Násilie na starom človeku ako geriatrický sociálny syndróm

Starnutie populácie je celosvetový trend, ktorý prináša nové výzvy pre spoločnosť. S narastajúcim počtom starších ľudí rastie aj potreba zamerať sa na špecifické problémy, ktoré sa s týmto obdobím života spájajú. Jedným z nich je aj násilie na starších ľuďoch, ktoré sa čoraz častejšie definuje ako geriatrický sociálny syndróm. Tento článok sa zameriava na túto problematiku, pričom zohľadňuje sociálne, psychologické a zdravotné aspekty starnutia.

Úvod do problematiky starnutia a geriatrie

Sociálna gerontológia sa zaoberá postavením starého človeka v spoločnosti, jeho vzťahom k nej, otázkami jeho spoločenskej integrácie a aktivitami, osobnými a spoločenskými, na jednej strane a vzťahom spoločnosti k nemu na strane druhej. Sociálne starnutie predstavuje adaptáciu na odchod do dôchodku, zmenu sociálneho postavenia a zmenu životného programu, ako aj akceptáciu sociálnych zmien. Funkčný vek zodpovedá funkčnému potenciálu človeka, zatiaľ čo sociálny vek zahrňuje prítomnosť alebo neprítomnosť životného programu a do istej miery závisí od dôchodkového veku.

Demografické zmeny a ich dopad

Súčasný demografický vývoj sa vyznačuje klesajúcou pôrodnosťou a zvyšovaním strednej dĺžky života. Obyvateľstva v predproduktívnom veku (0-14) ubúda, čo má významný dopad na štruktúru spoločnosti a jej schopnosť zabezpečiť starostlivosť o starnúcu populáciu.

Sociálny rozmer ochorení v starobe

Každé chronické ochorenie má sociálny rozmer. Akútne alebo chronické ochorenie môže viesť k zníženiu alebo strate sebestačnosti, čo vedie k zmene sociálneho statusu. Prevencia je súbor opatrení na ochranu a zveľaďovanie zdravia človeka.

Rizikoví geronti a špecifické syndrómy

Medzi rizikových gerontov patria osoby veľmi staré, staré ženy v jednočlenných domácnostiach, staré ženy osamelé alebo ovdovelé, starí ľudia žijúci v ústavoch, starí ľudia žijúci v izolácii, bezdetní starí ľudia, starí ľudia s postihnutím zdravia, staré páry, kde jeden z partnerov je vážne chorý, a starí ľudia s minimálnym príjmom.

Prečítajte si tiež: Domovy pre seniorov Košice - Staré Mesto

Syndrómy patologického starnutia

Progéria (predčasné starnutie) vzniká vplyvom genetických príčin, vonkajšieho prostredia alebo kombináciou oboch. Najčastejšou príčinou predčasného starnutia sú chorobné stavy, ktoré vznikli na podklade genetickej dispozície a nepriaznivého vonkajšieho vplyvu. Patria k nim niektoré choroby hromadného výskytu alebo civilizačné choroby, ako diabetes mellitus, arterioskleróza, niektoré formy hypertenzie, nádory, obezita, Alzheimerova choroba a iné. Prejavujú sa výskytom ochorení, ktoré sú typické pre 6. a 7. decénium (u štyridsiatnikov): katarakta, zhoršenie sluchu, hypertenzia, náhle cievne mozgové príhody, ischemická choroba srdca, presenilná demencia a iné.

Ku vzácnym genetickým syndrómom patrí Hutchinson - Gilfordov syndróm, kde sa známky starnutia objavujú už v detstve a k smrti dochádza okolo 25. roku života. Pre Wernerov syndróm sú typické známky starnutia po 25. roku života, k smrti dochádza vo veku 45-50 rokov.

Dlhovekosť je výsledkom určitej selekcie, vychádzajúcej jednak z priaznivých genetických daností (dlhoveké rodiny) a vplyvu prostredia (priaznivá psychosociálna klíma počas života, vyhnutie sa závažným úrazom, nízka expozícia radiačných, chemických fyzikálnych a biologických škodlivín). Dlhovekí jedinci sa vyznačujú pomerne dobrou adaptačnou schopnosťou a relatívne dobrým funkčným stavom.

