Nová Zmluva: Stretnutie so Živým Ježišom a Cesta k Premene

Nová zmluva, uzatvorená v krvi Ježiša Krista, predstavuje prelomový bod v dejinách spásy, ktorý prináša hlbokú zmenu v srdciach ľudí a otvára cestu k osobnému vzťahu s Bohom. Na rozdiel od Starej zmluvy, ktorá bola zameraná na dodržiavanie vonkajších predpisov a ceremónií, Nová zmluva sa dotýka vnútra človeka a vedie ho k premene a spoločenstvu s Bohom.

Stará Zmluva: Zákon a Jeho Účel

Po vyjdení z Egypta Boh uzavrel s potomkami Abraháma, Izáka a Jákoba, ktorí sa v Egypte rozrástli v početný národ, zmluvu. Bolo to veľmi dramatické. Nad Horébom, čo je jedna hora Sinajského pohoria, došlo k mocnej Božej epifánii. Boh sa začal na tomto mieste prejavovať, vrchol hory zahalil dym, všetko sa triaslo a celý výjav sprevádzal silný zvuk trúby. Nečudo, že sa všetok ľud bál. Nechceli sa k vrchu ani priblížiť, aby nezomreli a ako svojho zástupcu vyslali Mojžiša priamo do prítomnosti živého Boha. Na vrchu odovzdal Všemohúci Mojžišovi dosky zákona (desať slov alebo Desatoro) a hneď mu dával aj ďalšie inštrukcie a nariadenia, ktoré sú obsahom zmluvy uzavretej medzi Bohom a izraelským národom.

Táto zmluva sa obvykle delí na tri časti. Hovoríme o zákone morálno-duchovnom, občianskom a ceremoniálnom. Srdcom zákona je tzv. Desatoro a každý veriaci by s ním mal byť oboznámený a rozmýšľať o tom, aká je jeho funkcia. Porozumenie celej otázke zákona nie je ľahké, ale bez tohto porozumenia nevieme uchopiť ani veľkosť Zmluvy Novej, ktorá je v krvi Kristovej. Na doskách zákona sa ľudia prvý raz oboznámili s Božím názorom, alebo ak chcete, s Božími parametrami alebo požiadavkami na správanie ľudí voči Bohu, aj k sebe navzájom. Samozrejme, že už pred existenciou kamenných dosiek platilo všetko, čo bolo na nich napísané, len sa to nepočítalo. Boží názor na klamstvo, krádež, smilstvo a iné je ten istý od raja až doteraz. Všetky prikázania, ktoré nám Boh dal, sú logické a každý rozumný človek s nimi môže súhlasiť.

Desatoro: Základný Morálny Kódex

Desatoro, ktoré Boh zjavil Mojžišovi na vrchu Sinaj, predstavuje základný kameň morálneho zákona. Zahrnuje prikázania, ktoré sa týkajú vzťahu človeka k Bohu a k blížnym.

