Odporovateľnosť právneho úkonu: Príklady a analýza

Právna úprava odporovateľnosti je dôležitým nástrojom na ochranu veriteľov pred konaním dlžníkov, ktorí sa snažia zbaviť majetku s cieľom znemožniť alebo sťažiť uspokojenie ich pohľadávok. Tento článok sa zaoberá problematikou odporovateľnosti právnych úkonov, analyzuje navrhované zmeny v Občianskom zákonníku a poskytuje príklady z praxe.

Úvod do problematiky odporovateľnosti

Odporovateľnosť právneho úkonu je špecifický nástroj, ktorý slúži na ochranu veriteľov dlžníka. Neplatnosť absolútna alebo relatívna sú sankcie, ktoré postihujú právny úkon kvôli existencii určitej vady tohto úkonu. Odporovateľnosť právneho úkonu nepostihuje tieto vady neplatnosťou - úkon, ktorý je odporovateľný, sa považuje za platný. Postihuje však právne dôsledky právneho úkonu, a to vo vzťahu k veriteľom dlžníka.

Súčasná právna úprava a jej nedostatky

Právna úprava odporovateľnosti sa v súčasnosti nachádza v dvoch paragrafoch Občianskeho zákonníka (§ 42a a § 42b) a právom ju možno označiť za nedostatočnú. Problémy existujúcej právnej úpravy odporovateľnosti boli už analyzované na viacerých miestach. Odhliadnuc od osobitného problému nejasných následkov odporovania (presnejšie: nejasného procesného mechanizmu ich presadenia), išlo najmä o zužujúci výklad viacerých predpokladov odporovania. Judikatúra tak napríklad dospela k záveru, že odporovať možno len úkonu urobenému v čase existencie veriteľovej pohľadávky, vylúčila odporovateľnosť neplatným úkonom, ale tiež zásadne odmietala odporovateľnosť ekvivalentným úkonom.

Navrhovaná novela Občianskeho zákonníka

Príspevok stručne analyzuje navrhovanú úpravu odporovateľnosti v návrhu novely Občianskeho zákonníka. Tú považuje sám predkladateľ za natoľko významnú, že ju ako príklad pozitívnej zmeny uvádza už vo všeobecnej časti dôvodovej správy. Už na prvý pohľad je viditeľné rozšírenie úpravy odporovateľnosti - namiesto dvoch je navrhnutých celkovo 15 paragrafov. Pri porovnaní so zahraničnými úpravami (Nemecko - 18, Rakúsko - 20, Poľsko - 8, Švajčiarsko - 8) možno rozsah úpravy považovať za primeraný. Väčší počet ustanovení umožňuje racionálnejšie zoskupiť upravovanú matériu, čím sa vo výsledku dosiahne aj jej väčšia prehľadnosť. Rovnako pozitívne možno zhodnotiť systematické zaradenie odporovateľnosti do všeobecnej časti záväzkového práva. Odporovateľnosť vo svojej podstate nie je otázkou vady právnych úkonov, pretože odporovaný právny úkon žiadnou vadou netrpí. Skutočnou podstatou odporovania je samotný odporovací nárok, teda nárok veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky z toho, o čo sa zmenšil dlžníkov majetok. Odporovací nárok možno teda (podobne ako nárok na náhradu škody alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia) považovať za nárok vzniknutý zo zákona. Jeho úprava medzi všeobecnými ustanoveniami o záväzkoch v Občianskom zákonníku (podobne ako napr.

Cieľom príspevku je však poukázať na to, že napriek viacerým pozitívnym zmenám zostáva navrhovaná úprava verná doterajšej nepraktickej koncepcii uplatňovania odporovateľnosti. Okrem toho sa kritike podrobujú nepresne prevzaté úpravy zo zahraničných vzorov, ich nedotiahnuté koncepčné zasadenie do navrhovanej úpravy a v konečnom dôsledku aj nepresné formulácie navrhovaných ustanovení.

Prečítajte si tiež: Interpretácie odporovateľnosti pohľadávky

Odporovateľnosť právneho úkonu v praxi

Konanie, ktorým chce dlžník znemožniť alebo aspoň podstatne sťažiť veriteľom možnosť dosiahnuť uspokojenie ich pohľadávok, a to predovšetkým tým, že sa zbavuje svojho majetku, nie je v súlade so zákonom. Z tejto zásady treba vychádzať. Takýmto právnym úkonom dlžníka môže teda veriteľ odporovať, t. j. môže sa domáhať žalobou na súde, aby súd vyslovil, že určitý právny úkon, ktorý urobil jeho dlžník (napríklad uzavrel darovaciu zmluvu s treťou osobou a pod.) je voči veriteľovi právne neúčinný. Takáto žaloba sa volá odporovacia žaloba.

Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. To, že odporovaný právny úkon zostáva platným úkonom znamená, že vyvolal všetky predvídané právne následky, napríklad prevod vlastníctva k veci, a len v pomere medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok, sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu nedošlo a jeho účinky, avšak len v tomto vzťahu, nenastali.

Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu.

Rozhodnutím, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, t. j. určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. (To čo ušlo z dlžníkovho majetku však nemožno zužovať len na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný.

Návrh na vykonanie exekúcie v takomto prípade smeruje nie proti dlžníkovi - osobe, ktorá je podľa exekučného titulu zaviazaná, ale proti tomu, s kým, alebo v koho prospech dlžník právny úkon urobil. Možno preto uzavrieť, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený.

Prečítajte si tiež: Právne úkony: Odporovateľnosť, vadnosť, neplatnosť

Len pre porovnanie, ak sa vysloví neplatnosť právneho úkonu (pozor, ide o iný inštitút, než neúčinnosť!), jeho právne účinky vôbec nenastávajú, na právne vzťahy sa hľadí rovnako, akoby vôbec nebol urobený. Z toho logicky vyplýva, že pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho neúčinnosť. Neplatnosť právneho úkonu „má prednosť" pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Ak zákon určité konanie dlžníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu nemôže byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho úkonu (právny úkon, ktorý nie je platný a ktorý teda nevyvoláva žiadne právne účinky, nemôže naplniť jeden zo základných predpokladov odporovateľnosti, a teda ukrátenie uspokojenia pohľadávok dlžníkových veriteľov. Inak by sa totiž nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlžníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie veriteľa.

Konanie o odporovacej žalobe, t. j. žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu, môže začať len na návrh, pričom okruh účastníkov je vymedzený tzv. prvou definíciou účastníctva uvedenou v § 90 OSP. Predmetom súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech, odporcom v takomto konaní bude teda subjekt, ktorý mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech (napríklad obdarovaný). Samotný dlžník nie je účastníkom konania, mohol by vystupovať v konaní ako tzv.

Odporovacia žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. musí byť z nej zrejmé, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha (tzv. Petit odporovacej žaloby (t. j. údaj o tom, čoho sa žalobca žalobou domáha resp. požiadavka na úpravu práv a povinností, o ktorých má súd v konaní rozhodnúť) musí obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (napr. presnej špecifikácie nehnuteľností). Odporovacia žaloba ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovuje, by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti.

V súdnej praxi sa dá stretnúť s prípadmi, kedy veritelia podávajú odporovaciu žalobu, v ktorej sa domáhajú toho, aby súd určil, že právne úkony, na základe ktorých dlžník vyplácal žalovaným peňažné čiastky na základe údajov v pokladničnej knihe, sú voči žalobcovi ako veriteľovi právne neúčinné, pričom žaloba údaje o konkrétnych odporovaných právnych úkonoch dlžníka, vrátane okolností, za ktorých boli urobené a v akých časových súvislostiach, neobsahuje. Vzhľadom k tomu, že právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, nemôže sa za právny úkon podľa § 34 Občianskeho zákonníka považovať faktická činnosť, aj keď je nepochybné, že sa ňou právny úkon vykonáva. Za takúto faktickú činnosť je treba považovať aj výplatu peňažných čiastok vykonanú dlžníkom, ako môže vyplývať z pokladničnej knihy. Z uvedeného dôvodu takúto žalobu treba považovať za neurčitú a nezrozumiteľnú v časti žalobného petitu a pre tento nedostatok nemožno odporovaciu žalobu vecne prejednať.

Skutočnosť, že právny úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch, t. j. Veriteľom môže byť len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku. Táto pohľadávka musela aspoň vo forme budúcej pohľadávky existovať už v dobe, kedy k odporovanému právnemu úkonu došlo. Ten, kto nemá voči dlžníkovi pohľadávku, nemôže byť jeho veriteľom. Pre uplatnenie odporu je z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku (teda že je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie. Z toho vyplýva, že hmotnoprávna úprava inštitútu odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a OZ umožňuje žalovanému založiť svoju obranu proti odporovacej žalobe na tvrdeniach a dôkazoch, že vymáhateľná pohľadávka žalujúceho veriteľa voči dlžníkovi zanikla.

