Nejednoznačnosť slova sociálny: Definícia a Mocenské Aspekty v Sociálnej Práci

Sociálna práca, odbor založený na princípoch rovnosti a solidarity, sa na prvý pohľad môže zdať ako oblasť, kde pojem moci nemá miesto. Avšak, ak chceme pochopiť mocenské aspekty sociálnej práce, je nevyhnutné zamerať sa na interakciu medzi sociálnymi pracovníkmi a klientmi. Tento článok sa zaoberá mocou ako prirodzeným javom v tomto vzťahu, pričom sa zameriava na reflektovanie negatívnych a rozporuplných javov v profesionálnom pomáhaní.

Moc v kontexte sociálnej práce

Na začiatku je dôležité si uvedomiť, že zaoberať sa problematikou mocenského vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom a používať pojem moc v takom odbore ľudskej činnosti ako je sociálna práca, je opodstatnené. Samotná povaha tohto odboru leží na princípoch rovnosti a solidarity s klientmi za účelom posilnenia ich plnoprávneho zapojenia sa do spoločnosti. Problém moci je jedným z najdôležitejších aspektov práce s klientmi, ktorý významným spôsobom formuje proces spolupráce sociálneho pracovníka a klienta. Je preto dôležité, aby boli sami sociálni pracovníci schopní o tomto probléme uvažovať a na jeho základných rovinách ho reflektovať.

Uplatňovanie moci je v rôznych pomáhajúcich profesiách rôzne. Pohľad na jej uplatňovanie sa postupne mení, ale stále platí, že k niektorým profesiám patrí viac a k niektorým menej.

Psychologické pozadie činov všetkých ľudí, ktorí pracujú, aby pomáhali iným ľuďom, je veľmi rozpoltené. Oficiálne a vedome je ich hlavnou motiváciou ochota pomáhať, zároveň sa však v temnej hĺbke ich duše prebúdza opak - túžba vládnuť a nutkanie k moci. Zneužitie moci, zastreté argumentmi objektívneho a morálne správneho konania, viedlo v dejinách neraz ku krutým príbehom.

V našom zamyslení budeme vychádzať z toho, že moc je veľmi podstatnou dimenziou vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom.

Prečítajte si tiež: Sociálny prípad v kontexte

Zdroje moci sociálnych pracovníkov

Kopřiva (1997) rozlišuje dva základné zdroje moci sociálnych pracovníkov:

• Moc založená na autorite pracovníka: Táto moc pramení z faktu, že klient potrebuje pomoc, ktorú pracovník môže poskytnúť. Sociálny pracovník disponuje informáciami, vedomosťami a skúsenosťami, ktoré klientovi chýbajú. Rozhoduje o tom, či a ako tieto schopnosti využije v prospech klienta a aký priestor mu poskytne v rozhodovaní. Kvalitou svojej práce a angažovanosťou tak sociálny pracovník ovplyvňuje budúcnosť klienta.
• Moc inštitucionálne pridelená: Táto moc odráža spoločenský záväzok sociálnej práce a prejavuje sa v dohľade sociálneho pracovníka nad schopnosťou klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty. Hejná (2000) zdôrazňuje, že sociálny pracovník je často zástupcom štátu, predstaviteľom väčšiny a reprezentantom väčšinovej kultúry. Definuje kritériá normality a rozhoduje o občianskych právach klienta.

Úlehla (1999) dodáva, že pomáhajúci, ako zástupca spoločnosti a prostredník medzi potrebami klientov a potrebami spoločnosti, stojí na strane mocnejšieho - na strane zákona a štátu. To sťažuje jeho kontakt s klientmi. Moc však neovplyvňuje negatívne len klienta, ale pôsobí negatívne i na samotného sociálneho pracovníka. Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Tento pocit je dosť zavádzajúci a v rámci profesionálneho vzťahu sociálny pracovník - klient môže byť veľmi nebezpečný.

