Medzinárodná zmluva: Definícia a typy

Medzinárodné právo verejné predstavuje rozsiahly a dynamický systém pravidiel, ktoré upravujú vzťahy medzi subjektmi medzinárodného práva, predovšetkým medzi suverénnymi štátmi. Medzinárodné zmluvy sú dôležitým nástrojom tohto práva.

Charakteristika medzinárodného práva

Medzinárodné právo možno definovať ako ucelený, rozvíjajúci sa súbor právnych pravidiel, ktoré upravujú vzťahy medzinárodného práva predovšetkým medzi suverénnymi štátmi. Pravidlá medzinárodného práva, ktoré sa všeobecne uznávajú a ktoré zaväzujú všetky štáty bez rozdielu spoločenského zriadenia, tvoria všeobecné medzinárodné právo.

Medzinárodné právo je súbor politických, hospodárskych, sociálnych a iných spoločenských vzťahov, ktoré existujú medzi národmi a štátmi a tvoria medzinárodné vzťahy. Medzinárodnými vzťahmi rozumieme súhrn politických, hospodárskych, sociálnych a iných spoločenských vzťahov, ktoré existujú medzi národmi a štátmi. Medzinárodné vzťahy tvoria stále vyvíjajúci sa systém, ktorý je súčasťou celkových spoločenských vzťahov a ich vývoja. Do definície národného záujmu treba zaradiť aj faktory bezpečnosti a to vojenská, politická, ekonomická, ekologická bezpečnosť.

Predmet a obsah medzinárodného práva sa mení s rozvojom spoločnosti a rozširovaním medzinárodnej spolupráce. Medzinárodná politika je súhrn zahraničných politík jednotlivých štátov, ich vzájomné pôsobenie a interakcie vytvárajú medzinárodnú politiku. Pod pojmom pravidlá medzinárodného práva rozumieme záväzné normy správania sa subjektov medzinárodného práva, ktorých porušenie je sankcionované donútením. Individuálne pravidlá sú také pravidlá medzinárodného práva, ktoré upravujú vzťahy medzi dvomi alebo niekoľkými štátmi. Sporom v medzinárodnom práve môžeme chápať rozmanité konfliktné situácie medzi štátmi a ich rozdielne názory na medzinárodné otázky. V užšom zmysle slova môžeme pod sporom v medzinárodnom práve chápať nezhodu v právnej alebo faktickej otázke.

Obyvateľstvo štátu a jeho rozdelenie

Obyvateľstvo štátu tvoria všetci ľudia, ktorí žijú na jeho území a podliehajú jeho jurisdikcii. Medzi nich patria:

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

• Štátni občania: Sú to občania, ktorí majú štátne občianstvo daného štátu.
• Cudzinci: Sú to občania, ktorí nemajú štátne občianstvo daného štátu, ale majú štátnoobčianský vzťah k inému štátu.
• Bipolity: Sú to občania, ktorí majú 2 alebo viacero občianstiev, vyskytujú sa výnimočne.
• Apolity: Sú to občania, ktorí nemajú štátne občianstvo, tam patria napríklad bezdomovci.
• Utečenci: Utečenci sú osoby, ktoré opustili územie svojho štátu za mimoriadnych okolností, nemôžu alebo nechcú sa vrátiť späť. Mimoriadne okolnosti môžu byť vyvolané hlavne vojnovými udalosťami alebo občianskym konfliktom v danom štáte.
• Menšiny: Menšinou chápeme tú časť obyvateľstva, ktorá sa svojou národnosťou, jazykom a rasou, náboženstvom líši od ostatnej prevládajúcej časti obyvateľstva a v pomere k nej je v menšine.

