
Tento článok sa zaoberá právnym významom neuplatnenia nároku na náhradu trov konania v slovenskom právnom systéme. Analyzuje rôzne aspekty tohto inštitútu, vrátane jeho ústavného základu, zákonnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku (OSP) a relevantnej judikatúry. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku a objasniť jej praktické dôsledky.
Inštitút trov konania je základným prvkom občianskeho procesu a zahŕňa všetky výdavky, ktoré účastníkom vzniknú od začiatku súdneho konania až po jeho právoplatné ukončenie. Právo na súdnu a inú právnu ochranu je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, a preto má úprava trov konania zásadný význam pre zabezpečenie reálneho prístupu k spravodlivosti.
Právnu úpravu trov konania nájdeme predovšetkým v Občianskom súdnom poriadku a v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkoch za výpis z registra trestov. Tieto predpisy upravujú rôzne aspekty trov konania, vrátane ich druhov, platenia, oslobodenia od platenia a náhrady.
Občiansky súdny poriadok obsahuje demonštratívny výpočet trov konania, ktoré môžeme rozdeliť na trovy štátu a trovy účastníkov konania. Medzi trovy štátu patria napríklad trovy dôkazov, ktoré nie sú kryté preddavkom, trovy právneho zástupcu ustanoveného podľa § 30 OSP, odmeny notárom a správcom dedičstva a tlmočné. Medzi trovy účastníkov konania patria najmä hotové výdavky, súdne poplatky a trovy právneho zastúpenia.
Hotové výdavky sú výdavky, ktoré vznikli účastníkovi konania v súvislosti so začatím konania, v priebehu konania a jeho výsledkom. Patria sem napríklad trovy spojené s podaním žaloby, cestovné, stravné a noclažné. Hotové výdavky právneho zástupcu sú upravené vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Prečítajte si tiež: Výsluhový dôchodok a nezdaniteľná časť základu dane
Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa vykonávajú na návrh, ako aj za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Sadzba súdneho poplatku môže byť stanovená percentuálnou sadzbou z predmetu konania, ak je vyjadriteľná v peniazoch, alebo pevnou sumou. Zákon o súdnych poplatkoch stanovuje aj prípady, v ktorých sú poplatníci oslobodení od platenia súdnych poplatkov.
Rozlišujeme oslobodenie rozhodnutím súdu a oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky zo zákona. Súd môže na návrh priznať účastníkovi konania celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak sa jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Zákon o súdnych poplatkoch upravuje prípady vecného a personálneho oslobodenia od povinnosti platiť súdne poplatky.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd prihliada na viaceré skutočnosti, najmä na zásadu úspechu vo veci a zásadu zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd prizná náhradu trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, proti účastníkovi, ktorý vo veci nemal úspech. Táto zásada vyjadruje reparačno-sankčnú funkciu trov konania. Ak mal účastník konania vo veci len čiastočný úspech, súd náhradu trov rozdelí pomerne, okrem výnimky ustanovenej v § 142 ods. 3 OSP.
Podľa tejto zásady trovy konania uhrádza účastník konania, ktorý procesne zavinil ich vznik svojím konaním, nekonaním, prípadne aj v dôsledku náhody. Súd uloží účastníkovi konania, príp. jeho zástupcovi, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli a ktoré spôsobili svojím zavinením, a to aj v prípade, ak vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.
Prečítajte si tiež: O nároku na náhradu
Občiansky súdny poriadok vymedzuje prípady, v ktorých účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. Ide napríklad o konania o rozvod, neplatnosť manželstva, určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, konania začaté na návrh prokurátora alebo konania, ktoré sa mohli začať bez návrhu. Osobitná úprava platí aj pre konania o výživnom.
Otázka neuplatnenia nároku na náhradu trov konania má niekoľko aspektov. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje o povinnosti nahradiť trovy konania na návrh. To znamená, že ak účastník konania, ktorý mal vo veci úspech, nepodá návrh na náhradu trov konania, súd mu túto náhradu neprizná.
Existuje viacero dôvodov, prečo účastník konania nemusí uplatniť nárok na náhradu trov konania. Môže ísť napríklad o:
Ak účastník konania neuplatní nárok na náhradu trov konania, znáša tieto trovy sám. To môže mať významný finančný dopad, najmä ak ide o rozsiahle alebo zložité konanie, v ktorom vznikli vysoké trovy.
Judikatúra súdov poskytuje dôležité usmernenia pri výklade a aplikácii ustanovení o náhrade trov konania. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane zdôraznil, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na náhradu trov konania. V náleze II. ÚS 176/2022-3820 Ústavný súd uviedol, že existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania musí byť riadne a presvedčivo odôvodnená.
Prečítajte si tiež: Predčasný starobný dôchodok – info
V slovenskej advokácii sa často diskutuje o spôsobe vyčísľovania trov konania podľa advokátskej tarify. Autori Martin Magál a Róbert Vícen v článku "Je mechanická aplikácia tarifnej odmeny pri priznávaní náhrady trov právneho zastúpenia v súlade so zákonom?" argumentujú, že ustálená prax slovenských súdov vyčísľovať trovy právneho zastúpenia mechanickou aplikáciou advokátskej tarify nemá oporu v zákone. Podľa nich by sa súdy nemali vo všetkých prípadoch striktne držať tarify, ale mali by náhradu trov za určitých okolností prispôsobovať sumám reálne zaplateným advokátovi.