Geriatrický maladaptačný syndróm

Schopnosť adaptovať sa patrí k základným vlastnostiam živých systémov. Zvláštnosti adaptácie vo vyššom veku sú podmienené zmeneným funkčným stavom organizmu, poruchou adaptačných mechanizmov vo vyššom veku, polymorbiditou a častejším výskytom komplikácií a zmenenými životnými podmienkami v starobe. Etiológiou adaptačného zlyhania je chronický stres, pričom stresory sú biologické, psychické a sociálne. Klinickým prejavom zlyhania adaptácie vo vyššom veku je geriatrický maladaptačný syndróm.

Tento syndróm je typickým ochorením staršieho veku s výrazným zdravotno-sociálnym charakterom. Znižuje kvalitu života, ovplyvňuje morbiditu a mortalitu a zvyšuje tým náklady na starostlivosť o starých ľudí. Medzi sociálne riziká patria strata sebestačnosti, hrozba vzniku odkázanosti, osamelosť, strata partnera, život v izolácii, nízky príjem, hrozba inštitucionalizácie, zmena bydliska, zmena životného štýlu, zrútenie platných hodnôt a strata programu. Medzi prídavné biologické riziká radíme obezitu, hypertenziu, alkohol, fajčenie a nedostatok telesnej námahy.

Prečítajte si tiež: Dedenie domu po starom otcovi

Následná fáza adaptačnej reakcie - pri priaznivom priebehu ide o doznievajúci stres s postupnou úpravou ťažkostí. Pri nepriaznivom priebehu dochádza k postupnému zlyhaniu adaptácie s rezignáciou, sociálnou dezintegráciou osobnosti so suicidálnymi tendenciami a orgánovou dekompenzáciou. Kauzálna terapia nie je možná, pretože nevieme ovplyvniť adaptačné mechanizmy.

Demencia

Demencia je syndróm, ktorý vznikol na základe ochorenia mozgu a vyznačuje sa zhoršením vyšších kortikálnych funkcií, ako je pamäť, myslenie, orientácia, chápanie, počítanie, schopnosť učenia, reči a úsudku. Vedomie nie je porušené. Podľa príčiny delíme demencie na:

1. Primárne degeneratívne demencie: Alzheimerova senilná a presenilná demencia, Parkinsonova choroba, Pickova choroba, Huntingtonova choroba, Progresívna bulbárna paralýza.
2. Vaskulárne demencie: multiinfarktová, lakunárna.
3. Zmiešané demencie.
4. Sekundárne demencie: metabolicko-toxická (napr. alkoholická, chemické toxíny), infekčné (Jacob- Creutzfeld, neurosyfilis, AIDS), pri ochorení CNS (nádory, subdurálny hematóm), hydrocefalus, opakované traumy hlavy, vaskulitídy, demencia pri depresii.

Klinický obraz demencie sa vyznačuje najmä poruchou kognitívnych funkcií, insomniou, úzkosťou, depresiou, psychotickými syndrómami, agitovanosťou, nekľudom a delíriom. Nefarmakologická liečba spočíva najmä v korekcii porúch sluchu a zraku, pravidelnom dennom režime, prevencii izolácie ale aj stresov, tréningu pamäti, skupinovej terapii, známom prostredí, sledovaní hodín, kalendára, dostatku fyzickej aktivity počas dňa, prevencii úrazov v byte, signalizácii, pravidelnom kontakte s rodinou, profesionálnej domácej starostlivosti a inštitucionálnej starostlivosti.

Depresia

Depresia patrí medzi tzv. afektívne poruchy a má rôzne formy od smútku všedného dňa až po úplne rozvinutú formu depresie. Sekundárna depresia vzniká v dôsledku iného ochorenia, ako demencia, Parkinsonova choroba, náhla cievna mozgová príhoda, chronické zlyhanie srdca, akútny infarkt myokardu, endokrinopatie, diabetes mellitus, ochorenia pohybového aparátu, zvlášť bolestivé nádory (najmä pankreasu, mozgu, hematologické nádorové ochorenia) a iné, napr. perniciózna anémia.

