Mierové zmluvy medzi Poľskom a Ruskom v historickom kontexte

Poľsko a Rusko, dve krajiny so spoločnou, no často komplikovanou históriou, uzatvárali v priebehu storočí viaceré mierové zmluvy. Tieto zmluvy odrážali meniace sa mocenské pomery a politické ambície oboch štátov a mali významný vplyv na ich vzájomné vzťahy a na celkový vývoj v strednej a východnej Európe.

Karlovský mier a jeho dôsledky

Karlovský mier, uzavretý 26. januára 1699, bol významnou mierovou zmluvou, ktorá ukončila vojnu medzi Svätou ligou (Habsburská monarchia, Benátska republika, Poľsko, Rusko) a Osmanskou ríšou. Predchádzali mu vojenské akcie Turkov, ktoré sa začali v júli 1682 na podporu povstania Imricha Tököliho. Po počiatočných úspechoch Turci utrpeli ťažkú porážku pri Viedni v roku 1683. Následne boli porazení v Budíne (1686), pri Moháči (1687) a pri Slankamene (1691). Po rozhodujúcej porážke pri Zente (1697) sa začali mierové rokovania, ktoré vyvrcholili podpísaním mierovej zmluvy s platnosťou 25 rokov.

Táto zmluva definitívne zastavila prenikanie Turkov do strednej Európy a znamenala obnovenie celistvosti územia Uhorska. Turci sa museli vzdať takmer všetkých území, ktoré obsadili v Uhorsku počas predchádzajúcich 150 rokov. Habsburská monarchia získala späť celé územie Uhorska, Sedmohradska (s výnimkou Temešvárskeho ejáletu a Banátu), Chorvátska a Báčky i časť Slavónska. Poľsko získalo Podolie a pravobrežnú Ukrajinu a Benátska republika polostrov Peloponéz. Rusko podpísalo s Osmanskou ríšou dvojročné prímerie a v roku 1700 uzavretím Konštantínopolského mieru získalo prístav Azov, čím získalo prístup k Čiernemu moru.

V Uhorsku vyvolal priebeh rokovaní nevôľu, pretože predstavitelia uhorskej šľachty neboli k rozhovorom prizvaní a mierová zmluva s nimi nebola prerokovaná. Nespokojnosť s politickými a spoločenskými pomermi vyústila v roku 1703 do protihabsburského povstania pod vedením Františka II. Rákociho.

Rusko-poľské vojny a zmluvy v priebehu storočí

Vzájomné vzťahy Poľska a Ruska boli v priebehu storočí poznačené vojnami a konfliktmi o územia a vplyv. Tieto konflikty sa často končili mierovými zmluvami, ktoré upravovali hranice a vzájomné vzťahy oboch štátov.

Prečítajte si tiež: Recenzie na Zariadenie sociálnych služieb AKTIG Humenné

Andrusovské prímerie (1667)

Rusko-poľská vojna o územia Ukrajiny bola v roku 1667 ukončená Andrusovským prímerím (30. januára 1667). Rusko získalo od Poľska územie Černigovského a Smolenského kniežactva a zjednotilo Ruské impérium a Ľavobrežnú Ukrajinu.

Poľsko-sovietska vojna (1919-1921) a Rižský mier

Po obnovení poľského štátu v novembri 1918 zostávala otázka jeho východných hraníc otvorená. Maršál Jozef Pilsudski, faktický šéf štátu, sa obával zmŕtvychvstania ruského impéria. Považoval za ideálne vytvorenie nezávislých nekomunistických štátov na jeho západných hraniciach, eventuálne spojených s Poľskom.

Poľsko-sovietska vojna bola konfliktom ideológií a bojom o budúcnosť Európy. Podľa historika Normana Daviesa nebolo možné vysvetliť, prečo sa dva vyčerpané národy pustili v roku 1920 do rozsiahlej vojenskej akcie, ak nevezmeme do úvahy viac ako sto rokov staré udalosti rozdelenia krajiny.

Poľsko sa usilovalo o rozšírenie svojej vlády na územia, ktoré nepovažovalo za dostatočne chránené. Poliaci mali etnické, historické a strategické dôvody na obsadenie dnešnej západnej Ukrajiny a západného Bieloruska. Boľševici mali v úmysle rozšíriť svoju revolúciu do priemyselného srdca Európy.

Poľsko-sovietska vojna bola neplánovaná a nikdy nebola vyhlásená. Armády boli zvolané až týždne po tom, ako padli prvé výstrely. Ešte v decembri 1919 sa dohodové mocnosti pokúsili vymedziť poľsko-ruskú hranicu na základe národnostného princípu na Curzonovej línii, poľská vláda ju však neuznala, pretože poľské vojská stáli v tom čase už omnoho ďalej.