Štátne občianstvo je trvalý politicko-právny záväzok fyzických osôb s určitým štátom, z ktorého pre nich vyplýva určitý okruh práv a povinnosti verejného charakteru napríklad účasť na politickej moci. Občianstvo je právny záväzok, pretože na občana sa vzťahujú zákony štátu, na ktorých sa priamo alebo nepriamo zúčastňuje. Občianstvo je právny záväzok, ktorý vzniká narodením a zaniká smrťou. Štátne občianstvo je inštitúciou vnútroštátneho práva, no medzinárodné právo s ním ráta a súčasne s ním spája významné právne následky. Štátne občianstvo je trvalý právny záväzok medzi štátom a jednotlivcom.

Zánik štátneho občianstva

Štátne občianstvo môže zaniknúť rôznymi spôsobmi:

• Smrťou občana.
• Vystúpením zo štátnoobčianskeho zväzku daného štátu.
• Prepustením zo štátnoobčianskeho zväzku na žiadosť občana.
• Odňatím na základe súdneho alebo administratívneho rozhodnutia.
• Žena uzavretím manželstva stráca svoje doterajšie manželstvo, ak súčasne nadobudne nové štátne občianstvo podľa svojho manžela.

Rozdelenie medzinárodného práva

Podľa všeobecného medzinárodného práva rozlišujeme:

• Dispozitívne pravidlá: Dispozitívne pravidlá medzinárodného práva sú tie, ktoré môžu štáty tvoriť bez obmedzení, v tomto prípade sa zaručuje voľnosť pri ich vytváraní, a sú aplikované dovtedy, kým si subjekty neupravia daný vzťah inak.
• Kogentné pravidlá: Kogentné pravidlá sú tie zásady a normy súčasného všeobecného medzinárodného práva, ktoré nemožno zrušiť alebo nahradiť inými pravidlami ani medzi niekoľkými navzájom súhlasiacimi zaväzujúcimi sa subjektmi. Patria sem napríklad:
  • Právo na sebaobranu.
  • Zásada ochrany základných ľudských práv.
  • Zásada humanity počas ozbrojených konfliktov.
  • Zásada svedomitého plnenia medzinárodných záväzkov.
  • Zásada slobody morí.

Predmetom práva chápeme to, čo právne pravidlá regulujú. Jedným zo základných dokumentov je Charta Organizácie Spojených národov. V tejto charte štáty odsúdili vojnu a založili systém pokojného riešenia medzinárodných sporov.

Široká zmluvná úprava medzinárodného práva je často krát nesystematická a neprehľadná. Uceleným zdrojom medzinárodného práva sú stránky Ministerstva zahraničných vecí. Každé historické obdobie prinášalo iný charakter medzinárodného práva, jeho podstatu, formy a ciele záviseli od daných spoločensko-ekonomických formácii, ktoré v danej epoche vládli.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Definícia štátu: Štát je hierarchicky usporiadaný suverénny, mocensko- riadiaci systém, ktorý sa skladá z ľudí a inštitúcii a prostredníctvom práva riadi spoločnosť.

Historický vývoj medzinárodného práva

• Vznik otrokárskych štátov v Mezopotámii a Egypte
• Polovica 4. storočia- premena otrokárskej spoločnosti na feudalizmus
• 17. storočie- uzatvorenie veľkého množstva medzinárodných zmlúv medzi štátmi
• Pápežská bulla Inter caetera Alexandra VI. zo 4.mája 1493
• Vesfálsky mier: Cisársko- švédska mierová zmluva
• 16-18. Storočia- vznik absolutizmu
• Traktát Svätej aliancie z roku 1815
• Prvé dve tretiny 19.storočia- presadzovanie idey pozitivizmu
• Versailská mierová zmluva
• Začiatok 20.storočia- Kodifikácia medzinárodného vojnového práva
• Po prvej svetovej vojne- vznik Spoločnosti národov v Ženeve, prvá stála medzinárodná organizácia štátov v dejinách
• Briand-Kellogov pakt 1928
• Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Tento dohovor garantuje základné práva a slobody, medzi ktoré patria:

• Nikoho nemožno pozbaviť slobody.
• Každý občan má právo na slobodný pohyb po území.
• Nikto nemôže byť neoprávnene vyhostený z územia štátu.
• Hromadné vyhostenie cudzincov je zakázané.
• Každá ľudská bytosť má právo na život.
• Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
• Nikto nesmie byť potrestaný za čin, ktorý nebol trestný.
• Každý má právo na to, aby bola všade uznávaná jeho právna osobnosť.
• Každý má právo zastávať názor bez prekážky.
• Akákoľvek vojnová propaganda je zakázaná zákonom.
• Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má právo na ochranu spoločnosti a štátu.
• Všetci ľudia majú právo na sebaurčenie.

Dohovor o právach dieťaťa

Dohovor o právach dieťaťa definuje dieťa ako každú ľudskú osobu mladšiu ako 18 rokov. Medzi základné práva dieťaťa patria:

• Každé dieťa má prirodzené právo na život.
• Povinnosti a práva rodičov by mali byť rešpektované.
• Každé dieťa po narodení má právo na meno, štátnu príslušnosť a deti by mali poznať svojich rodičov.
• Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom.
• Dieťa má právo na zachovanie jeho totožnosti, štátnej príslušnosti, mena a rodinných záväzkov.
• Deti by nemali byť oddelené od svojich rodičov.
• Dieťa má právo na vstup do inej krajiny.
• Dieťa by nemalo byť nezákonne vysídľované z krajiny, kde chce byť.
• Dieťa má právo na slobodu prejavu.
• Dieťa má právo na slobodu myslenia, náboženstva a svedomia.
• Dieťa má právo na združovanie a zhromažďovanie sa.
• Žiadne dieťa nesmie byť vystavované svojvoľného zasahovaniu do svojho sukromého života.
• Deti majú právo na ochranu pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím.
• Dieťa pozbavené rodinného prostredia má právo na osobitnú ochranu.

Okrem týchto dohovorov existujú aj ďalšie dôležité dokumenty, ako napríklad Dohovor o zábranení a trestaní zločinu genocídia, Opčný protokol k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Európsky dohovor o občianstve.

Medzinárodné právo verejné a medzinárodné zmluvy

Medzinárodné právo verejné je právne odvetvie upravujúce vzťahy medzi subjektmi majúcimi medzinárodnoprávnu subjektivitu a je tvorené pomocou medzinárodných právnych zmlúv. Základné subjekty medzinárodného práva sú zvrchované štáty. Opakom medzinárodného práva je vnútroštátne právo.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Delenie medzinárodných zmlúv

Medzinárodné zmluvy možno deliť podľa rôznych kritérií:

• Podľa trvania:
  • Krátkodobé medzinárodné zmluvy
  • Dlhodobé medzinárodné zmluvy
  • Časovo neobmedzené medzinárodné zmluvy
• Podľa spôsobu uzavretia:
  • Predbežné medzinárodné zmluvy
  • Definitívne medzinárodné zmluvy

Medzinárodné obyčaje

Pod pojmom medzinárodná obyčaj rozumieme záväzné právne pravidlá správania štátov v ich vzájomných vzťahoch, ktoré sa stali spravidla v dôsledku dlhotrvajúcej pre aspoň väčšiny štátov právne záväznými.

Medzinárodné zmluvy a zamedzenie dvojitého zdanenia

Aj napriek tomu, že pojem „daňový rezident“, resp. „daňový nerezident“ nie je stanovený v zákone o dani z príjmov, stáva sa súčasťou daňového práva z dôvodu jeho používania v zmluvách o zamedzení dvojitého zdanenia. Výhradným právom každého štátu na svete je stanoviť si podmienky vyberania daní od daňových subjektov (právnické osoby, fyzické osoby atď.) na svojom území, a to bez ohľadu na daňové systémy a daňové sústavy iných štátov. Každý štát upravuje daňové povinnosti svojim daňovníkom s ohľadom na zámery a ciele svojej hospodárskej politiky a v súlade s potrebami a nárokmi na štátny rozpočet. Daňové systémy jednotlivých štátov sú preto výsledkom dlhoročného historického vývoja, sú ovplyvnené spoločenským a právnym poriadkom každého štátu, jeho hospodárskym rozvojom a tradíciou. Dôsledkom toho je, že sa daňové systémy jednotlivých štátov líšia v štruktúre daní, spôsobe výberu a správe daní, vo veľkosti daňového zaťaženia, v sankciách za nesplnenie daňových povinností a pod.

