Oddlženie a pohľadávka neprihlásená do konkurzu: Komplexný pohľad

Od roku 2017 sú samosprávy konfrontované s inštitútom oddlženia, ľudovo nazývaným aj „osobný bankrot“. Dlžníci - fyzické osoby - obciam a mestám svoje dlhy dobrovoľne neplatia a obvykle sa ešte oddlžia tak, že samospráva z toho má minimálny výťažok, ak vôbec nejaký. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na problematiku oddlženia a jeho vplyv na vymáhanie pohľadávok, a to najmä v kontexte pohľadávok, ktoré neboli prihlásené do konkurzu.

Čo je oddlženie?

Oddlženie je proces podľa štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“). Oddlžiť sa môže každá fyzická osoba bez ohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti.Podmienky na oddlženie sú pomerne jednoduché. Medzi ne patrí:

• Dlžník musí byť platobne neschopný (§ 166 ods. 1 ZKR), pričom fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok (§ 3 ods. 3 ZKR).
• Voči dlžníkovi sa vedie exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie konanie; ak ide o návrh na vyhlásenie konkurzu, musí od vydania poverenia na vykonanie exekúcie alebo od začatia obdobného vykonávacieho konania uplynúť aspoň jeden rok (§ 166 ods. 2 ZKR).
• Dlžník musí mať poctivý zámer (§ 166f ods. 1 ZKR).
• Tzv. centrum hlavných záujmov musí mať dlžník na Slovensku (§ 171c ods. 1 ZKR).
• Dlžník sa zároveň môže domáhať oddlženia len raz za 10 rokov (§ 166 ods. 2 ZKR) a nesmie byť vo výkone trestu odňatia slobody (§ 166 ods. 3 ZKR).
• Medzi ďalšie podmienky je možné zaradiť povinnosť v prípade konkurzu uzavrieť s Centrom právnej pomoci zmluvu o pôžičke sumy 500 € na úhradu odmeny správcu alebo povinnosť v prípade splátkového kalendára uhradiť z vlastných prostriedkov odmenu advokátovi 160 € a správcovi 500 €.

Dôsledky oddlženia

V zmysle ZKR sa nedá oddlžiť od úplne všetkých pohľadávok. Zákon ustanovuje aj výnimky. V samej podstate sa teda dlžník oddlží od všetkých dlhov okrem výnimiek, ktoré sú stanovené v § 166c ods. 1 ZKR. Netreba tiež zabúdať na skutočnosť, o ktorej sú dlžníci pravidelne poučení, že tieto dlhy sa len tak nestratia. Po vyhlásení konkurzu súdom sa tieto pohľadávky stávajú nevymáhateľnými a teda zaniká právny nárok na ich vymáhanie. Dlhy sa nevymažú, naďalej existujú, ale veritelia nemajú právny nárok na uspokojenie takéhoto dlhu. V prípade, ak mal dlžník dlh voči určitému orgánu a ten vyvodzoval voči dlžníkovi na základe tohto dlhu negatívne následky (napr. odobratie vodičského preukazu), tak po oddlžení by teda orgán mal trvale upustiť od vymáhania dlhu oddlženému dlžníkovi. Pokiaľ by nastala situácia, že dlžník je oddlžený a dobrovoľne by naďalej plnil resp. uhradil svoj dlh, tak by sa nejednalo o bezdôvodné obohatenie.

Zákonodarca k ustanoveniu § 166c, v ktorom sú zakotvené nedotknuté pohľadávky, poskytol v dôvodovej správe k zák. č. 377/2016 Z. z., ktorým sa vlastne novelizoval ZKR, iba strohý výklad. „Oddlženie spočíva v zániku možnosti štátno-mocenského vynútenia splnenia právneho nároku (ako súčasti pohľadávky) voči dlžníkovi. Existuje však kategória nárokov, ktoré by napriek oddlženiu mali byť ich veriteľovi zachované. Ustanovenie tieto nároky vymedzuje. Napriek tomu, že oddlženie sa niektorých nárokov nedotýka, je možnosť si v konkurze tieto nároky uplatňovať prihláškou a podieľať sa tak na ich pomernom uspokojení spolu s ostatnými veriteľmi.