Prečítajte si tiež: Všetko o odporovateľnosti právneho úkonu

Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy. Uvedený problém riešil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, kde súd zaujal názor, že text zákona (§ 42a OZ) a v ňom uvedené prídavné meno "vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup k interpretácii použitého slova "vymáhateľný", jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy.

Vymáhateľný je, podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve Veda v roku 1989, taký, "ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.", teda "čo možno vymáhať"; naproti tomu vykonateľný je podľa prvého z uvedených slovníkov taký, "ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný", pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia "konateľná listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok". Zákonné pojmy "vymáhateľná pohľadávka" a "vykonateľná pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické. Vymáhateľná je pohľadávka (ako to bolo už naznačené), ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde (a contrario porovnaj "pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde" - § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka" v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pretrváva aj v súčasnosti v rozhodovacej činnosti nižších súdov. Napríklad Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 12Co/157/2006 okrem iného uvádza, že vymáhateľnou je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom.

Požiadavka uvedená v § 42a ods. 1 OZ, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby. K tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o jeho podanej odporovacej žalobe. Pretože je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľov, postačuje, aby dlžník sledoval svojim konaním skrátenie akejkoľvek pohľadávky svojho veriteľa a nie je vôbec rozhodné, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, poprípade budúcu, alebo či pohľadávka bola vymáhateľná. Pre uplatnenie odporu je významné len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jeho uspokojenie, t. j.

Aj v Českej republike tento názor prevládal, napríklad Krajský súd v Ostrave v rozsudku sp. zn. 13Co/1121/99-55 uviedol, že za vymáhateľnú pohľadávku treba v zmysle ustanovenia § 42a OZ považovať takú pohľadávku, ktorá je spôsobilá vymáhania pred súdom, teda pohľadávku dospelú a splatnú s výnimkou pohľadávok, ktoré túto podmienku nespĺňajú, t. j. s výnimkou tzv. naturálnych obligácií. Najvyšší súd Českej republiky však zastáva iný názor (pozri napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2285/2000 alebo sp. zn. 31 Cdo 1704/98), a to, že z toho, ako je vymedzený zmysel odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou podľa ustanovenia § 42a ods. 1 OZ sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou exekúcie, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu, potom by neodpovedalo tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu a keby išlo len o pohľadávku „dospelú" či splatnú.

Požiadavka, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, obsiahnutý v ustanovení § 42a ods. 1 OZ nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na odporovaciu žalobu. Podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, určuje ustanovenie § 42a ods. 2 OZ. Právny úkon dlžníka je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a ods. 2 OZ odporovateľný nielen vtedy ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľnou už v dobe, kedy bol urobený, ale aj v prípade, že bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou. Odporovacej žalobe možno vyhovieť vtedy, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa bola vymáhateľná v dobe rozhodovania súdu. Z tohto teda, podľa názoru Najvyššieho súdu Českej republiky, okrem iného vyplýva, že v prípade, ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a že sa žalobca domáha priznania tejto pohľadávky v inom konaní (napríklad na súde), je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. V konaní, v ktorom sa prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkovi, v ktorom má byť ňom rozhodnuté, je totiž nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe.

Mierne odbočme, pokiaľ sme pri problematike iných prebiehajúcich konaní a ich vplyvu na rozhodnutie o odporovacej žalobe, treba uviesť aj to, že veriteľ môže právnemu úkonu dlžníka odporovať aj v prípade, že sa tento právny úkon (t. j. ten, ktorý sa odporovacou žalobou napáda t. j. úkon medzi dlžníkom a treťou osobou - žalovaným, nie úkon medzi žalujúcim veriteľom a dlžníkom) stal predmetom súdneho konania medzi dlžníkom a osobou, ktorá s ním tento úkon uzavrela („druhou stranou" odporovaného úkonu t. j. nadobúdateľom dlžníkovho majetku), nadobúdateľovi z neho bolo prisúdené plnenie a toto plnenie sa od dlžníka exekučne vymohlo. Okolnosť, že odporovaný právny úkon bol predmetom iného konania a že v tomto konaní bolo nadobúdateľovi prisúdené nejaké plnenie z tohoto odporovaného právneho úkonu a pod., nemá na konanie o odporovacej žalobe žiadny vplyv, avšak s výnimkou prípadu, kedy by v takomto konaní bola konštatovaná neplatnosť predmetného úkonu.

Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho … Pokiaľ chce dlžník znemožniť veriteľom možnosť dosiahnuť uspokojenie ich pohľadávok, a to tak, že sa zbavuje svojho majetku, nie je to v súlade so zákonom. Takýmto právnym úkonom dlžníka môže veriteľ odporovať, resp.

Z ust. § 62 ods. 2 ZoKR vyplýva, že odporovacie právo sa musí uplatniť proti všetkým právnym predchodcom až ku predchodcovi, ktorý nadobudol právo priamo od dlžníka. Podľa § 57 ods. 4 ZKR odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Podľa § 60 ods. Podľa § 199 vyššie uvedeného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenie a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku.

Správca môže majetok tretej osoby nadobudnutý na základe neúčinného právneho úkonu alebo nároky z neho vyplývajúce zapísať do súpisu, až keď neúčinnosť právneho úkonu určí súd. K otázke bežného právneho úkonu odvolací súd poukazuje na jeho definíciu bežného zakotvenú v § 10 ZoKR, ktorá obsahuje definíciu v pozitívnom aj negatívnom vymedzení.

Praktické príklady z rozhodovacej činnosti súdov

Nižšie sú uvedené skutočné príklady z rozhodovacej činnosti súdov, ktoré ilustrujú aplikáciu inštitútu odporovateľnosti v praxi:

1. Zamietnutie žaloby správcom konkurznej podstaty: Okresný súd zamietol žalobu správcu konkurznej podstaty na určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorým bol prevedený majetok úpadcu. Súd argumentoval tým, že žalobca nepreukázal, že predmetným právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

2. Nedostatok dôkazov o ukrátení: Žalobca sa domáhal určenia, že dohoda o ručení, ktorou sa úpadca zaviazal ako ručiteľ, je voči konkurzným veriteľom právne neúčinná. Súd žalobu zamietol, pretože žalobca nepreukázal, že v dôsledku tohto ručenia došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov.

Problémové aspekty a diskusia v právnej obci

Praktické diskusie a polemiky civilistov vyvoláva zákonné znenie vymedzujúce práve samotnú odporovateľnosť právneho úkonu a podmienky jeho vzniku či možnosti použitia. To, že na základe odporovania právnych úkonov dlžníka môže veriteľ súdnou cestou dosiahnuť stav uspokojenia svojej pohľadávky aj napriek stavu kedy sa dlžník zbavuje majetku je samozrejmé a nesporné.

Prečo ale zákonodarca ukončil ustanovenie nasledovne : § 42a ods.1 hovorí, že „ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený“. V spomenutej problematike je podstatným slovom slovo „vymáhateľná“. Nosným sa v tomto prípade stal rozsudok Najvyššieho súdu SR z z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, v ktorom slovo vymáhateľnosť definoval a to tak, že „ ho nemožno chápať v zmysle, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu je spojené iba s pohľadávkou, ktorej bol priznaný exekučný titul. Ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.“

Sporným sa stáva uvedený koniec ustanovenia, v ktorom zákonodarca použil slová „alebo ak už bol uspokojený“. Nie je tajomstvom, že táto formulácia je v právnej obci často diskutovaným pojmom a hľadanie zákonodarcovho zámeru je viac ako rozporuplné. Ak už bol veriteľ uspokojený, nie je čo odporovať.

Najdôležitejšia otázka, ktorá sa mimochodom stala impulzom napísania tohto postu stojí nasledovne : chcel zákonodarca slovným spojením „ak už bol uspokojený“ explicitne vyjadriť možnosť ochrany veriteľa aj pri pohľadávkach, ktoré v čase rozhodovania o odporovaných právnych úkonoch ešte nie sú splatné/ vymáhateľné pri jasnom a dokázateľnom konaní in fraudem creditoris samotným dlžníkom? Ak to nebol tento zámer, čo ním bolo? Zaujímavým je spomenúť rozhodnutie NS ČR, ktoré hovorí, že „ ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi (ešte) vymáhateľná, pričom sa žalobca domáha priznania tejto v inom súdnom konaní, tak je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. V konaní, v ktorom sa prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkovi, v ktorom má byť ňom rozhodnuté, je totiž nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe.“

tags: #odporovatelnost #pravneho #ukonu #priklady