Notársky úrad JUDr. Simov: Prehľad osobností a ich prínos

Tento článok sa zameriava na prehľad osobností spojených s notárskym úradom JUDr. Simov a ich prínos v rôznych oblastiach spoločenského a kultúrneho života na Slovensku. Predstavíme si významné postavy, ktoré sa venovali nielen právu a notárstvu, ale aj vede, kultúre a vzdelávaniu.

Ján Jovanka (18. 4. 1694 Dolný Kubín - 5. 7. 1773)

Ján Jovanka bol príslušníkom oravského zemianskeho rodu. Vzdelanie získaval v Kežmarku a v Debrecíne, neskôr pokračoval na kolégiu v Prešove a na univerzite vo Wittenbergu. Po návrate pôsobil ako rektor školy v Necpaloch a evanjelický farár vo Vrbovciach, v Prietrži a v Štítniku. V roku 1741 sa stal superintendentom potiského dištriktu.

Po návrate zo štúdií bol obvinený z tajného kázania a odsúdený na trest smrti, no prepustený na zákrok oravského podžupana J. Okoličániho. Bol ovplyvnený nemeckou teologickou spisbou a spolupracoval s Danielom Krmanom na preklade Biblie. Po Krmanovom uväznení vydal jeho Slovenskú cirkevnú agendu (1734) a prepracovaný Dvojitý katechizmus učení křesťanského (1738). Písal barokovú náboženskú literatúru výchovno-vzdelávacieho charakteru, skladal a z nemčiny prekladal náboženské piesne.

Dielo:

  • Nucleus veritatis (Wittenberg, 1719)
  • De causis turbarum in ecclesia (1721)
  • Gruntovní vysvětlení katechysmu D. M. Luthera… (1738)
  • Rozebrání částek některých katechysmu Dra M. Luthera (1742)
  • Spasitedlná příprava k smrti… (1742)
  • Líbezné jádro celého křesťanského ev. učení…

Juraj Jurecký (7.9.1719 - ?)

Juraj Jurecký študoval na artikulárnej škole v Leštinách a na evanjelickom lýceu v Kežmarku a Bratislave. Pôsobil ako rektor školy v Prietrži a dvorný kazateľ Uayovcov v Uhrovci. Od roku 1748 bol evanjelickým farárom v Nitrianskej Strede. Je autorom pohrebnej reči, náboženskej príručky a piesne v Jakobeiho funebráli. Jeho najvýznamnejšia práca je o histórii evanjelikov. Napísal dielo Auxilio Altissimi. Sumrha víry křesťanské pro malé dítky a začátečníky.

Samuel Šimko (22. 3. 1748 Liptovská Sielnica - 15. 2. 1833)

Samuel Šimko študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Pôsobil ako evanjelický farár vo Veličnej, Banskej Bystrici-Radvani a Banskej Štiavnici. Bol zakladateľom osvietenskej učenej spoločnosti Societas ex totius monarchiae Austriacae viris eruditis coacta. V rokoch 1793-1803 vydával a redigoval ročenku Novi ecclesiastico-scholastici Annales evangelicorum aug. et helvet. confessionis in Austriaca haereditarium, do ktorej prispieval správami a recenziami domácej i zahraničnej knižnej tvorby.

Prečítajte si tiež: Notárske služby na Račianskom Mýte

Usiloval sa o pozdvihnutie cirkevného školstva a vzdelanostnej úrovne širších vrstiev obyvateľstva. V Banskej Štiavnici založil súkromnú školu pre chlapcov a dievčatá a školskej problematike sa venoval aj publicisticky. Príležitostnými básňami prispel do zborníkov na počesť rektora bratislavského lýcea J. Carmen, quod dum D. Joannes Georgius Stretsko… Bratislava 1780; Ita celeberrimo gymnasii a. c. Posoniensis rektori Joanni Georgio Stretsko die nomini ejus sacra … Bratislava 1782; Svaté kázaní, kteréž… měl v chrámě ev. Radvanském.

Gašpar Hrabovský (1757 Dolný Kubín - 27. 3. 1803)

Gašpar Hrabovský po štúdiách práva pôsobil ako prokurátor dištriktuálneho súdu v Prešove a neskôr kráľovského súdu v Budíne. Bol členom radikálno-demokratického hnutia uhorských jakobínov, ktorého cieľom bolo zvrhnúť feudalizmus a monarchiu a zmeniť Uhorsko na buržoáznu republiku. Do hnutia ho získal J. Hajnóci a bol aj členom slobodomurárskej lóže. Opísal časť jakobínskeho katechizmu - pravidiel tajného spolku.

