Relatívna neplatnosť a katastrálne konanie

Úvod

Článok sa zaoberá problematikou relatívnej neplatnosti právneho úkonu v kontexte katastrálneho konania. Cieľom je porovnať účinky odstúpenia od zmluvy s absolútnou a relatívnou neplatnosťou právneho úkonu, so zameraním na aplikáciu princípov dobrej viery a právnej istoty. Vychádza sa z rozdielnej slovenskej a českej judikatúry v tejto oblasti.

Východiská a princípy

Autor nadväzuje na svoj predchádzajúci príspevok týkajúci sa účinkov odstúpenia od zmluvy. Pri hodnotení právnych účinkov odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva k veci je nevyhnutné zaoberať sa aplikáciou princípov dobrej viery a právnej istoty aj na iné inštitúty, ktoré Občiansky zákonník obsahuje. Príkladom je vývoj udalostí, ktorý nastal u našich západných susedov po vydaní nálezu Ústavného súdu Českej republiky, Pl. ÚS 78/06, zo dňa 16.10.2007, v ktorom bolo uvedené, že „vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své vlastnické právo nabyli v dobré víře, než došlo k odstoupení od smlouvy, požívá ochrany v souladu s čl. 1 Listiny základních práv a svobod“.

Česká judikatúra a ochrana dobrej viery

Česká judikatúra, najmä nálezy Ústavného súdu Českej republiky, sa v niektorých prípadoch prikláňa k ochrane dobrej viery nadobúdateľa, aj keď nadobúdací titul jeho právneho predchodcu bol neplatný.

Nález I. ÚS 143/07

V náleze Ústavného súdu Českej republiky, I. ÚS 143/07, zo dňa 25.02.2009, bol riešený prípad, kedy záložný veriteľ predal vec priamym predajom tretej osobe (táto následne ďalšej tretej osobe a tá následne sťažovateľovi), hoci podľa názoru odvolacieho i dovolacieho súdu záložná zmluva neoprávňovala zabezpečeného veriteľa predať vec inak ako na verejnej dražbe. Na základe uvedeného dospeli odvolací súd ako aj dovolací súd k záveru, že priamy predaj zálohu bol neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že žalobe pôvodného vlastníka o určenie vlastníctva vyhovel, a následne dovolací súd toto rozhodnutie odvolacieho súdu vyhodnotil ako opodstatnené (t.j. dovolanie sťažovateľa zamietol). Ústavný súd Českej republiky však posúdil následnú sťažnosť sťažovateľa (ktorý bol až tretím vlastníkom v rade a nemal vedomosť o tom, že pôvodný predaj zálohu bol absolútne neplatným právnym úkonom) ako dôvodnú.

Ústavný súd Českej republiky uviedol: „I když se závěry obou oba shora citovaných nálezů týkají odstoupení od smlouvy, lze je vztáhnout i na případ, kdy první kupní smlouva nebo jiný nabývací titul byla zrušena z jiného důvodu než odstoupením. Napadená rozhodnutí obecných soudů mají totiž v tomto konkrétním případě obdobné právní důsledky jako odstoupení od smlouvy. Jestliže tedy obecné soudy rozhodly bez dalšího tak, že vlastníkem předmětných nemovitostí jsou žalobci, aniž by přitom respektovaly závěry vyplývající z výše citovaných rozhodnutí (zejména závěr, že vztah mezi smluvními stranami nemůže mít vliv na řádně nabyté vlastnické právo třetích osob), porušily ve vztahu ke stěžovateli čl. 11 Listiny, který zajišťuje ochranu vlastnictví. Je třeba zdůraznit, že v dané věci byl stěžovatel v řadě převodů předmětných nemovitostí až druhým nabyvatelem.

Prečítajte si tiež: Vedenie výsluchu a námietky

Týmto nálezom sa Ústavný súd Českej republiky zásadne odchýlil od predchádzajúceho opačného právneho názoru, ktorý bol publikovaný v náleze sp. zn.

