Krst Nové Zmluvy: Význam, Symbolika a Dôležitosť

Krst je základom kresťanského života. Je to brána do života v Duchu Svätom a otvára prístup k ostatným sviatostiam. V tomto článku sa ponoríme do významu krstu v Novej zmluve, preskúmame jeho symboliku, dôležitosť a ako sa líši od starozmluvných praktík.

Zasľúbenie Ducha Svätého v Starej Zmluve

Boh v prorockých písmach sľuboval Ducha Svätého pre ľudí Novej zmluvy. Veľkým požehnaním, ktoré ľudia pri Starej zmluve dostali, bol Boží Zákon. Tento Zákon je múdrym, cenným a bezchybným vyjadrením charakteru Boha Zmluvy, ktorý ich vykúpil z otroctva v Egypte. Obriezka mužov bola vonkajším znakom Zákona a bola spojená s opakovanou výzvou, takpovediac, „obrezať si srdce“.

Boží ľud potreboval mať dobrý a bezchybný Zákon napísaný na svojich srdciach, aby sa z hĺbky srdca rozhodli Zákon dodržiavať a aby po tom z hĺbky srdca túžili. Ako všetky ľudské bytosti to pre svoju prirodzenosť nedokázali a zlyhali v tom. A tak opakovane, najprv v Zákone a potom v prorokoch dostal Boží ľud sľub, že Zákon bude podľa Novej zmluvy napísaný na ich srdciach. „Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca“ (Jer 31:33).

Toto vpísanie Zákona do ľudského srdca bude prácou Svätého Ducha: „Dám vám nové srdce a nového ducha do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa. Dám svojho ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich ustanovení, zachovávali a plnili moje nariadenia“ (Ez 36:26-27).

Ježiš Kristus: Muž Ducha

Keď pri vtelení večný Boží Syn na seba vzal úplne ľudskú prirodzenosť, Svätý Duch bol jeho stálym, intímnym spoločníkom. Počatie jeho ľudského tela v Máriinej maternici bolo prácou Svätého Ducha (Lk 1:35). Pri jeho krste Jánom Krstiteľom naňho Svätý Duch zostúpil s mocou, aby ho uschopnil k jeho verejnej službe (napr. Lk 3:22; Jn 1:32-33). Ježiš Duchom odoláva pokušeniu (Lk 4:1-13), verejne slúži a robí zázraky mocou Svätého Ducha (napr. Lk 4:14; Sk 10:38). Práve Duchom Ježiš „hovorí Božie slová, pretože Boh dáva Ducha [Ježišovi] bez miery“ (Jn 3:34). Ježiš je úplne a bezchybne mužom Ducha a to až natoľko, že Svätý Duch sa neskôr nazýva „Ježišovým Duchom“ alebo „Kristovým Duchom“ (napr.

Prečítajte si tiež: Zariadenie pre seniorov Nová Dubnica: Kompletný sprievodca

Ježiš Kristus: Krstiteľ Duchom

Vo všetkých štyroch evanjeliách stavia Ján Krstiteľ do protikladu svoj vlastný krst vodou (vonkajší a symbolický krst pokánia) a úžasnú premenu srdca Ježišom, ktorú nazýva krst Svätým Duchom (Mt 3:11; Mk 1:8; Lk 3:16; Jn 1:33, porovnaj Sk 11:16). Avšak - a toto je dôležité - toto vyliatie Ducha muselo počkať, kým Boží Syn neponesie trest za hriešnikov na kríži. Ježiš pravidelne používa obraz živej vody, keď hovorí o Svätom Duchu (Jn 4:10-15; Jn 7:37-38). Ján nám vysvetľuje, že Duch je ten, „ktorého mali prijať tí, čo v [Ježiša] uveria. Duch totiž ešte nebol, lebo Ježiš ešte nebol oslávený“ (Jn 7:39). Toto „oslávenie“ alebo „vyvýšenie“ v Jánovom evanjeliu odkazuje primárne na kríž (napr. Jn 12:33). Až keď je za hriechy zaplatené sa môže Duch vyliať na celý Boží ľud. Ježiš opakuje tento sľub krstu Svätým Duchom po kríži a vzkriesení (Sk 1:5, pozri aj symbolickú predzvesť v Jn 20:22). Tento krst najskôr a najdramatickejšie absolvujú učeníci na Deň Letníc (Sk 2).