Ak by však každý štát podroboval zdaneniu všetky osoby prítomné na jeho území a všetky príjmy dosiahnuté zo zdrojov na jeho území, v praxi by dochádzalo k situáciám, že jeden príjem by podliehal zdaneniu na území dvoch alebo viacerých štátov súčasne. Kolízia daňových zákonov vyplývajúca z tohto práva jednotlivých štátov na zdanenie príjmov je príčinou vzniku medzinárodného dvojitého alebo viacnásobného zdanenia príjmu, majetku atď.

Definícia medzinárodného dvojitého zdanenia

Medzinárodné dvojité zdanenie príjmov je možné všeobecne definovať ako situáciu, kedy rovnaký predmet dane (t. j. daný konkrétny príjem) rovnakej osoby je súčasne zdanený ako v štáte, ktorého je osoba daňovým rezidentom (štát rezidencie, štát skutočného vlastníka príjmu), tak aj v štáte zdroja príjmu, t. j. v štáte, kde bol príjem dosiahnutý.

Vnútroštátne a medzinárodné dvojité zdanenie

Vnútroštátne dvojité zdanenie vzniká zásadne vo vnútri jedného štátu v rámci jeho daňových predpisov. Medzinárodné dvojité zdanenie vzniká v prípade, ak fyzická alebo právnická osoba, ktorá je rezidentom jedného štátu, poberá zdaniteľné príjmy zo zdrojov v inom štáte. Výsledkom takejto situácie je skutočnosť, že jej príjem bude podliehať zdaneniu v obidvoch štátoch, a to v jednom štáte z titulu svojej rezidencie k tomuto štátu a v druhom z titulu zdrojovosti svojich príjmov k územiu tohto štátu. Ak sa budú obchodné aktivity fyzickej alebo právnickej osoby alebo ich investície týkať viac než jedného štátu, potom riziko dvojitého zdanenia príjmu reálne existuje.

Právne a ekonomické dvojité zdanenie

• Právne dvojité zdanenie (podľa definície OECD) je charakterizované ako vymáhanie porovnateľných daní od jedného daňovníka z rovnakého predmetu zdanenia a za rovnaké obdobie v dvoch alebo viacerých daňových jurisdikciách.
• Ekonomické dvojité zdanenie vzniká vtedy, keď rôzne štáty zdaňujú rôznych daňovníkov, ale na základe rovnakého predmetu zdanenia.

Je zrejmé, že dvojité zdanenie jedného príjmu na dvoch rôznych miestach tento príjem výrazne znižuje a tým znižuje aj záujem príjemcu o podnikanie za takýchto podmienok vo všeobecnosti.

Dvojstranné opatrenia - Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia

Dvojstranné opatrenia hrajú zrejme najpodstatnejšiu úlohu v zabránení dvojitého zdanenia, pretože práve povahe vzťahu medzi dvomi štátmi obvykle najlepšie vyhovuje dvojstranná dohoda. Ide predovšetkým o dvojstranné zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia v odbore daní z príjmov a z majetku, ktorých uzatváranie bolo dôsledkom aktivity krajín OECD a USA, ku ktorým sa pripojilo aj OSN a nakoniec aj Európska únia. Medzinárodné zmluvy majú zároveň nadradené postavenie (vyššiu právnu silu) nad vnútroštátnymi predpismi. V Slovenskej republike takúto nadradenosť pre daňové účely zabezpečuje priamo ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Nejde len o zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia v odbore daní z príjmu a z majetku, ale aj o iné zmluvy spĺňajúce podmienky ustanovené v ustanovení § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov.