1. Prvé prikázanie: Je len jediný Boh (nie je možné k nemu žiadneho pridať). Nielenže toto prikázanie je pravdivé, ale je aj veľmi múdre. Keby bolo Bohov viac, museli by mať rozličné charakterové črty a už by neboli dokonalí.
2. Druhé prikázanie: Neučiníš si modly. Upozorňujem, že toto prikázanie bolo prekročené ako prvé, keď Izrael vyrobil zlaté teľa. Dodnes je najväčším problémom, lebo Biblia odhaľuje, že máme k modlám neodolateľný ťah - afinitu. Modla je čokoľvek materiálne (nezáleží na tom, či je to zo sadry alebo zo zlata) sformované aj nesformované (socha alebo meteorit) a človek od toho očakáva sprostredkovanie Božej milosti.
3. Tretie prikázanie: Meno. V ľudskom jazyku je niečo, čo ho núti rúhať sa Bohu, slová ako Boh alebo Ježiš sa celkom bežne používajú ako citoslovce. Ne­znovuzrodený človek nevie tieto rúhania dať preč zo svojho jazyka. Naproti tomu bohabojný človek vyberie z bežnej hovorovej reči hovorenie o Bohu, lebo Boh je pre neho realita a má voči nemu rešpekt.
4. Štvrté prikázanie: Sobota.
5. Piate prikázanie: Cti otca svojho a svoju mať, aby si žil dlho a dobre ti bolo na zemi.
6. Šieste prikázanie: Nezabiješ. Niekedy sa čitatelia Starého zákona čudujú v súvislosti s týmto prikázaním, koľko v Starom zákone vytieklo krvi. Primárnym cieľom tohto prikázania je ochrana života. Už od Noacha platí: Kto by vylial krv človeka, toho krv bude vyliata. Práve tak, ako realita trestu drží na uzde vrahov a násilníkov, často mier a sloboda sú výsledkom víťaznej bitky. S touto optikou treba čítať Starý zákon, lebo prakticky všetci Boží muži vyliali krv, ale niektorí tak urobili spravodlivo, a iní ako svojvoľníci a násilníci. A už vôbec sa toto prikázanie nevzťahuje na zabitie zvierat.
7. Siedme prikázanie: Nepokradneš.
8. Ôsme prikázanie: Nezosmilníš. Vyššie sme konštatovali, že Boží morálny zákon sa nemení. Nezosmilníš platilo vždy, ale nikdy nebolo tak aktuálne ako dnes, respektíve nikdy nerobilo kresťanom také problémy. Mnohí by aj nasledovali Pána, lebo súhlasia s tým, že človek má byť dobrý, nemá klamať, robiť násilie alebo kradnúť, ale v súvislosti s týmto prikázaním si ľudia pýtajú výnimku.
9. Deviate prikázanie: Nevydáš krivého svedectva.
10. Desiate prikázanie: Nepožiadaš domu, manželky, sluhu… Upozorňujem, že tu ide celkom jednoznačne o prikázanie jedno, nie dve. Žiadostivosť je túžba po niečom, čo mi Boh nedáva, ale ja si to chcem zobrať do svojho vlastníctva. Človek, ktorý došiel k požehnaniu tak, že siahol na požehnanie iného človeka, je v rozpore s týmto prikázaním. Uspokojme sa s tým, čo nám dáva Pán a učme sa žiť tak, aby tieto požehnania mohol rozmnožiť, a to legálne.

Bohoslužobný Poriadok a Obete

Spolu s kamennými doskami Boh začal dávať inštrukcie bohoslužobného poriadku v stánku stretávania. Prečo? Po prvé, bolo jasné, že Izraelci nebudú schopní morálnemu zákonu vyhovieť a bohoslužba, pri ktorej boli donášané krvavé obete za hriechy, vedela sprostredkovať milosť a odpustenie hriechov. Presnejšie povedané, odsúvala rok po roku definitívne riešenie hriechu až do obeti Pána Ježiša Krista. Po druhé, stánok mal byť vybudovaný na to, aby mohla nad truhlou zmluvy prebývať Božia sláva - Šekina. Tretím dôvodom bohoslužby bolo požehnanie. Aby bola bohoslužba prijatá, museli byť splnené tri podmienky. Po prvé, museli byť prítomné obete, bez zástupnej obete nie je možné priblížiť sa k Bohu. Po druhé, obete nemohol prinášať hoci­kto, ale ľudia k tomu vyvolení, so zodpovedajúcim rodokmeňom, ktorý siahal až k Áronovi. Po tretie, obetovať bolo možné presne určeným spôsobom, na presne určenom mieste. Do doby zákona patriarchovia obetovali na oltároch, ktoré stavali na rôznych miestach v kanaánskej zemi. Po zriadení stánku už to možné nebolo. Tento bohoslužobný poriadok bol iba predobrazom milosti, ktorá sa mala zjaviť v osobe Mesiáša Ježiša Krista Nazaretského.

Prečítajte si tiež: Dôsledky Zmeny Zmluvy

Nová Zmluva: Milosť a Pravda v Ježišovi Kristovi

„A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy. (…) Lebo zákon je daný skrze Mojžiša; milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,14;17) Ježiš bol zároveň obeťou, veľkňazom aj chrámom. Ježiš Kristus v plnej miere vyhovel požiadavkám zákona morálneho, nikdy neprestúpil žiadne prikázanie, nikdy nezhrešil, preto sa v Jeho osobe mohla naplniť aj požiadavka milosti.