V klinickom obraze dominujú poruchy nálady (smútok, strata energie, únavnosť), poruchy obsahu myslenia (bradypsychia, strata záujmov, myšlienky na smrť), zmeny správania (útlm alebo agitovanosť) a zmeny telesných a vegetatívnych funkcií (insomnia, nechutenstvo s chudnutím alebo bulímia s obezitou). Zvláštnosti klinického obrazu v starobe sú atypický obraz, v popredí somatické ťažkosti, koincidencia depresie s Alzheimerovou chorobou, polymorbidita disponuje k depresii, stiera sa rozdiel medzi endogénnou a reaktívnou depresiou, zvýšená samovražednosť, v starobe ťažší priebeh s chronicitou a relapsami. Liečba depresie je prevažne farmakologická.

Prečítajte si tiež: Kancelárie na prenájom Staré Mesto

Suicídium vo vyššom veku

Suicídium vo vyššom veku má niektoré odlišnosti od samovražednosti iných vekových kategórii. K psychosociálnym faktorom patrí väzba na mužské pohlavie, osamelosť a sociálna izolácia, zmena sociálneho postavenia a akútna strata blízkeho človeka. Zo somatických chorôb pôsobia ako rizikové faktory suicídua najčastejšie choroby pohybového aparátu, choroby srdca, stavy po náhlych cievnych mozgových príhodách, sclerosis multiplex, nádory, očné choroby, choroby dýchacieho a tráviaceho systému.

Delírium

Delírium, čiže akútna zmätenosť, je častý a nešpecifický mozgový syndróm charakterizovaný súčasne poruchou vedomia a pozornosti, vnímania, myslenia, pamäti, psychomotorického správania, emócií alebo cyklu spánok - bdenie. Je to prechodný stav, jeho intenzita kolíše, vo väčšine prípadov pominie do 4 týždňov. Môže predchádzať demencii alebo do demencie prejsť. Vzniká najčastejšie ako komplikácia rôznych chorôb (infekcie, poruchy elektrolytového a vodného hospodárstva, zlyhania pečene, obličiek, srdca), pri užívaní liekov (diuretiká, hypotenzíva, sedatíva, anticholinergiká), pri hospitalizácii alebo príchode do domova dôchodcov.

Dysfunkcia rodiny a sociálna izolácia

Dysfunkcia rodiny vzniká, keď rodina nie je schopná alebo ochotná plniť svoju podpornú funkciu voči svojmu starému členovi. Ten na to môže reagovať celým radom psychosomatických ťažkostí alebo adaptačným zlyhaním. Sociálna izolácia znamená vyradenie jedinca zo spoločnosti. Toto vyradenie môže byť dobrovoľné alebo nútené. Sociálna izolácia vzniká z faktorov psychosociálnych, ako je strata spoločenskej úlohy, viazanosťou na zamestnanie, odchodom do dôchodku, pocit nepotrebnosti, nepripravenosť na starnutie, z prítomnosti obmedzenia, ktoré spočíva v poruche zdravia, ako je napr. inkontinencia, strata zraku alebo sluchu, zo sociálneho obmedzenia, ako je extrémna chudoba, z osamelosti po strate partnera alebo v dôsledku vysokého veku po smrti rovesníkov a neprítomnosti rodiny a z antisocialného správania, ako je porucha správania, sociálna deprivácia.

Sociálna izolácia sa prejavuje viacerými spôsobmi: psycho-sociálnou depriváciou pri pasívnom spôsobe života a odmietaní komunikácie alebo pomoci, syndrómom osamelosti so snahou o samostatnosť, bez ohľadu na reálnu situáciu, syndrómom závislosti s nízkym sebahodnotením a snahou prijímať pomoc i v situáciách, keď to nie je nutné, syndrómom štyroch stien spôsobeným stratou programu, ponorkovou chorobou, ktorá je prejavom izolácie vnútri malej skupiny snažiacej sa zachovať nemennosť situácie, syndrómom opusteného hniezda po odchode detí, keď partneri nezvládnu novú situáciu vo vzťahoch, zanedbávaním seba i domácnosti a vynucovaním pozornosti, sťažnosťami na často nepatrné problémy.