František Abaffy (1732 Horná Lehota - 15. 3. 1817)

František Abaffy pochádzal z oravskej vetvy šľachtického rodu. Študoval právo, filozofiu a dejiny na univerzite v Trnave. Hospodáril na rodinných majetkoch v Hornej Lehote a v rokoch 1760-1770 bol podžupanom Oravskej stolice. Funkcie sa vzdal kvôli cestovateľským plánom. Od roku 1772 precestoval viaceré európske štáty. Bol prívržencom myšlienok francúzskych osvietencov a členom slobodomurárskej lóže. V jeho peštianskom dome sa schádzali príslušníci hnutia uhorských jakobínov. Pripisuje sa mu autorstvo slovenskej a maďarskej parafrázy Marseillaisy, anonymných letákov a piesní, odsudzujúcich zastarané feudálne pomery v Uhorsku, obhajujúce slobodu vierovyznania a návrat k prostému životu. Po odhalení Martinovičovho sprisahania uhorských jakobínov v roku 1794 ho zatkli, postavili pred súd, svoju časť na sprisahaní však poprel.

Dielo:

  • Pro se Franciscus Abaffy… (Budapešť, 1790)
  • Declaratio statuum catholicorum… (1791)
  • Vox clamantis in deserto

Augustín Abaffy (11. 7. 1799 Horná Lehota - 15. 6. 1874)

Augustín Abaffy po štúdiách hospodáril na rodinnom majetku a pôsobil v správe Oravskej stolice. V rokoch 1837-44 bol jej podžupanom a v roku 1860 komisárom. Bol prívržencom Adresnej - Deákovej strany a ideologický a politický predstaviteľ záujmov drobnej a strednej šľachty. Za príčinu biedy ľudu označil jeho nevzdelanosť a zaostalosť. S bratom propagoval zakladanie vzorových hospodárstiev, racionálny chov dobytka a moderne riadené hospodárstvo. V roku 1840 bol poslancom uhorského stavovského snemu.

Jozef Aponi (1740 - 14. 4. 1824)

Jozef Aponi pochádzal z Oravy. Po roku 1772 sa s rodinou presťahoval z Hornej Lehoty do Miškolca. Na Slovensku sa nachádza jeden jeho nástroj, dokončený v roku 1796 v kostole v Rimavských Janovciach. Jeho prospektové masívne píšťaly sú zdobené nad i pod lábiom tepaným ornamentom. Z maľovaných maskarón na lábiách jeho nástroja v obci Fáj (Maďarsko), dokončeného v roku 1804.

Prečítajte si tiež: Dôležité informácie o Notárskom úrade JUDr. Tóth

Anton Bielik (5. 7. 1808 Hladovka - 23. 1. 1892)

Anton Bielik po absolvovaní kňazského seminára pôsobil ako katolícky farár v Bobrovci. Založil v roku 1840 podľa írskeho vzoru prvý Spolok miernosti na Slovensku, ktorý organizoval protialkoholické hnutie a osvetovú činnosť. Pomáhal pri vzdelávaní zakladaním škôl a finančne podporoval mladých učiteľov.

Dimitrij Andrusov (7. 11. 1897 Radošina - 1. 4. 1976 Bratislava)

Dimitrij Andrusov študoval na gymnáziu v Nitre a právo v Bratislave. Od roku 1921 pôsobil ako notár vo Veličnej, neskôr ako komisár a radca politickej správy na okr. úradoch v Kremnici, Kysuckom Novom Meste, Skalici, Levoči, Nových Zámkoch, Nitre, Liptovskom Mikuláši. Neskôr pracoval v Národopisnom ústave SAV a Archeologickom ústave SAV v Košiciach. Bol vlastivedným pracovníkom, úspešným najmä v archeológii.

Ako študent gymnázia zbieral archeologické pamiatky z okolia rodiska pre župné múzeum v Nitre. Na Orave skúmal ľudovú architektúru, kroje a ľudovú remeselnú výrobu, v Kremnici dejiny baníctva a miestne názvy, na Kysuciach zbieral národopisný materiál a opísal ľudové zvyky. Udržiaval kontakty so SNM a vedeckými odborníkmi MS v Martine, s miestnymi múzeami. Ako pracovník Archeologického ústavu SAV uskutočnil výskumy na strednom Zemplíne (Somotor, Tibava), novými nálezmi prispel k objasneniu historického vývoja na východnom Slovensku v dobe bronzovej.