V súčasnosti má Slovenská republika podpísaných 63 zmlúv (stav k 10. 6. 2010), z čoho je platných 62 zmlúv. Predmetom zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia sú v prevažnej väčšine dane z príjmov a dane z majetku, u ktorých hrozí v najväčšej miere dvojité zdanenie.

Príklady príjmov, ktorých sa týkajú zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia

Medzinárodné dvojité zdanenie môže postihovať napr. príjmy z vykonávaných stavebných, montážnych, výskumných a iných činností, z využívania patentov a iných priemyselných práv, technických znalostí a skúseností, z výrobných technických znalostí, z úrokov, majetkových účastí, z poskytovania služieb, z obchodného, technického alebo iného poradenstva, príjmy z využívania autorských práv k dielam literárnym, umeleckým a vedeckým, príjmy plynúce z titulu vykonávania závislej činnosti a rovnako príjmy študentov, výkonných umelcov a športovcov atď.

Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia v odbore daní z príjmov a z majetku sú uzatvárané ako komplexné zmluvy, t. j. obsahujú všetky druhy príjmov, pri ktorých zároveň určujú zmluvný štát, ktorý má oprávnenie na zdanenie takéhoto príjmu. Tieto komplexné zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia je z hľadiska rozsahu príjmov, ktoré sú predmetom zmluvy, potrebné oddeliť od daňových zmlúv obmedzených len na určité špecifické druhy príjmov. Tieto zmluvy tým, že napr. umožňujú výmenu informácií medzi príslušnými úradmi zmluvných štátov (väčšinou ministerstvami financií, daňovými úradmi) alebo že upravujú zdaňovanie tzv. združených - spriaznených podnikov alebo obsahujú zásadu bežnej trhovej ceny, alebo sú založené podľa princípu tzv. skutočného vlastníka príjmu atď., zabraňujú aj situáciám, ktoré nazývame medzinárodné dvojité nezdanenie.

Cieľom medzinárodných zmlúv je aj umožnenie priamej spolupráce príslušných orgánov zmluvných štátov, a to nielen v rámci výmeny informácií, v rámci zabraňovania prípadných daňových únikov a podvodom, ale aj v rámci riešenia problémov, ktoré môžu v daňovej oblasti medzi obidvoma štátmi vzniknúť. Zabezpečenie daňovej nediskriminácie pre subjekty jedného štátu na území štátu druhého je ďalším významným cieľom medzinárodných komplexných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia.

Medzinárodné daňové zmluvy prispievajú tiež k podpore vzájomných vzťahov v hospodárskej a obchodnej oblasti medzi jednotlivými štátmi. Tieto zmluvy totiž zvyšujú právnu istotu subjektov obidvoch štátov o existencii a výške ich daňovej povinnosti a umožňujú im presnejšie kalkulovať návratnosť ich prípadných podnikateľských zámerov. Vzhľadom na rozdielnosť sadzieb daní v rôznych zmluvných štátoch môžu byť zmluvy výhodne používané k tzv. daňovému plánovaniu, t. j. k optimalizácii daňovej povinnosti.

Medzinárodné právne dvojité zdanenie príjmov predstavuje prekážku rozvoja hospodárskych vzťahov medzi jednotlivými štátmi. Medzinárodné zmluvy tiež zabezpečujú objektívne rozdelenie daňového výnosu medzi obidva štáty, t. j. medzi štát zdroja a štát rezidencie.

Veľmi často je pritom poukazované na slovné spojenie „príjem môže byť zdanený v tomto štáte“, ktoré sa v tomto type medzinárodných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia veľmi často vyskytuje. Medzinárodná daňová zmluva dáva štátu právo daný príjem zdaniť.

