Nulitný Právny Akt a Premlčanie v Kontexte Daňového Poriadku

Úvod

Daňový poriadok, ako základná procesná norma v podmienkach správy daní, prešiel od svojho uvedenia do platnosti viacerými zmenami a novelizáciami. Tento článok sa zameriava na problematiku nulitného právneho aktu a premlčania v kontexte daňového práva Slovenskej republiky, s prihliadnutím na daňový poriadok a súvisiacu judikatúru.

Daňový Poriadok ako Základný Procesný Predpis

V súlade s Koncepciou reformy daňovej a colnej správy, s výhľadom na zjednotenie výberu daní, cla a poistných odvodov, ktorá je realizovaná prostredníctvom programu UNITAS, bol 1. decembra 2009 Národnou radou Slovenskej republiky schválený zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej daňový poriadok). Daňový poriadok s účinnosťou od 1. januára 2012 s výnimkou niektorých ustanovení upravujúcich elektronické doručovanie (§ 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. 1. 2013) ruší doteraz platný a účinný zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o správe daní).

Nová úprava základnej procesnej normy v podmienkach správy daní zavádza niektoré nové inštitúty, už upravené inštitúty zákonom o správe daní spresňuje, dopĺňa, resp. z dôvodu ich neaktuálnosti alebo neosvedčenia sa v doterajšej praxi vypúšťa. V porovnaní so zákonom o správe daní dochádza v daňovom poriadku k zásadnej zmene usporiadania jednotlivých inštitútov. Daňový poriadok je rozdelený na 7 častí, jednotlivé časti sú rozdelené na hlavy a oddiely. Prvá časť zákona, ktorá sa volá Základné a všeobecné ustanovenia, platí pre celý daňový poriadok. V druhej časti sú upravené činnosti správcu dane, ktorými sú vyhľadávacia činnosť, miestne zisťovanie, daňová kontrola. Tretia časť daňového poriadku upravuje platenie daní. Vo štvrtej časti je upravené daňové konanie rozdelené podľa jednotlivých druhov daňového konania vrátane všeobecných ustanovení, ktoré sa týkajú všetkých daňových konaní. V tejto časti daňového poriadku sú upravené aj ustanovenia o vyrubení dane, opravných prostriedkoch, ustanovenia o daňových preplatkoch a nedoplatkoch, ako aj daňové exekučné konanie. Piata časť daňového poriadku upravuje ukladanie sankcií, ako aj ich úľavu alebo odpustenie. V šiestej časti daňového poriadku sú osobitné ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii. Posledná siedma časť upravuje prechodné, záverečné a splnomocňovacie ustanovenia. V komentári k jednotlivým ustanoveniam daňového poriadku sú zapracované novely, ktoré schválila NR SR zákonom č. 331/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, zákonom č. 332/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi… a zákonom č. 384/2011 Z. z. V uvedenom ustanovení daňový poriadok vymedzuje svoju pôsobnosťa na rozdiel od zákona o správe daní zároveň jednoznačne konštatuje, že sa daňový poriadok vzťahuje aj na práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. Vzhľadom na to, že hmotnoprávne predpisy upravujú niektoré procesné inštitúty špecifické pre konkrétnu oblasť, z dôvodu jednoznačnosti je vymedzená pôsobnosť daňového poriadku ako základného procesného predpisu tak, že sa podľa neho postupuje len vtedy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. V súlade s článkom III zákona č. 384/2011 Z. z. sa komentované ustanovenie doplnilo o odsek 3, v zmysle ktorého sa ustanovenia daňového poriadku primerane použijú na osobitný odvod vybraných finančných inštitúcií, ak tak ustanovuje osobitný zákon.

