Neplatnosť právneho úkonu: Omyl a podmienky

Tento článok sa zameriava na problematiku neplatnosti právnych úkonov v slovenskom práve, pričom sa osobitne venuje prípadom omylu a podmienkam, ktoré môžu viesť k neplatnosti. Článok analyzuje relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka a súdnu prax, aby poskytol komplexný pohľad na túto zložitú oblasť práva.

Absolútna a relatívna neplatnosť právneho úkonu

Právny úkon je prejav vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Platnosť právneho úkonu je základným predpokladom pre dosiahnutie zamýšľaných právnych následkov. Ak právny úkon trpí vadami, môže byť neplatný. Občiansky zákonník rozlišuje dva základné typy neplatnosti: absolútnu a relatívnu.

Absolútna neplatnosť

Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od počiatku (ex tunc). To znamená, že na takýto úkon sa hľadí, akoby nikdy nebol urobený. Absolútna neplatnosť nastáva bez ohľadu na to, či sa niekto tejto neplatnosti dovolal. Dôvody absolútnej neplatnosti sú stanovené vo verejnom (všeobecnom) záujme a nemôžu byť odvrátené ani s poukazom na princíp dobrých mravov. Medzi dôvody absolútnej neplatnosti patrí napríklad rozpor so zákonom, obchádzanie zákona, neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť právneho úkonu, nedostatok formy, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť.

Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, chýba právny titul (titulus), teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.

Relatívna neplatnosť

Relatívna neplatnosť právneho úkonu nastáva v prípadoch, ktoré taxatívne vymenúva § 40a Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od absolútnej neplatnosti, relatívna neplatnosť nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu priamo zo zákona. Právny úkon sa považuje za platný, pokiaľ sa osoba, ktorej sa neplatnosť týka, tejto neplatnosti nedovolá. Dovolanie sa neplatnosti je možné vykonať oznámením druhému účastníkovi právneho úkonu alebo prostredníctvom súdneho konania. Na relatívnu neplatnosť súd prihliada len na návrh dotknutej osoby. Medzi dôvody relatívnej neplatnosti patrí napríklad konanie v omyle, tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok. Dovolanie sa relatívnej neplatnosti podlieha premlčacej dobe, ktorá je tri roky.

Prečítajte si tiež: Pracovný pomer a nemocenské dávky

Ak sa osoba dovoláva relatívnej neplatnosti po troch rokoch, druhý účastník právneho úkonu môže použiť námietku premlčania.

Omyl ako dôvod neplatnosti právneho úkonu

Omyl je jednou z najčastejších príčin neplatnosti právnych úkonov. Občiansky zákonník v § 49a upravuje právne následky omylu ako nevedomosti o skutočnom stave veci.

Podstata omylu

Podstata omylu spočíva v tom, že konajúci mal nesprávnu predstavu o skutočnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre jeho rozhodnutie urobiť právny úkon. Konanie v omyle nie je v právnom styku výnimočným javom. Táto skutočnosť však nemôže byť vždy sama o sebe dôvodom pre spochybnenie platnosti jeho právneho konania. V prípade vonkajšieho omylu ide o nevedomú nezhodu vôle a prejavu, ktorá spočíva v tom, že konajúca osoba napriek tomu, že niečo chce, koná akoby to nechcela alebo naopak, napriek tomu, že nič nechce, koná akoby niečo chcela, prípadne prejaví chcenie niečoho iného ako toho, čo v skutočnosti chce, a to v dôsledku používania slov v inom význame, ako majú, alebo napríklad preto, že sa preriekne a pod. Konanie v omyle musí byť vždy nevedomé. Ak by účastník vedome prejavil inú vôľu, ako v skutočnosti má, nešlo by o omyl, ale o simulované právne konanie.

Podstatný omyl

Nie každý omyl má právny význam. Z hľadiska právnych následkov je významný iba taký omyl, ktorý sa týka podstatnej (rozhodujúcej) skutočnosti. Omyl je podstatný, ak sa týka ktorejkoľvek skutočnosti rozhodujúcej pre vykonanie právneho úkonu. O takúto situáciu ide vtedy, ak by znalosť skutočného stavu veci viedla konajúceho k tomu, že by právny úkon neurobil vôbec alebo by ho urobil za podstatne iných podmienok. Pri posudzovaní podstatnosti omylu je rozhodujúce subjektívne hľadisko, teda či sa omyl javí ako podstatný mýliacemu sa. Skutočnosť, ktorá je pre konajúceho podstatná (a z ktorej vyplýva podstatný omyl), však musí byť ozrejmená aj druhej strane. Podstatnosť omylu sa bude posudzovať vždy podľa okolností konkrétneho prípadu. Nie je vylúčené, aby aj samotní účastníci v právnom úkone označili nejakú skutočnosť za rozhodujúcu.

