÚ, či je podpis zmluvy vo výlučnej kompetencii EÚ alebo v spoločnej kompetencii EÚ a jej členských štátov. "Preto spolu s WBU vyzývame všetky štáty, aby zmluvu ratifikovali v nastávajúcom roku 2015. Osobitne vyzývame Európsku komisiu, vládu Slovenskej republiky a vlády členských štátov EÚ, aby odstránili svoj kompetenčný spor a čo najskôr pristúpili k podpisu a ratifikácii Marakéšskej zmluvy. Pre vzdelávanie, spoločenské a pracovné uplatnenie ľudí so zrakovým postihnutím je potrebné umožniť im čo najpriamejší prístup k širokému okruhu literatúry v prístupných formátoch," uviedol Sokol.

Tá však nebola prvou veľkou ekonomikou, ktorá Parížsku dohodu ratifikovala. Tými boli Čína a Spojené štáty. Dohodu ratifikovali v predvečer summitu G20, ktorý sa konal začiatkom septembra v čínskom Hangzhou. Bola to Európska únia, ktorá zvykla ostatné krajiny nabádať k tomu, aby ju v klimatických politikách nasledovali. Vetu „azda to povzbudí ostatné krajiny k podobným snahám,“ vyslovil tentokrát čínsky prezident Xi.Jinping. Po summite G20 začalo na urýchlenie procesu ratifikácie tlačiť viacero európskych predstaviteľov. S pribúdajúcim časom sa otáznik na EÚ ako „klimatickým lídrom“ zväčšoval. Na Slovensko ako do predsedníckej krajiny Rady EÚ pricestovala naliehať predsedníčka COP21 a francúzska ministerka životného prostredia Ségolène Royalová. Ministri životného prostredia pod vedením Lászla Sólymosa (Most-Híd) napokon na mimoriadnom zasadnutí 30. septembra dohode dali zelenú a schválili urýchlenie ratifikačného procesu na strane EÚ. Európsky parlament podľa očakávaní nekládol žiadne prekážky a dohodu odobril na plenárnom zasadnutí v prvý októbrový týždeň. Európska únia sa potom utešovala tým, že prispela k dosiahnutiu dvojitého kvóra. Predseda Európskej rady Donald Tusk hovoril tiež o „ovocí bratislavského summitu,“ splnomocnenec pre slovenské predsedníctvo Ivan Korčok o „veľkom úspechu slovenského predsedníctva“. „Málokedy sa stane, že taká malá krajina ako Slovensko, môže zasiahnuť do riešenia globálneho problému veľkého významu. „Čelili sme vážnym a zásadným pripomienkam kolegov z Poľska, Nemecka a Talianska,“ povedal o vyjednávaniach v Rade EÚ slovenský minister životného prostredia László Sólymos (Most-Híd). Napokon ešte aj teraz platí, že všetky európske štáty dohodu neratifikovali. V Európskej únii ratifikovali Parížsku dohodu najväčšie ekonomiky eurozóny, Nemecko a Francúzsko, ako aj niekoľko ďalších štátov. Pozitívnym prekvapením je Vyšehradská skupina. Stredoeurópske štáty sa v minulosti vyjadrovali kriticky ku klimatickým politikám Únie a v rámci projektu energetickej únie uprednostňovali skôr rozmer konkurencieschopnosti a bezpečnosti dodávok. Okrem Maďarska, ktoré dohodu ratifikovalo ako prvé v EÚ, už prešla aj na Slovensku a v Poľsku.

Nariadenie o zdieľanom úsilí a jeho dopad

O tom, čo budú musieť jednotlivé členské štáty urobiť pre zníženie celoeurópskych emisií, rozhodne nariadenie o zdieľanom úsilí. Nariadenie definuje konkrétne záväzky pre štáty pokrýva sektory mimo Systému EÚ pre obchodovanie s emisiami (ETS) vrátane dopravy, budov, poľnohospodárstva a lesníctva. Jeho návrh predložila Európska komisia v júli 2016. So svojimi záväzkami medzi rokmi 2021 a 2030 môžu mať problémy práve štáty, ktoré Sólymos spomínal. Poľsko má svoje emisie znížiť o 7 percent, Taliansko až o 33 percent a Nemecko 22 percent. Slovensko má svoje emisie v tomto období znížiť o 12 percent, aj tento cieľ je však podľa Sólymosa veľmi ambiciózny. Vďaka ETS a nariadeniu o zdieľanom úsilí je Parížska dohoda v Európskej únii vynútiteľná. ETS je totiž federalizovaný systém a na trh s emisiami a dodržiavanie pravidiel zo strany jednotlivých prevádzok dohliada Európska únia. Pre nariadenie zase bude platiť, že je právne záväzné pre členské štáty. Ak ho budú porušovať, Komisia ho dokáže vynucovať. Ďalší klimatický summit sa začína 7. novembra v marockom Marrákeši. Na COP22 po prvýkrát zasadne CAM a bude hovoriť o implementácii Parížskej doho…

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

tags: #Marakéšska #zmluva #Slovensko #ratifikácia