Daňový poriadok zaviedol novú definíciu správy daní, ktorá upravuje vo svojej podstate celú činnosť súvisiacu so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V tejto definícii sú zahrnuté úkony a činnosti, ktoré slúžia na zabezpečenie základného cieľa, a to správne zistiť a zaplatiť daň. Daňový poriadok rozlišuje pri pojme správa daní úkony a činnosti, a to všetky, ktoré slúžia na zabezpečenie priebehu a účelu správy daní (úkony uvedené v tretej hlave), činnosti správcu dane upravené v druhej časti daňového poriadku, inštitúty súvisiace s platením daní, jednotlivé druhy daňových konaní až po nútený výkon spočívajúci v daňovom exekučnom konaní. Definícia dane sa spresnila aj v nadväznosti na legislatívnu úpravu sankcií. Pretože poplatok upravuje len zákon č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, daňový poriadok v definícii dane jednoznačne hovorí o tomto miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Definícia daňového konania sa nezmenila, aj podľa daňového poriadku je daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, t. j. také konanie, ktorého výsledkom je vydanie rozhodnutia. Daňový poriadok špecifikuje jednotlivé druhy daňových konaní, a to vo štvrtej časti, kde v prvej hlave upravuje všeobecné zásady pre daňové konanie ako také a v nasledujúcich častiach upravuje osobitné daňové konania, a to registračné konanie, vyrubovacie konanie, odvolacie konanie vrátane obnovy konania a preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, konanie o preplatkoch a nedoplatkoch, ako aj daňové exekučné konanie. Podľa zákona o správe daní v základných pojmoch nebol zadefinovaný daňový preplatok, túto definíciu upravoval § 63 zákona o správe daní. Z dôvodu systematickosti daňový poriadok zahŕňa definíciu daňového preplatku v základných pojmoch. Ani definícia daňovej pohľadávky sa zásadne nezmenila, daňový poriadok však spresňuje, že uvedená definícia daňovej pohľadávky sa použije vtedy, ak daňový poriadok nedefinuje tento pojem inak.

Základné Zásady Správy Daní

Základné zásady správy daní sú nevyhnutnými interpretačnými návodmi, z ktorých je potrebné vychádzať pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov v oblasti daňového práva. Každý, kto sa akokoľvek na správe daní zúčastnil, je povinný ich rešpektovať a dodržiavať. Ich prípadné nerešpektovanie by mohlo byť dôvodom pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia daňového orgánu. Pre daňový subjekt by nerešpektovanie niektorej zo zásad správy daní mohlo viesť k nepriaznivým následkom, ba dokonca aj k finančnému postihu v podobe niektorej zo sankcií upravených daňovým poriadkom, resp. inými hmotnoprávnymi predpismi. Zrušený zákon o správe daní upravoval základné zásady daňového konania, čo v praxi viedlo k aplikačným problémom vzhľadom na definíciu daňového konania.

Prečítajte si tiež: Princípy demokratického štátu

V súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V daňovom konaní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení dane iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov SR. Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy SR právnym štátom. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.