Manipulácia a jej (ne)žiadúce aspekty

Sociálny pracovník si musí v prvom rade svoju moc nad klientom uvedomiť a byť si vedomý toho, že jeho úsudok a rozhodnutie ovplyvňuje nielen dobré a čisté úmysly, ale tiež motívy, ktoré sú odrazom jeho „temnej“ stránky. Vedomie tejto duality je prvým krokom pomáhajúceho k úprimnému a skutočnému prístupu ku klientovi a jeho problémom.

Mechanizmus manipulácie si najskôr vyžaduje určenie cieľov, ku ktorým chce sociálny pracovník klienta priviesť. Trojan (1993) uvádza, že tie sú výlučne projekciou vôle aktéra manipulácie, „obeť“ nemá priamy podiel na ich určení. Manipulant očakáva zo strany manipulovaného povoľnosť. Pozícia oboch strán totiž nie je rovnovážna, moc je na strane pomáhajúceho. Ten môže pri jednaní s klientom využívať k presadzovaniu svojich zámerov autoritu spojenú s jeho funkciou. Klient sa tak ľahko dostáva do podriadenej roly, pretože mu chýbajú dostatočné informácie i právomoc, ktorou vládne pomáhajúci. Keď sa však nad týmto problémom zamyslíme dôkladnejšie, zisťujeme, že manipulácia nemôže byť vnímaná výlučne ako jav čisto negatívny. Je nutné si uvedomiť, že moc pomáhajúceho je daná určitým všeobecným súhlasom, ktorý jej zaisťuje legitimitu.

V niektorých prípadoch je moc pomáhajúceho voči klientovi dokonca žiaduca. Potvrdzuje to Guggenbühl-Craig (2007, s. 9) keď pripomína, že „v sociálnej práci je treba často konať proti vôli klienta, ktorý nebýva vždy schopný sám rozoznať, čo je pre neho dobré. Tieto situácie sú však veľmi náročné na posúdenie, vyžadujú značnú dávku odbornosti, informácií o probléme a predovšetkým empatie. Sociálny pracovník sa musí znova sám seba pýtať, či opatrenia, ktoré navrhuje, sú naozaj v záujme klienta. Odhaliť takéto motívy je úloha neľahká. Sociálny pracovník môže predstierať, niekedy celkom úprimne, že mu nejde o manipuláciu klienta. Toto zastretie podľa Trojana (1993) umožňuje sloboda človeka a duchovný rozmer jeho existencie, jeho schopnosť vysvetliť si čokoľvek po svojom v nespočetných alternatívach a variáciách. Na otázku, kedy je teda postup proti vôli klienta oprávnený, nám odpovedá Guggenbühl-Craig (2007, s. 10): „Postup proti vôli klienta vyžaduje presvedčenie. Človek musí byť presvedčený, že to, čo chce, je správne.“ Musíme si však uvedomiť, že vždy dochádza k zložitým dilemám. Základnou otázkou, ktorú si má sociálny pracovník položiť pri riešení dilemy, zostáva otázka, či má právo zasahovať do slobody klienta.

Prečítajte si tiež: Ako sa efektívne učiť

Dvojzmyselnosť cieľov sociálnej práce a normalizácia

V nadväznosti na myšlienku, že moc je v pomáhajúcom vzťahu sociálneho pracovníka a klienta neoddeliteľná, je zrejmé, že moc je v takomto vzťahu obojstranná. Aby bola sociálna práca efektívna a vykazovala výsledky, musí podľa Epsteinovej (1999, s. 8) „ovplyvňovať ľudí, motivovať ich k prijatiu normatívnych pohľadov vlastných zámerom sociálnych pracovníkov.“ To znamená, že sociálny pracovník na to, aby dosiahol svoje ciele, musí byť vo vzťahu ku klientovi dominantným. A to aj napriek tomu, že teórie interpersonálnych vzťahov s klientmi požadujú demokratické a rovnostranné vystupovanie. Zároveň s tým však musí sociálny pracovník konať bez použitia sily a nepriamo kvôli zachovaniu dobrovoľnosti klientov. V cieľoch je badateľná zrejmá dvojzmyselnosť a nejednoznačnosť.