Násilie na starom človeku ako geriatrický sociálny syndróm

Násilie na starom človeku je pomerne časté. Týranie môže byť fyzické a psychické. Fyzické násilie je častejšie než sa predpokladá a jeho obeťou sú najčastejšie ženy.

Imobilita

Imobilita sa dá charakterizovať ako funkčný stav, pri ktorom chorý nie je schopný stáť a chodiť a je pripútaný na lôžko alebo invalidný vozík. Imobilita je syndróm s variabilným klinickým obrazom a vždy je následkom vážnej poruchy zdravia a predstavuje pre pacienta vážne zdravotné riziko. Dajú sa rozdeliť do viacerých skupín: všeobecné rizikové faktory: vek nad 80 rokov, polymorbidita s viac ako 3 aktívnymi diagnózami, terminálne stavy ťažkých ochorení, rizikové faktory z lokomočného aparátu: osteoporóza, pokročilá artróza, pády a úrazy, úbytok svalovej sily, reumatoidná artritída, rizikové faktory zo strany CNS: náhle cievne mozgové príhody, sclerosis multiplex, Parkinsonova choroba, centrálne poruchy rovnováhy, psychické poruchy: demencia, depresia, psychóza, poruchy zmyslových orgánov: slepota, lézia statoakustiky, lieky a iné: psychofarmaká, ortostatická hypotenzia, recidivujúce infekty, malígne ochorenia, ťažká anémia.

Klinickým prejavom imobility je imobilizačný syndróm. Charakterizujú ho najmä kostné zmeny (imobilizačná osteoporóza), zmeny na kĺboch a svalstve (zamrznuté kĺby, artralgie, atrofia svalov z nečinnosti, kontraktúry), kardiovaskulárny aparát (ortostatická hypotenzia, znížená výkonnosť srdca, vznik trombov a tromboembolické príhody, zástava srdca pri hyperkalciémii), respiračný aparát (hypostatická pneumónia), gastrointestinálny trakt (nechutenstvo, stresová bulímia, obstipácia), močový systém (dysúria, urostáza, uroinfekty, urolitiáza), kožné zmeny (dekubity), neurologické zmeny (nestabilita, poruchy koordinácie), psychické zmeny (depresia, poruchy správania, poruchy orientácie), regulačné poruchy (geriatrický maladaptačný syndróm) a sociálne dôsledky (strata sebestačnosti, sociálna izolácia, znížená kvalita života).

Najvážnejšie komplikácie hroziace imobilnému starému pacientovi sú hypostatická pneumónia, dekubity, tromboembolické príhody, psychická deprivácia, kontraktúry a osteoporóza s jej dôsledkami a adaptačné zlyhanie.

Poruchy výživy

Poruchy výživy u starších ľudí sa prejavujú v sťaženom príjme potravy, ktorý býva spôsobený nechutenstvom v dôsledku zmeny vnímania chuťových pocitov, pri celkových ťažkých chorobách, nepriaznivých psychických vplyvoch alebo v dôsledku farmakoterapie, poruchami žuvania pri defektnom chrupe alebo suchých slizniciach, poruchami prehĺtania pri suchých slizniciach alebo ochoreniach pažeráka, funkčnými poruchami, ako je nauzea, zvracanie, hnačka alebo zápcha pri ochoreniach gastrointestinálneho traktu, neznášanlivosťou niektorých potravín alebo odkázanosťou na diétu, nútenou zmenou stravovacích zvyklostí pri zmene zdravotnej a sociálnej situácie a nedostatkom finančných prostriedkov na obživu.

Ďalšie poruchy výživy sú malnutrícia, čo znamená chybný, nedostatočný spôsob výživy, a obezita, ktorá patrí vo vyspelých zemiach k najčastejším poruchám výživy. Vzniká pri prejedaní a nedostatku pohybu. V starobe sa často spája s diabetom II.typu. Body Mass Index (BMI) sa vypočíta podľa vzorca BMI = hmotnosť (udaná v kilogramoch) : telesnou výškou (udaná v metroch).