Napríklad, omyl by nebol podstatný a nespôsoboval by neplatnosť právneho úkonu, ak by sa kupujúci mylne domnieval, že prsteň je z 18 karátového zlata, pričom by však bol len zo 16 karátového zlata. Kupujúci a predávajúci by si ale túto vlastnosť prsteňa mohli v kúpnej zmluve vymieniť ako rozhodujúcu pre jeho kúpu. V tom prípade by omyl kupujúceho bol podstatný.

Prečítajte si tiež: Čo robiť pri neplatnom ukončení nemocenského

Uvedenie do omylu

Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle, ktorý vyvolala druhá strana alebo o ňom vedela. Uvedením do omylu je každé konanie účastníka právneho úkonu, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom omylu u druhého účastníka. Uvedenie do omylu sa posudzuje objektívne, a to bez ohľadu na zavinenie účastníka právneho úkonu a formu zavinenia. V tejto súvislosti nie je podstatné ani to, že tento účastník pri uvádzaní do omylu konal v dobrej viere. Uvedenie do omylu môže spočívať aj v nekonaní, teda v opomenutí konania. Typicky pôjde o prípad, kedy jeden účastník právneho úkonu neposkytne druhému účastníkovi isté informácie, ktoré by mu mal poskytnúť, a to či už zo zákona alebo na základe ich zmluvných vzťahov. Pokiaľ následne druhý účastník v dôsledku tohto informačného deficitu získa mylnú predstavu o niektorej z rozhodujúcich skutočností pre jeho rozhodnutie, pôjde o prípad uvedenia do omylu. Ide o prípad, kedy účastník právneho úkonu nechal druhého účastníka právneho úkonu vykonať právny úkon, aj keď o tomto omyle vedel alebo musel vedieť, a preto mu mohol v jeho vykonaní zabrániť.

V zmysle konštantnej judikatúry platí, že omyl je právne relevantný iba vtedy, ak nebol zavinený samotným účastníkom právneho úkonu, ktorý konal v omyle. Omyl konajúceho preto musí byť ospravedlniteľný. Ide o požiadavku, ktorá vyplýva z ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa nemôže dovolať ten, kto ju sám spôsobil. Ospravedlniteľnosť omylu spočíva v tom, že k omylu došlo napriek tomu, že konajúca (mýliaca sa) osoba postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, teda vyvinula obvyklú starostlivosť, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého vyžadovať, aby sa takému omylu vyhla. Judikatúra uvádza, že ak bol omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou ohľadom využitia možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, nepôjde o ospravedlniteľný omyl.

Omyl v pohnútke

Pohnútka predstavuje vnútorné ciele konania, ktoré ešte nie sú vôľou, ale len vedú k utváraniu vôle a k jej určitému obsahu, zostávajú však väčšinou skryté v pozadí vôle, neprejavujú sa navonok, a preto druhá strana o nich nevie. Pohnútka nemá vo vzťahu k platnosti právneho úkonu spravidla žiadny právny význam. O omyl v pohnútke ide napríklad vtedy, ak kupujúci od predávajúceho na základe kúpnej zmluvy kúpi nehnuteľnosť v určitej lokalite, nakoľko podľa informácií kupujúceho je táto lokalita veľmi vyhľadávanou. Neskôr sa ale ukáže, že daná lokalita je síce vyhľadávanou, avšak nie až tak ziskovou, ako si predstavoval kupujúci, nakoľko žiadny z potencionálnych nájomcov nie je ochotný platiť požadované nájomné.

Dovolanie sa omylu

Nakoľko ide o relatívnu neplatnosť, v omyle konajúca osoba sa neplatnosti právneho úkonu musí dovolať.

Podmienky platnosti právneho úkonu

Okrem absencie dôvodov neplatnosti, ako je omyl, musia byť splnené aj ďalšie podmienky, aby bol právny úkon platný. Medzi tieto podmienky patrí:

Prečítajte si tiež: Záložná zmluva a dražby

• Spôsobilosť na právne úkony: Osoba, ktorá robí právny úkon, musí byť spôsobilá na právne úkony v rozsahu, v akom sa úkon týka.

• Sloboda vôle: Právny úkon musí byť urobený slobodne a vážne. Ak bola vôľa vynútená násilím alebo hrozbou, právny úkon je neplatný.

• Určitosť a zrozumiteľnosť: Právny úkon musí byť určitý a zrozumiteľný. Musí byť zrejmé, čo je predmetom úkonu a aké sú práva a povinnosti účastníkov.

• Forma: Ak zákon vyžaduje pre určitý právny úkon písomnú formu, musí byť táto forma dodržaná.

Judikatúra k neplatnosti právnych úkonov

Súdna prax zohráva dôležitú úlohu pri výklade a aplikácii ustanovení o neplatnosti právnych úkonov. Nižšie sú uvedené niektoré právne vety z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa týkajú problematiky neplatnosti právnych úkonov:

• Výklad právneho úkonu: Ustanovenie § 35 ods. 2 OZ predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne, podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb.

• Nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka: Predpokladom uplatnenia princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka.

• Konanie o určenie neplatnosti zmluvy: V konaní o určenie neplatnosti zmluvy súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka).

tags: #neplatnosť #právneho #úkonu #omyl #podmienky