Trianonská mierová zmluva: História a dôsledky pre Slovensko

Trianonská mierová zmluva, podpísaná 4. júna 1920 v paláci Grand Trianon vo Versailles, predstavuje jeden z najvýznamnejších medzníkov v dejinách Slovenska a strednej Európy. Táto zmluva, ktorá riešila usporiadanie hraníc Maďarska po rozpade Rakúsko-Uhorska, mala hlboký a trvalý dopad na politickú, hospodársku a spoločenskú situáciu v regióne. Pre Slovákov znamenala zavŕšenie procesu vyčlenenia z Uhorska a integráciu do nového štátu - Československej republiky.

Pozadie a okolnosti vzniku Československa

Samotný akt vyhlásenia Československej republiky 28. októbra 1918 v Prahe a prihlásením sa slovenskej politickej reprezentácie k zámeru vytvoriť spoločný štát českého a slovenského národa o dva dni neskôr v Martine, bol len začiatkom dlhého a zložitého procesu. Popri preberaní štátnej administratívy bolo potrebné vojensky ovládnuť územie Slovenska, ktoré bolo v polovici novembra 1918 takmer celé obsadené maďarskou armádou.

Veľmoci Dohody uznali Československo oficiálne za spojenecký štát už pred 28. októbrom, bol tu však problém s vytýčením jeho hraníc. Keďže Slovensko neexistovalo v rámci Uhorska ako administratívny región, nemalo ani svoje hranice. Hraničnú líniu s Maďarskom bolo treba po prvý raz formálne vyznačiť. So žiadnou inou hranicou nového štátu takýto problém nebol. Hranice českých krajín boli vymedzené historickými hranicami Českého kráľovstva ustálenými v 18. storočí. Pokusy českých Nemcov o pričlenenie pohraničných území k Rakúsku, resp. k Nemecku veľmi rýchlo stroskotali na nesúhlase Dohody. Až na malé územné spory boli zrejmé aj hranice medzi republikou a poľským štátom, ktorú tvorili historické hranice Českého a Uhorského kráľovstva.

Snahy o zachovanie integrity Uhorska

Predstavitelia novej liberálnej maďarskej vlády v Budapešti si boli vedomí neexistencie hraníc Slovenska ako administratívneho regiónu v rámci Uhorska. Argumentovali tým, že pri neexistencii hranice by malo celé hornouhorské územie ostať až do rozhodnutia mierovej konferencie súčasťou maďarského štátu. Čas do jej konania mienili využiť na nastolenie situácie, v ktorej by boli postavili veľmoci Dohody pred hotovú vec a tej by neostalo iné, iba súhlasiť so zachovaním integrity Uhorska. Po októbri 1918 nesúhlasili s tvrdením, že Slováci dobrovoľne Maďarsko opustili, a argumentovali, že v skutočnosti za nich rozhoduje Praha a ňou platení slovenskí agenti.

Do kariet zahralo maďarskej vláde i tzv. Belehradské prímerie podpísané s Dohodou 13. novembra 1918, podľa ktorého mohla Budapešť na svojom území naďalej ponechať svoju administratívu a vojsko.

Prečítajte si tiež: Recenzie na Zariadenie sociálnych služieb AKTIG Humenné

Diplomatický a vojenský zápas o Slovensko

Československá strana ako vláda štátu uznaného Dohodou sa pochopiteľne nechcela s takouto interpretáciou zmieriť. Snažila sa získať od Dohody vytýčenie predbežnej demarkačnej línie medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorú by mohla obsadiť a požadovať, aby sa maďarské jednotky a úradníci za ňu stiahli. Obávala sa, že v prípade ich dlhšieho pôsobenia na Slovensku by mohli pôsobiť na obyvateľstvo a požadovať, aby o území rozhodol plebiscit. Jej znepokojenie sa potvrdilo, keď na novembrovú žiadosť Dohody vláde v Budapešti, aby sa stiahli z územia Slovenska, odpovedali maďarskí politici tým, že žiadne slovenské územie nepoznajú, a preto nevedia, odkiaľ sa majú stiahnuť. Československá vláda preto urgovala ministra zahraničia Edvarda Beneša pôsobiaceho v Paríži, aby žiadal urýchlené vytýčenie demarkačnej línie.