Krst Duchom a Nové Narodenie

Krst Svätým Duchom sa niekedy používa na označenie kresťanskej skúsenosti, ktorá nasleduje po obrátení a často sa spája s darom hovoriť v jazykoch. Dôsledné štúdium biblických textov však ukazuje, že tento výraz označuje to, čo sa deje pri obrátení. Svätý Duch je zdrojom nového narodenia, alebo narodenia zhora, ktoré dáva duchovný život ľudskej bytosti, ktorá je vo svojej prirodzenosti mŕtva v hriechoch a prestúpeniach (Ef 2:1-3; Jn 3:1-8; Tít 3:5). Toto nové narodenie sa nedá vyvolať žiadnym ľudským spôsobom, či už manipuláciou, emóciami alebo rozumovým presviedčaním. Všetko, čo sa narodilo z tela (ľudský pôvod) bude totiž telom a nie novým životom Ducha (Jn 3:6).

Predtým, než Ježiš zanechal svojich učeníkov, aby šiel kvôli hriešnikom na kríž, sľúbil im, že sa k ním vráti. Dočasne, na pár týždňov, to urobil vo svojom vzkriesenom tele. Navždy to však urobil v osobe Svätého Ducha. Vďaka službe Svätého Ducha má Boh Otec a Boh Syn dom v srdci muža alebo ženy, ktorý/á sa znovu narodí (Jn 14:15-24). V kontexte utrpení, vytrvalosti, charakteru a nádeje Pavol píše, že „nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5:5). Výraz „Božia láska“ môže znamenať lásku, ktorú Boh prejavuje nám, alebo lásku, ktorú my prejavujeme Bohu, alebo oboje. Pravdepodobne a v prvom rade je to láska, ktorú Boh prejavuje nám, hoci je dosť možné, že to zahŕňa aj našu lásku reagujúcu na Boha. Tým, že nás Svätý Duch privádza do spoločenstva s Trojjediným Bohom, nás aj uisťuje o večnej láske, ktorou Boh Otec, Boh Syn a on sám, Boh Svätý Duch, miluje svoj ľud od vekov na veky.