Pohľadávky vylúčené z uspokojenia a ich daňové hľadisko

Novelou zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze“) bola v priebehu roka 2017 zavedená možnosť oddlženia fyzickej osoby, tzv. "osobný bankrot", a to formou konkurzu alebo splátkovým kalendárom. V §166b tohto zákona sú uvedené pohľadávky vylúčené z uspokojenia.

Prečítajte si tiež: Oddlženie Dlžníka

Zákon o dani z príjmov umožňuje v § 19 ods. 2 písm. h) bod 2 považovať za daňový výdavok odpis pohľadávky, ak to vyplýva z výsledku konkurzného konania, reštrukturalizačného konania alebo z výsledku oddlženia splátkovým kalendárom. Prvým predpokladom pre posúdenie daňového výdavku je zaúčtovanie odpisu pohľadávky podľa zákona č. 431/2002 Z. z.

Zákon o konkurze umožňuje zrušenie splátkového kalendára pre nepoctivý zámer v § 166g ods. 2 písm. a) až e). Zo zákona o konkurze nevyplýva povinnosť súdu zverejňovať túto informáciu v Obchodnom vestníku. Rovnako zo zákona o konkurze nevyplýva automatický prechod z režimu splátkového kalendára do režimu konkurzu.

V prípade pohľadávok vylúčených z uspokojenia splátkovým kalendárom berúc do úvahy skutočnosť, že zrušenie splátkového kalendára nie je zverejňované v Obchodnom vestníku a z toho dôvodu veriteľ nevie získať informácie o prípadnom zrušení splátkového kalendára, zastávame názor, že za daňový výdavok podľa § 19 ods. 2 písm. h) bod 2 zákona o dani z príjmov je možné považovať odpis pohľadávky, ktorá je uspokojovaná splátkovým kalendárom najskôr dňom nadobudnutia účinnosti uznesenia súdu o schválení splátkového kalendára podľa § 166e ods. 2 zákona o konkurze. Pri reštrukturalizačnom konaní, ktoré je podobné režimu splátkového kalendára, sa výsledkom reštrukturalizačného konania rozumie splnenie reštrukturalizačného plánu.

Pohľadávka neprihlásená do konkurzu

Podľa § 166e ods. 2 zákona o konkurze oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov. Inštitút oddlženia splátkovým kalendárom je charakteristický tým, že na rozdiel od reštrukturalizačného konania v prípade oddlženia splátkovým kalendárom veritelia nemajú povinnosť prihlasovať svoje pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, že aj pohľadávky podľa § 166b zákona o konkurze je možné považovať ďalej za nevymáhateľné a je možné k nim tvoriť opravnú položku podľa § 20 ods. 17 zákona o dani z príjmov.

Ak konkurzné konanie na majetok odberateľa prebieha, ale dodávateľ svoju pohľadávku voči odberateľovi v konkurznom konaní neprihlásil, pohľadávka sa stáva nevymožiteľnou dňom zverejnenia oznámenia o nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku v Obchodnom vestníku a v rozsahu, v akom platiteľ dane preukáže, že by jeho pohľadávka nebola uspokojená, ani ak by bola prihlásená, za podmienky, že pohľadávka k tomu dňu nebola premlčaná (§ 25a ods. 2 písm. b) bod 3. V porovnaní s prihlásenou pohľadávkou, ktorá sa stáva na účely zákona nevymožiteľnou už jej zistením, sa v prípade neprihlásenej pohľadávky odsúva okamih vzniku nevymožiteľnej pohľadávky na účely zákona o DPH až na samotné zrušenie konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku. Dodávateľ v tomto prípade pri zisťovaní rozsahu opravy základu dane musí poznať rozvrh výťažku v konkurze a pomer, v akom boli podobné pohľadávky uspokojené. Neprihlásená pohľadávka sa na účely zákona o DPH nemôže stať nevymožiteľnou, ak je premlčaná.