Nález II. ÚS 165/11

V právnej veci, ktorá bola riešená nálezom Ústavného súdu Českej republiky, II. ÚS 165/11, zo dňa 11.05.2011, bola situácia obdobná. Práva bola opätovne podaná voči dobromyseľnej osobe zapísanej v katastri nehnuteľností, ktorá navyše vec zhodnotila, kupovala ju za cenu určenú znaleckým posudkom a cez realitnú kanceláriu od predávajúceho, ktorý bol takisto zapísaný na liste vlastníctva ako vlastník. Najvyšší súd Českej republiky v danej veci najprv zrušil pôvodne zamietavý výrok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol vec predávajúci (ktorý vec potom následne scudzil onej dobromyseľnej tretej osobe), považoval za neplatný právny úkon. V rozsudku zo dňa 16.09.2008 uviedol: „Skutečným úmyslem kupní smlouvy tak bylo nastolení obdobného právního stavu, jaký by nastal při sjednání tzv. propadné zástavy ve prospěch zástavního věřitele. Ing. S. se nestal vlastníkem předmětných nemovitostí, a proto nemohl platně převést právo, které sám neměl. Okolnost, zda další osoba byla při koupi v dobré víře o vlastnictví prodávajícího, je v případě neplatné smlouvy podle § 39 obč. zák.

Ústavný súd Českej republiky v tomto náleze uviedol: „V projednávané věci obecné soudy přehlédly konkurenci uplatňovaných základních práv stěžovatele a žalobců - původních vlastníků, a soustředily se výhradně na otázku tzv. propadné zástavy. Klíčovou otázku dobré víry stěžovatele přitom přešly lakonicky jen odkazem na zásadu, že nikdo nemůže věc nabýt od nevlastníka. Ústavní stížnost stěžovatele proto činí důvodnou to, že obecné soudy ve sporu mezi stěžovatelem a žalobci vůbec nevážily působení dobré víry, ačkoliv z důkazního řízení a rovněž z námitek stěžovatele vyplývá celá řada indicií nasvědčujících jejímu naplnění…Stěžovatel již ve svém vyjádření k žalobě vznesl námitku své dobré víry, když uvedl, že neměl zájem vstupovat do nejistých obchodních vztahů, neboť nemovitosti kupoval k bydlení a podnikání s předpokladem investic. O rozsáhlých výdajích, které měl v souvislosti se stavebními pracemi a vybavením objektu, svědčí ostatně doklady, které stěžovatel obecným soudům předložil. Navíc stěžovatel obecné soudy upozornil na to, že kupní smlouvu s převodcem Ing. S. uzavíral na základě zprostředkování realitní kanceláří ASYX, s. r. o., a kupní cena byla stanovena na základě znaleckého posudku znalce spolupracujícího s Českou spořitelnou, jejíž zástavní práva vázla na předmětných nemovitostech.…Obecné soudy se proto budou muset vypořádat jak s výše uváděnými tvrzeními stěžovatele, tak s námitkami, které vůči stěžovatelově dobré víře adresovali žalobci…Ústavní soud přitom dodává, že svým rozhodnutím nikterak nepředjímá rozhodnutí obecných soudů. Podstatné pro posouzení dané věci však bude, jak obecné soudy posoudí důkazy umožňující odpověď na otázku, zda lze na dobrou víru stěžovatele při nabytí předmětných nemovitostí usuzovat. Nebyl-li by stěžovatel v dobré víře, nebylo by možné jeho vlastnickému právu poskytovat ochranu.

Nález II. ÚS 800/12

Do tretice možno spomenúť najaktuálnejší nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 800/12, zo dňa 28.11.2012: „Nabyl-li stěžovatel na základě kupní smlouvy nemovitosti od prodávajícího, jenž v době jejího uzavření dovozoval své vlastnické právo k nim od neplatné smlouvy, bylo povinností obecných soudů se v řízení o určení vlastnického práva k předmětným nemovitostem řádně zabývat otázkou dobré víry stěžovatele, a to s ohledem na všechny okolnosti, za nichž je nabyl. Důsledkem absence náležitého posouzení a přísného hodnocení dobré víry je porušení práva stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 36 odst.

