Prirodzený záväzok z definície hry

Zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet je jedna z mála vecí, ktoré sa mi v prvom ročníku v rámci rímskeho práva podarilo ako tak pochopiť. Ak som z rímskeho práva pochopil aj niečo iné, bolo to až o niekoľko rokov neskôr v rámci pozitívnych súkromnoprávnych disciplín. Táto zásada je však tak jednoduchá a elegantná, že hoci ako prvák som bol úplná právnická tabula rasa, podarilo sa mi jej už vtedy ako tak porozumieť. Možno preto k nej chovám isté osobné sympatie. Neskôr som sa dozvedel, že z nej existujú niektoré výnimky (§ 93 zákona o konkurze a vyrovnaní, § 446 ObZ, § 486 OZ, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a možno nejaké ďalšie). Zároveň som pochopil, že ako korektív na zabránenie úplnej divergencii domnelého a "skutočného" vlastníctva slúži inštitút vydržania a s týmto vedomím som si celkom spokojne nažíval.

Sága o odstúpení od zmluvy

V poslednom období som pozorne sledoval českú ságu o interpretácii § 48 ods. 2 OZ. Predpokladám, že čitatelia sú s touto tematikou oboznámení, takže nechcem zdržovať detailmi, snáď len veľmi krátke zhrnutie … Najvyšší súd Českej republiky v stanovisku Cpjn 201/2005, ktoré vyvolalo celkom slušné zdesenie vo veľkej časti právnickej obce, rozhodol, že ak dôjde k odstúpeniu od kúpnej zmluvy na nehnuteľnosť medzi osobou A a osobou B, stráca túto nehnuteľnosť aj osoba C, ktorej ju osoba B medzitým predala (interpretácia založená na konštrukcii odstúpenia ako zániku zmluvy ex tunc). Senát najvyššieho súdu pod vedením fantastického dr. Spáčila vec odkázal ústavnému súdu s otázkou, či § 48 ods. 2 OZ v takom prípade nie je náhodou protiústavný (ochrana vlastníctva, právna istota, atď.). A ústavný súd v náleze Pl. ÚS 78/06 dal za pravdu názorom, že osoba C, ak nehnuteľnosť nadobudla v dobrej viere, o ňu nepríde (a pri tejto interpretácii § 48 ods. 2 OZ nie je protiústavný). Snáď mi budú v tejto hyperskrátenej verzii odpustené zjednodušenia a nepresnosti, ale podstatu som snáď vystihol. Zároveň na tomto mieste nechcem zachádzať do diskusie o následnom rozhodnutí najvyššieho súdu (31 Cdo 3177/2005), ktorý podľa môjho názoru nesprávne aplikoval interpretáciu ústavného súdu tak, aby zachoval čo najviac, zo svojho pôvodného názoru. Túto tému by som však rád prenechal inej diskusii.

Dobrá viera ad absurdum?

Rolu ústavného súdu v kauze odstúpenia považujem za veľmi pozitívnu. Dôvod tohto postu je však neskoršie rozhodnutie ústavného súdu (I.ÚS 143/07), ktoré tematicky nadväzuje na rozhodnutie o odstúpení, ale posúva ho niekam, kam podľa môjho názoru vôbec nemalo ísť. V predmetnej veci išlo o nehnuteľnosť, ktorá bola vo vlastníctve osoby A (N.K.). Osoba A na nehnuteľnosť zriadila záložné právo a v rámci výkonu tohto práva záložný veriteľ (spoločnosť E.) nehnuteľnosť previedol na osobu B (spoločnosť C.E.T.). Zmluva o prevode bola podľa všetkého neplatná, k samotnej otázke neplatnosti sa však neviem vyjadriť. Išlo tu o výkon záložného práva, pričom česká úprava záložného práva je pre mňa do veľkej miery neznámou a k tomu sa ešte pripája skutočnosť, že sa to celé odohrávalo ešte za platnosti § § 297 - 299 ObZ. Nemožno teda vylúčiť, že túto časť kauzy som nepochopil a budem vďačný, ak mi ju českí kolegovia vysvetlia. Ak som ju však pochopil správne, bol tento prevod na osobu B absolútne neplatný. Slovami odvolacieho súdu, s ktorými najvyšší súd súhlasil, "zástavní věřitel nebyl oprávněn na základě této [zástavní] smlouvy prodat zástavu a jím uzavřená kupní smlouva ze dne 16.8.1999 je podle ustanovení § 39 občanského zákoníku neplatným právním úkonem."

Osoba B nehnuteľnosť následne previedla nehnuteľnosť na osobu C (J.K.) a po tomto všetkom osoba A (a neskôr jej dedičia) žiadala o určenie, že je stále vlastníkom nehnuteľnosti. Kauza prešla viacerými súdmi až nakoniec najvyšší súd (21 Cdo 159/2006) potvrdil rozhodnutie odvolacieho súdu, že nehnuteľnosť je vskutku vo vlastníctve osoby A a osoba C nie je vlastníkom.