Dielo:

  • Výsledok archeologického prieskumu na zemplínsko-užskej nížine v rokoch 1953-54 (Vlastivedný sborník 1, Košice, 1955)
  • Bronzový poklad zo Somotoru na východnom Slovensku (Archeologické rozhledy, 1955)
  • Pohrebisko z doby medenej v Tibave na východnom Slovensku (Slovenská archeológia, 1959)
  • Zemplín vo svetle novších archeologických nálezov (Nové obzory, 1960)

Dimitrij Andrusov (R. 1915 Petrohrad - 1. 4. 1976 Bratislava)

Dimitrij Andrusov maturoval na gymnáziu v Petrohrade a študoval na univerzite v Petrohrade, na Sorbonne v Paríži a na Českom vysokom učení technickom a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1926 spolupracoval so Štátnym geologickým ústavom, neskôr pracoval na prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, Geologickom ústave Slovenskej vysokej školy technickej v Košiciach a v Martine a na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.

Bol vynikajúci, medzinárodne renomovaný geológ, ktorý sa venoval stratigrafii, tektonike, paleontológii, ložiskovej a inžinierskej geológii. V prvom období skúmal Český masív, potom karpatskú sústavu na území ČSR. Geologický výskum na Slovensku začína na Orave v Oravskom Podzámku. Spočiatku sa sústredil na výskum bradlo-vého pásma, v 5-zv. monografii Geologický výskum bradlového pásma Západných Karpát (1931-55) syntetizujúco objasňoval jeho tektoniku a stratigrafiu. Na území Oravy sú v oblasti aplikovanej geológie významné jeho početné expertízy a posudky spojené s projektovaním výstavby Oravskej priehrady i riešením viacerých geologických problémov v priebehu samotnej výstavby. Medzi prvými sa začal zaoberať inžiniersko-geologickými problémami hradného brala Oravského hradu. Venoval sa aj riešeniu hydrogeologických pomerov minerálnych vôd v Oravskej Polhore.

Prečítajte si tiež: Informácie o notárskych službách v Dúbravke

Bol autorom monografických prác o geológii Slovenska, okolo 300 štúdií a článkov v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch a zborníkoch, odbornými heslami prispel do Geologického slovníka a i. encyklopedických prác, zú-častnil sa na zostavení Prehľadnej geologickej mapy Československa. Výsledky svojich výskumov využil v praxi. Riešil praktické geologické úlohy súvisiace so stavbou priehrad, tunelov, železníc, najmä s vyhľadávaním nerudných nerastných surovín. Spoluzakladateľ a vedúci geologických výskumných pracovísk. Zaslúžil sa o rozvoj odborného geologického časopisectva na Slovensku, r. 1940-45 redigoval Práce Št. geologického ústavu.

Dielo:

  • Geologický výzkum vnitřního bradlového pásma v Západních Karpatech 1-3 (Praha 1931, 1938)
  • Subtatranské príkrovy Západných Karpát (Praha 1936)
  • Geologie Slovenska (Praha 1938)
  • Geológia československých Karpát 1-3 (Bratislava 1958, 1959, 1965)
  • Grundriss der Tektonik der Nördlichen Karpaten (Bratislava 1968)
  • Stratigrafický slovník Západných Karpát 1

Anton Hykisch (27. 5. 1935 Dolný Kubín - 16. 5. 2024 Bratislava)

Anton Hykisch študoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne a na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Pôsobil ako dramaturg a vedúci filmového vysielania v Čs. televízii v Bratislave a predseda televíznej sekcie Slovenského zväzu filmových a televíznych umelcov. Ako prozaik debutoval zbierkou poviedok Dom pre živých (1962), vzápätí vydal druhú knihu próz Ticho, ktoré si tu zanechal (1964). Obidvoma sa zaradil medzi vyzretých prozaikov vtedajšej mladej generácie, usilujúcej sa o prezentáciu umelecky pravdivého obrazu doby, vrátane negatívnych javov, dezilúzie a skepsy človeka v totalitnom režime. V televíznej dramaturgii spolup.

tags: #notársky #úrad #JUDr. #Simov #recenzie