Prečítajte si tiež: Dlžníci a oddlženie na Slovensku

Prípad z praxe: Povinnosť advokáta pri konkurze klienta

Žalobkyňa sa prostredníctvom žaloby podanej Okresnému súdu v Ústí nad Labem (Okresný súd) domáhala zaplatenia sumy vo výške 549.051,56 Kč spolu s úrokom z omeškania. Okresný súd v priebehu prvoinštančného konania zistil, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorila mandátnu zmluvu o právnych službách (Mandátna zmluva). Na základe Mandátnej zmluvy bol žalovaný povinný poskytovať žalobkyni právne služby spočívajúce v právnom zastúpení pred súdmi či inými orgánmi, spisovať listiny a zmluvy a poskytovať právne poradenstvo či konzultácie.

Žalovaný ako advokát na základe Mandátnej zmluvy zastupoval žalobkyňu v spore s dlžníkom, ktorý bol vedený na Okresnom súde v Děčíne. Okresný súd v Děčíne v predmetnom spore vydal rozsudok, na základe ktorého následne žalobkyňa viedla proti dlžníkovi exekúciu. V tejto súvislosti však Okresný súd zo spisu Krajského súdu v Ústí nad Labem (Krajský súd) zistil, že dlžník podal na seba návrh na začatie konania o oddlžení (tzv. osobný bankrot). Dlžník v rámci zoznamu svojich záväzkov uviedol aj záväzok, ktorý mal voči žalobkyni.

Okresný súd však žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno, nakoľko v súdnom konaní nepreukázala, že žalovaný mal povinnosť podať prihlášku pohľadávky žalobkyne do konkurzného konania vedeného na dlžníkov majetok. Žalobkyňa voči rozsudku Okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd. Krajský súd však rozsudok Okresného súdu potvrdil. Uviedol, že v predmetom spore sa žalobkyňa domáha náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť tým, že žalovaný nepodal prihlášku pohľadávky do konkurzného konania, pričom táto povinnosť žalovaného mala vyplývať z Mandátnej zmluvy ako aj zo Zákona o advokácii. Z toho dôvodu dal Krajský súd za pravdu Okresnému súdu, nakoľko z Mandátnej zmluvy nevyplýva povinnosť žalovaného podať prihlášku pohľadávky žalobkyne do konkurzu.

Na druhej strane však nie je možné opomenúť povinnosť žalovaného ako advokáta chrániť a presadzovať práva a oprávnené záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi, ako aj využívať všetky dostupné zákonné prostriedky a uplatniť v mene klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za potrebné. Proti rozsudku Krajského súdu žalobkyňa podala dovolanie, o ktorom následne rozhodoval Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd).

Najvyšší súd upozornil na jedno zo svojich rozhodnutí, v ktorom uviedol, že z podstaty poskytovania právnych služieb vyplýva, že advokát je pri poskytovaní právnych služieb povinný postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou. To zároveň predpokladá iniciatívny a samostatný prístup advokáta, poskytnutie potrebných informácií klientovi, ako aj predloženie možných variantov postupu a vyžiadanie si pokynov klienta. Okrem poučovacej povinnosti má advokát aj povinnosť znalostnú a overovaciu. Rozsah overovacej povinnosti advokáta je možné charakterizovať tak, že jej cieľom je objasniť všetky otázky, ktoré môžu byť relevantné pre právne posúdenie prípadu a objasniť pochybnosti, ktoré ako znalec práva musí identifikovať. Charakter objasňovania zahŕňa zbieranie a overovanie informácií z verejných zdrojov. Je povinnosťou advokáta zozbierať údaje z verejných registrov, nahliadať do spisov, vyžadovať potvrdenia od úradov a iných inštitúcií. Znalostná povinnosť zase predpokladá zodpovedajúcu všeobecnú znalosť odboru, ktorého sa mandát týka.