A tu na základe ústavnej sťažnosti osoby C (a spoločnosti E., ktorá však v tomto smere nie je relevantná) do hry vstupuje ústavný súd. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí odkazuje na kauzu odstúpenia a posúva sa ďalej. Konkrétne tvrdí, že "zásadním závěrem, vyplývajícím ze zmiňovaných rozhodnutí, je, že vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své právo nabyli v dobré víře, požívá ochrany a nezaniká, což je v souladu s čl. 11 Listiny a s ústavními principy právní jistoty a ochrany nabytých práv. Interpretace opačná, podle níž dodatečným odpadnutím právního důvodu, na základě kterého nabyl vlastnictví kterýkoliv z právních předchůdců vlastníka, tento vlastník pozbývá vlastnické právo, ač mu čl. 11 Listiny a ustanovení § 123 ObčZ poskytují ochranu, narušuje celý koncept právní jistoty a ochrany nabytých práv. To platí pochopitelně jen u těch práv, která byla nabyta v dobré víře […]. Akceptování výkladu, že zánikem kupní smlouvy (ať již z jakéhokoliv důvodu), která byla uzavřena v řadě jako první, by si vlastník, který nabyl vlastnictví derivativně, nikdy nemohl být jist svým vlastnictvím, zjevně neodpovídá pojetí materiálního právního státu. Ústavní soud se v citovaném plenárním nálezu rovněž přiklonil k výkladu, podle něhož odstoupení od smlouvy o převodu věci může působit výhradně mezi stranami této smlouvy a nemůže mít vliv na řádně nabyté vlastnické právo třetí osoby.

Prečítajte si tiež: Kedy zvoliť hotovostný alebo naturálny príspevok?

I když se závěry obou oba shora citovaných nálezů týkají odstoupení od smlouvy, lze je vztáhnout i na případ, kdy první kupní smlouva nebo jiný nabývací titul byla zrušena z jiného důvodu než odstoupením. Napadená rozhodnutí obecných soudů mají totiž, v tomto konkrétním případě, obdobné právní důsledky jako odstoupení od smlouvy. Jestliže tedy obecné soudy rozhodly bez dalšího tak, že vlastníkem předmětných nemovitostí jsou žalobci, aniž by přitom respektovaly závěry vyplývající z výše citovaných rozhodnutí (zejména závěr, že vztah mezi smluvními stranami nemůže mít vliv na řádně nabyté vlastnické právo třetích osob), porušily, ve vztahu ke stěžovateli Ing. J. K., čl. 11 Listiny, který zajišťuje ochranu vlastnictví.". Nerozumiem presne, čo ústavný súd myslí pod pojmom "zrušená". Zmluva môže byť zrušená napríklad odstúpením a v takom prípade podľa nálezu ústavného súdu v ságe o odstúpení (s ktorým sa absolútne stotožňujem) platí, že osoba C už o nehnuteľnosť nepríde. Podľa mojich vedomostí však o absolútne neplatnej zmluve nemôžeme povedať, že je "súdom zrušená". Súd len určí, že táto zmluva je neplatná, bola neplatná od začiatku a preto nemohla vyvolať právne účinky. Osoba B, ktorá na základe takejto zmluvy nadobudla nehnuteľnosť, nie je de iure vlastníkom a ak ju previedla ďalej, osoba C v zmysle zásady nemo plus iuris nemohla nadobudnúť vlastnícky titul (pokiaľ nepočká desať rokov na vydržanie).

Tu sa však zdá, že ústavný súd osobe C na základe jej dobrej viery a základných práv priznáva akúsi inú ochranu, dlho pred vydržaním. A týmto ústavný súd totálne prelamuje nemo plus iuris.

Záver

Ak chce niekto z ústavnoprávnych a ľudskoprávnych dôvodov chrániť osoby C, ktoré v dobrej viere nadobudli nehnuteľnosť s vadným titulom, je to samozrejme legitímne a možno o tom diskutovať. Považujem však za nešťastné, ak by sa ústavnou judikatúrou mala prelomiť jedna z kľúčových zásad súkromného práva a to bez zváženia a načrtnutia, aké budú súkromnoprávne následky takéhoto prelomenia. Ak má ktokoľvek z expertov na výkon záložného práva v českom práve pocit, že som to s tou neplatnosťou nesprávne pochopil a v skutočnosti nešlo o absolútne neplatný prevod, ale len o čosi podobné odstúpeniu, dajte mi prosím vedieť. V takom prípade by som sa s názorom ústavného súdu stotožnil tak, ako som sa s ním stotožnil v kauze odstúpenia. Ak som toto rozhodnutie ústavného súdu nesprávne pochopil, budem len a len rád … :-)

Ale, ak som to pochopil správne a ústavný súd sa chystá chrániť osoby, ktoré v dobrej viere nadobudli nehnuteľnosť s vadným titulom v rade pred nimi, znamená to nielen obsolétnosť inštitútu vydržania, zabalenie biznisu pre title insurance poisťovne a pre právnikov vykonávajúcich due diligence na pozemky (načo by klient platil za due diligence, keď každá nadbytočná informácia akurát ohrozuje jeho dobrú vieru?), ale hlavne revolúciu v súkromnom práve, ktorej dôsledky si vôbec neviem predstaviť. A pre mňa osobne to znamená rozlúčku s peknou rímskoprávnou zásadou, ktorú som začal mať úprimne rád …

Prečítajte si tiež: Podmienky Alfa Záväzku

Prečítajte si tiež: Účtovné aspekty uhradeného záväzku bez dokladu

tags: #naturalny #zavazok #z #hry #definícia