Mníchovská dohoda: Obsah, kontext a dôsledky

Mníchovská dohoda, známa aj ako Mníchovská zmluva alebo Mníchovská zrada, bola medzinárodná zmluva podpísaná 30. septembra 1938 o 02:30 SEČ zástupcami Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska. Dohoda, ktorá bola prerokovaná na konferencii v Mníchove od 29. septembra, donútila Československo odstúpiť Nemecku pohraničné územia osídlené prevažne Nemcami, známe ako Sudety.

Kontext vzniku Mníchovskej dohody

Po vzniku nacistického Nemecka a nástupe Adolfa Hitlera k moci sa začalo schyľovať k druhej svetovej vojne. Svetové mocnosti vedeli, že Hitler bude žiadať územia, na čo využíval aj Nemcov žijúcich mimo územia Nemecka. V roku 1938 začal Hitler požadovať od Česko-Slovenska, aby Nemecku odstúpilo Sudety, pričom argumentoval diskrimináciou Nemcov žijúcich v Česko-Slovensku.

Hitlerove požiadavky a reakcia Československa

Hitler pricestoval v roku 1938 do Karlových Varov na zjazd Sudetonemeckej strany, kde predniesol prejav o nutnosti ochrany práv Nemcov žijúcich v zahraničí. Následne odovzdal česko-slovenskej vláde návrh o Sudetoch, ktorý bol odmietnutý, čo prispelo k vyostreniu situácie.

Snahy o riešenie krízy

Po niekoľkých týždňoch sa Hitler stretol s Chamberlainom a vyzval ho, aby pomohol vyriešiť tento problém. Ten vyslal do Česko-Slovenska lorda W. Runcimana, ktorý mal za úlohu vyhodnotiť situáciu. Dňa 10. septembra 1938 Spojené kráľovstvo a Francúzsko predostreli česko-slovenskej vláde ultimátum, v ktorom žiadali odstúpenie územia Sudet výmenou za ochranu západných mocností. Vláda Česko-Slovenska požiadavky prijala, no medzitým boli v Česko-Slovensku protesty a vláda bola nútená podať demisiu.

Mníchovská konferencia

V dňoch 29. - 30. septembra 1938 zvolali Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko a Taliansko konferenciu v Mníchove, kde sa rozhodlo o osude Česko-Slovenska bez prítomnosti jeho zástupcov. Hitler vo svojom prejave priblížil dianie v českom pohraničí ako humanitárnu katastrofu sprevádzanú migračnou krízou, pričom hovoril o záplave utečencov do Nemecka a vraždení civilistov.

Prečítajte si tiež: Význam memoranda a spoločenskej zmluvy

Obsah a dôsledky Mníchovskej dohody

Následkom Mníchovskej dohody sa dňa 5. októbra 1938 začalo obsadzovanie Sudet nemeckou armádou. Hitler už pred Mníchovskou dohodou trval na "urovnaní vzťahov Prahy s Poľskom a Maďarskom". V deň začatia konferencie 29. septembra odovzdal poľský veľvyslanec v Prahe Československej vláde ultimátum, v ktorom Varšava žiadala "vrátenie" Tešínska, časti Spiša a Oravy a železničnej trate Čadca - Zwardoń poľskému štátu do 1. októbra 1938.

Územné zmeny a druhá Česko-Slovenská republika

V období od 30. septembra 1938 do 14. marca 1939 hovoríme o druhej česko-slovenskej republike. Mníchovská dohoda spolu s Viedenskou arbitrážou znamenala veľké sklamanie v Česko-Slovensku a negatívne ovplyvnila vývoj v tomto regióne.

Právne aspekty a anulovanie dohody

Z hľadiska medzinárodného práva bola zmluva v rozpore najmä s Paktom Spoločnosti národov (1919), locarnskými dohodami (1925) a Briandovým-Kelloggovým paktom (1928). Na norimberskom procese bolo preukázané, že Nemecko ju uzatváralo ako súčasť prípravy agresie proti Česko-Slovensku, tzn. išlo o úmyselné podvodné konanie (fraus omnia corrumpit). Zároveň bola porušená zásada, že sa medzinárodné zmluvy môžu týkať len zúčastnených strán (pacta tertiis nec nocent, nec prosunt), o to väčšmi, ak sú to zmluvy v neprospech tretej strany (pacta in detrimentum tertii).