Podľa niektorých autorov, najmä postmodernistov a zástancov Foucaultovej teórie, je jedným z cieľov sociálnej práce normalizácia klienta. Normalizovať v podaní Epsteinovej (1999) znamená primäť niekoho podriadiť sa alebo prijať normu či štandard, urobiť normálnym premenou prvkov osoby či situácie. Normalizácia je procesom, ktorý delením na normálne a nenormálne, štandardné a neštandardné, prípustné a neprípustné nesie zreteľné znaky mocenského pôsobenia. Foucault (2000) hovorí o moci normy, ktorou moderná spoločnosť doplnila a ohraničila moc zákona, moc slova a textu, moc tradície. Normalizácia a spolu s ňou dozeranie sa stáva jedným z veľkých nástrojov moci.

Foucault a pozitívny charakter moci

Foucault (2003) sa však nazdáva, že mocenské vzťahy nie sú samé osebe zlé a svojim tvrdením, že moc je pozitívna, prevracia naruby ďalší z predsudkov v chápaní moci. Nehovorí, že moc nie je vôbec represívna alebo že by sa represívna stránka moci z modernej spoločnosti navždy vytratila. Svojim tvrdením o pozitívnosti moci chcel Foucault jednak poukázať na príliš zjednodušený a jednostranný pohľad všetkých tých, ktorí pristupujú k moci výlučne z negatívneho hľadiska, a jednak ním chcel upriamiť pozornosť na jej tvorivý potenciál. Ak má byť totiž moc, zvlášť v podmienkach modernej spoločnosti, dostatočne účinná, ak má bezprostredne vplývať napríklad na správanie jednotlivcov a ak ich má meniť, nemôže sa spoliehať výlučne na zákazy, obmedzenia alebo na potlačovanie.

Podľa Kappla (In: Janebová, Kappl, Smutek, 2008) sa sociálna práca priamo podieľa na udržaní chodu spoločnosti. Jej úlohou je v súlade s postmodernou „normalizácia“ tých klientov, ktorých životné dráhy sa odchyľujú od priemeru, pričom tento priemer je vopred zadefinovaný. Cieľom je prostredníctvom procesu normalizácie uskutočňovaného skrze disciplinárnu stratégiu priviesť klienta ku konformite s normou. Potvrdzuje to Chambonová (1999, s. V tomto môžeme vidieť Foucaultovu myšlienku o pozitívnom či produktívnom charaktere moci. Normalizačný priestor modernej spoločnosti bol vytvorený ako priestor pre nápravu správania jednotlivcov a ich formovanie podľa rovnakého vzoru. Na druhej strane však musíme pripomenúť, že tie isté predpoklady, z ktorých sa zrodilo disciplinovanie, dovolili rozvinúť aj procesy individualizácie. Foucault stavia proti sebe právom zakotvenú suverenitu každého jednotlivca a dôslednú kontrolu, ktorú vykonávajú donucovacie disciplíny a ktorá fakticky zaisťuje súdržnosť spoločenského útvaru. Práve medzi právom založenom na suverenite a disciplinárnymi technikami prebieha výkon moci.

Foucault (2005, s. 49) tu hovorí o tzv. diskurze disciplíny, ktorý nemá nič spoločné s diskurzom zákona. „Disciplinárne postupy sú síce nositeľmi diskurzu pravidla, avšak nie juristického, ktoré je odvodené od suverenity, ale prirodzeného pravidla, to je normy. Definujú kódex, ktorý nebude kódexom zákona, ale kódexom normalizácie, a budú sa nutne odkazovať k nejakému teoretickému horizontu, ktorý nebude právnym zdôvodnením, ale poľom vied o človeku.“

Prečítajte si tiež: Všetko o dôchodkoch

Dohľad a disciplinácia

Van der Laan (1998, s. Podľa názorov priaznivcov Foucaulta smeruje používanie aplikácie sociálno-vedných názorov v sociálnej práci k rozličným druhom hierarchického dohľadu. Sám Foucault v tejto súvislosti často hovorí o tzv. „vševidiacom pohľade“ rôznych profesijných skupín, najčastejšie práve z odboru medicíny a sociálnej práce. Foucault (2001) pokladá disciplináciu za mechanizmus regulácie správania jedincov, ktorý sa vyznačuje organizáciou priestoru, času a ľudského konania. Snahou disciplinácie je poskytnúť jedincovi zručnosti a vedomosti k rozvoju jeho schopnosti sebakontroly. Ľudia rozvíjajú formy autocenzúry a sebakontroly.