Svätý Duch je svätý. Planie ohnivou svätosťou Trojjediného Boha. Keď Ján Krstiteľ hovorí o krste Svätým Duchom, tak hovorí, že Ježiš „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3:16). Toto je slovná figúra, ktorá sa nazýva hendiadys, teda jedna pravda vyjadrená dvoma spôsobmi: Svätý Duch je oheň, ktorý spáli plevy hriešnosti. Po obrátení je teda jednou z najhlavnejších činností Ducha vo veriacom celoživotný boj proti hriechu v ľudskom srdci. Galaťanom 5:16-26 je najznámejším a najnázornejším vyjadrením tejto pravdy. Máme „žiť podľa Ducha,“ hoci „žiadosti tela“ (stará prirodzenosť) v nás naďalej pôsobia. Od Ján 13:31 (po odchode Judáša Iškariotského) po Ján 13:33 Ježiš hovorí k apoštolom. Všetko, čo hovorí, platí bezprostredne pre apoštolov. Napríklad, v Ján 14:26 sľubuje, že Svätý Duch im pripomenie, čo im Ježiš hovoril, a pomôže im to pochopiť. Napriek tomu existuje presah od jedenástich apoštolov ku Kristovej apoštolskej cirkvi. Oni sú totiž embryom tejto apoštolskej cirkvi. Hoci tak robíme opatrne, môžeme aplikovať tieto kapitoly na seba. V Ján 16:5-15 Ježiš hovorí o práci Svätého Ducha. Najprv o jeho práci vo svete (v. 8-11) a potom v apoštolskej cirkvi (v. Podľa Novej zmluvy jedinou činnosťou Ducha Svätého, ktorá sa týka ľudí zo sveta, je usvedčovanie. Usvedčuje svet o našom hriechu, o Kristovej spravodlivosti a o súde. Apoštolom Ježiš sľubuje že Duch pravdy ich „uvedie do (…) celej pravdy.“ To znamená, že ich naučí význam Ježišových vecí. Podrobne im vysvetlí celé Otcovo zjavenie, ktoré videli v Ježišovi. Svätý Duch nás neuvádza do novej pravdy. Namiesto toho nám, apoštolskej cirkvi, sprístupňuje bezchybné zjavenie Otca v Ježišovi, o ktorom svedčí Nová zmluva. Mali by sme sa Duchom plniť znovu a znovu, aby premieňal naše slová a činy. Keď Pavol píše „buďte naplnení Duchom,“ používa rozkazovací spôsob v prítomnom čase, aby vyjadril opakované plnenie. Potom sériou príčastí rozvíja, čo to znamená. Cirkev naplnená Duchom si bude spoločne hovoriť „žalmy, hymny a duchovné piesne“ (všetky tri sa vzťahujú hlavne na biblické žalmy), budeme tak robiť z celého srdca, pretože to bude skutočné spievanie žalmov, ktoré formuje naše srdcia, budeme ustavične vzdávať vďaky Bohu Otcovi v mene Pána Ježiša Krista. To budeme uvádzať do praxe vzájomným podriaďovaním sa vo vzťahoch, ktoré Pavol ďalej spomína: kresťanské manželky budú prejavovať dôstojné a zbožné podriadenie sa manželom, kresťanské deti budú poslúchať svojich rodičov, kresťanský otroci sa rozhodnú dobre slúžiť svojim pánom. V Efezanom 4:7-16 Pavol cituje Žalm 68 a hovorí, že víťazný, nanebovzatý Kristus dá dary svojim ľuďom. Tieto a ďalšie dary dáva Cirkvi Kristus prostredníctvom Svätého Ducha. Ďalšie oddiely o takýchto duchovných daroch sú 1. Korinťanom 12:4-11, 1. Korinťanom 14, Rimanom 12:3-8. Na základe tohto všetkého je dôležité sa pri premýšľaní a modlitbách sústrediť na hlavné pravdy o Svätom Duchu. Žije v našich srdciach, aby sme mohli žiť s Kristom a Otcom v svätosti a láske.

Dôležitosť Krstu

Keď si kladieme otázku o dôležitosti krstu, máme k dispozícii to, čo povedal sám Spasiteľ. On nezaťažil život človeka žiadnym zbytočným nariadením ani rituálom. Máloktorý príkaz Biblie je taký jasný a autoritatívny ako Ježišove slová: „Choďte - učte - krstite.“ Cirkev - veriaci ľudia majú ísť do celého sveta a kázať - všetkých ľudí učiť o spasení v Kristovi. Akonáhle niekto uverí, má byť pokrstený. Krst je príkaz samotného Spasiteľa, a to dostatočne vypovedá o jeho dôležitosti. My, ľudia, nemáme žiadne právo rušiť či upravovať jasné pokyny a príkazy, ktoré vydal Boh.

Prečítajte si tiež: Ako si vypočítať dôchodok

Od samotného začiatku bol krst spojený s očistením človeka od hriechov, s odpustením (Mat 3,6; Sk 2,38). V apoštolskej cirkvi boli ľudia krstení bezprostredne potom, čo vyznali svoju vieru v Ježiša Krista. Apoštol Peter vo svojom liste prirovnáva krst k udalostiam, ktoré sa odohrali pri potope. Boh vtedy prostredníctvom Noeho ľudí varoval pred hroziacou záhubou a ukázal im, ako môžu byť zachránení.