Zákon je dobrý, zákon nemôže byť zlý, lebo prišiel od Boha. Veriaci žijúci pod milosťou majú niekedy tendenciu zákonom pohŕdať. Nie je to správne: „… Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný pod hriech.“(Rim 7,14) Takže, stále dochádza k tomu, že človek ako hlinená nádoba narazí na kamenné dosky zákona, prikázanie ho obviní, usvedčí a odsúdi na smrť. Tento konflikt nie je možné vyriešiť tým, že sa zákon zmení, lebo je dokonalý. To, čo bolo treba zmeniť, je ľudské srdce. História Izraela, ktorý žil pod zákonom, jasne hovorí o tom, že pod zákonom žiť nevedeli, hoci sa o to mnohí snažili. Panovníci, ktorí sa celou silou snažili o obnovu Izraela, zvyčajne pozdvihli národ na úroveň nižšiu, ako bola na začiatku. Vidíme vždy pád. Od poriadku, ktorý zaviedol Mojžiš, až po hanebnú zvrátenosť Benjamíncov, od skvelého kráľa Dávida, po modlára Manassesa.

Zmena Srdca: Podstata Novej Zmluvy

Nová zmluva je založená na zmene srdca. „Lebo toto je zmluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútorností a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.“ (Jer 31,33) Ako dôjde k zmene srdca? Tým, že sa slovo Božie, evanjelium o Ježišovi Kristovi, dotkne srdca človeka a človek sa podriadi Ježišovi ako Pánovi a dovolí Mu, aby vykonal v jeho srdci potrebné zmeny. Tento proces sa volá znovuzrodenie a každý, kto ho prežil, veľmi dobre vie, že v jeho srdci došlo k zmenám.

Sobota v Novej Zmluve

Zrejme nemáme problém stotožniť sa s prikázaniami z kamenných dosiek rad za radom, čo však so sobotou. Vždy, keď niekto vyučuje o zákone, čakám, ako sa vysporiada práve s týmto prikázaním, alebo inak: Chce Boh, aby sme dodržiavali (svätili) jeden deň v týždni tak, ako je to predpísané v Mojžišovskom zákone? Som presvedčený, že nie. Ako to je možné. Na jednej strane tvrdíme, že sa treba prikázaniam podriadiť a na strane druhej o štvrtom prikázaní hovoríme niečo iné. Odpoveď nájdeme v liste Židom v 4. kap. verše 4,5,7,8: „Lebo o siedmom dni povedal kdesi takto: A Boh odpočinul siedmeho dňa od všetkých svojich diel. A tuto zase: Nevojdú do môjho odpočinku! (…) zase určuje akýsi deň: Dnes, hovoriac v Dávidovi po toľkom čase, ako je povedané: Dnes, keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc! Lebo keby ich bol Jozua uviedol do odpočinku, nehovoril by po všetkom tomto o inom dni.“ List Židom konštatuje, že snaha o dodržovanie soboty nedoniesla skutočný odpočinok, preto Boh hovorí o inom dni, ktorý odpočinok prinesie. Ktorý to je deň? Je to deň, keď sme uverili, keď sme vošli do Krista, keď sme vošli do jediného večného dňa, ktorý je v nebesiach. Podklady k tomu, že sobotu nemusíme svätiť starozákonným spôsobom, nájdeme aj na iných miestach Písma. Predovšetkým je dôležité, že veriaci zo židov, ktorí sobotu dodržiavali, apoštoli, o ktorých autorite nikto nepochybuje, sobotu pohanom nenariadili. My sme sa síce v duchu dostali do úplne inej dimenzie, ale naše telo naďalej zostáva v časopriestore. Týždenný rytmus tu je od založenia sveta a bude tu dovtedy, pokiaľ nebude nové nebo a nová zem. Preto vítame víkend. Zdá sa, že subotniky (oslava soboty prácou) nikde na svete nedoniesli očakávaný výsledok. Ťažko sa to chápe, ale zdá sa, že odpočinok v sobotu niečo prináša. Je pravda, že celý týždeň patrí Pánovi, ale v sobotu sa večnosť stretáva s časnosťou, podobne ako sa duchovná dimenzia stretáva s prirodzeným svetom v Jeruzaleme a podobne, ako sa Boh stretáva s celým ľudstvom skrze Izrael. Podobne je to aj s majetkom. Všetok tvoj majetok patrí Bohu, ale Pán sa ho dotýka skrze tú časť, ktorú si oddelil Jemu. Tak isto celý tvoj čas je pod Božou kontrolou, ale Boh sa ho dotýka cez tie chvíle, ktoré oddeľuješ pre Neho (komôrka, bohoslužba).