V zmysle tejto zásady správca dane vytvára také podmienky, ktoré umožňujú daňovým subjektom a iným osobám realizovať svoje práva, na druhej strane daňové subjekty a iné osoby majú zákonnú povinnosť spolupracovať so správcom dane. V tejto zásade je zakotvený aj princíp svedomitého a zodpovedného prístupu zo strany správcu dane ku každej veci, ktorá je predmetom správy daní. Pri zisťovaní podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci musí správca dane postupovať tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu daňového subjektu a musí zvoliť také zákonné prostriedky, ktorých výsledkom bude rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci. Súčinnosť iných osôb je osobitne upravená aj v ustanovení § 26 daňového poriadku, v zmysle ktorého sú súdy, orgány štátnej správy, vyššie územné celky, notári, štátne kontrolné orgány, osoby, ktoré majú písomnosti, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní, a iné tam vymenované inštitúcie povinné poskytnúť správcovi dane potrebné údaje, resp. súčinnosť v inej forme buď na základe osobitného zákona, alebo na základe výzvy správcu dane, resp. na základe jeho písomnej žiadosti. Zásada úzkej súčinnosti je premietnutá napríklad aj v inštitúte miestneho zisťovania alebo daňovej kontroly, pričom zákon túto súčinnosť upravuje jednak ako právo a zároveň aj ako povinnosť daňového subjektu a inej osoby. Zásada úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania súvisí so zásadou rýchlosti a hospodárnosti daňového konania. Daňový poriadok časovo ohraničuje výkon daňovej kontroly, a to do jedného roka od jej začatia (§ 46 ods. 10), ako aj rozhodovací proces orgánu príslušného na rozhodnutie, keď v § 65 upravuje lehoty na rozhodnutie a v § 66 upravuje opatrenia proti nečinnosti orgánu príslušného na rozhodnutie. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 4. júla 2000 sp. zn. Rozsudok NS SR z 28. 11. 1997 sp. zn. Povinnosti daňových subjektov musia byť jednoznačne a zrozumiteľne formulované v právnych predpisoch už v čase, kedy majú byť plnené. Neskoršia zákonná úprava nemôže byť preto následne aplikovaná v neprospech daňových subjektov. Rozsudok NS SR z 30. mája 2001 sp. zn. Ak daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver žalovaného, že žalobca nemal podľa § 20 ods. 2 písm. a) zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty nárok na odpočet DPH, predčasný. Nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom, aby súd podľa § 250j ods. 2 O. s. p. Zásada voľného hodnotenia dôkazov Z tejto zásady vyplýva, že správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov však neznamená ľubovôľu správcu dane; hodnotením dôkazov musí byť zabezpečené presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. V daňovom konaní platí nielen procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada prejednávacia. Tým sa daňové konanie líši od všeobecného správneho konania, v ktorom platí zásada vyhľadávacia. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Táto zásada vyjadruje skutočnosť, že v zásade celá správa daní je neverejná s výnimkou úkonov, ktorých povaha to nedovoľuje (napríklad dražba). Podstatou tejto zásady je skutočnosť, že správca dane je oprávnený vykonať úkony aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky na vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky. Oficialita v podstate vyjadruje zákonom upravenú aktivitu správcu dane vo vzťahu k daňovému subjektu, pričom pod jej obsahovým vyjadrením nie je možné chápať aktivitu správcu dane len v súvislosti so začatím konania, ale správanie sa správcu dane v procese správy daní. Jej aplikácia v praxi vlastne znamená, že správca dane je povinný robiť úkony, ktoré smerujú k vyrubeniu dane, resp. k jej vymáhaniu v prípade, ak je daňový subjekt nečinný a nekoná, resp. sa nespráva tak, ako to daňový poriadok alebo hmotnoprávne predpisy vyžadujú. Vyjadrením tejto zásady je napríklad povinnosť správcu dane určiť daň podľa pomôcok, ak sú naplnené zákonom stanovené dôvody (§ 48). Napríklad z úradnej moci (ex offo) je správca dane povinný prerušiť daňové konanie, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke [§ 61 ods. 1 písm. a)], alebo obnoviť konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, ak sú naplnené taxatívne dôvody uvedené v § 75 ods. 1 daňového poriadku. Opakom zásady oficiality je zásada dispozičná, v rámci ktorej účastníci konania na základe vlastnej úvahy sú oprávnení robiť v rámci zákonom vymedzeného postupu procesnoprávne úkony. Vyjadruje skutočnosť, že všetky daňové subjekty majú v procese správy daní rovnaké procesné práva a povinnosti. Daňový poriadok do základných zásad po novom zaviedol povinnosť správcu dane dbať, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nedošlo k neodôvodneným rozdielom. Uvedená zásada, resp. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, daňový poriadok z dôvodu prehľadnosti definuje správcu dane a osoby zúčastnené na správe daní v osobitnom ustanovení. Aj podľa daňového poriadku je správcom dane pre dane, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, daňový úrad a colný úrad a pre dane, ktoré sú príjmom obcí, obec. Po novom sú definované osoby, ktoré sa zúčastňujú na správe daní. Ide o osoby, ktoré zákon o správe daní označoval ako tretie osoby. Z dôvodu zlúčenia daňových a colných orgánov je zamestnanec správcu dane definovaný ako zamestnanec, ktorého zamestnávateľom alebo služobným úradom je Finančné riaditeľstvo SR alebo obec. Nová je aj definícia druhostupňového orgánu, ktorým je v závislosti od stupňa, v ktorom sa rozhoduje, finančné riaditeľstvo alebo ministerstvo. Oproti predchádzajúcej právnej úprave je širšie vymedzený daňový subjekt a iná osoba ako daňový subjekt, ktorá má práva a povinnosti pri správe daní (napr. Daňový poriadok jednoznačne stanovuje pre správcu dane povinnosť používať pri správe daní štátny jazyk, ako aj povinnosť vyhotovovať písomnosti v tomto jazyku. Zároveň ukladá aj pre daňový subjekt povinnosť vyhotovovať podania v štátnom jazyku. Ak by daňový subjekt predložil správcovi dane svoje podanie v inom ako štátnom jazyku, je správca dane oprávnený vyzvať daňový subjekt, aby toto podanie bolo preložené do štátneho jazyka, pričom tento preklad musí byť úradne overený. Z dikcie zákona vyplýva, že je na správcovi dane, či podanie urobené v inom ako štátnom jazyku bude požadovať úradne preložiť (napríklad ak bude dokument predložený v češtine, zrejme preklad nebude potrebný). Daňový poriadok v nadväznosti na zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení neskorších predpisov po jeho poslednej novelizácii zákonom č. 204/2011 Z. z. zachováva právo pre občana Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, podávať písomné podania orgánu v…