Spôsob Krstu: Ponorenie

Kresťania sa v ponímaní aj v prevádzaní krstu odlišujú. Niektorí krstia ľudí „pokropením“, iní „polievaním“ a ďalší ich „ponárajú“. Boh dal svojej cirkvi v Písme dostatočne jasné pokyny aj v otázke spôsobu krstu. Slovo „krst“ prekladáme z gréckeho výrazu „baptizo“, ktoré znamenalo „ponoriť pod hladinu“. V ev. Mar 1,5.9 čítame, že „všetci boli krstení v rieke“. Ľudia v apoštolskej cirkvi boli krstení ponorením. Tento spôsob krstu potvrdzujú aj staršie záznamy. Archeologické nálezy v Kumráne pri Mŕtvom mori, kde bolo sídlo Esejcov, ukazujú, že už oni prijímali svojich členov krstom ponorením. Bolo tam nájdených niekoľko bazénov vytesaných do skaly, do ktorých viedli schody. Krst ponorením dokladajú tiež kresby z katakomb a chrámov, vyobrazené na stenách a na stropoch, a mozaiky na podlahách.

Symbolika a Vnútorný Obsah Krstu

Keď Ježiš Kristus ako zakladateľ kresťanskej cirkvi stanovil obrad krstu a jeho vonkajšiu formu, potom krst musí byť mimoriadne významný. No viac ako na vonkajšej forme samozrejme záleží na jeho symbolike, na jeho vnútornom obsahu. Ponorenie do vody bolo symbolom jeho smrti a vynorenie naopak znázornením jeho zmŕtvychvstania. Keby cirkev praktizovala iný spôsob krstu než ponorením, potom by sa tento význam krstu stratil.

Akonáhle človek uverí Kristovi, spozná Božiu pravdu a prijme krst, sú mu odpustené všetky minulé hriechy, a to znázorňuje ponorenie pri krste. Boh všetky hriechy zabúda a zmazáva ich (Iz 1,16-18; Mich 7,18.19). Po „pochovaní starého života do vodného hrobu“ prichádza vynorenie - „vzkriesenie človeka k novému životu“. Boh si želá, aby po krste ľudia v jeho moci žili novým životom podľa Kristovho príkladu.

Boh sa rozhodol, že po Kristovej smrti ponúkne svoju zmluvu všetkým ľuďom, ktorí „uveria“, „pokrstia sa“ a „budú zachovávať jeho prikázania“ (Mat 26,28). V novozákonnej dobe je to viera v Ježiša Krista, ktorá prirodzene ústi v krste (Kol 2,11.12).

Prečítajte si tiež: Spišská Nová Ves: Aktívny dôchodok

Ján zaznamenal Kristov výrok o tom, ako môže byť človek pripojený k jeho duchovnému kráľovstvu: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.“ (Ján 3,5) Akt adopcie duchovného dieťaťa do Božej rodiny, do cirkvi, prebieha prostredníctvom krstu. Pri krste človek dostáva dar Ducha Svätého. Cesta človeka do Božieho kráľovstva vedie cez vieru, poznanie Písma, odovzdanie života Ježišovi Kristovi, krst ako vstup do Božej cirkvi, vedenie a výchovu Duchom Svätým a službou pre iných v jeho moci.

Predpoklady Krstu a Ciele Pokrsteného

Rozhodnutie prijať Ježiša Krista ako Spasiteľa je tým najkrajším a zároveň najzodpovednejším rozhodnutím. Prvým predpokladom krstu je viera v Ježiša v plnom slova zmysle, pokánie a poznanie, že môj život v minulosti bol v Božích očiach hriešny, a preto cítim potrebu ho zmeniť podľa Božieho priania. Boh v nás chce obnoviť pôvodný obraz, ktorý na začiatku zmazal hriech. Jemu nejde o vonkajšiu zmenu, o vylepšenia, ale o skutočnú vnútornú premenu, ktorú v človeku môže vykonať jedine Boh.

Pokrstený človek má pred sebou veľa hodnotných cieľov. Ide mu o niečo iné ako v živote predtým (Fil 3,7.8). Svojimi schopnosťami a darmi, svojimi prostriedkami aj časom slúži tej najväčšej záležitosti vo vesmíre, ktorej Ježiš Kristus venoval celý život - záchrane ľudí pre Božie kráľovstvo.