Česko-Slovenská vláda sa od dohody dištancovala, súhlas so zmenou hraníc označila za čin z donútenia konaný pod podmienkou, že zmeny hraníc s ňou budú prekonzultované a zagarantované, k čomu však nedošlo. Z hľadiska vnútroštátneho práva Česko-Slovenska išlo o porušenie Ústavnej listiny Československej republiky (1920) podľa ktorej mohli byť hranice menené len ústavným zákonom. S týmito argumentami rátala teória právnej kontinuity predmníchovskeho Česko-Slovenska, na ktorej bolo založené snaženie Edvarda Beneša v československom odboji, ktoré sa definitívne presadilo v ústavnom dekréte prezidenta republiky č. 11/1944 Úr. vest. čs. Po 2. svetovej vojne bola anulovaná. Podľa medzinárodného práva sú Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž neplatné od samého začiatku, pretože boli uzavreté pod hrozbou vojny a s použitím sily.

Vytvorenie Slovenského štátu

Po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži sa situácia v Česko-Slovensku ďalej komplikovala. HSĽS, ktorá bola v medzivojnovom období najsilnejšou slovenskou parlamentnou stranou, prevzala reálnu moc až vtedy, keď bola ČSR Mníchovskou dohodou fakticky odovzdaná západnými spojencami do záujmovej sféry nacistického Nemecka. Krátko po mníchovskom diktáte zástupcovia HSĽS, SNS a ďalších slovenských strán prijali 6. októbra 1938 v Žiline spoločnú dohodu o autonómnom štátoprávnom postavení Slovenska.

Prečítajte si tiež: Malý vekový rozdiel a rodičovská podpora

Autonómia a tlak na samostatnosť

Podľa Žilinskej dohody mali byť v rámci ČSR centrálne riadené len rezorty národnej obrany, zahraničných a čiastočne finančných vecí. Ostatné kompetencie mali patriť päťčlennej krajinskej vláde. Kabinet Jana Syrového tieto požiadavky akceptoval a 7. októbra vymenoval slovenskú autonómnu vládu na čele s Jozefom Tisom. Definitívne odklepnutie autonómnosti prišlo 19. - 22. novembra 1938, kedy Národné zhromaždenie schválilo ústavný zákon o autonómii Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

Vyhlásenie Slovenského štátu

Radikálnejšie krídlo HSĽS, podporované Hitlerovým režimom, sa však s vyhlásením autonómie neuspokojilo a požadovalo osamostatnenie. Toho česko-slovenský prezident Emil Hácha 10. marca 1939 spolu s celou slovenskou autonómnou vládou zosadil z obáv zo separatizmu. Následne Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský 13. marca 1939 rokovali v Berlíne s Adolfom Hitlerom. Na druhý deň po berlínskom rokovaní 14. marca zasadal Slovenský snem, ktorý musel urýchlene rozhodnúť, či odsúhlasí vyhlásenie samostatného štátu. Po tom, čo Tiso poslancom ozrejmil situáciu, predsedníctvo snemu vypracovalo návrh zákona o vzniku štátu. Na poludnie poslanci jednomyseľne a bez diskusie návrh zákona schválili. Vznikol Slovenský štát, ktorý bol po prijatí ústavy 21. júla 1939 republikou s autoritatívnym politickým zriadením.

Univerzita Komenského v období Mníchovskej dohody

Mníchovská dohoda, ktorá viedla k rozpadu ČSR, zasiahla aj do života Univerzity Komenského. Vládni predstavitelia vojnovej Slovenskej republiky (1939 - 1945) premenovali Univerzitu Komenského na Slovenskú univerzitu a vyvíjali silný tlak na zrušenie akademických slobôd, voliteľnosť akademických funkcionárov a odstránenie habilitačného pokračovania.