Veľmi nerád by som vás uviedol do zmätku, preto chcem jasne povedať, že na týchto veciach nezávisí spasenie tvojej duše. O spasenie neprídeš, keď v živote neuvidíš Jeruzalem, ani keď v sobotu budeš pracovať. Spasenie je z viery v Ježiša Krista, ale som presvedčený, že sa oplatí nad týmito vecami rozmýšľať. Ešte dôležitý fakt ohľadom soboty. Sobota nikdy nebola ani nebude nedeľa. Nedeľa je prvý deň v týždni a má úplne iný význam ako sobota. Tvrdiť, že nedeľa nahradila sobotu, znamená chcieť prepísať alebo poopraviť kamenné dosky.

Prečítajte si tiež: Dôležité informácie o zmluve na dobu určitú

Služba Ducha a Sloboda

„Nieže by sme boli dostatoční sami od seba niečo pomyslieť, ako sami zo seba, ale naša dostatočnosť je z Boha, ktorý nás aj učinil dostatočných za služobníkov novej zmluvy, nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, ale Duch oživuje. A jestli služba smrti, v literách, vyrytá na kameňoch, bola slávna, takže nemohli synovia Izraelovi hľadieť do tvári Mojžišovej pre slávu jeho tvári, pominuteľnú, ako by potom nemala byť služba Ducha slávna! Lebo ak bola služba odsúdenia slávna, služba spravodlivosti je omnoho slávnejšia! Ba zrovna ani nebolo oslávené, čo bolo oslávené, v tej čiastke, v službe odsúdenia, pre zvrchovanú slávu nasledujúcej služby Ducha. Lebo ak to pominuteľné skrze slávu, tým viac to, čo trvá, v sláve. Majúc tedy takú nádej, používame veľkú smelosť, a nie ako Mojžiš, ktorý kládol zásteru na svoju tvár, aby nehľadeli synovia Izraelovi na koniec toho, čo išlo pominúť. Ale ich mysle sa zatvrdili, lebo až do dnešného dňa zostáva tá istá zástera pri čítaní starej zmluvy neodostretá, lebo sa Kristom odstraňuje. Ale až dodnes, kedykoľvek sa číta Mojžiš, leží zástera na ich srdci; ale hneď, ako by sa obrátilo k Pánovi, vôkol sa odníma zástera. A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda.

Rozdiely Medzi Starou a Novou Zmluvou

1. Na rozdiel od Novej, Stará zmluva sa nedotýkala srdca človeka, osobný vzťah s Bohom nielenže nebol taký ľahký, ale nebol ani dôležitý. Židov viacej zaujímalo to, čo robia oni, ako to, aký je Boh.
2. Stará zmluva bola zameraná na správne dodržanie predpísaných ceremónií, Nová zmluva je zameraná na podstatu, ktorou je Božia sláva.
3. Stará zmluva donášala odsúdenie, Nová zmluva donáša milosť a slobodu.

Stretnutie so Živým Ježišom: Cesta k Obráteniu, Spoločenstvu a Solidarite

Prináša mi neskonalé požehnanie, keď si uvedomím, že mám tú milosť patriť k ľudu Novej zmluvy. Na druhej strane, nemôžeme pohŕdať Zmluvou Starou. Žime rozumný, triezvy život, dávajme si pozor na zákonníctvo, ale na druhej strane si dávajme pozor, aby sme milosť nechápali nezodpovedne a slobodu nedávali za príčinu telu.

