Nemo Plus Iuris a Neplatnosť Právneho Úkonu: Pohľad na Dobrú Vieru a Právnu Istotu

Úvod

Princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako má sám) je jedným zo základných pilierov súkromného práva. Tento článok sa zameriava na jeho aplikáciu v kontexte neplatnosti právnych úkonov, s dôrazom na dobrú vieru a právnu istotu. Autor nadväzuje na svoj predchádzajúci príspevok týkajúci sa účinkov odstúpenia od zmluvy, porovnáva odstúpenie s absolútnou a relatívnou neplatnosťou právneho úkonu a špeciálne sa zaoberá porovnaním následkov odstúpenia od zmluvy a dovolania sa relatívnej neplatnosti. Predovšetkým sa však zamýšľa nad aplikáciou princípov dobrej viery a právnej istoty v prípade absolútnej a relatívnej neplatnosti právneho úkonu, berúc do úvahy aj rozdielnu aktuálnu slovenskú a českú judikatúru.

Princíp Nemo Plus Iuris a Jeho Význam

Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo“. Táto zásada vychádza z premisy, že žiadna osoba (predávajúci) nemôže na inú osobu (kupujúceho) previesť (vlastnícke) právo, ktoré táto osoba (predávajúci) nemá.

V kontexte prevodu vlastníctva to znamená, že ak prevodca nie je vlastníkom veci, nemôže vlastníctvo platne previesť na nadobúdateľa. Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno prizna.

Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu nehnuteľnosti. Senát 6 C sa nestotožňuje s názorom, podľa ktorého že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Naopak zastáva názor, že ak v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa príklepu nebola podaná žaloba o neplatnosť dobrovoľnej dražby (ďalej len „dražba“), nemôže byť v tejto dražbe nadobudnuté vlastnícke právo vydražiteľa úspešne spochybňované, a to ani v prípade, ak …

Absolútna a Relatívna Neplatnosť Právneho Úkonu

Právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, je neplatný. Rozlišujeme dva druhy neplatnosti:

Prečítajte si tiež: Nový program ESF+

• Absolútna neplatnosť: Nastáva vtedy, ak právny úkon odporuje kogentným ustanoveniam zákona, obchádza zákon alebo sa prieči dobrým mravom. Na absolútnu neplatnosť sa prihliada ex offo, teda z úradnej povinnosti, a môže sa jej dovolať ktokoľvek, kto má na tom právny záujem. Absolútne neplatný právny úkon je taký právny úkon, ktorý nie je dovolený. Ak právny úkon odporuje svojim obsahom a účelom zákonu, nejde o rozpor iba s Občianskym zákonníkom (ďalej OZ), ale aj všetkými právnymi predpismi kogentnej povahy, ktoré majú právnu silu zákona.[1] K obchádzaniu zákona dochádza vtedy, ak právny úkon výslovne a priamo neodporuje zákonu, ale v konečnom prípade svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.
• Relatívna neplatnosť: Nastáva v prípadoch, ktoré stanovuje zákon, a chráni záujmy určitej osoby. Relatívnej neplatnosti sa môže dovolať len osoba, v záujme ktorej je neplatnosť stanovená. Ak sa táto osoba neplatnosti nedovolá, považuje sa právny úkon za platný.

Odstúpenie od Zmluvy a Jeho Následky

Odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon, ktorým sa zrušuje zmluva od počiatku, ak zákon alebo dohoda účastníkov neurčuje inak. V prípade odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva k veci nastáva otázka, či má odstúpenie vecnoprávne účinky, teda či sa vlastníctvo automaticky vracia späť na prevodcu.

Vo svojom predchádzajúcom príspevku prezentoval autor svoj nesúhlas s vecnoprávnymi účinkami odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva k veci. Už pri koncipovaní predchádzajúceho príspevku došiel k názoru, že pokiaľ má ktokoľvek záujem dôsledne pristúpiť k hodnoteniu právnych účinkov odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva k veci (najmä vo vzťahu k tretím osobám), musí sa nevyhnutne zaoberať aplikáciou vyššie uvedených princípov (dobrej viery, právnej istoty atď.) aj na iné inštitúty, ktoré Občiansky zákonník obsahuje a pri ktorých príslušná tretia osoba (vo väčšine prípadov právne zastúpená) môže takisto argumentovať napr.

Dobrá Viera a Právna Istota v Kontexte Neplatnosti

Aplikácia princípov dobrej viery a právnej istoty je kľúčová pri posudzovaní následkov neplatnosti právnych úkonov, najmä ak sa dotýkajú práv tretích osôb. Dobrá viera znamená, že osoba koná v omyle o skutočnostiach, ktoré sú právne relevantné. Právna istota zasa vyžaduje, aby právne vzťahy boli stabilné a predvídateľné.

Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka na základe neplatnej zmluvy vyvolávala, a dones aj vyvoláva viaceré diskusie. Podľa jedného názorového prúdu takýto prevod nie je možný, keďže naráža na dávnu rímsku zásadu, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. Druhý názorový prúd naopak tvrdí, že sa má chrániť aj dobromyseľnosť kupujúceho, teda aj takýto prevod je za určitých okolností možný.

Slovenská a Česká Judikatúra: Rozdielny Prístup

Slovenská a česká judikatúra sa v otázke ochrany dobrej viery tretích osôb pri neplatnosti právnych úkonov vyvíjala odlišne.

Prečítajte si tiež: Komplexný Pohľad na Nivea Q10

Česká Republika

V Českej republike Ústavný súd opakovane zdôraznil potrebu chrániť dobrú vieru nadobúdateľov, ktorí nadobudli vlastníctvo v dobrej viere, že ich právny predchodca bol vlastníkom veci. Príkladom je vývoj udalostí, ktorý nastal u našich západných susedov po vydaní nálezu Ústavného súdu Českej republiky, Pl. ÚS 78/06, zo dňa 16.10.2007, v ktorom bolo uvedené, že „vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své vlastnické právo nabyli v dobré víře, než došlo k odstoupení od smlouvy, požívá ochrany v souladu s čl. 11 Listiny základních práv a svobod a s ústavními principy právní jistoty a ochrany nabytých práv vyvěrajícími z pojmu demokratického právního státu ve smyslu čl. 1 odst. 1 Ústavy“.

V právnej veci, ktorá bola riešená nálezom Ústavného súdu Českej republiky, II. ÚS 165/11, zo dňa 11.05.2011, bola situácia obdobná. Prvým bol Pl. ÚS 78/06, druhým bol II. práva bola opätovne podaná voči dobromyseľnej osobe zapísanej v katastri nehnuteľností, ktorá navyše vec zhodnotila, kupovala ju za cenu určenú znaleckým posudkom a cez realitnú kanceláriu od predávajúceho, ktorý bol takisto zapísaný na liste vlastníctva ako vlastník. Ústavní soud přitom dodává, že svým rozhodnutím nikterak nepředjímá rozhodnutí obecných soudů. Podstatné pro posouzení dané věci však bude, jak obecné soudy posoudí důkazy umožňující odpověď na otázku, zda lze na dobrou víru stěžovatele při nabytí předmětných nemovitostí usuzovat. Nebyl-li by stěžovatel v dobré víře, nebylo by možné jeho vlastnickému právu poskytovat ochranu.

Do tretice možno spomenúť najaktuálnejší nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 800/12, zo dňa 28.11.2012: „Nabyl-li stěžovatel na základě kupní smlouvy nemovitosti od prodávajícího, jenž v době jejího uzavření dovozoval své vlastnické právo k nim od neplatné smlouvy, bylo povinností obecných soudů se v řízení o určení vlastnického práva k předmětným nemovitostem řádně zabývat otázkou dobré víry stěžovatele, a to s ohledem na všechny okolnosti, za nichž je nabyl. Důsledkem absence náležitého posouzení a přísného hodnocení dobré víry je porušení práva stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod.“

Pre úplnosť je potrebné k súdnej praxi v Českej republike uviesť, že vyššie uvedený právny názor Ústavného súdu Českej republiky Najvyšším súdom Českej republiky v prevažnej miere akceptovaný nebol. Príkladmo z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. „Je faktem, že Ústavní soud v aktuálním nálezu ze dne 11. května 2011, sp. zn. II. ÚS 165/11, mj. judikoval, že „obecné soudy (musí) v důsledku dlouhodobé nečinnosti zákonodárce poskytovat ochranu vlastnickému právu v dobré víře jednajícím osobám“, avšak „nosné důvody“, z nichž by bylo možno dovozovat relevantní argumentaci vytěsňující dosud v rozhodovací (právní) praxi ustálený právní názor, že vlastnické právo nelze nabýt od nevlastníka, i kdyby „nabyvatel“ byl v dobré víře, ledaže by byly splněny podmínky pro vydržení věci, odůvodnění tohoto nálezu neobsahuje.