Neakceptovanie právneho názoru Ústavného súdu Českej republiky Najvyšším súdom Českej republiky

Pre úplnosť je potrebné k súdnej praxi v Českej republike uviesť, že vyššie uvedený právny názor Ústavného súdu Českej republiky Najvyšším súdom Českej republiky v prevažnej miere akceptovaný nebol. Príkladmo z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. „Je faktem, že Ústavní soud v aktuálním nálezu ze dne 11. května 2011, sp. zn. II. ÚS 165/11, mj. judikoval, že „obecné soudy (musí) v důsledku dlouhodobé nečinnosti zákonodárce poskytovat ochranu vlastnickému právu v dobré víře jednajícím osobám“, avšak „nosné důvody“, z nichž by bylo možno dovozovat relevantní argumentaci vytěsňující dosud v rozhodovací (právní) praxi ustálený právní názor, že vlastnické právo nelze nabýt od nevlastníka, i kdyby „nabyvatel“ byl v dobré víře, ledaže by byly splněny podmínky pro vydržení věci, odůvodnění tohoto nálezu neobsahuje. Jinými slovy řečeno, závěr o možnosti nabytí vlastnického práva od nevlastníka s ohledem na dobrou víru „nabyvatele“, tedy mimo zákonný rozsah institutu vydržení (§ 134), vyplývá z odůvodnění tohoto nálezu Ústavního soudu (pouze) implicitně a vzhledem k tomu, že ponechává zcela stranou institut držby ve smyslu §§ 129 a 130 ve vazbě na institut vydržení ve smyslu § 134 obč. zák., tzn. instituty, jež reglementují mj. vztahy oprávněného držitele, zániku držby a podmínek pro vydržení (i) nemovité věci, tj. situace, které mohou nastat v případě nabytí věci od nevlastníka, nelze za této absence řešení zásadních hmotněprávních otázek bez dalšího uzavřít, že ten, kdo jednal v dobré víře, může nabýt vlastnické právo k věci od nevlastníka. Proto Nejvyšší soud důvodně v R 29/2007 zdůraznil, že „Akceptace závěru, že postačující pro nabytí vlastnického práva k převáděné věci (nemovitosti) je (jen) dobrá víra nabyvatele v zápis do katastru nemovitostí, by ostatně učinilo v českém právním řádu obsoletním institut vydržení, podmiňující nabytí věci též zákonem určenou dobou trvání (tři roky a u nemovitostí deset let) oprávněné držby této věci (srov. § 134 obč.

Prečítajte si tiež: Námietka zaujatosti voči policajtovi: Detaily a postup

Slovenská judikatúra a odmietanie nadobúdania od nevlastníka

Ústavný súd Slovenskej republiky vyššie citovaný prístup Ústavného súdu Českej republiky pri nadobúdaní od nevlastníka odmieta, minimálne zatiaľ.

Vec I. ÚS 50/2010

Vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod spisovou značkou I. ÚS 50/2010 sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok. Boli neúspešnými odporcami v konaní o určenie vlastníckeho práva. Všeobecné súdy rozhodli v ich neprospech, nakoľko došli k názoru, že ich právny predchodca nadobudol nehnuteľnosti na základe neplatného právneho úkonu.

Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol: „Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že ani prípadná neplatnosť kúpnej zmluvy medzi okresným výborom S. a ich právnym predchodcom nemôže mať vplyv na ich vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere, pričom argumentujú požiadavkou na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochranu nadobudnutých práv. S touto právnou argumentáciou sa však ústavný súd nemôže stotožniť. Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo“.

Sťažovatelia pritom poukázali aj na (vyššie uvedený) nález Ústavného súdu Českej republiky, PL. ÚS 78/06 zo dňa 16.10.2007, resp. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

„Zásadný rozdiel medzi právnymi situáciami riešenými v sťažovateľmi uvádzanom náleze českého ústavného súdu a rozsudku najvyššieho súdu a ich právnou vecou sa dá zhrnúť takto: V obidvoch citovaných prípadoch nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Prevod vlastníckeho práva bol totiž uskutočnený pred odstúpením od zmluvy zo strany prvého predávajúceho podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. Naopak, v právnej veci sťažovateľov ak je prvotná kúpna zmluva (okresný výbor S. - PhDr. S. B., CSc.) absolútne neplatná, nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (sťažovateľov) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva.

Prečítajte si tiež: Ako postupovať pri námietke zaujatosti notára?

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Právna veta rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. dobromyseľného nadobúdateľa.