1. Cirkev v Amerike, plná radosti z prijatia viery a vďačná Kristovi za tento nesmierny dar, prednedávnom slávila päťsto rokov od začiatku hlásania evanjelia na svojom území. Táto spomienka spôsobila, že všetci americkí katolíci si viac uvedomili Kristovu túžbu stretnúť sa s obyvateľmi takzvaného Nového sveta a začleniť ich do svojej Cirkvi a tak sa stať súčasťou dejín tohto svetadiela. Evanjelizácia Ameriky je nielen darom od Pána, ale aj zdrojom novej zodpovednosti. Vďaka pôsobeniu tých, ktorí dlho a na veľkom území evanjelizovali tento svetadiel, sa z Cirkvi a Ducha zrodili nespočetní synovia.1 V ich srdciach tak v minulosti, ako aj v prítomnosti neprestajne znejú slová apoštola: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16). Toto poslanie sa týka celej Cirkvi a Cirkev v Amerike je v tejto mimoriadnej chvíli pozvaná, aby ho prijala a s láskyplnou veľkodušnosťou odpovedala na túto základnú úlohu evanjelizovať. To podčiarkol v Bogote i môj predchodca Pavol VI., prvý pápež, ktorý navštívil Ameriku: „Je našou úlohou, (Pane Ježišu), ako tvojich služobníkov a správcov tvojich Božích tajomstiev (porov. 1 Kor 4, 1; 1 Pt 4, šíriť poklady tvojho slova, tvojej milosti, tvojho príkladu medzi ľuďmi.“2 Povinnosť evanjelizovať znamená pre Kristovho učeníka naliehavú potrebu lásky k blížnemu. „Źenie nás Kristova láska“ (2 Kor 5, 14), tvrdí apoštol Pavol, pripomínajúc, koľko pre nás Boží Syn urobil prostredníctvom svojej spasiteľnej obety: „Jeden zomrel za všetkých… aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (porov. Opakované slávenie výročí zvlášť pripomínajúcich Kristovu lásku k nám vyvoláva v mysli zároveň s vďačnosťou potrebu „hlásať Božie obdivuhodné skutky“, čiže evanjelizovať. Preto sa spomienka na nedávne slávenie päťstého výročia príchodu evan jeliového posolstva do Ameriky, teda okamihu, keď Kristus pozval Ameriku k viere, a nastávajúce Jubileum, v ktorom Cirkev oslávi 2 000 rokov od vtelenia Božieho Syna, stávajú mimoriadnymi prí ležitosťami, pri ktorých spontánne stúpajú zo srdca prejavy našej vďačnosti Pánovi.
2. Práve v deň, keď sa dovŕšilo päťsto rokov od začiatku evanjelizácie Ameriky, 12. októbra 1992 som v túžbe otvoriť nové obzory a dať nový impulz evanjelizácii v otváracom prejave k zasadaniu IV. vše obecnej konferencie latinskoamerického episkopátu v Santo Domingu navrhol synodálne stretnutie „s cieľom podporiť spoluprácu medzi rozličnými miestnymi cirkvami,“ aby sme v rámci úlohy novej evanjelizácie a ako výraz biskupského spoločenstva spoločne čelili „problémom spojeným so spravodlivosťou a solidaritou medzi všetkými národmi Ameriky“.3 Kladné prijatie, s ktorým biskupi Ameriky odpovedali na môj návrh, mi umožnilo v apoštolskom liste Tertio millennio adveniente oznámiť úmysel zvolať synodálne zhromaždenie zamerané jednak na „problematiku novej evanjelizácie v obidvoch častiach tohto kontinentu, ktoré sú také odlišné svojím pôvodom i dejinami, a jednak na tematiku spravodlivosti a medzinárodných ekonomických vzťahov, majúc na pamäti ohromný rozdiel medzi Severom a Juhom“.4 Bolo teda možné začať práve spomenuté prípravné práce, aby sa konečne dospelo k sláveniu Mimo riadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Ameriku, ktoré sa konalo vo Vatikáne od 16. novembra do 12.
3. V súlade s počiatočnou myšlienkou a povypočutí podnetov Rady pre prípravu synody, ako aj po živom súhlase mnohých pastierov Božieho ľudu na americkom kontinente som vyhlásil tému Mimoriadneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Ameriku: Stretnutie so živým Ježišom, cesta k obráteniu, spoločenstvu a solidarite v Amerike. Takto formulovaná téma jasne poukazuje na centrálne postavenie zmŕtvychvstalého Krista, prítomného v živote Cirkvi, ktorý vyzýva na obrátenie, spoločenstvo a solidaritu. Východiskovým bodom takého programu evanjelizácie je zaiste stretnutie s Pánom.