Prečítajte si tiež: Maďarsko a Československo po Parížskej mierovej zmluve

Po stroskotaní pokusov o mierové rozhovory Poliaci postupovali ďalej na východ a v máji 1920 dobili Kyjev. Červená armáda však prešla do protiofenzívy a postupovala na západ s cieľom vyvolať proletársku revolúciu. Rusi sa nakoniec dostali až k Varšave.

Bitka o Varšavu bola jedným z najväčších triumfov poľskej histórie. Armáda sa tvárou v tvár spoločnému nepriateľovi zomkla. Pilsudski preskupil poľské sily a presadil strategický plán, ktorý viedol k odrazeniu úderu. Porážka Rusov mala aj prízemnejšie príčiny, ako príliš široký front, v súvislosti s čím Červená armáda stratila údernú silu.

Spory ukončil až Rižský mier, uzatvorený 19. marca 1921. Poľsko získalo územia, ktoré dnes tvoria západnú časť Bieloruska a Ukrajiny. Z dlhodobého hľadiska však šlo o riziko: v septembri 1939 ich opäť obsadil Sovietsky zväz a Poľsko ich už nikdy nezískalo.

Druhá svetová vojna a jej interpretácie v poľsko-ruských vzťahoch

Diskurz o začiatku druhej svetovej vojny a úlohe Sovietskeho zväzu v nej sa stal predmetom sporov medzi Poľskom a Ruskom. Poľské vedenie vníma Sovietsky zväz ako agresora, ktorý v roku 1939 napadol Poľsko a spolu s nacistickým Nemeckom sa podieľal na rozdelení Európy. Ruská strana odmieta zodpovednosť za pakt Molotov-Ribbentrop a tvrdí, že Poľsko a západné mocnosti boli skutočnými strojcami druhej svetovej vojny.

Prezident Poľskej republiky Andrej Duda vo svojom prejave pri príležitosti 80. výročia vojenskej agresie na Poľsko uviedol, že Poľsko zostalo tvárou v tvár dvom historickým nepriateľom osamotené. Zdôraznil, že v súčasnosti Poľsku hrozí nepriateľ z východu, ktorým je Ruská federácia.

Prečítajte si tiež: Medzinárodné právo a Haagsky dohovor

Tieto slová vyvolávajú pochybnosti o orientácii poľského vedenia v minulosti a o schopnosti kvalifikovanej diagnostiky historických udalostí podľa medzinárodného práva. Vyvolávajú aj pochybnosti, ako vedia Poliaci rozlíšiť medzi oslavou (triumfom) a pietnou pamiatkou.

Prezident A. Duda položil otázku, či Poľsko v prípade ohrozenia zo strany Ruska zostane aj tentoraz rovnako osamotené, ponechané na žalostný osud obete ako v roku 1939, keď ho tak ponechali spojenci. Viceprezident USA Mike Pence odpovedal, že USA neponechajú Poľsko napospas svojmu osudu a poskytnú mu konkrétny vojenský potenciál pre obranu a bezpečnosť.

Zložitosť historickej interpretácie a jej vplyv na súčasné vzťahy

Interpretácia historických udalostí, ako je pakt Molotov-Ribbentrop a vstup Sovietskeho zväzu na územie Poľska v roku 1939, zostáva zdrojom napätia medzi Poľskom a Ruskom. Poľská strana vníma tieto udalosti ako akt agresie a okupácie, zatiaľ čo ruská strana zdôrazňuje kontext vtedajšej medzinárodnej situácie a potrebu zabezpečenia vlastnej bezpečnosti.

Parlament EÚ vo svojom uznesení z 18. septembra 2019 o európskom historickom povedomí uviedol, že druhá svetová vojna sa začala ako bezprostredný dôsledok paktu Molotov-Ribbentrop a jeho tajných protokolov, na základe ktorej si dva totalitné režimy so spoločným cieľom dobyť svet rozdelili Európu na dve sféry vplyvu.

Je dôležité pripomenúť, že ani jedna z demokratických západných mocností nevypovedala vojnu ZSSR, ani po vstupe na vtedajšie poľské územie, ani vtedy, keď sa stretol s nemeckou armádou, ani vtedy, keď mali sovietske a nemecké jednotky spoločnú vojenskú prehliadku 22. septembra 1939 v Brest-Litovsku.

tags: #mierová #zmluva #Poľsko #Rusko #história