Obdobným spôsobom ako Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. „K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci.

Dobrá viera a katastrálny zákon

Podobne ako v predchádzajúcom príspevku je potrebné zdôrazniť, že český zákon č. 265/1992 Sb. o zápise vlastnických a jiných věcných práv k nemovitostem (účinný ešte do 31.12.2013) obsahoval v ustanovení § 11, že „ten, kdo vychází ze zápisu v katastru učiněného po 1. lednu 1993, je v dobré víře, že stav katastru odpovídá skutečnému stavu věci, ledaže musel vědět, že stav zápisů v katastru neodpovídá skutečnosti“. Slovenský právny poriadok obsahuje len zásadu hodnovernosti údajov katastra, ak sa nepreukáže opak (§ 70 ods.

Faktom je ďalej to, že slovenská právna úprava z hľadiska pozitívnoprávneho chápania práva (to zdôrazňujem) akoby neprikladá dobrej viere tretej osoby pri neplatnom nadobúdacom titule jej právneho predchodcu relevantný charakter (samozrejme s výnimkou inštitútu vydržania) aj s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 nášho katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. To znamená, ustanovenie § 34 ods.

Napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 136/2009, zo dňa 20.10.2010: „Keďže rozsudok, ktorým súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu je listinou, na základe ktorej správa katastra vyznačí formou záznamu stav pred týmto právnym úkonom (§ 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. Za pozornosť stojí, že obdobné ustanovenie ako dnes účinný § 34 ods.

Žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu

V tomto článku analyzujem otázku prípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu. Civilný sporový poriadok (CSP), zdá sa, chcel prípustnosť týchto žalôb výrazne obmedziť, ak nie priamo vylúčiť. Avšak veľký senát najvyššieho súdu vo veci Inagro (1 VObdo 1/2021), vychádzajúc už z novej úpravy, obiter dictum naznačil možnú prípustnosť takýchto žalôb. Naopak, judikát R 61/2007 (1 Cdo 91/2006), vydaný ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (OSP), označil tieto žaloby za zásadne neprípustné.

V článku sa prikláňam k záveru, že žaloby o neplatnosť právnych úkonov by mali byť považované za zásadne neprípustné. CSP vniesol do tejto úpravy určité zmeny. Po prvé, CSP už výslovne neustanovuje, že možno žalovať o určenie (ne)existencie právneho vzťahu. Prvú skupinu tvoria žaloby o určenie (ne)existencie práva. Druhú skupinu tvoria žaloby na určenie právnej skutočnosti. Tieto sú zásadne neprípustné. Dôvodová správa vysvetľuje tieto zmeny tak, že má ísť o novú koncepciu, ktorá rozlišuje klasické určovacie žaloby a žaloby o určenie iných skutočností. Cieľom úpravy je vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti alebo platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré len vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelom určovacích žalôb.

Už spomínaný judikát R 61/2007 (vydaný vo vzťahu k predchádzajúcej právnej úprave) považoval žalobu o určenie neplatnosti zmluvy za určovaciu žalobu podľa § 80 (c) OSP.[2] Túto žalobu však považoval vo všeobecnosti za neprípustnú, pretože na takomto určení nie je naliehavý právny záujem. Otázka platnosti zmluvy je totiž len predbežnou otázkou k otázke existencie práva alebo právneho vzťahu, ktoré malo na jej základe vzniknúť. Otázka platnosti zmluvy spravidla záväzne a s konečnou platnosťou nerieši všetky sporné otázky spojené s existenciou alebo neexistenciou určitého práva. Výrok o neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého mal jej účastník nadobudnúť určité právo, automaticky neznamená, že tento účastník v čase rozsudku dané právo nemá.

Zdá sa, že § 137 (d) CSP reflektuje uvedené závery judikatúry. Rozdiel je v tom, že kým CSP výslovne ustanovuje neprípustnosť týchto žalôb, predošlá judikatúra ju vyvodzovala z nedostatku naliehavého právneho záujmu. Česká judikatúra zaujala zhodný názor. Vo veci 23 Cdo 1379/2007 český najvyšší súd vyslovil, že ak možno žalovať o určenie práva (alebo právneho vzťahu), nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, na základe ktorej malo toto právo vzniknúť alebo zaniknúť. Rakúsky najvyšší súd (OGH)[3] takisto žaloby o určenie neplatnosti úkonov zásadne nepripúšťa.