Medzinárodné zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia vždy vychádzajú z daňových zákonov jednotlivých zmluvných štátov a modifikujú ich vo vzťahu k subjektom druhého zmluvného štátu. Zmluvy zásadne neustanovujú daňovníkom žiadne nové povinnosti, ktoré by už neboli ustanovené v daňových zákonoch. Znamená to, že pokiaľ domáce daňové právo nepozná určitý hmotnoprávny daňový inštitút (napr. určitý druh príjmu), nemôže ho zaviesť ani medzinárodná zmluva.

Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia nenahradzujú vnútroštátne daňové predpisy zmluvných štátov ani nezakladajú právo štátu požadovať platenie daní.

Príklad aplikácie zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia

Zákon o dani z príjmov ustanovuje vysporiadanie daňovej povinnosti zrážkovou daňou vo výške 19 % pre príjmy za právo na použitie alebo za použitie predmetu priemyselného vlastníctva, ktoré vypláca daňovník s neobmedzenou daňovou povinnosťou zo zdroja na území SR daňovníkovi s obmedzenou daňovou povinnosťou. V prípade zmluvného štátu je uvedený príjem zahrnutý do článku Licenčné poplatky.

V článku „Licenčné poplatky“ v prípade zmluvy, ktorú má SR uzatvorenú napr. s ČR, časť licenčných poplatkov definovaných ako odplata za použitie alebo za právo na použitie akéhokoľvek patentu, ochrannej známky, návrhu alebo modelu, plánu, tajného vzorca alebo výrobného postupu, počítačových programov (softvéru) alebo akéhokoľvek priemyselného, obchodného alebo vedeckého zariadenia, alebo za informácie, ktoré sa vzťahujú na priemyselné, obchodné alebo vedecké skúsenosti, tzv. „prie­myselné licenčné poplatky“ sa môžu zdaniť v štáte zdroja daňou, ktorá nepresiahne 10 % hrubej sumy licenčných poplatkov. Aj v prípade, že zákon o dani z príjmov ustanovuje na uvedené úhrady 19 % sadzbu dane, SR sa zmluvne zaviazala, že tieto úhrady bude zdaňovať len vo výške 10 %.

V prípade časti licenčných poplatkov definovaných v zmluve uzavretej medzi SR a ČR ako tzv. „kultúrne licenčné poplatky“ (napr. autorské honoráre za diela literárne, umelecké alebo vedecké vrátane kinematografických filmov a filmov alebo nahrávok pre rozhlasové alebo televízne vysielanie) zmluva umožňuje zdaňovať tieto licenčné poplatky len v štáte rezidencie skutočného vlastníka, t. j. v prípade, že skutočný vlastník - daňový rezident ČR poberá licenčné poplatky z územia SR, tieto licenčné poplatky budú zdanené len v ČR.

Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, ktoré má SR uzavreté, vo väčšine prípadov v článku - dividendy, väčši­nou článok 10 (podiely na zisku), urču­jú právo na zdanenie takéhoto príjmu štátu zdroja. Zákon o dani z príjmov na území SR však takýto príjem od 1. 1. 2004 vylučuje z predmetu dane, a to tak fyzických osôb, ako aj právnických osôb. Takýto príjem preto nebude v štáte zdroja, t. j. v SR zdanený, pretože je vylúčený zo zdanenia.

Ak určitý príjem bol medzinárodnou zmluvou určený k zdaneniu výhradne jednému zmluvnému štátu, nemôže druhý zmluvný štát tento príjem zdaniť, ani keď takýto príjem v prvom zmluvnom štáte skutočne zdanený nebol.

Vzorová zmluva OECD

Už od roku 1963 má Vzorová (Modelová) zmluva OECD spolu so svojím komentárom veľký vplyv na obsah bilaterálnych zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia.

tags: #medzinárodná #zmluva #definícia #a #typy