Pomoc verzus kontrola

Pomoc a kontrola patria medzi základné postoje sociálneho pracovníka ku klientovi. Patria do registra spôsobov práce sociálneho pracovníka a majú v ňom svoje stabilné miesto. Takéto vysvetlenie nám napovedá, že oba spôsoby sú dôležité, sociálny pracovník ich môže vzájomne kombinovať tak, aby bola výsledná pomoc pre klienta čo najefektívnejšia. Možnosť ich vzájomnej kombinácie nás zasa smeruje k domnienke, že pomoc a kontrola nie sú totožné, ale odlišné pojmy. Rozlíšenie pomoci a kontroly je však zásadné tým, že nie je možné pomáhať a kontrolovať súčasne.

Podľa Úlehlu (1999, s. 20) je kontrola „nevyhnutná, účelná a potrebná.“ Od pomoci sa líši tým, že uprednostňuje záujmy iných ľudí pred záujmami klienta, o ktorého sa sociálny pracovník stará, i keď sociálny pracovník tvrdí, a väčšinou tomu aj verí, že je to v záujme klienta a je to nevyhnutné, účelné a potrebné. Preberanie kontroly je charakteristické tým, že sociálny pracovník sa riadi svojimi normami, väčšinou totožnými s normami spoločnosti, ktorú zastupuje. Cieľom je zmeniť nežiaduce na žiaduce, nedovolené na prijímané.

Spôsoby ovplyvňovania klienta a autorita

Rozlíšenie medzi pomocou a kontrolou môžeme podoprieť pohľadom Ludewiga (1994), ktorý sa zmieňuje o tom, že existencia pomoci principiálne predpokladá hľadanie pomoci. Rozhodujúca úloha pri určovaní povahy spolupráce s klientom, alebo aspoň nejakého čiastkového kroku spolupráce, spočíva na sociálnom pracovníkovi. Úlehla (1999, s. V tomto zmysle je dôležité spresniť, akým spôsobom môže sociálny pracovník určovať či ovplyvňovať povahu spolupráce s klientom. Celkom prakticky a konkrétne sa na túto otázku môžeme pozrieť z hľadiska spôsobu, akým sociálny pracovník s klientom komunikuje, čiže z hľadiska typu intervencie. Ako už bolo uvedené vyššie, sociálny pracovník má oprávnenie pomáhať aj oprávnenie kontrolovať. Potvrdzuje to aj Ševčíková (In: Janebová, Kappl, Smutek, 2008, s. Na tomto mieste je potrebné vrátiť sa k Foucaultovmu pohľadu na moc a mocenské vzťahy. Podľa neho je výkon moci možné chápať ako spôsob, ktorým niekto štruktúruje pole možných konaní niekomu inému. Zmenu v správaní klienta môže sociálny pracovník dosiahnuť vplyvom autority. Potvrdzuje to Yelaja (1971), ktorý vníma autoritu ako moc sociálneho pracovníka pôsobiť na správanie klienta, pričom táto moc by mala byť klientom uznaná. Súčasne sa vyjadruje k pojmu moc, ktorú v tejto súvislosti opisuje ako schopnosť spôsobiť takú zmenu v správaní klienta, ktorá zodpovedá zámerom sociálneho pracovníka.

Musil (2004) uvádza, že sociálny pracovník môže v mocenskom vzťahu uplatňovať dva typy autority - pridelenú autoritu svojho úradu a prirodzenú autoritu svojej osoby. Prirodzená autorita sociálneho pracovníka je založená na jeho odbornosti, skúsenostiach a schopnostiach, ktoré klientovi chýbajú. Pridelená autorita vyplýva z jeho pozície a právomocí, ktoré mu spoločnosť delegovala.

tags: #nejednoznačnosť #slova #sociálny #definícia