Prečítajte si tiež: Dôsledky Oddlženia

V prejednávanej veci je overovacia a znalostná povinnosť advokáta zrejmá. Overovacia povinnosť súvisí s overovaním vymáhateľnosti pohľadávky žalobkyne od dlžníka a s kontrolou verejne dostupných informácií obsiahnutých v konkurznom vestníku. Zrejme z dôvodu pasivity žalovaného spočívajúcej v absencii pravidelnej kontroly konkurzného vestníka, ktorá patrí k základným úkonom každého obozretného veriteľa, ako aj svedomitého advokáta pri vymáhaní pohľadávky klienta, zmaril úspešnosť vymožiteľnosti predmetnej pohľadávky.

Ak advokát zastupuje klienta v exekučnom konaní musí predpokladať, že proti dlžníkovi môže byť začaté konkurzné konanie. Žalovaný nesplnil svoje povinnosti postupovať dôsledne a svedomito, keďže v rámci vymáhania pohľadávky žalobkyne nekontroloval, či nedošlo k začatiu konkurzného konania. Z vyššie uvedených dôvodov preto Najvyšší súd zrušil rozhodnutie Krajského súdu a vzhľadom na to, že dôvody, pre ktoré zrušil toto rozhodnutie, sa vzťahujú aj na rozhodnutie Okresného súdu, zrušil aj jeho rozhodnutie.

Kontroverzie a kritika súčasnej úpravy oddlženia

Dňa 1.3.2017 nadobudla účinnosť nová právna úprava oddlžení fyzických osôb (označovaná ako úprava tzv. osobných bankrotov). Ide o jednu z najväčších chýb bankrotovej legislatívy. V štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z.z. Zákonodarca (z neznámeho dôvodu) ustanovil „popieracie“ pravidlá výhradne pri konkurze. Pravidlo o popieraní pohľadávok prihlásených do konkurzu je normované v § 167l ods. 5 insolvenčného zákona, podľa ktorého prihlásenú pohľadávku je oprávnený poprieť len iný prihlásený veriteľ; ustanovenia § 32 ods. 9 a 10 sa použijú primerane. Popieracie právo (a ani povinnosť) tak nie je priznané správcovi a správca nemá vytvorený žiadny zákonný priestor - a to ani v podobe oprávnenia, ani povinnosti, t.j. nemá žiadny zákonný nástroj na to, aby mohol zistené pohľadávky verifikovať.

Rovnako vo vzťahu k dlžníkovi je nutné konštatovať, že ani jemu neprináleží popieracie právo, rovnako ako mu (zo širšej perspektívy) neprináleží oprávnenie prihlásenú pohľadávku namietať, v podstate tak nemá možnosť voči prihlásenej pohľadávke (ani jej jednotlivým aspektom/vlastnostiam) akokoľvek „protestovať“, čo v prípade jeho poctivého zámeru v podstate "torpéduje" to, čo má byť riadnym insolvenčným konaním dosiahnuté, t.j. okrem iného rovnomerné uspokojenie všetkých existujúcich pohľadávok voči úpadcovi, bez ohľadu na právny dôvod vzniku (avšak za samozrejmej premisy, že tu právny dôvod vzniku je, t.j. existuje reálna pohľadávka).

Z dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z.z., ktorým sa zaviedla úprava osobných bankrotov, sa dozvedáme, že týmto údajným dôvodom má byť výška nákladov preskúmavania pohľadávok a existencia trov vedení takýchto konaní správcom, ktoré by zrejme v drvivej väčšine prípadov úplne vyčerpali konkurznú podstatu. Ide o škodlivé pravidlá, ktoré deformujú insolvenčné právo (insolvenčné konanie) a vytvárajú zásadnú nerovnováhu nielen v rámci príslušnej reglementácie, ale aj právneho poriadku ako celku.

Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie "hierarchie" základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. medzi nimi) sa musí riešiť prostredníctvom testu proporcionality. Z takéhoto charakteru postavenia / činnosti správcu nepochybne vyplývajú aj jeho povinnosti, pričom nepochybne kľúčovou povinnosťou je dbať na naplnenie zmyslu a účelu insolvenčného konania, nad jeho zákonnosťou a "čistotou", kľúčovým predpokladom splnenia takejto úlohy je nepochybne dohľad nad tým - rešpektujúc vyššie zmieňované práva dlžníka, veriteľov a špecifický verejný záujem štátu - aby boli uspokojené len tie pohľadávky, ktoré uspokojené byť majú (t.j. tie, ktoré tu reálne existujú a vznikli z právneho dôvodu).

"Odôvodňovanie" právnej úpravy výlučne spôsobom, ktorý uvedené popiera a za jediného "argumentu", že dôvodom takejto právnej úpravy má byť výška nákladov preskúmavania pohľadávok a existencia trov vedení takýchto konaní správcom, ktoré by zrejme v drvivej väčšine prípadov úplne vyčerpali konkurznú podstatu a zároveň, že by si to vyžadovalo od správcov činnosť, ktorá by musela byť honorovaná a čas konkurzu by sa predĺžil je argumentom v celom rozsahu neprijateľným, argumentom, ktorý popiera základný účel a zmysel insolvenčného konania a tento v podstate neguje tak, že hlavným zmyslom a účelom má byť požiadavka na to, aby sa toto konanie skončilo - bez ohľadu na reálne naplnenie jeho legitímneho cieľa - čo najskôr a s najmenšími nákladmi, to je však v celom rozsahu neprijateľné, pretože hlavný zmysel a účel takéhoto konania je dosiahnutie čo najvyššieho uspokojenia všetkých oprávnených veriteľov v súlade so zásadou pari passu.

Problém odstránenia bezpodmienečnej súdnej kontroly nad konkurzným konaním

Absurdným výsledkom bankrotovej praxe prítomným už od jej účinnosti je, že popretými nie sú ani zjavne neexistujúce, mnohokrát úmyselne vymyslené (napr. dlžníkom a spolupracujúcimi subjektmi), prípadne zjavne nevymáhateľné, pohľadávky, pretože sa nenašiel nik, kto by ich poprel, pričom dôvodmi nepopretia boli spravidla neexistencia iného veriteľa, resp. iné objektívne prekážky. Podľa súčasných pravidiel neexistuje žiadna nestranná nezávislá autorita - nie je ňou podľa bankrotovej úpravy správca ani súd, - ktorá by vykonala popretie takýchto a iných popretia spôsobilých pohľadávok.

Podľa § 167l ods. 5, v spojení s § 32 ods. 16, insolvenčného zákona sa uplynutím lehoty na popretie pohľadávky pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú, a tým aj za spôsobilú na uspokojenie z majetku dlžníka. V osobných bankrotoch takto bežne dochádza aj k „zisťovaniu“ pohľadávok, ktoré by v žiadnom inom regulárnom procese neobstáli (čo je priama negácia obsahu práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR).

Ústavná nekompatibilita legislatívneho riešenia sa prejavuje tak vo vzťahu k poctivým veriteľom, ako aj samotnému dlžníkovi. Neprípustne dotknutými sú najmä práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na majetkovú ochranu podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Popisované pravidlá insolvenčného konania - o prihlasovaní pohľadávok, ich popieraní a zisťovaní - sú v priamom a nezmieriteľnom konflikte s ústavnoprávnymi postulátmi o práve na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Zasahujú do právneho postavenia veriteľov a dlžníka spôsobom, ktorý ich ústavou chránené práva či slobody poškodzuje alebo bráni ich uplatňovaniu. Vo vzťahu k prihláseným veriteľom, vrátane veriteľov, ktorých prihlasovacie právo je iba dočasne limitované z dôvodu existencie zákonom formulovanej prekážky (typicky veritelia úverov na bývanie), sa predovšetkým úplne neguje, že ich legitímne očakávanie plnej ochrany zo strany orgánov verejnej moci sa má aktivizovať už prihlásením pohľadávky, resp. začatím konania. Už od daného okamihu majú postavenie účastníkov konania (§ 169 ods. 2 insolvenčného zákona).