Autori poukazujú na to, že mechanická aplikácia advokátskej tarify môže viesť k nespravodlivým výsledkom, najmä v prípadoch, keď zmluvná odmena advokáta je výrazne odlišná od tarifnej odmeny. Tvrdia, že súdy by mali pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadňovať skutočnú hodnotu poskytnutých právnych služieb a účelnosť vynaložených trov.
Milan Hlušák v reakcii na tento článok súhlasí s názorom autorov o nedokonalosti právnej úpravy, ale nesúhlasí s ich interpretáciou pojmu "sadzobník" v § 151 ods. 5 OSP. Hlušák argumentuje, že odkaz na sadzobníky v tomto ustanovení je odkazom na advokátsku tarifu, a že tarifa by mala zohľadňovať nielen hodnotu sporu, ale aj iné faktory. Zároveň by súd mal mať možnosť náhradu trov upraviť v kontexte daného sporu na nejakú "rozumnú" úroveň.
František Sedlačko poukazuje na praktické problémy, ktoré by vznikli pri zohľadňovaní zmluvnej odmeny advokáta pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Pýta sa, kto by posudzoval objektívnu adekvátnosť výšky odmeny advokáta a na základe akých predvídateľných kritérií. Upozorňuje tiež na možné regionálne rozdiely v cenách právnych služieb a na riziko špekulácií.
Martin Magál v reakcii na Sedlačkov príspevok argumentuje, že tarifa predstavuje vyjadrenie objektivizovanej hodnoty účelne poskytnutých právnych služieb len v stave do roku 1990, keď vyhláška o odmenách advokátov zaviedla pojem zmluvnej odmeny. Tvrdí, že advokáti aj klienti čoraz častejšie vnímajú hodnotu účelne vynaložených právnych služieb cez jej zmluvne stanovenú výšku, častokrát na báze hodinovej sadzby.
V trestnom konaní je úprava náhrady trov konania odlišná od úpravy v civilnom konaní. Trestný poriadok upravuje náhradu trov, ktoré znáša štát, trov obvineného, poškodeného, odmeny obhajcu, splnomocnenca poškodeného a pod. Otázne je, či má obvinený nárok na náhradu trov obhajoby, ak bol právoplatne oslobodený spod obžaloby alebo ak bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené.
Súčasná právna úprava neupravuje náhradu účelne a preukázateľne vynaložených trov obhajoby obvineného a jediné ustanovenie, ktoré sa tejto otázky dotýka, je uvedené v § 119 ods. 4 Trestného poriadku. Táto právna norma však neuvádza, kedy, ako a kým majú byť takto účelne vynaložené náklady obvinenému nahradené.
JUDr. Filip Geleta v článku, s ktorým pracuje, argumentuje, že takto opísaný právny stav de lege lata je v rozpore s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý proces. Tvrdí, že právoplatne oslobodená osoba sa náhrady trov konania v trestnom procese nedomôže, a ak chce dosiahnuť refundáciu nákladov vynaložených na obhajcu, musí iniciovať civilné konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
JUDr. Geleta navrhuje, aby Trestný poriadok upravoval nárok obvineného na náhradu trov obhajoby v prípade, ak bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené alebo ak bol oslobodený spod obžaloby. Navrhuje tiež, aby sa tento nárok posudzoval v závislosti od dôvodu zastavenia trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby.
V praxi sa vyskytujú problémy pri vyčíslení a uplatnení nároku na náhradu trov konania, najmä v odvolacom konaní. Komplikácie sa týkajú náhrady trov civilného konania, kde advokát zastupoval procesne úspešného účastníka v odvolacom konaní.
Podľa § 151 ods. 1 OSP rozhoduje súd o povinnosti nahradiť trovy konania na návrh a spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia.
V odvolacom konaní však odvolací súd nie je povinný vyzvať účastníka konania na vyčíslenie trov, a to ani vtedy, ak rozhoduje bez pojednávania. V týchto prípadoch sa účastník resp. jeho advokát môžu o termíne verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu dozvedieť - v značne krátkej lehote - iba z úradnej tabule súdu, čo v mnohých konkrétnych prípadoch predstavuje z praktického hľadiska značnú prekážku náležitej informovanosti.
Vzhľadom na uvedené problémy sa advokátom odporúča, aby trovy odvolacieho konania vyčíslili vopred z vlastnej iniciatívy. V opačnom prípade je klient vystavený reálnemu riziku nepriznania náhrady trov odvolacieho konania. Druhou alternatívou je pravidelné monitorovanie úradných tabúľ odvolacích súdov, príp. webovej stránky Ministerstva spravodlivosti SR a vyčíslenie trov v nadväznosti na obsah verejne vyhláseného rozsudku.
V aplikačnej praxi sa vyskytujú spory o účelnosti vynaložených trov. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť v spojitosti s uplatňovaním práv a obranou účastníka. Táto otázka je vecou úvahy súdu, ktorá však musí byť vždy dostatočným spôsobom odôvodnená.