Vyššie uvedená slovenská, česká aj rakúska judikatúra potvrdzuje, že žaloby o určenie neexistencie alebo neplatnosti právnych úkonov treba považovať za zásadne neprípustné. K tomu treba doplniť, že právnou skutočnosťou sa rozumie skutočnosť, ktorá sama alebo v spojení s inými skutočnosťami vyvoláva určitý právny následok-t.j. právne relevantná skutočnosť. Ide o skutočnosť predpokladanú v nejakej právnej norme (skutočnosť tvoriacu znak jej skutkovej podstaty).

Zhrnutie

Závery uvedenej judikatúry treba považovať za správne. Po prvé, žaloba o určenie neexistencie alebo neplatnosti právneho úkonu je vo väčšine prípadov zbytočná, keďže zákon umožňuje žalovať priamo na určenie práva alebo právneho vzťahu. Vezmime si napríklad žalobu o neplatnosť výpovede z dlhodobej nájomnej zmluvy. Určenie neplatnosti výpovede nemá samo o sebe pre strany význam. Žalobca sa domáha určenia neplatnosti výpovede len preto, aby sa ustálilo, že nájomný vzťah naďalej trvá. Zákon ale žalobcovi dáva možnosť žalovať priamo o určenie existencie nájomného vzťahu. Žaloba o neplatnosť výpovede je zbytočná a záväzne nerieši všetky otázky spojené s existenciou sporného právneho vzťahu.

Po druhé, zbytočnosť žaloby o neplatnosť podčiarkuje aj to, že pre posúdenie platnosti právneho úkonu je rozhodný stav v čase jeho vykonania. Určenie neplatnosti právneho úkonu tak nemôže zachytiť zmeny právneho stavu, ktoré nastali od vykonania úkonu do vyhlásenia rozsudku.

Po tretie, pri výklade zákona nemožno zabúdať na to, že právnymi skutočnosťami nie sú len právne úkony, ale aj iné skutočnosti predvídané právnymi normami, ako napríklad vznik škody alebo existencia príčinnej súvislosti. Ak by sme pripustili žaloby o neplatnosť právnych úkonov, neexistoval by legitímny dôvod nepripustiť žaloby na určenie iných právnych skutočností. Veď ak by žalobca mal právo žalovať o určenie neplatnosti zmluvy, prečo by potom nemal mať právo žalovať trebárs o určenie neexistencie škody alebo príčinnej súvislosti? Preto je rozumné vychádzať z toho, že takéto žaloby sú neprípustné. Bez ohľadu na to, či ide o právny úkon alebo inú právnu skutočnosť.

Záver o zásadnej neprípustnosti žalôb o neplatnosť úkonov je preto logický, správny a uznávaný aj v zahraničnej (českej a rakúskej) judikatúre. Ustanovenie tejto neprípustnosti bolo nepochybne zámerom novej právnej úpravy, čo vyjadruje tak jej znenie, ako aj dôvodová správa.

Výnimky z neprípustnosti žalôb o neplatnosť

Napriek zásadnej neprípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právnych úkonov, CSP naďalej predpokladá ich výnimočnú prípustnosť, ak to ustanoví osobitný zákon. Keď analyzujeme tieto prípady bližšie, zistíme, že tam, kde zákon pripúšťa žalobu o neplatnosť, je táto úprava vždy spojená s tým, že žalobu môže podať len určitá osoba, a to spravidla len v určenej lehote. Žaloba o neplatnosť tu predstavuje osobitnú formu (obdobu) dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40a Občianskeho zákonníka). Inak však v oboch prípadoch platí, že ak sa oprávnená osoba nedovolá neplatnosti, právny úkon sa musí považovať za platný a nik iný ho nemôže spochybňovať. Žaloba o neplatnosť úkonu tak v týchto prípadoch plní funkciu nástroja, ktorým sa oprávnená osoba dovoláva jeho neplatnosti. Pochopiteľne, v týchto prípadoch je nutné žalobu o neplatnosť pripustiť, pretože inak by sa oprávnená osoba nemala ako dovolať neplatnosti.