Nulitný Právny Akt

Nulitný právny akt je taký akt, ktorý od počiatku nevyvoláva žiadne právne účinky. Ide o akt, ktorý je postihnutý takou vadou, že sa naň hľadí, akoby nikdy nebol vydaný. V kontexte daňového práva môže ísť napríklad o rozhodnutie vydané orgánom, ktorý na to nemal právomoc.

Nedostatok Právomoci a Nulitný Akt

Ako uvádza Najvyšší súd Slovenskej republiky, exekučný súd je vždy povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je skutočne exekučným titulom v zmysle Exekučného poriadku, najmä či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie. Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie práva).

V prípade, že daňový úrad dodatočným platobným výmerom dorubil daňovému subjektu daň z príjmu právnických osôb a tomuto rozhodnutie adresoval v čase, keď už zanikol výmazom z obchodného registra, vyrubil daňový orgán daň niekomu, kto v čase vydania rozhodnutia v právnom slova zmysle neexistoval.

Prečítajte si tiež: Ako získať príspevok na SZČ?

Dôsledky Nulitného Aktu v Exekučnom Konaní

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Premlčanie v Daňovom Práve

Premlčanie je inštitút, ktorý spôsobuje zánik práva, ak nebolo v zákonom stanovenej lehote vykonané. V daňovom práve premlčanie znamená, že po uplynutí určitej doby nemôže správca dane vymáhať daňový nedoplatok.

Premlčacia Lehota Podľa Zákona o Zdravotnom Poistení

Ustanovenie § 32 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ustanovuje, že desaťročná premlčacia lehota sa vzťahuje na všetky pohľadávky na poistnom (aj poplatky z omeškania, poplatky za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pokuty), ktoré bol platiteľ povinný zaplatiť do 1. januára 2005.

Premlčanie a Daňový Nedoplatok

V kontexte exekúcie je dôležité posúdiť, či daňový nedoplatok nie je premlčaný. Zistenie, že daňový nedoplatok je premlčaný, má za následok nemožnosť jeho vymáhania.

Právne Prostriedky Obrany Povinného v Exekučnom Konaní

V exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku má povinný viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí sa vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí aj tvrdenie sťažovateľky, že exekúcia sa začala, aj keď nie je splnený jej materiálny predpoklad, t. j. K takým právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Ako už bolo uvedené, námietky proti exekúcii sú len jedným z prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní. Nejde však o najúčinnejší prostriedok ochrany práv povinného, pretože nevyhovenie námietkam nemožno napádať riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku vždy prípustné v prípadoch ustanovených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), t. j. ak sa začala exekúcia vykonávať a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a napokon, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Prečítajte si tiež: Prehľad poľnohospodárskych podpôr

tags: #nulitný #právny #akt #a #premlčanie