Keď z Paríža žiadne vytýčenie línie dlhšie neprichádzalo, pokúsil sa zobrať veci do vlastných rúk vyslanec pražskej vlády v Budapešti Milan Hodža. Napriek tomu, že mal rokovať iba o likvidácii maďarskej administratívy a archívnej správy na Slovensku, prekročil svoje kompetencie. V situácii, keď bol okrem iného maďarským vojskom obsadený Martin, rokoval začiatkom decembra o vytýčení provizórnej demarkačnej línie. Hoci sa od jeho aktivít pražská vláda dištancovala (porušovali pravidlo Dohody nevstupovať do rokovaní s vládou porazeného štátu) a hoci dohodnutá línia ani zďaleka nespĺňala predstavy československej strany (v maďarských rukách zostávalo viacero miest dnešného južného Slovenska vrátane Prešporka a Košíc), maďarské vojská sa po 6. decembri za túto prvú provizórnu čiaru stiahli. Oficiálna nóta Dohody s definovanou prvou demarkačnou líniu prišla z Paríža až krátko pred Vianocami 1918. Podľa nej už ležali Prešporok i Košice na československej strane. Išlo zároveň o prvú oficiálnu hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom.

Z československého pohľadu bolo nevýhodou spomínanej prvej demarkačnej línie, že narúšala južnú železničnú trasu medzi východom a západom Slovenska. Výhrady k nej malo práve z dopravných a hospodárskych dôvodov aj ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko na čele s Vavrom Šrobárom. Nedostatky prvej čiary mala odstrániť druhá demarkačná línia vytýčená Dohodou koncom februára 1919. Tá bola, naopak, k Slovensku veľmi veľkorysá a prisúdila mu viaceré územia, ktoré sú dnes súčasťou severného Maďarska. Išlo napr. o Novohradské vrchy či Miškovec s okolím.

Maďarská republika rád a jej vplyv na situáciu

Prebiehajúce vyčleňovanie Slovenska spod kontroly Budapešti však malo onedlho dostať silnú ranu. Na protest proti ďalšiemu územnému okliešťovaniu Maďarska podala vláda Mihálya Károlyiho v druhej polovici marca demisiu. Moc v krajine prevzala boľševická vláda Bélu Kuna, ktorá vyhlásila Maďarskú republiku rád, a chystala sa vyvážať komunistickú revolúciu formou vojenskej intervencie do okolitých krajín. Pod heslom proletárskej revolúcie zároveň skrývala svoj ďalší cieľ, ktorým bola obnova územnej integrity bývalých uhorských území.

Pre Dohodu však nebola Kunova vláda partnerom, s ktorým by bola ochotná rokovať, a tak sa definitívne vyriešenie problému slovensko-maďarskej hranice znovu odďaľovalo. Situáciu ešte zhoršilo, keď na pokusy československých jednotiek postúpiť na druhú demarkačnú líniu odpovedali maďarské červené jednotky protiútokom, po ktorom obsadili v máji 1919 veľké časti stredného a východného Slovenska. Apely Dohody na stiahnutie sa za určenú demarkačnú čiaru nenachádzali u maďarských boľševikov odozvu. Nezabralo ani vytýčenie definitívnej hraničnej línie z 12. júna 1919. Ešte v priebehu tohto mesiaca bola na východnom Slovensku, naopak, vyhlásená bratská Slovenská republika rád, ktorá však mala veľmi podenkový život.

Prečítajte si tiež: Maďarsko a Československo po Parížskej mierovej zmluve

Definitívne stanovenie hraníc a Trianonská mierová zmluva

Spomínaná definitívna línia bola výsledkom rokovaní odborných komisií patriacich pod Najvyššiu radu parížskej mierovej konferencie. Okrem primárneho etnického hľadiska zohľadňovala ďalšie kritériá, predovšetkým hospodárske, dopravné, geografické a vojensko-strategické, berúc do úvahy, aby bol takto vytvorený štát funkčnou jednotkou. Až na malé korektúry bola línia fakticky totožná s dnešnou maďarsko-slovenskou hranicou.