Slovenská Republika

Na rozdiel od Českej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky dlhodobo odmietal prelomenie zásady nemo plus iuris v prospech dobrej viery nadobúdateľa. Ústavný súd Slovenskej republiky vyššie citovaný prístup Ústavného súdu Českej republiky pri nadobúdaní od nevlastníka odmieta, minimálne zatiaľ. Vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod spisovou značkou I. ÚS 50/2010 sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok. Boli neúspešnými odporcami v konaní o určenie vlastníckeho práva. Všeobecné súdy rozhodli v ich neprospech, nakoľko došli k názoru, že ich právny predchodca nadobudol nehnuteľnosti na základe neplatného právneho úkonu. Ochrana dobrej viery však bola označená ako jedno z významných kritérií v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28 Cdo 3342/2011 a sp. zn. 28 Cdo 2652/2011.

Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca odstránením príspevku z Google+

„Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že ani prípadná neplatnosť kúpnej zmluvy medzi okresným výborom S. a ich právnym predchodcom nemôže mať vplyv na ich vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere, pričom argumentujú požiadavkou na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochranu nadobudnutých práv. S touto právnou argumentáciou sa však ústavný súd nemôže stotožniť. Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo“. Sťažovatelia pritom poukázali aj na (vyššie uvedený) nález Ústavného súdu Českej republiky, PL. ÚS 78/06 zo dňa 16.10.2007, resp. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

„Zásadný rozdiel medzi právnymi situáciami riešenými v sťažovateľmi uvádzanom náleze českého ústavného súdu a rozsudku najvyššieho súdu a ich právnou vecou sa dá zhrnúť takto: V obidvoch citovaných prípadoch nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Prevod vlastníckeho práva bol totiž uskutočnený pred odstúpením od zmluvy zo strany prvého predávajúceho podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. Naopak, v právnej veci sťažovateľov ak je prvotná kúpna zmluva (okresný výbor S. - PhDr. S. B., CSc.) absolútne neplatná, nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (sťažovateľov) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho.

Obdobným spôsobom ako Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. „K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci.

Prelomenie Princípu Nemo Plus Iuris v Slovenskom Práve?

Napriek dlhodobému odmietaniu, existujú signály, že aj v slovenskom práve dochádza k posunu v chápaní zásady nemo plus iuris. V rozhodnutí I. ÚS 549/2015 sa slovenský ústavný súd (alebo aspoň I. senát) vydáva po stopách svojho českého náprotivku na cestu judikatórneho prelamovania zásady nemo plus iuris.

Podľa ústavného súdu "nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum [pozn.: asi dominium] auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva". Musí totiž "dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky"nemo plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]."

Dobrá Viera a Kataster Nehnuteľností

Slovenský právny poriadok obsahuje len zásadu hodnovernosti údajov katastra, ak sa nepreukáže opak (§ 70 ods. 2 Katastrálneho zákona). Faktom je ďalej to, že slovenská právna úprava z hľadiska pozitívnoprávneho chápania práva (to zdôrazňujem) akoby neprikladá dobrej viere tretej osoby pri neplatnom nadobúdacom titule jej právneho predchodcu relevantný charakter (samozrejme s výnimkou inštitútu vydržania) aj s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 nášho katastrálneho zákona č. 165/1995 Z. z.

Podobne ako v predchádzajúcom príspevku je potrebné zdôrazniť, že český zákon č. 265/1992 Sb. o zápise vlastnických a jiných věcných práv k nemovitostem (účinný ešte do 31.12.2013) obsahoval v ustanovení § 11, že „ten, kdo vychází ze zápisu v katastru učiněného po 1. lednu 1993, je v dobré víře, že stav katastru odpovídá skutečnému stavu věci, ledaže musel vědět, že stav zápisů v katastru neodpovídá skutečnosti“.

Výnimky z Princípu Nemo Plus Iuris

Existujú určité výnimky z princípu nemo plus iuris, kedy je možné nadobudnúť vlastníctvo od nevlastníka. Tieto výnimky sú spravidla upravené zákonom a týkajú sa špecifických situácií, ako napríklad:

• Nadobudnutie od nepravého dediča (§ 486 Občianskeho zákonníka)
• Nadobudnutie v konkurze (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii)
• Nadobudnutie cenných papierov (§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch)
• Nadobudnutie v exekúcii (§ 61 Exekučného poriadku)
• Vydržanie (§ 134 Občianskeho zákonníka)

Pokiaľ sa žalovaní domáhali aplikácie ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého „kto dobromyseľne niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča,“ nemožno im prisvedčiť. Občiansky zákonník poskytuje ochranu tretím osobám, ktorí nadobudli vec od nepravého dediča dobromyseľne. Ide o prelomenie zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipso habet). Dobromyseľnosť musí preukazovať nadobúdateľ. Dobrá viera je daná, ak tretia …

tags: #nemo #plus #iuris #a #neplatnosť #právneho