Ústavná neudržateľnosť takéhoto konceptu spočíva v tom, že po významnú časť štátom regulovaného, verejného konania v tomto paradoxne úplne absentuje jeho ústredný prvok - verejná moc. Zákonnosť - ako tvrdí ministerstvo - majú v tomto úseku konkurzu strážiť výlučne účastníci konania. Ich právam, o ochranu ktorých efektívne požiadali prihlásením svojich pohľadávok, štát tak neposkytuje žiadnu reálnu ochranu. Takéto poňatie preto nemôžeme označiť inak ako príkro protiústavné.

Ak aj je dlžník dostatočne poučený o právnych následkoch konkurzu (o „odovzdaní svojho majetku veriteľom“), rozhodne to nemôže znamenať, že sa vzdáva ústavne zaručených práv, predovšetkým práva na ochranu svojho vlastníctva (čl. 12 ods. 1 Ústavy SR). V realite je však úplne vystavený napospas veriteľom a ich prípadnej svojvôli. Veriteľ (ktorýkoľvek) jednoducho nedokáže - objektívne je to nemožné - byť strážcom „insolvenčných“ hodnôt, ktoré by prirodzene mal strážiť nezávislý subjekt (správca alebo súd alebo obaja). Bez ohľadu na to, či ide o prípady s jedným veriteľom, prípady prihlasovania sa veriteľov, ktorí nemajú právo sa prihlásiť, prípady dohôd medzi veriteľmi, prípady veriteľov úverov na bývanie, ktorí sa ešte nemôžu prihlásiť a vykonať tak popretie, je v sumáre potrebné zdôrazniť, že bez ohľadu na to, o aký prípad ide - je v nich vždy nevyhnutný vstup nezávislého subjektu.

Kategorizácia pohľadávok a jej vplyv na oddlženie

Zákonodarca pravidlami o kategorizácii pohľadávok (§§ 166a - 166c) a pravidlami o prihlasovaní pohľadávok (§ 167l ods. 1 a 2) vytvoril funkčné mantinely, ktoré však zároveň kreujú zjavné a zásadné právne aj praktické nedostatky ovplyvňujúce (ne)kvalitu úpravy zisťovania pohľadávok (§ 167l ods. 5).

Medzi tieto nedostatky patrí napríklad:

• Nemoznosť popretia pohľadávky správcom: Správca nemá právo poprieť pohľadávku, čo môže viesť k uspokojovaniu neoprávnených pohľadávok.
• Obmedzené možnosti veriteľov pri popieraní: Veritelia majú obmedzené možnosti na získanie informácií o pohľadávkach iných veriteľov, čo im sťažuje popieranie neoprávnených pohľadávok.
• Nedostatočná ochrana dlžníka: Dlžník nemá právo namietať prihlásené pohľadávky, čo ho vystavuje riziku uspokojovania neoprávnených pohľadávok.

Konkurzne „úspešným“ dlžníkom - t.j. dlžníkom s dosiahnutým oddlžením - tak teoreticky aj prakticky môže byť aj ten, ktorý neuspokojí žiadneho veriteľa, a to ani v časti. Dôvodov môžeme nájsť niekoľko. Prípady konkurzov s jediným veriteľom dlžníka alebo síce s viacerými veriteľmi, ktorých pohľadávky (celé) však spadajú do kategórie podľa § 166b, nie sú vôbec ojedinelé.