Ani po páde Maďarskej republiky rád začiatkom augusta a nástupe nového konzervatívneho režimu sa maďarská strana neponáhľala zúčastniť mierových rokovaní. Stále dúfala, že čas pracuje pre ňu. Pozvánka na mierové rokovania prišla do Budapešti až 2. decembra 1919 a maďarská delegácia vycestovala do Paríža 5. januára 1920.

O nových hraniciach Európy rokovali v Paríži početné odborné komisie. Rozhodovala však o nich Najvyššia rada zložená zo zástupcov piatich najvýznamnejších víťazov skončeného konfliktu - Francúzska, Veľkej Británie, USA, Talianska a Japonska. Menšia spojenecká krajina jej predložila svoje požiadavky, ktoré následne posudzovali spomínané odborné komisie. Popri populárnom práve národov na sebaurčenie sa dbalo aj na hospodársku a strategickú životaschopnosť nových štátov. Maďarské výhrady, že mierové zmluvy boli v podstate diktátom veľmocí, sú z veľkej časti oprávnené. K novým hraniciam mohli maďarskí delegáti vyjadriť po príchode do Paríža iba svoje námietky.

Československá delegácia pôsobila v Paríži už od začiatku mierovej konferencie, teda od januára 1919. Týkali sa jej totiž aj zmluvy s Nemeckom a Rakúskom, ktoré boli podpísané už v priebehu roka 1919. Vedúcim československej delegácie bol spočiatku prvý premiér Karel Kramář a druhým oficiálnym zástupcom bol minister zahraničia Beneš. Po jeho odchode ho v tejto funkcii nahradil tajomník delegácie Štefan Osuský. Popri ňom tu zo Slovákov pôsobil jeho osobný tajomník Ivan Krno. Delegácia mala v Paríži šesť odborných komisií, v ktorých pracovalo asi 65 rôznych odborníkov. V prvej fáze konferencie do jari 1919 v nich pôsobili šiesti Slováci: Jozef Škultéty, Fedor Houdek, Igor Hrušovský, Marián Blaha, Viliam Černo a Helena Turcerová-Devečková, prvá slovenská absolventka parížskej univerzity Sorbonne.

Územné požiadavky voči Maďarsku, predostreté konferencii, vychádzali z plánov československého zahraničného odboja. Okrem územia, ktoré napokon veľmoci republike prisúdili, požadovali napríklad známy koridor medzi Bratislavou a Záhrebom, Bukové vrchy, Miškovec s okolím, ako aj slovenské jazykové ostrovy v okolí Vacova. Okrem etnických hľadísk zdôvodňovali československí zástupcovia svoje nároky hospodárskymi, dopravnými a strategickými argumentmi. Za dôležité považovali ovládať aspoň časť toku Dunaja, čo výrazne rozhodlo v prospech pričlenenia Žitného ostrova s jasnou maďarskou etnickou väčšinou k Československu, hoci prezident Masaryk s tým veľmi nesúhlasil. Členovia delegácie však dôvodili, že v dôsledku neexistencie hranice medzi slovenskými a maďarskými oblasťami bolo obyvateľstvo Uhorska premiešané a čisto etnickú hranicu nebolo možné určiť.

Prečítajte si tiež: Medzinárodné právo a Haagsky dohovor

Po príchode maďarskej delegácie na rokovanie Beneš zdôrazňoval, že hraničnú čiaru určenú v júni predchádzajúceho roka považuje za definitívnu. Maďarskú delegáciu v Paríži viedol gróf Albert Apponyi, známy ako autor uhorských maďarizačných školských zákonov zo začiatku 20. storočia. Maďari sa spoliehali, že na konferencii očarí delegátov svojimi rečníckymi schopnosťami a šarmom a využije svoje bohaté zahraničné kontakty. Maďari sa v zákulisí na konferenciu poctivo pripravovali fakticky už od októbra 1918. Išlo najmä o zásluhu ďalšieho člena delegácie - diplomata a geografa Pála Telekiho, pod ktorého vedením vypracovali obrovský spisový materiál obsahujúci okrem iného etnické mapy a ďalšie dokumenty. Podklady pripravené v angličtine, francúzštine a taliančine priviezli do Paríža v troch železničných vagónoch a obsahoval celkovo 98 rozsiahlych spisov.