"Mníchovská dohoda 2016"

V kontexte súčasnej politiky sa objavuje aj pojem "Mníchovská dohoda 2016", ktorý označuje deväťstranový dokument o ustanovení Európskeho super štátu, ktorý spoločne vypracovali a schválili vlády Francúzska a Nemecka. Tento dokument mal v minulom roku na stretnutí predstaviteľov Vyšehradskej skupiny v Prahe predložiť minister zahraničných vecí Nemecka Frank - Walter Steinmeier.

Obsah a kritika dokumentu

Z obsahu dokumentu vlád Francúzska a Nemecka jasne vyplýva, že ide o vznik Európskeho super štátu, čo je vyjadrené v slovnom spojení, že: „Budeme sa usilovať o politickú úniu v Európe a pozývame ďalších Európanov k pripojeniu sa k projektu.“ Kritici tohto dokumentu ho vnímajú ako plán likvidácie národného štátu a realizáciu Nového svetového poriadku v Európe, ako aj ultimátum členským krajinám EÚ, čomu sa musia podriadiť.

Prečítajte si tiež: Parkovací preukaz vs. preukaz ZŤP: Čo potrebujete vedieť

Reakcia slovenskej politiky

Niektorí politici na Slovensku sa domnievajú, že vládna moc sa dokumentu prispôsobila a súhlasí s ním. Podľa nich premiér Róbert Fico využil dokument vlád Francúzska a Nemecka, ktorý je plánom deštrukcie členských krajín EÚ, iba vo svoj prospech a pre svoju potrebu súvisiacu s jeho ďalšou politickou kariérou.

Štefánik a Washingtonská deklarácia

Milan Rastislav Štefánik sa pred odchodom na Sibír stretol s Masarykom v Amerike. Spolu s nimi sa tu nachádzal aj francúzsky generál Janin, ktorý neskôr líčil vzájomný vzťah oboch mužov takto:„…zjistil jsem, že se Štefánik chová k němu tak, že to nemohu definovati lépe, než jak se chová k učiteli milujúci a uctivý žák, jenž cítí, že je s jeho strany předmětem podobných citů. (…) Dojem, který jsem si z toho odnesl, byl, že přes velmi odlišné názory o mnohých věcech jsou jejich vzájemné city úplně takové, jak jsem právě popsal.“

Masaryk nazýval Štefánika v listoch krstným menom, čo naznačuje, že ich vzťah bol celkom iný, než aký mal s Benešom. A hoci sa po Štefánikovej smrti oficiálne vyjadroval o svojom spolupracovníkovi s istou rezervou, predsa len si jedného dňa roku 1932 na Lánoch povzdychol:„Chodili jsme často spolu po Paříži. Měl různé slabůstky - no kto jich nemáme - a já jsem se mu posmíval. Co se nasmál! Dosud ho slyším, jak srdečně se dovedl smát. Měl jsem ho opravdu rád.“

Vzťah k Washingtonskej deklarácii

Štefánik sa o Washingtonskej deklarácii dozvedel až z dennej tlače. Bol s ním v tom čase aj generál Janin. Hneď ako si Štefánik znenie deklarácie prečítal, opustil ho so slovami, že mu nie je dobre. Keď sa Janin neskôr vrátil do hotela, našiel Štefánika ležať na izbe v silnej horúčke. Zdá sa, že generál Štefánik bol citlivý človek a jeho duševný stav mohol mať vplyv na stav telesný. Aspoň generál Janin bol o tom presvedčený. Vznik dokumentu teda niesol náš generál ťažko. S niekoľkými bodmi deklarácie vyslovene nesúhlasil a v prípade jeho osobnej účasti by ich zrejme formuloval inak. Ale nešlo len o to - ako podpredseda Československej národnej rady zrejme cítil hlboké sklamanie nad vývojom udalostí. Kým s Masarykovým poverením cestoval na druhý koniec sveta k československým legionárom, vojna v Európe sa začala schyľovať ku koncu a rozbehli sa finálne práce na vzniku nového štátu. Bez Štefánikovej účasti.

tags: #memorandum #Mníchovská #zmluva #obsah