Inkontinencia

Inkontinencia je definovaná ako stav, v ktorom nedobrovoľné močenie predstavuje zdravotný, sociálny a hygienický problém, ktorý sa dá objektívne zistiť. Pri stresovej inkontinencii sú insuficientné uzáverové mechanizmy hrdla mechúra a panvového dna počas intraabdominálneho tlaku ("stres"). V dôsledku anatomických daností trpia touto formou inkontinencie takmer výlučne ženy. Rozlišujú sa 3 stupne závažnosti, posledný sa vyznačuje stratou moču v polohe po ležiačky. Liečba ženskej stresovej inkontinencie je zásadne zameraná na umiestnenie mechúra a močovej trubice opäť do správnej polohy. Pri ľahkých formách je možné pokúsiť sa o posilnenie svaloviny brušnej steny a panvového dna gymnastikou. V niektorých prípadoch je indikovaná medikamentózna liečba vedúca k tonizácii, resp. k obnoveniu elasticity periuretralného tkaniva. Môže byť indikovaná aj operatívna úprava.

Pri nutkavej inkontinencii svalový uzáver mechúra nebýva porušený. Vyvolávajúcimi faktormi sú zmnožené senzorické alebo motorické impulzy v oblasti mechúra alebo nedostatočný centrálny útlm. Výsledkom je neovládateľné nutkanie k močeniu, ktoré vedie k nechcenému odchodu moču. Medzi príčinami nutkavej inkontinencie prevažujú močové infekty, striktúry uretry, hypertrofia a zápaly prostaty, nádory mechúra, ale aj ochorenia metabolizmu ako diabetes mellitus alebo degeneratívne ochorenie CNS. Základom terapie je liečba základného ochorenia. V prípade uroinfektov je liečba kauzálna, pri chorobách metabolizmu, alebo CNS symptomatická.

Reflexná inkontinencia je príznakom neurologických ochorení, pri ktorých došlo k poškodeniu mozgu alebo miechy. Stratou vôľovej kontroly nad sakrálnym mikčným centrom sa mechúr správa ako u dojčaťa - reflexne (reflexný mechúr). Pri reflexnom mechúri je v zásade možné docieliť pomocou adekvátneho tréningu poklopom na mechúr, prípadne v kombinácii s medikáciou čiastočnú kontinenciu. Okrem popísaných príčin môžu inkontinenciu spôsobiť i lieky ovplyvňujúce psychický stav alebo vegetatívny nervový systém. Tento vedľajší účinok sa často dá odstrániť zmenou dávky alebo lieku.

Inkontinencia nie je chorobou, ale funkčnou poruchou, vznikajúcou na podklade početných klinických príčin. Rizikové faktory, ktoré vedú k inkontinencii, môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín: obecné rizikové faktory - vek nad 80 rokov, polymorbidita s viac ako 3 aktívnymi diagnózami súčasne a znížená sociálna kompetencia, rizikové faktory zo strany CNS - náhle cievné mozgové príhody, sclerosis multiplex, Parkinsonova choroba, hydrocephalus, psychické poruchy - demencia, depresia, psychóza, urogenitálne ochorenia - hypertrofia prostaty, recidivujúce uroinfekty, poškodenia z ťažkých alebo opakovaných pôrodov, metabolické poruchy - diabetes mellitus, hyperkalciémia, avitamonóza B12, lieky a iné - psychofarmaká, diuretiká, priečne miešne lézie, polyneuropátia, atrofická uretritída.

Inkontinencia sama o sebe je rizikovým faktorom, ktorý závažnou mierou ovplyvňuje dĺžku a kvalitu života. Preukázal sa priamy vzťah medzi mobilitou, inkontinenciou moču a mortalitou. Mortalita stúpa so závažnosťou inkontinencie. Inkontinencia vytvára riziká zdravotné a sociálne. K zdravotným rizikám patria dermatitídy, preležaniny a infekcie močových ciest. Sociálne riziká sú izolácia, strata sebaúcty a depresia.

tags: #násilie #na #starom #človeku #ako #geriatrický