
Zavedenie osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy má za cieľ zvýšenú ochranu slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv obsahuje určité odchýlky od ostatných záväzkových vzťahov, pričom sa premieta snaha zákonodarcu vyrovnávať faktickú nerovnováhu, ktorá vzniká tým, že na jednej strane zmluvného vzťahu je profesionálny účastník, ktorý si vopred určil zmluvné podmienky a ktorý vystupuje v mnohých prípadoch ako silnejšia strana. Každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Tento článok sa zameriava na problematiku neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, najmä s ohľadom na judikáty a zákony, ktoré túto oblasť upravujú.
Základným právnym predpisom upravujúcim oblasť ochrany spotrebiteľa je Zákon o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. Tento zákon, spolu s Občianskym zákonníkom, definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Občiansky zákonník ukladá povinnosť predajcovi, resp. poskytovateľovi služby tak, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto podmienky sú považované za neprijateľné a sú neplatné.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere je právny úkon, ktorým sa veriteľ (dodávateľ) zaväzuje poskytnúť dlžníkovi (spotrebiteľovi) peňažné prostriedky v jeho prospech do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Ak súd zistí, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje neprijateľné podmienky, vyvodzuje z toho právne dôsledky. Jedným z nich je aj určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy je zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovaru alebo poskytovanie služieb.
Prečítajte si tiež: Pracovný pomer a nemocenské dávky
Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Ak rozhodcovská zmluva nebola uzavretá platne, rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom.
Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor exekučného titulu so zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa opakovane zaoberal problematikou neplatnosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere. V svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že súdy sú povinné v spotrebiteľských veciach ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok. V prípade, ak súd zistí, že zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, je povinný vyvodiť z toho právne dôsledky.
Význam vyslovenia konkrétnej neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vo výroku rozsudku nie je iba v tom, aby dodávateľa „donútil“ k náprave tohto stavu, ale aj v preventívnom pôsobení na ďalších dodávateľov, ktorí by mienili rovnaké alebo obdobné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách použiť.
Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať určité náležitosti, ako napríklad celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru, podmienky upravujúce jeho čerpanie, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Ak zmluva tieto náležitosti nespĺňa, môže byť vyhlásená za neplatnú.
Prečítajte si tiež: Čo robiť pri neplatnom ukončení nemocenského
Podľa § 9 ods. 2 písm. g) cit. zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, písm. k) výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým pohľadávkam.
Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora EU C-485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote, preto je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia.
V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie.
Prečítajte si tiež: Záložná zmluva a dražby
tags: #neplatnosť #zmluvy #o #spotrebiteľskom #úvere #2007