4. Skúsenosť prežitá počas zhromaždenia mala bezpochyby charakter stretnutia s Pánom. S potešením si spomínam zvlášť na dve slávnostné koncelebrácie v Bazilike svätého Petra, pri slávnostnom otvorení a pri ukončení prác na zhromaždení, kde som bol hlavným celebrantom. Stretnutie so zmŕtvychvstalým Pánom, pravdivo, skutočne a podstatne prítomným v Eucharistii, vytvorilo duchovnú atmosféru, ktorá umožnila všetkým biskupom účastným na zhromaždení synody spoznať, že sú nielen bratmi Pána, ale i členmi biskupského kolégia, túžiacimi ísť pod vedením Petrovho nástupcu v stopách Dobrého pastiera a slúžiť putujúcej Cirkvi vo všetkých oblastiach tohto kontinentu. Bezpochyby niektoré predchádzajúce skutočnosti nepriamo, no účinne prispeli k zaisteniu tohto priateľského ovzdušia zhromaždenia synody. Na prvom mieste treba spomenúť zážitok spoločenstva počas predchádzajúcich plenárnych zhromaždení latinskoamerických biskupov v Rio de Janeiro (1955), Medelline (1968), Pueble (1979) a Santo Domingu (1992). V nich pastieri Cirkvi z Latinskej Ameriky mali možnosť spoločne ako bratia zamyslieť sa nad najnaliehavejšími pastoračnými problémami v tejto oblasti kontinentu.
5. V prvom návrhu, ktorý som predložil v Santo Domingu a týkal sa možnosti sláviť mimoriadne zhromaždenie synody, som ohlásil, že „teraz na prahu tretieho kresťanského tisícročia a v dobe, keď padli mnohé ideologické bariéry a hranice, Cirkev považuje za nevyhnutnú úlohu ešte lepšie duchovne spojiť všetky národy, ktoré tvoria tento veľký svetadiel, a zároveň, vychádzajúc z náboženského poslania, ktoré je jej vlastné, podporiť medzi nimi ducha solidarity“.5 Prvky, ktoré sú spoločné všetkým národom Ameriky a z ktorých vychádza aj spomínaná kresťanská identita ako opravdivá snaha o upevnenie vzťahov solidarity a spoločenstva medzi rôznymi prejavmi bohatého kultúrneho dedičstva tohto svetadiela, sú rozhodujúcim momentom, kvôli ktorému som požiadal, aby sa Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody zamýšľalo nad Amerikou ako nad jedinou skutočnosťou.
6. V perspektíve Veľkého jubilea roku 2000 som chcel, aby sa konali mimoriadne zhromaždenia biskupských synod pre každý z piatich svetadielov: po tých, ktoré boli venované Afrike (1994), Amerike (1997), Ázii (1998) a celkom nedávno Oceánii (1998), sa v tomto roku bude s Pánovou pomocou konať nové Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu. To potom umožní počasJubilejného roka konanie riadneho plenárneho zhromaždenia, ktoré zhrnie a urobí závery z cenných materiálov vypracovaných na zhromaždeniach jednotlivých svetadielov. Uľahčí to aj skutočnosť, že na všetkých synodách sa objavili podobné starosti a spoločné body záujmu. V tomto zmysle a odvolávajúc sa na túto sériu synodálnych zhromaždení, označil som, ako vždy, „za základnú tému evanjelizáciu, lepšie povedané novú evanjelizáciu, ktorej základy položila apoštolská exhortácia Pavla VI. Táto starostlivosť bola o to samozrejmejšia, že práve ja som formuloval prvý program novej evanjelizácie na americkej pôde. Keď sa celá Amerika pripravovala na pripomenutie si päťsto rokov od začiatku prvej evanjelizácie svojho kontinentu, v príhovore k latinskoamerickej biskupskej rade v PortauPrince (Haiti) som zdôraznil nasledovné: „Oslava pol tisícročia trvajúcej evanjelizácie nadobudne svoj plný význam, ak bude základom záväzku vás biskupov spolu s vašimi kňazmi a veriacimi nielen k reevanjelizácii, ale k novej evanjelizácii.
7. Poslanie evanjelizovať, ktoré zanechal zmŕtvychvstalý Pán svojej Cirkvi, sprevádza istota založená na prísľube, že on je naďalej živý a pôsobí medzi nami: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Táto Kristova tajomná prítomnosť v jeho Cirkvi je pre ňu zárukou, že sa jej podarí uskutočniť zverené poslanie. Zároveň nám táto prítomnosť umožňuje stretnúť sa s ním ako so Synom poslaným od Otca, ako s Pánom života, ktorý nám odovzdáva svojho Ducha. Osobné stretnutie s Pánom, ak je opravdivé, prináša so sebou aj cirkevnú obnovu: partikulárne cirkvi tohto svetadiela ako sesterské a navzájom si blízke posilnia zväzky spolupráce a solidarity, aby pokračovali v Kristovom spasiteľnom diele v dejinách Ameriky a dali naň väčší dôraz. Vzhľadom na otvorenie sa jednote ako plodu opravdivého stretnutia so zmŕtvychvstalým Pánom partikulárne cirkvi a ich jednotliví členovia prostredníctvom svojej osobnej skúsenosti odhalia, že „stretnutie so živým Ježišom Kristom“ je „cestou k obráteniu, spoločenstvu a solidarite“.

#

Prečítajte si tiež: Slovenský brankár Dúbravka mení klub

tags: #nova #zmluva #jan #8 #1 #podmienky