Maďarskí delegáti ešte i v Paríži argumentovali za zachovanie integrity Uhorska, pričom poukazovali na to, že ide o historicky, geograficky a hospodársky dokonalý celok, ktorého stáročné väzby musia byť zachované. Tvrdili, že uplatňovať v Uhorsku sebaurčovacie právo nie je nutné, lebo národnostná otázka tam v skutočnosti neexistuje. Ak by sa im to nebolo podarilo presadiť, chceli žiadať konanie plebiscitu o jednotlivých územiach. V prípade, že by nebolo vyšlo ani to, plánovali nástojiť aspoň na korektúre hraníc vytýčených Dohodou v júni 1919. Zároveň sa opäť pokúšali rokovania naťahovať a dúfali, že sa im podarí na svoju stranu získať niektorých zástupcov Najvyššej rady, predovšetkým z Británie a USA. Pamätali si však, akým spôsobom boli uzavreté zmluvy s Nemeckom a s Rakúskom, ktoré museli fakticky prijať podmienky nadiktované Najvyššou radou. Prezentáciu svojich argumentov v Paríži preto považovali za možný vklad do budúcnosti.

Začiatkom mája bol maďarskej delegácii predložený definitívny text mierovej zmluvy. Apponyi ho označil za neprijateľný a neakceptovateľný a odstúpil z čela delegácie. Aby vláda v Budapešti symbolicky vyjadrila svoj postoj k strate dvoch tretín uhorských území a 60 % obyvateľstva, ako aj k faktu, že za hranicami sa ocitli súvislé územia obývané väčšinovo etnickými Maďarmi, vyslala na podpis dvoch končiacich politikov - ministra práce Ágostona Benárda a diplomata, povereného ministra Alfréda Drache-Lázara. 4. júna 1920 zmluvu v paláci Grand Trianon vo Versailles podpísalo celkom 22 štátov. Za Československo tak spravili Beneš a Osuský.

Dôsledky Trianonskej zmluvy

Trianonská mierová zmluva znamenala pre Maďarsko stratu rozsiahlych území a výrazné zmenšenie počtu obyvateľov. Z pohľadu Slovenska však znamenala definitívne potvrdenie jeho štátnej príslušnosti k Československu a medzinárodnoprávne uznanie jeho hraníc.

V medzivojnovom období Maďarsko využívalo fakt, že návrh mierovej zmluvy sprevádzal list francúzskeho premiéra Alexandra Milleranda, ktorý pri vytyčovaní hraníc pripúšťal lokálne drobné úpravy. Maďarsko získalo časť území bývalého Uhorska pred druhou svetovou vojnou na základe Mníchovskej dohody (1938), prvej (1938) a druhej viedenskej arbitráže (1940). Po vojne však muselo prakticky všetky nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktorá aj rozhodla, že tieto zmluvy boli od začiatku do konca podla medzinárodného práva neplatné.

Súčasné vnímanie Trianonskej zmluvy

Len málo udalostí je lepším dokladom toho, do akej miery rozdielna perspektíva a historická pamäť ovplyvňujú hodnotenie dejín. Pre väčšinu Slovákov je deň podpisu Trianonskej mierovej zmluvy pozitívnym momentom, keď zúčtovali s maďarskými politickými elitami za príkoria, ktoré spáchali na slovenskom národe v období dualizmu. V Maďarsku, naopak, sa zmluva stále najčastejšie interpretuje ako jedna z najväčších národných tragédií porovnateľná iba s porážkou pri Moháči v roku 1526.

V Maďarsku sa výročie podpisu zmluvy pripomína každoročne pamätným dňom, ktorý bol stanovený na 4. jún. V Dunajskej Strede bol postavený Pamätník spolupatričnosti, ktorý pripomína udalosti spojené s Trianonskou zmluvou.

tags: #mierová #zmluva #medzi #Maďarskom #a #Československom