Z dennej bankrotovej praxe je však možné potvrdiť, že do konkurzov veritelia prihlasujú aj také pohľadávky, pri ktorých to zákon nedovoľuje. Správca je z popierania vylúčený, a to bez výnimky. Takáto pohľadávka veriteľa podľa § 166b by sa v uvedenom prípade - z dôvodu, že ju žiaden subjekt nepoprel (a poprieť ani nemohol) - stala pohľadávkou zistenou s právom na uspokojenie v konkurze z majetku dlžníka (pre tento účinok neexistuje žiadna legislatívne zakotvená prekážka).

Malý konkurz ako alternatíva

Pandémia korona vírusu dostala do ťažkej finančnej situácie nejeden podnikateľský subjekt. Otrasy, ktoré v tomto období ekonomika prežívala sa premietli aj do mnohých legislatívnych zmien. Viaceré zákony boli prijaté aj v oblasti konkurzného práva. Jedným z najvýznamnejších bol zákon č. 421/2020 Z. z. o dočasnej ochrane podnikateľov vo finančných ťažkostiach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý priniesol zmenu týkajúcu sa tzv. malého konkurzu. Tento inštitút sa síce spomínal aj v pôvodnom znení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZKR), no v úplne inej podobe.

Návrh na vyhlásenie malého konkurzu podáva dlžník (vrátane osôb oprávnených konať v mene dlžníka) prostredníctvom na to určeného formulára dostupnom na stránkach Ministerstva spravodlivosti SR. K návrhu je potrebné pripojiť zoznam majetku dlžníka, zoznam jeho záväzkov, zoznam spriaznených osôb a účtovné závierky vyhotovené počas uplynulých piatich rokov (ak ich mal dlžník povinnosť vyhotoviť). Navrhovateľ je zároveň povinný zaplatiť na účet súdu preddavok na úhradu nákladov malého konkurzu.

Malý konkurz je za určitých okolností možné vyhlásiť aj na základe návrhu podaného veriteľom, ak:

• Veriteľ doložil pohľadávku ustanoveným spôsobom (pozri § 12, ods. 3 ZKR).
• Nebol zložený preddavok na úhradu nákladov veľkého konkurzu (§ 19, ods. 1 ZKR).

Súd má na posúdenie návrhu 15 dní. Ak zistí, že boli splnené zákonom stanovené podmienky na majetok dlžníka vyhlási malý konkurz. V opačnom prípade návrh odmietne alebo konanie zastaví.

Zverejnením uznesenia o vyhlásení malého konkurzu v Obchodnom vestníku sa malý konkurz považuje za vyhlásený. Právna úprava malého konkurzu sa v porovnaní s veľkým konkurzom vyznačuje oslabením postavenia správcu a posilnením postavenia veriteľov. V praxi to znamená, že mnohé úkony, ktoré sú vo veľkom konkurze vykonávané predovšetkým správcom, sú pri malom konkurze prenechané na iniciatívu veriteľov.

Na prihlasovanie a popieranie pohľadávok v malom konkurze sa primerane použijú ustanovenia upravujúce oddlženie fyzickej osoby konkurzom. Veriteľ má podľa nich právo prihlásiť svoju pohľadávku do konkurzu do času, kým správca neoznámi v Obchodnom vestníku, že ide zostaviť rozvrh. (Len na porovnanie, pri veľkom konkurze platí zákonná lehota 45 dní od vyhlásenia konkurzu.) Prihlásenú pohľadávku je oprávnený poprieť len iný prihlásený veriteľ. Správca vykonáva v malom konkurze len také šetrenia majetku dlžníka, ktoré sú časovo a finančne nenáročné. Iné šetrenia vykonáva len na podnet a náklady veriteľa. Od veriteľa sa v tomto prípade vyžaduje úhrada prípadných trov takéhoto šetrenia vopred v podobe zálohy.

tags: #oddlzenie #a #pohladavka #neprihlasena #do #konkurzu