Krst detí

Podľa učenia Písma má biblický krst význam iba pre tých, ktorí dosiahli primeraný vek, aby pochopili a plne prežili posolstvo evanjelia, aby uverili, prežili pokánie a znovuzrodenie. To sú Božie predpoklady pre krst (Mat 28,18.19; Mar 16,16; Ján 3,5). Známy protestantský teológ Karl Barth napísal: „Nový zákon nikde neprikazuje ani nepripúšťa krst malých detí.“ (Dogmatika cirkvi, Edinburg 1969, 4. zv., str. Keďže nemluvniatka a malé deti nespĺňajú základné predpoklady pre biblický krst, nie je správne ich krstiť a kvôli nim meniť aj spôsob krstu. To však neznamená, že v detstve im je odopreté Božie kráľovstvo! Navyše Písmo poskytuje veriacim rodičom uistenie, že ich deti sú posvätené ich vierou (1 Kor 7,14).

Jánov Krst

Jánov krst je v Biblii špecifický. Je odlišný od starozmluvného rituálneho očisťovania sa a líši sa aj od krstu, ktorý ustanovil Ježiš Kristus (pozri: Mt 28:19-20; porovnaj: Mk 16:16) a ktorý teologicky aj prakticky opisuje apoštol Pavol a Skutky apoštolov. Jánov krst sa bežne spája s označeniami: „krst na odpustenie hriechov“, alebo „krst pokánia“ (pozri: Mt 3:1-6; Mk 1:4; Lk 3:3; porovnaj: J 1:33). Išlo v ňom o verejné vyznanie hriechov ako predprípravu na príchod Božieho kráľovstva. Mal byť vonkajším znamením vnútorného pokánia a zároveň znamením Božieho odpustenia. V Jánovom krste sa jednalo o významovo aj časovo výnimočnú vec! Ján rozumel tomu, že jeho poslanie je „pripravovať cestu“ Tomu, kto má prísť po Ňom (Mk 1:1-2.7-8; J 1:15). Svoje krstenie preto považoval za predbežnú prípravu na príchod niečoho väčšieho, dôležitejšieho (porov. Sk 19:4-6).

Krst Ježiša Krista

Ježiš sám pre seba nepotreboval podstúpiť krst pokánia na odpustenie hriechov, lebo žiaden hriech nemal. Jánov krst prijal na znak solidárnosti s hriešnikmi, pre ktorých sa narodil a pre ktorých mal položiť svoj život. Práve vo svojom krste bol Ježiš Bohom verejne označený za svojho Syna (Mt 3:16-17), prijal svoj údel a započal svoje verejné účinkovanie. Ježiš túto udalosť komentuje slovami: „Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť“ (Mt 3:15b). Ježiš nie je samozvaným, svojvoľným mesiášom, ale Synom Najvyššieho, ktorý má to najvyššie, navždy platné poverenie stať sa a naveky ostať Baránkom Božím, Vykupiteľom, ktorý sníma hriech sveta (J 1:29)!

Ježišom ustanovený krst

Ježišom ustanovený krst sa už od najstaršej cirkvi apoštolov stáva dôležitým vstupným rituálom a rané kresťanské komunity mu prikladajú veľkú vážnosť (Sk 2:37-38; 1K 12:13). Je to tak nielen kvôli tomu, lebo to prikázal Pán a treba Ho poslúchať, ale najmä kvôli tomu, čo sa ľuďom v krste dostáva. V pavlovských ako aj v pastorálnych listoch NZ je evidentné, že kresťania krst považujú za udalosť intímneho spojenia hriešnika s Ježišom - Ukrižovaným a Vzkrieseným. Človek býva vo vode krstu ponorený do Kristovej smrti, aby potom mohol so Vzkrieseným chodiť v novote života (Tit 3:5; R 6:2nn; Kol 2:11-15). Svedkom toho, že už v najranejšom kresťanstve bol krst chápaný ako spojenie hriešnika s Ježišom Kristom, sú aj najstaršie novozmluvné texty, venujúce sa problematike krstu, napr.: 1K 1:13. Pavol tu spomína, že ľudia v korintskom zbore neboli „pokrstení v meno Pavlovo,“ ale v Ježiša Krista, toho ukrižovaného. Krst je sviatosťou zasvätenia, či „včlenenia“ do Kristovho Tela, Cirkvi. V krste nás Boh ako prvý berie do svojich rúk a robí nás Jeho vlastnými.

tags: #nová #zmluva #krst #význam