Názor veľkého senátu vo veci Inagro

Vo veci Inagro (1 VObdo 1/2021) veľký senát obiter dictum vyslovil, že „sa nestotožňuje s názorom [generálneho prokurátora] …, v zmysle ktorého žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je [podľa CSP] neprípustná, …“. Nie je jasné, či sa veľký senát týmto názorom chcel odkloniť od judikátu R 61/2007 o zásadnej neprípustnosti takýchto žalôb alebo či chcel len postulovať výnimočnú poistku pre prípad, že by iné žaloby neposkytovali žalobcovi praktickú ochranu jeho práv. Úvahy veľkého senátu sa nevzťahujú ku konkrétnej skutkovej situácii, takže je ťažké posúdiť, aká situácia by podľa jeho názoru opodstatňovala pripustenie žaloby na určenie neplatnosti právneho úkonu.

S prvým argumentom-že absolútna neprípustnosť takýchto žalôb by mohla viesť k odmietnutiu spravodlivosti-je v princípe možné sa stotožniť. Treba však spresniť, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu by mohla prichádzať do úvahy až potom, ako by bolo bezpečne ustálené, že ani žaloba na plnenie a ani žaloba na určenie práva nemôže žalobcovi poskytnúť efektívnu ochranu jeho práv. Žaloba na určenie neplatnosti úkonu by tak predstavovala celkom výnimočnú poistku pre prípad, že iné žaloby by nestačili na efektívnu ochranu žalobcových práv. Naplnenie výnimky by súd musel presvedčivo zdôvodniť.

Podľa môjho názoru však už neobstojí druhý argument-že žaloba o určenie neplatnosti by sa nemala považovať za žalobu o určenie právnej skutočnosti, ale za žalobu o určenie práva. Písmeno d) upravuje žaloby o určenie skutočnosti. Z hľadiska jeho zmyslu nie je dôvod rozlišovať medzi žalobami na určenie neplatnosti a žalobami na určenie neexistencie právnej skutočnosti. V oboch prípadoch je zmyslom žaloby to, aby bolo určené súdnym výrokom, že zo spornej skutočnosti nevznikli žiadne práva ani povinnosti. Aj dôvodová správa dokumentujúca úmysel zákonodarcu celkom zrejme myslí pod žalobami o určenie skutočnosti aj žaloby o neplatnosť úkonov.

Dôvody pre zásadnú neprípustnosť žaloby o neplatnosť a žaloby o neexistenciu právnej skutočnosti sú totožné: v drvivej väčšine prípadov možno žalovať priamo na určenie existencie (alebo neexistencie) práva, ktoré na základe takejto skutočnosti malo vzniknúť alebo zaniknúť. Možno poukázať aj na už zmienenú rakúsku judikatúru, ktorá z týchto dôvodov zásadne nepripúšťa nielen žaloby o určenie skutočností, ale aj žaloby o určenie vlastností právnych úkonov alebo skutočností. Odlišné posudzovanie prípustnosti žalôb o neplatnosť skutočností a žalôb o neexistenciu skutočností by založilo logický, systematický a hodnotový rozpor právnej úpravy.

Ani z tretieho argumentu-že výpočet žalôb je demonštratívny-prípustnosť žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa môjho názoru nemožno vyvodiť. Na jednej strane je pravdou, že výpočet žalôb je demonštratívny, a teda môžu prichádzať do úvahy aj iné druhy žalôb, ktoré nie sú upravené v § 137, ako napríklad niektoré konštitutívne žaloby. Ale žaloba na určenie skutočnosti v zákone upravená je. A to tak, že je prípustná len vtedy, „ak to vyplýva zo zákona“.

Možno zhrnúť, že názor veľkého senátu vo veci Inagro sa dá vyložiť kompatibilne s judikátom R 61/2007. To ale platí len vtedy, ak ho chápeme v zmysle, že žaloba o určenie neplatnosti úkonu je prípustná ako celkom výnimočná poistka pre prípady, keď ani žaloba na plnenie a ani žaloba na určenie nemôžu poskytnúť žalobcovi efektívnu a praktickú ochranu jeho práva.

#

tags: #namietka #relativnej #neplatnosti #katastrálne #konanie